Staroveká grécka mytológia, bohovia, ich vlastnosti, príbehy a osudy sú predmetom veľkého záujmu až do dnešných čias. Mytológia, alebo tiež bájoslovie, je komplexná sieť ľudových príbehov, ktoré sú najčastejšie zamerané na príčiny pôvodu sveta, bohov a iných nadprirodzených postáv či javov.
Grécki bohovia podľa mýtov sídlili na hore Olymp, konkrétne v svätyni nazývanej Panteón. Z príbehov poznáme až 17 bohov s prívlastkom olympský, no naraz ich nikdy nebolo viac ako dvanásť. Celá starogrécka mytológia je podriadená jednému bohovi. Zeus bol v gréckej mytológií najvyšším a najmocnejším bohom. Bol to vládca celého Olympu a zároveň vládca ľudí. Čo sa týka sféry vplyvu, bol bohom hromu, nebies a bleskov, s ktorými je aj načastejšie zobrazovaný.
Medzi ostatnými bohmi nebol veľmi obľúbený a len málokedy opúšťal svoje sídlo. Héra bola sestra a zároveň manželka hlavného boha Dia a preto je pokladaná za najvyššiu bohyňu. Ďalšia dcéra Krona bola bohyňou domova, rodiny či domáceho krbu, ktorý bol považovaný za stred rodiny. Posledné dieťa Krona a jeho manželky Rheie - Demeter - bola bohyňou zeme, rastlín, plodnosti či roľníctva. Ako už bolo vyššie spomenuté, Persefona bola dcéra Dia a Demeter, neskôr sa stala manželkou Hádesa.
Grécka mytológia často pracuje so vzťahmi, láskou a sexuálnymi príbehmi, a preto aj Apolón mal mnoho mileniek - či už „obyčajné“ smrteľníčky, alebo krásne nymfy. Apolónové dvojča, od ktorého je staršia len o jeden deň, je bohyňou lovu, mesiaca či zvierat. Typicky je preto zobrazovaná s lukom. Staroveká mytológia ju vykreslila ako krásnu a zároveň mocnú bohyňu, ktorá žila panenským životom.
Syn Dia a Héry - Ares, bol vo svojom remesle vojny akýmsi oponentom práve spomenutej Atény. Bol to veľmi krutý bojovník, ktorý miloval vojnu, bitky, zabíjanie a sám si ich zúčastňoval s veľkým štítom a svojim zázračným mečom. Vo všeobecnosti rozhodne nepatri do obľuby gréckeho obyvateľstva. Syn Dia a Héry je boh kováčov, ohňa, remeselníkov a zároveň tvorca mnoho dôležitých predmetov - zhotovil zbroj aj pre známeho bojovníka Achilla.
Ďalší na zozname je opäť Diov syn, jeho matka bola plejáda (sprievodkyne bohyne Artemis) Maia. Je to boh cestovateľov, ale i zlodejov či obchodu. Zároveň to bol posol bohov. Podľa gréckych mýtov šlo o veľmi šikovného a vynaliezavého boha. Mytológia priraďuje ďalšiemu Diovmu synovi objavenie viniča a tým pádom sa stal bohom vína, vinohradníctva, ale i zábavy či plodnosti. Na základe toho sa v jeho mene konali veľké zábavy, ktoré boli v Ríme dokonca zakázané, keďže sa často zvrhávali k iným veciam.
Aj keď nepatril medzi hlavných bohov, tak plnil dôležitú funkciu, keďže bol zosobneným slnka, jeho jasu a tepla. Každé ráno vychádzal plniť si svoje úlohy za sprievodu spievajúceho kohúta, ktorý sa stal jeho symbolom. Keď sa povie „grécky boh slnka“, väčšina ľudí si predstaví Apolóna. Ako božstvo slnka vystupuje v dielach mnohých starogréckych poetov a filozofov.
Hélios, boh slnka
Apolón verzus Hélios: Dva aspekty slnečného božstva
Apolónova funkcia slnečného božstva upútala aj mnohých archeológov. Bádatelia, ako napríklad český archeológ Jan Bouzek, vyžívali Apolóna ako odrazový mostík, keď sa snažili interpretovať rozmach slnečnej symboliky v Európe doby bronzovej (23.-9. storočie pred n. Slnečné symboly alebo (zriedkavejšie) naturalistické zobrazenia slnka sa vtedy objavujú vo veľkom počte na keramike, amuletoch, zbraniach a zbroji, záveskoch a rozličných „prestížnych“ predmetoch (slnečné disky a vozíky, kotly, zlaté „klobúky“…). Vzostup slnečného kultu zasiahol aj územie Slovenska.
Archeológovia niekedy dokonca predpokladali uctievanie stredoeurópskeho božstva identického alebo blízkeho antickému Apolónovi. Tento prístup však má háčik. Apolón v gréckej mytológii pôvodne (napr. v Homérových dielach) nesúvisel so slnkom a tieto asociácie nadobudol až dodatočne, zrejme až v 6. stor. pred n. „Grécky Apolón je komplexná postava, ktorá prevzala črty viacerých starších božstiev,“ vysvetľuje helenista Martin West.
Pripomína, že Apolón bol taktiež bohom veštieb a zjavení, hudby, piesní a poézie, lukostreľby, liečenia, ale aj moru a iných chorôb. Podľa Westa vykazuje paralely s viacerými blízkovýchodnými aj indoeurópskymi božstvami. Najviac podobností ho spája s védskym Rudrom: „Vo Védach sa Rudra zobrazuje ako lukostrelec, ktorého strely rozosielajú choroby a smrť. Modliaci ho prosia, aby ušetril tých, čo ho uctievajú, a ich zvieratá.
Pri interpretáciách slnečného kultu doby bronzovej sa často opomína ten druhý slnečný boh starovekých Grékov - Hélios. Kým však Apolón predstavuje prevažne zmes božstiev, ktoré nemali so slnkom nič spoločné, Hélios bol bohom slnka od najstarších čias. Nové bádanie navyše naznačuje, že Hélios zdieľa komplexné mytologické pozadie s ďalšími indoeurópskymi bohmi slnka.
V antických prameňoch sa z neho zachovali len fragmenty. Nečudo: s výnimkou Rodosu a niektorých dórskych regiónov pevniny bol kult Hélia u starých Grékov okrajový. Našťastie Héliove takmer zabudnuté mytologické pozadie dokážeme rekonštruovať. „Koncentrujem sa na analýzu frazeológie. Porovnávam slová a frázy doložené v obmedzenom počte gréckych príbehov s tými, ktoré sú doložené v obdobných naratívoch iných indoeurópskych jazykov,“ hovorí o svojom prístupe Massettiová.
„Tento typ práce pripomína prácu archeológa alebo reštaurátora, ktorý opätovne skladá príbeh ako veľkú mozaiku tak, že spája malé kúsky, skryté v pestrej palete príbuzných literárnych tradícií. Lauru Massettiovú najprv upútal nenápadný detail. V diele Hodujúci mudrci grécky autor Athénaios z Naukratidy (3. storočie pred n. l.) cituje medzičasom stratené dielo básnika Antimacha (5. storočie pred n. l.), ktorý uvádza, že „velebená Erytheia viedla Hélia v zlatom pohári“.
Zlatý pohár spomínajú mnohí antickí autori ako „dopravný prostriedok“ nočnej plavby Hélia. „Erytheia“ vystupuje u starých Grékov v rôznych kontextoch, často v súvislosti s Héliom a s jeho dopravným prostriedkom. Spomína sa ako názov ostrova na ďalekom západe, blízko miesta, kde zapadá slnko - v jednom z mýtov sa k nemu na Héliovom pohári doplavil Herakles. Inokedy sa Erytheia spomína ako jedna z hesperidiek - nýmf či bohýň večera.
Napríklad básnik Mimnermos (7. storočie pred n. l.) píše, že práve v „krajine Hesperíd“ začína Hélios svoju nočnú cestu. Ako spoločníčka slnečného boha vystupuje Erytheia len vo fragmente textu od Antimacha. Prvú indíciu poskytuje podľa talianskej vedkyne samotné meno Erytheia. „Pochádza priamo z praindoeurópskeho koreňa *h₁rewdʰ ‚očervenieť, červenieť‘, z ktorého vychádza široká paleta slov, ako napríklad adjektívum ‚červený‘ v rôznych indoeurópskych jazykoch,“ píše Massettiová.
Čo je dôležité, Mimnermove diela sa radia medzi najstaršie antické pramene. Aj on informuje o nočnom dopravnom prostriedku boha Hélia, ten však na rozdiel od neskorších autorov nešpecifikuje. Označuje ho za „milú posteľ“, „dutý“, „zlatý“ a „okrídlený“. „Výrazy dutý a okrídlený sú v gréckej poetickej frazeológii epitetá typicky používané pre lode,“ píše Massettiová. Upozorňuje, že napr. „Antimachov zlatý pohár a Mimnermova okrídlená, milá posteľ, na ktorej Hélios cestuje v noci, je to isté,“ píše Massettiová.
Hypotézu, že Erytheia sprevádzajúca Hélia predstavuje relikt starobylej tradície, podporuje podľa Massettiovej baltská mytológia. Mytológiu Litovcov a Lotyšov poznáme len z novovekého folklóru, ten však vykazuje mnohé archaické črty. Massettiová vyzdvihuje početné paralely medzi Héliom a baltskou bohyňou slnka Saule. V prvom rade, aj meno Saule vzniklo z praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-.
V druhom rade, bohyňa putuje rovnakými sférami v identických častiach dňa, v spoločnosti rovnakých zvierat a používajúc obdobné dopravné prostriedky. A tak ako Hélia sprevádza postava nesúca meno „červená“ (Erytheia), Saule sprevádza ryba rauda, čo doslovne znamená „červená“: Erytheia aj rauda pochádzajú z rovnakého praindoeurópskeho výrazu *h₁rewdʰ.
Motív spájajúci slnečné božstvo s rybou sa môže zdať zvláštny. „Pozoruhodnú ikonografickú paralelu poskytujú nálezy zo Škandinávie neskorej doby bronzovej,“ píše Laura Massettiová. Naráža na prestížne britvy pochádzajúce 12. až 6. storočia pred n. l., ktoré nesú vyobrazenia slnka na lodi a/alebo v sprievode rôznych zvierat.
Dánsky archeológ Flemming Kaul si koncom 90. rokov minulého storočia všimol, že vyobrazenia vytvárajú ucelený príbeh. Púť slnka sa sa začína ráno na lodi v sprievode ryby, nasleduje stretnutie so sokolmi a potom s koňmi. Neskôr na slnko zaútočí had a skryje ho. V noci slnko putuje na lodi, až kým ho ryba neodprevadí k inej, „dennej lodi“.
Rybu považuje Flemming Kaul za akéhosi mediátora medzi dňom a nocou, ktorý vedie slnko od nočnej lode k dennej. „Úlohou nordickej slnečnej ryby je sprevádzať loď nesúcu slnko medzi koncom noci a začiatkom dňa. Paralela s úlohou, ktorú spĺňa v baltskom folklóre rauda, je pozoruhodná,“ píše Massettiová.
Massettiová argumentuje, že vo védskej tradícii došlo k posunu a naratív dennej a nočnej púte slnečného božstva „zdedili“ tzv. božskí blíženci (Ašvinovia/Nasátjovia), božstvá úzko asociované so slnkom. Tak ako Hélios (a Saule) cez deň putujú vo voze ťahanom neúnavnými koňmi a v noci sa plavia na lodi.
Porovnávacia mytológia sama o sebe prezrádza len základné črty Séhul: božstvo malo dcéru, považovalo sa za „vševidiace“, privolávalo sa za svedka prísah a križovalo oblohu ťahané koňmi, ktoré sú označované za neúnavné a rýchle. Príčin je viacero. Význam slnečného božstva v dobe železnej miestami výrazne upadol (Germáni), inde, kde podľa archeológie pretrval, chýbajú písomné pramene (Ilýri).
Našťastie, začína sa ukazovať, že chýbajúce dieliky do skladačky pravekých slnečných (aj iných) mýtov môžeme získať. Len musia „spojiť sily“ viaceré vedné odbory, konkrétne jazykoveda a porovnávacia mytológia s archeológiou.
Práve vďaka tomu sme získali indície, že „dobrodružný“ príbeh o strastiplnej púti slnka/slnečného božstva, zobrazený na prestížnych britvách nordickej doby bronzovej, nebol lokálny, ale široko rozložený v čase aj priestore. Ak sú závery o rozšírení tohto mýtu pravdivé, môžeme jeho odrazy očakávať aj v archeologickom zázname dnešného Slovenska.
Hélios na voze
Ďalší bohovia gréckej mytológie
Grécki bohovia boli v ich mytológii považovaní za vládcov na Olympe a bolo ich niekoľko desiatok. No z nich bolo „hlavných" len 13, ktorých tiež najviac ucitievali. Zeus bol najmocnejší spomedzi všetkých bohov, vládca Olympu, boh počasia (boh hromu a blesku) a nebies. Jeho symbol: blesk. Bol tiež vládca ľudí, darca života a ľudských osudov, ochranca zákonov a poriadku.
Héra bola bohyňa sobášov a pôrodov. Jej symboly: ľalia, krava, páv. Bola považovaná za bohyňu matku, jej manžel bol Zeus. Hádes bol boh podsvetia, strážca mŕtvych, pán podzemného bohatstva. Je Diovým najstarším bratom. Hádes sa stal vládcom Podsvetia, kde neskôr uniesol Persefonu, aby z nej urobil svoju manželku a spoluvládkyňu.
Poseidón bol boh mora. Otváral pramene, krotil kone a býky. Jeho symboly: trojzubec, kôň a ryba. Je jedným z pôvodných bohov. Bol obľúbený u žien a hoci mal manželku, nebol práve verný. Héfaistos bol vládcom ohňa a sopiek. Kováč a čarodejník. Jeho symbol: nákova. Údajne bol najškaredší boh a kríval, no aj tak mal za manželku Afroditu, ktorú mu "prisúdil" práve Zeus, jeho otec.
Áres bol boh vojny. Jeho symbol: sup. Bol jedným zo synov Dia a Héry. Bol všeobecne nenávidený a neobľúbený. Sám Zeus ho neznášal kvôli jeho krvilačnosti a hašterivosti. Vo všeobecnosti ho považovali za boha, ktorý najčastejšie porušoval pravidlá. Dionýzos bol boh vína, úrody, plodnosti, divadla. Jeho symboly: vinič, brečtan, leopard, palica ovenčená viničom a brečtanom, roh hojnosti. Bol syn Dia a jeho milenky.
Apollón bol boh svetla, veštby, poézie, hudby. Zosielal aj liečil epidémie. Jeho symboly: vavrín, luk, delfín, lýra, havran. Je synom Dia a bratom Artemis. Bol nesmierne krásny, no aj napriek tomu nemal u žien veľký úspech. Bol tiež patrónom múz a známy bol svojou súťaživotsťou. Hermes bol boh rečníkov, obchodníkov, zlodejov. Posol a sprievodca duší mŕtvych. Jeho symbol: berla s krídlami. Syn Dia a okrídlený posol bohov.
Bol známy svojou vynaliezavosťou a múdrosťou. Vymyslel lýru, čím sa stal patrónom nielen hudobníkov, ale aj vynálezcov. Aténa (alebo tiež Pallas Aténa) bola bohyňa umenia a remesiel, mieru a vojny. Jej symboly: štít, kopija, oliva, sova. Podľa legiend ju vždy sprevádzala sova a bohyňa víťazstva Niké. Tiež ju považovali za poradkyňu a ochrankyňu hrdinov a najmúdrejšiu bohyňu. Aténa bola jednou z mála bohýň, ktorá nikdy nemala žiadneho potomka a ostala pannou.
Artemis bola bohyňa zveri, lovu, rastlín, detí. Jej symboly: céder, laň. Afrodita bola bohyňa lásky, krásy, smiechu. Jej symboly: labuť, vrabec, holub. Demeter bola bohyňa roľníctva, obnovy života. Jej symboly: obilný klas, mak, prasa.
| Boh | Sféra vplyvu | Symboly |
|---|---|---|
| Zeus | Vládca bohov, boh nebies a hromu | Blesk |
| Héra | Bohyňa manželstva a pôrodu | Ľalia, krava, páv |
| Hádes | Boh podsvetia | Prilba neviditeľnosti |
| Poseidón | Boh mora | Trojzubec, kôň, ryba |
| Héfaistos | Boh ohňa a kováčstva | Nákova |
| Apolón | Boh svetla, veštby, poézie, hudby | Vavrín, luk, delfín, lýra, havran |
| Hélios | Boh slnka | Slnečný voz |
Mýty a slová
Možno to je tým, že Bohovia nikdy neopustia svoje deti - ľudí a i napriek tomu, že sme dnes zameraní na hmotu viac ako na čokoľvek iné, Bohovia nám neúnavne pripomínajú, kam máme upriamiť svoj zrak, aby sme dosiahli ľudské naplnenie, zistili kým v skutočnosti sme a aké je naše ľudské poslanie.
Umenie je tu od dávnych čias a umožňuje človeku - umelcovi vzlietnuť do výšin, zachytiť ideu krásy, harmónie a samotnú pravdu a zniesť ich svojou tvorbou medzi ľudí, aby sa nimi mohli inšpirovať. Múzy boli bohyne umení a vied. Ako dcéry Mnemosyné mali inšpirovať k takým ľudským prejavom, ktoré stoja za to, aby boli zapamätané a prenesené z generácie na generáciu.
Na počiatku sa v jej živote prejavili sily jej matky - bol krásny a šťastný. No v momente, keď sa vydala za tébskeho kráľa Kadma, nastali po krásnej svadbe dni útrap a skúšok, ktoré jej prinášali bohovia. Ak chceme raz dosiahnuť Harmóniu, ak chceme, aby niečo bolo harmonické, musíme nevyhnutne rátať s tým, že cesta povedie cez prekážky, lebo len tak môžeme dosiahnuť miesto, kde sídli Harmónia, teda ostrov Elysium, ostrov nesmrteľných. Hľadanie Harmónie nás vedie k stretnutiu s vlastnou nesmrteľnosťou.
Ak sa dnes o niekom povie, že je to génius, vieme, že je to človek, ktorý prešiel dlhou cestou premeny. Táto premena by sa dala prirovnať alchýmickému dielu, kedy človek vo svojom vnútornom Atanore pretvára a odstraňuje všetky svoje nedostatky, neresti a slabosti, aby pod ich nánosom objavil svoj vnútorný drahokam, ktorý žiari do okolia svetlom krásy, ľudskosti, potenciálu a cností. Je to človek, čo objavil a prebudil silu svojho ducha.
Génius je v mytológii popisovaný ako strážny duch každého človeka. Sprevádza dušu človeka od momentu jej vtelenia do hmoty po celý život až do momentu smrti. Celý čas bdie nad jeho osudom a je prítomný vo všetkých okamihoch. Byť géniom teda znamená nechať sa viesť týmto strážnym duchom, s vytrvalosťou a neoblomnosťou odhaľovať a rozvíjať všetky svoje skryté potenciály a schopnosti. Znamená to cibriť svoj charakter, aby bol pevný a zároveň žiarivý.
Ak je nejaká žena označená za harpyu, tak to nie je žiadna sláva. Aký je teda ich pôvodný význam? Na počiatku boli Harpye bohyne vetra, ktorý zanášal duše zomretých do podsvetia. Možno sa stali ohavnými a nechcenými preto, že sa spájali so smrťou človeka. Avšak Harpye pôvodne neboli spájané s ničím negatívnym, zobrazovali len nevyhnutnosť prírodného cyklu, kedy duša po tom, ako naplní svoj život na zemi, odoberá sa do inej ...
Grécka mytológia je radostná, vychádza z prírody a radostného pozemského života; bohovia sú ľudskej podstaty i s povahovými chybami, nič nie je na nich posvätne velebného; nie sú všemohúci ani vševediaci, i nad nimi vládne Osud. Ľudia si o nich rozprávali mnohoé príbehy, legendy, či báje a tým ich prezentovali ako autority, ktoré treba uctievať, ale aj ako dobrých radcov.
S gréckou mytológiou však nesúvisia len bohovia a náboženstvo, ale aj predstava vzniku sveta a neskoršieho zrodenia vlastných božsiev. Podľa tohto starovekého národa bol na počiatku Chaos: bezodná prázdnota alebo zmätok živlov; a prvou pôsobivou silou na svete bol Eros, teda „Láska“.
Potom začal Zeus vojnu proti Kronovi a Titanom. Táto vojna trvala už desať rokov, keď Gaia predpovedala, že zvíťazí ten, kto si zavolá na pomoc zajatcov Tartaru. Zeus vyslobodil Kyklopov a storukých obrov. Kyklopi zhotovili pre Dia blesk, pre Háda prilbu, ktorá ho robila neviditeľným, a pre Poseidóna trojzubec.
V strašnom boji, ktorý sprevádzalo hromobitie otriasajúce nebom a zemou a príšerné burácanie mora, Zeus premohol Krona a ostatných Titanov, zvrhol ich do Tartaru a ustanovil storukých obrov za ich strážcov. Traja Kronovi synovia si potom lósom rozdelili vládu nad svetom tak, že Zeus vládol v nebi, Poseidón na mori a Hádes v podsvetí. Zem a Olymp boli spoločné všetkým bohom.
V boji Titanov postihol Diov hnev z mladších Titanov len Menoitia: Zeus ho zároveň s Kronovými bratmi zvrhol do Tartaru.
Grécki bohovia
Herakles bol asi najznámejším hrdinom svojej doby. Je synom Dia a smrteľnej ženy menom Alkména. Bol veľmi mocný (obdarený nadľudskou silou bohov), odvážny a dôvtipný. Po smrti, údajne zhorel na pohrebnej hranici na hore Oeta, ho Zeus vyzdvihol na Olymp ako hrdinu a "povýšil" ho na boha.
Perseus je veľmi známy hrdina, ale skôr filmový. Je synom Dia a smrteľníčky Danaé. Ešte pred Perseovým narodením si otec Danaé Akrisios vypočul proroctvo, že ho zabije jeho vlastný vnuk. Preto ho po jeho narodení aj s telom svojej údajne mŕtvej dcéry, ktorá neprežila pôrod, uložil do truhly a pustil ich na more, tešiac sa, že budú obaja mŕtvi.
Grécka mytológia však nerozpráva len príbehy bohov, ale aj iných bytostí, ktoré dodnes poznáme z rôznych rozprávok alebo filmov. Pripravili sme vám len zopár najznámejších. Kerberos je jednou z najznámejších bytostí gréckej mytológie. Ide vlastne o bájneho trojhlavého psa a strážcu Podsvetia. Stal sa námetom pre rôzne knižné aj filmové zobrazenia.
Chiméra bola sestra Kerbera. Mala telo a jednu hlavu leva, druhá bola kozia a tretia dračia (niekde sa uvádza, že to bol had). Sídlila vraj v sopke a na nepovolaných, ktorí chceli vstúpiť do Podsvetia, chrlila oheň. Dodnes sa táto bytosť zachovala v spojení s označením v novodovom slovníku. Znamená prelud, vidinu, či niečo nereálne. Údajne je tomu tak preto, že samotný zjav gréckej Chiméry bol nereálny.
Harpye sú veľmi špecifické bytosti s nejasným pôvodom aj podobou. Prvotná predstava zosobňovala búrku a ich poslaním bolo unášať duše mŕtvych do Podsvetia.
Minotaurus predstavuje bytosť s ľudským telom a býčou hlavou považovanú za krvilačnú beštiu z labyrintu na ostrove Kréta. Údajne ho porodila kráľovná Pasifae, manželka Mínosa.