Gréckokatolícka cirkev je súhrnné označenie východných katolíckych cirkví byzantského obradu a je súčasťou Katolíckej cirkvi. S rímskokatolíckou cirkvou a ďalšími východnými katolíckymi cirkvami sú spojené skrze spoločenstvo s rímskym biskupom - pápežom vo Vatikáne.
Gréckokatolícka cirkev má hlboké korene na území Slovenska, ktoré siahajú až do čias cyrilometodskej misie. Jej história je spojená s kultúrnym a náboženským vývojom slovanských národov v strednej Európe.
Počiatky kresťanstva a cyrilometodská misia
Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia, kedy sa už skončil proces zjednocovania príbuzných slovanských kmeňov na Morave. V roku 863 prišli na Veľkú Moravu bratia Konštantín Cyril a Metod, Gréci byzantského obradu. Oni preložili východnú liturgiu a bohoslužobné knihy do staroslovanskej reči.
V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči.
Napokon, vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Liturgia sa v jednotlivých cirkvách počas stáročí vyvíjala z apoštolskej tradície. Rozdielnosť obradov postupne vznikala na základe zemepisnej polohy, príslušnosti k národnosti a reči. Zo všetkých východných obradov sa však najviac rozšíril byzantský. Konštantín a Metod za obdobie svojho pôsobenia priviedli tunajšie obyvateľstvo k živej kresťanskej viere práve v tomto obrade.
Po troch rokoch a ukončení misie, keď nadišiel čas etablovať tento región ako nezávislú cirkev došlo k mnohým útokom zo strany franského latinského duchovenstva. Napriek tomu dielo misie na Morave pokračovalo až do smrti moravského arcibiskupa Metoda 6. apríla 885. Cirkevný prevrat, ktorý sa vtedy uskutočnil, spôsobil zánik projektu kristianizácie Slovanov, ako ho videli solúnski bratia Cyril a Metod a otvoril nový projekt vedený ich žiakmi, skrze ktorý sa cez Bulharskú ríšu kresťanstvo východného gréckeho obradu stalo dominantným vo východoeurópskych slovenských národoch.
Napriek tomu na Morave a jej okolí, teda aj na území dnešného Slovenska, nachádzame aj v neskoršom období odkazy na grécku misiu Cyrila a Metoda. Svedectvom sú fresky v ikonografickom štýle v najstarších chrámoch na území Slovenska, najstaršie patrocíniá chrámov zviazané práve so svätými uctievanými najmä vo východnej byzantskej cirkvi, ba aj niektoré písomné zmienky potvrdzujúce východné kresťanstvo v týchto lokalitách.
Obdobie Uhorska a vplyv východného kresťanstva
Rodiaca sa uhorská šľachta v 10. storočí mala silné väzby práve s východným kresťanstvom. Grécko-slovanský obrad v severovýchodnom Uhorsku bol spočiatku v tieni iných častí krajiny, kde prekvital.
Avšak tam v 14. storočí dochádza k narastaniu mocenského nátlaku s cieľom latinizácie, resp. katolizácie týchto cirkví. Podobná situácia bola aj v Poľskom kráľovstve, odkiaľ do Uhorska smerovala významná časť migrantov. Avšak v priebehu týchto storočí boli aj obdobia, kedy kresťania grécko-slovanského obradu na tomto území boli zjednotení s Katolíckou cirkvou.
1. marca 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégiá, kde uvádza, že veľký počet „Rusínov a Valachov bývajúcich v susedstve navštevuje Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde ako pravoslávni vstupujú do Katolíckej cirkvi“. Spišský prepošt Juraj dostal od Bonifáca IX. fakultu udeliť osobitné rozhrešenie pre Rusínov a Valachov, ktorí žili na tomto území.
Na Spiši sa spájala jurisdikcia spišských prepoštov, krakovských arcibiskupov a przemyšlských biskupov. Poľskí králi zriaďovali na svojom nielen katolícke, ale aj pravoslávne farnosti a preberali nad nimi patronátne právo. Tak bola na Spiši zriadená 15. marca 1571 na základe privilégia kráľa Žigmunda II. Augusta (1548 - 1572) farnosť Litmanová.
O existencii kresťanov grécko-slovanského obradu v prostredí Spišského prepošstva svedčia aj Spišské modlitby. Tie sú súčasťou rukopisného kódexu Manuale pro praedicatione conversorum, ktorý je opisom obradu posvätenia kapitulného chrámu spišskej prepozitúry z 25.
Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595. Brest- litovská únia zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života.
Spišská Kapitula, ktorá bola duchovným strediskom náboženského života s jasnými stopami pokračovania dejín východných kresťanov byzantského obradu, svedčí o tom, že história gréckokatolíckej cirkvi kontinuitou nadväzuje na cyrilometodskú misiu. Na konci 15. a začiatkom 16. storočia valašská kolonizácia aj tu posilnila východné prvky v národnostnej skladbe obyvateľstva.
Po zjednotení v roku 1651 mukačevský biskup Peter Parthén zveril spišskému prepoštovi do duchovnej správy gréckokatolícke farnosti na Spiši. Po svojom vzniku v roku 1776 malo spišské biskupstvo aj gréckokatolícke farnosti. Až v roku 1787 nariadením cisára Jozefa II.
Vznik Prešovskej eparchie
Mimoriadne významnú úlohu v živote gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska zohralo prešovské biskupstvo. Už v čase svojho vzniku mala mukačevská diecéza 711 farností, 11 archidiakonátov, 60 dekanátov a vyše 560 tisíc veriacich v trinástich župách. Táto jej rozľahlosť nedovoľovala dôkladne spravovať tak veľké množstvo farností. Preto duchovenstvo mukačevskej eparchie žiadalo ju rozdeliť a už existujúce vikariáty povýšiť na biskupstvá.
Medzitým bolo v roku 1792 sídlo košického vikariátu prenesené do Prešova. V roku 1816 požiadal cisár František I. Rím o zriadenie prešovskej eparchie so sídlom v Prešove. 22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Bula sa dostala do historického povedomia pod názvom "Relata semper", čo možno voľne preložiť ako večný výnos (rozhodnutie navždy).
Od mukačevskej gréckokatolíckej diecézy, s ústretovým postojom a výslovným súhlasom vtedajšieho mukačevského biskupa Alexeja Povča bolo kánonicky oddelených 6 stolíc - Abov, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš a Turňa a zo Zemplínskej stolice 5 dekanátov - humenský, hostovický, laborecký, stropkovský a vranovský. Spolu šlo vtedy o 193 farností s ich kostolmi a filiálkami. K tomuto základu boli pripojené i mužské a ženské kláštory gréckeho obradu v tomto regióne.
Vtedy dávno slobodné kráľovské mesto Prešov bolo ozdobené v zmysle kánonických ustanovení a apoštolskou autoritou titulom "biskupské mesto". Pôvodný farský kostol, v tom čase nazývaný vikariátnym, bol povýšený na biskupskú katedrálu. K nemu bola pripojená stolica s biskupskou hodnosťou pre biskupa, odvtedy nazývaného prešovským, s biskupskými znakmi a privilégiami. Súčasne bolo ustanovené, že pre slušné ubytovanie prvého prešovského biskupa a jeho nástupcov sa prideľujú budovy pri katedrálnom chráme.
Pre prvého prešovského biskupa, ktorým sa stal Gregor Tarkovič a jeho nástupcov bola stanovená povinnosť vyznania viery, prvýkrát predpísaná pápežom Gregorom XIII (1572-1588). Názov buly je teda v zásade odvodený od jej podstatného ustanovenia, podľa ktorého je trvale platná a nezmeniteľná zo žiadneho dôvodu, čo platí i pre nástupcov Pia VII. na Petrovom stolci.
Mukačevskú eparchiu v tých rokoch viedol biskup Alexej Pócy /1816-1831/, pôvodom Rumun. V roku 1818 vyčlenil 193 farností pre eparchiu Prešov a v roku 1821 vysvätil biskupa Gregora Tarkoviča v Krásnom Brode. Prešovská diecéza mala pri svojom vzniku 193 farností s takmer 150 tisícami veriacich. Katedrálnym chrámom a biskupskou rezidenciou sa stal bývalý minoritský kláštor s kostolom. Biskup spolu so svojimi veriacimi sa pustil do ich obnovy. Zriadil nové cirkevné školy, založil v roku 1819 pri biskupskom úrade knižnicu.
Prenasledovanie Gréckokatolíckej cirkvi
Z nedávnej histórie tejto cirkvi je nutné poukázať na rok 1950, keď 28. apríla bol administratívne zinscenovaný tzv. „Prešovský sobor“ na ktorom boli veriaci gréckokatolíci prehlásení za pravoslávnych a komunistický režim postavil Gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zakázal jej činnosť. Biskup Peter Pavol Gojdič bol uväznený a odsúdený na doživotný žalár. Zomrel ako mučeník v Leopoldovskej väznici.
Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody. Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim. Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev.
| Udalosť | Dátum |
|---|---|
| Prešovský sobor | 28. apríla 1950 |
| Obnovenie činnosti cirkvi | 13. júna 1968 |
| Zriadenie Apoštolského exarchátu | 28. februára 1997 |
Terajšia farnosť Nový Ruskov v minulosti, v dokladoch a v pamäti obyvateľov sa spomína ako Veľký Ruskov a Malý Ruskov. Stavba je z kameňa a len veľmi málo z tehál. Kameň bol dovážaný z maďarského Bodrogkerezsturu a piesok z Ondavy a -Tople, práce trvali tri roky, skladali peniaze podľa toho kto koľko mal majetku. Počas budovania sv. bohoslužby sa konali v ľudovej škole oproti cerkvi. Aj na nový chrám prispel starý patrón z rodu Andrassiovcov z Trebišova.
Súčasný gréckokatolícky chrám Pokrova Presvätej Bohorodičky bol postavený v historizujúcom miešanom slohu s prvkami ukrajinského baroka a neorománskej architektúry. Chrám je jednoloďovou stavbou s rovným uzáverom presbytéria, na západnej strane má predstavanú vežu s dvoma menšími postrannými vežami. Veže sú kryté barokovými cibuľami. Lásku k Bohu v roku 1929 veriaci zhmotnili zbierkou výsledkom ktorej bolo vymaľovanie chrámu.
Obnova Gréckokatolíckej cirkvi po roku 1968
Činnosť cirkvi bola obnovená v roku 1968, kňazi sa mohli vrátiť do svojich farností, ale jej útrapy sa tým neskončili. Dňa 13. júna 1968 bola obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi.
28. februára 1997 pápež Ján Pavol II. zriadil Apoštolský exarchát pre gréckokatolíkov žijúcich na území, ktoré je zhodné s hranicou košického kraja. Tým toto územie vyčlenil z Prešovskej eparchie, čím vznikol nový cirkevnoprávny subjekt. Nová „diecéza“. Na čele s exarchom biskupom Mons.
Významným medzníkom pre gréckokatolíkov v našom meste bol 2. marec 1997, keď biskup Mons. Milan Chautur po prvý krát slúžil sv. liturgiu v novom chráme, ktorý nesie titul Chrám Premenenia Pána. Od toho dňa pulzuje náboženský život gréckokatolíkov tak ako v iných cirkvách. Denne sa slúži sv. liturgia a vysluhujú sviatosti. Aby sa zabezpečilo duchovné dobro veriacich byzantského obradu, biskup Mons.
Zvlášť veľkými písmenami sú zapísané do dejín gréckokatolíkov dni 4.november 2001 a 14.september 2003 kedy Sv. Otec Ján Pavol II.
Gréckokatolíci sú katolícki veriaci byzantského (východného) obradu. Pre celé obdobie predchádzajúce roku 1646 (Užhorodskej únii) sa vo všeobecnosti používali termíny východný, východná cirkev, veriaci východného obradu, východný obrad, rozumejúc konvenčným slovom východný výlučne byzantskú cirkevnú tradíciu a obrad (v tejto zemepisnej oblasti je totiž zo všetkých východných obradov a cirkví relevantne prítomný iba byzantský obrad a cirkev); pre neskoršie obdobie sa však už používal termín gréckokatolícka cirkev, gréckokatolíci.
Významné osobnosti Gréckokatolíckej cirkvi
Medzi významné osobnosti Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku patria: Peter Pavol Gojdič - prešovský biskup, mučeník a blahoslavený. Vasiľ Hopko - pomocný biskup prešovský, blahoslavený.
Keď bol biskup Pavol Gojdič v roku 1927 po svojej konsekrácii na súkromnej audiencii u pápeža Pia XI., odovzdal mu Svätý otec zlatý pektorálny kríž a povedal mu: „Tento kríž je symbolom všetkých ťažkých krížov, ktoré na teba, syn môj, zošle náš dobrotivý Pán počas tvojej apoštolskej činnosti.“ Budúcnosť ukázala, ako veľmi prorocké boli tieto slová!
Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k veriacemu ľudu dostalo sa mu uznania, keď ho nazývali mužom zlatého srdca a cez druhú svetovú vojnu i po nej otcom trpiacich. Pri likvidácií gréckokatolíckej cirkvi v ČSR bol 27. apríla 1950 uväznený a odsúdený na doživotný žalár. Po nevýslovnom utrpení zomrel v deň svojho narodenia, 17. júla 1960.
Biskup ThDr. Vasiľ Hopko nesporne patrí, popri blahoslavenom biskupovi Pavlovi Gojdičovi, OSBM, k veľkým osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Zlé väzenské zaobchádzanie mu spôsobilo trvalé zdravotné následky. Kvôli tomu ho v roku 1963 prepustili z väzenia a bol umiestnený do Domova dôchodcov v Oseku, avšak zostal pod policajným dozorom.
Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi. Normalizovaný komunistický režim však nedovolil Hopkovi vykonávať administráciu Prešovskej eparchie. 2. apríla 1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa. Aj toto poslanie vykonával zodpovedne, napriek veku a narušenému zdraviu. Posilňoval veriacich, konsekroval kňazov ako dobrý pastier, zachovávajúc jemu zverenú úlohu. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove.
Gréckokatolícka cirkev v súčasnosti
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku prešla zložitým historickým vývojom, ktorý ju formoval a posilnil. Dnes je živou súčasťou náboženského života na Slovensku, ktorá si ctí svoje tradície a zároveň sa snaží odpovedať na výzvy súčasnosti.