Obec Iňačovce, ležiaca 12 km juhovýchodne od Michaloviec, má bohatú históriu, ktorá sa odráža aj v jej náboženskom živote. Táto pamätná kniha je písaná od dňa 19. júla 1948 po pôvodnej, ktorá bola vojnovými udalosťami vo väčšej časti zničená.
Písomných pamiatok o vzniku našej obce niet. Z výpovede najstaršieho občana Jána Eštoka, ktorý vo svojom mladom veku počul od vtedy žijúcich starých ľudí, že obec Iňačovce nestála kedysi dávno na tomto mieste. Bola vraj postavená na juhovýchod od terajšieho miesta a menovala sa "Nevelčov", ktorým menom sa tento kus zeme aj dnes menuje. Čierna voda aj vtedy sa vylievala a zalievala aj "Nevelčov". Iňačovce boli majetkom grófa Toroka, ktorý býval v Sobranciach, tuná mal správcu Balogha, tohoto sídlom bola "Kúria". Potom nevedieť kedy, prešla obec do rúk Cobliho, ktorého radníci boli veľmi krutí. Bili tunajších poddaných na dereši.
Obec Iňačovce až do roku 1918 v rámci Uhorska patrila do Užskej župy, predtým stolice. Po roku 1918 patrila do rozličných štátnych útvarov a administratívnych celkov. Doteraz najstaršia známa priama písomná zmienka o Iňačovciach pochádza z latinskej listiny kráľa Žigmunda z roku 1417. Prvá písomná zmienka neznamená začiatok osídlenia a obec, podľa obsahu listiny, existovali už pred spomínaným rokom. V 15. - 17. storočí k tunajším zemepánom patrili šľachtici z Pavloviec a Ruskej. V uvedenom období sa naša obec spomína pod názvom Solmos. Podľa stredovekára Prof. F. Uličného názov najpravdepodobnejšie označuje sídlisko chovateľov sokolov pre poľovačky kráľov. Slovenský názov Iňačovce sa vyskytuje až v 20. storočí. Na prelome 16. a 17. storočia obec patrila medzi veľké dediny. V 17. a začiatkom 18. storočia sa však značne vyľudnila. Po roku 1720 sa tu prisťahovalo veľa poddaných z iných, hlavne severnejších častí Užskej a Zemplínskej stolice (napríklad z Belej nad Cirochou). Začiatkom 18. storočia Iňačovce „ležiace povyše obce Senné pri močaristej Čiernej vode" vlastnili gróf Barkóczy, barón Vécsey a Szirmay. Začiatkom 19. storočia v obci žilo vyše 1000 obyvateľov, ale na prelome 19. a 20. storočia takmer o 200 ľudí menej. V neskoršom období počet obyvateľov klesal. V minulosti veľmi významnú úlohu zohrávalo náboženstvo.
V cirkevných zápisoch kalvínských spomína sa naša obec v roku 1417 pod menom Solmus, neskoršie pod menom Solymos. O tom, že kedy sa obec reformovala a o jej celej dávnej minulosti málo vieme. Roku 1747 boli Iňačovce filiálkou reformovanej materskej fary v Lúčkach. Okolo roku 1795 chceli Iňačovce odstúpiť od Lúčok a pristúpiť k Palínu. V časoch rekatolizácie za panovníčky Márie Terézie v rokoch 1740 - 1780 bolo zakázané evanjelikom budovať kostoly pri hlavnej ceste a to postihlo aj reformovaných kresťanov v Iňačovciach. Prvý drevený kostol bol postavený v 18. storočí. Cisár František Jozef II. vydal v roku 1781 Tolerančný patent. Tolerančný patent znamenal zastavenie prenasledovania evanjelikov - či skrytého, alebo zjavného. Evanjelikom umožnil znovu vstúpiť do spoločenského života. Stali sa z nich plnohodnotní občania štátu. Medzi významné ustanovenia patentu patrila možnosť postaviť si vlastný chrám, faru a školu. Na začiatku 19.storočia v roku 1813 sa na cirkevnej reformovanej škole vyučovalo v maďarskom jazyku. Najdlhšie pracoval na tejto škole kantor a učiteľ Michal KÖnves Knežo, rodák zo Závadky v rokoch 1855-1910. Často ho navštevovala grófka Patajka z Tibavy. Cestovala kočom dvojpárovým záprahom koní. Už v roku 1819 dostali Iňačovce povolenie postaviť si kostol a školu. Stavebné pozemky pre kostol, školu a rektorský byt darovali miestni veriaci a to: Tomáš Szirmay, Ján Sziksay a ďalší. Do roku 1912 slúžil drevený kostol. Do svojho kostola vystavaného, získala si kalvínska církev od gréckokatoickej cirkvi z Krašku zvon 70 funtov ťažký za 85 forintov. Bol na ňom latinský názov: "Všetko ku cti a sláve Božej". Okrem toho bol na ňom obraz, považovaný za obraz evanjelistu Jána, ktorý v rukách držal kalich. Terajší kostol bol postavený v rokoch 1891 - 1912. Vestibul pred vchodom s vežou bol pristavaný v roku 1924. Počas prechodu frontu počas druhej svetovej vojny bol kostol značne poškodený, ale veriaci ho v rokoch 1948 - 1949 zvonku i z vnútra opravili. Ďalšia kompletná renovácia bola vykonaná v roku 1987. Z levitov pôsobiacich v Iňačovciach zbor s vďačnosťou spomínal na Michala Kneža - Konyvesa a Jána Sirného, ktorí tam pôsobili. Z laických kazateľov zboru treba spomenúť Pavla Kneža a Juraja Verbovského. Súčasným laickým kazateľom zboru je Blažej Knežo, ktorý je zároveň aj kantorom zboru. Kurátorom zboru je Emil Knežo. V roku 1820 bol počet tumajších kalvínov 170, medzi nimi 11 zemepánov. V roku 1856 bolo ich 204. Úradne zápisy cirkevné vedie reformovaný farský úrad v Lúčkach. Jazyk bohoslužby je slovenský.
Po roku 1945 v obci zaviedli elektrinu, plyn, zriadili verejné osvetlenie a telefonické spojenie. Úroveň sociálneho rozvoja charakterizuje viacero ukazovateľov, medzi ktoré patrí aj demografická situácia a zloženie obyvateľstva. Pre demografický vývoj je vo všeobecnosti charakteristický znižujúci sa prirodzený prírastok obyvateľstva a starnutie populácie. Podobne je to aj v obci Iňačovce. Ako je z uvedenej tabuľky vidieť v roku 1900 dosiahol počet obyvateľov obce Inačovce dosiaľ najvyšší štatisticky zistený počet v histórií obce. Od roku 1900 obec zaznamenáva iba výrazný pokles počtu obyvateľov, ktorý do roku 1999 poklesol o 323 obyvateľov. Od roku 1999 sa počet obyvateľov postupne zvyšoval a do roku 2001 sa zvýšil o 96 obyvateľov. Výraznú populáciu vykazujú len rómski spoluobčania, kým u nerómskych klesá a navyše sa značný počet mladých ľudí odsťahoval. Z tohto dôvodu dosť výrazne narastá percentuálny pomer rómskych obyvateľov. V súčasnosti /rok 2009/ má obec Iňačovce spolu 696 obyvateľov. Veková skladba obyvateľstva obce Iňačovce od roku 1991 až po rok 1999 podobne ako v ostatných regiónoch Slovenska sa vyznačuje postupným znižovaním počtu obyvateľov predproduktívneho veku (0-14 rokov) a na druhej strane nárastom počtu poproduktívneho veku. Tento trend súvisí s poklesom pôrodnosti a postupným predlžovaním priemerného veku života. Po prvý krát od roku 1950 bolo pri sčítaní v roku 1991 zisťované aj náboženské vyznanie. V obci sa nachádza základná a materská škola. Základnú školu navštevujú žiaci 1.- 4. ročníka. Starší žiaci navštevujú školu v Michalovciach. Škola sa nachádza vo vlastných priestoroch. Zo zariadení predškolskej výchovy sa v obci nachádza materská škola. V oblasti športových aktivít, ktoré sa neviažu na vybudovanú športovú infraštruktúru, obec a jej okolie ponúka široké možnosti. K športovému využitiu občanov slúži futbalové ihrisko, ako aj nedávno vybudované nové multifunkčné ihrisko. Po vybudovaní rybničnej sústavy v obci, pozostávajúcej z 26 hospodárskych rybníkov sa rybnikárstvo stalo dominantným prvkom v tejto obci. Hlavnými chovanými druhmi rýb sú kapor, amur, tolstolobik, sumec, šťuka a iné. Vo vyčlenených rybníkoch si prídu na svoje aj milovníci športového a rekreačného rybolovu.
Gréckokatolícka cirkev v Iňačovciach
O gréckokatolíckej cirkvi podal správy miestny farár pán Michal Lainer. Gréckokatolícky kostol bol vystavaný približne okolo roku 1718 pre príslušníkov gréckokatolíckeho vierovyznania. Počet gréckokatolíckych veriacich tunajšieho farského obvodu počíta sa takto: v Iňačovciach 305, v Jastrabí 254, v Sennom 245, v Stretave 135, spolu 939 veriacich. Bolo veľa cirkevných zápisov, ale kostolná schránka bola dvakrát veľmi ťažko poškodená a spisy celkom zničené. Dňa 6. júla 1929 zničil blesk vežu a 1. apríla 1930 bol zasa kostol požiarom veľmi poškodený, pri čom aj časť vnútorného zariadenia, najmä kostolný archív veľmi utrpel. Gréckokatolícka fara bola zbudovaná roku 1811.
Obec Iňačovce je vzdialená od okresného mesta Michaloviec 12 km na juhovýchod. Poštový úrad a železničná stanica sa nachádza v Michalovciach. Z Michaloviec vedie cesta do Iňačoviec - hradská cez Vrbovec a cez Rebrín (krajínská). Obec si udržuje túto cestu sama za podpory okresu. Obecná rozloha je 3063, z ktorých polovica pripadá na lúky a polovica na ornú pôdu. Obec má 187 čísel, obyvateľov približne 900. Naša obec ma všetky podmienky zdarného rozvoja. Od dávnych časov bola to obec zdarných kvalít a len to, že neboli sme samostatní, bolo na príčine, že sme nie jednou z najviac napredujúcich obci.
Do dnešných dní nemáme doklad o nejakom stredovekom iňačovskom kostole. V období reformácie patrili iňačovčania v 16. stor. pod farnosť Rebrín a v prvej polovici 17. stor. pod farnosť Senné. V polovici 18. storočia v našej obci stál farský gréckokatolícky drevený chrám so šindľovou strechou a jedným zvonom. Chrám bol zasvätený Zosnutiu Panny Márie. K filiálkam iňačovskej farnosti patrili Jastrabie, Rebrín, Senné, Stretáva a Stretávka. V 19. storočí postavili gréckokatolíci murovaný chrám. Vo farnosti, ktorá pretrvala do dnešných dní, pôsobilo veľa významných duchovných. Za všetkých spomenieme Michala Čintalu (1914-1999), ktorý sa v rokoch 1968-1972 zaslúžil o opravu tunajšieho chrámu. V 19. storočí patrili rímskokatolíci v obci pod farnosť Senné, luteráni pod cirkevný zbor so sídlom v Pozdišovciach, kalvíni pod cirkevný zbor Lúčky a židovský veriaci pod rabinát v Sennom. O počiatkoch školského vyučovania v obci zatiaľ veľa nevieme. Pravdepodobne v minulosti pri gréckokatolíckej farnosti existovala aj škola.
Z hľadiska administratívneho členenia je obec Iňačovce súčasťou okresu Michalovce a Vyššieho územného celku Košice. Nadmorská výška obce je 103 m.n.m. a radí sa k nízko položeným obciam. Celková výmera územia presahuje 1735 ha.
V modrom štíte zlatá kačka letiaca ponad z dolného okraja štítu vyrastajúce strieborné tŕstie a sprevádzaná v horných miestach štítu šikmými striebornými morušami na zlatých listnatých stopkách, smerujúcich do horných rohov štítu.
Významné osobnosti
- Michal Lainer: Miestny farár, ktorý podal správy o gréckokatolíckej cirkvi.
- Michal Čintala (1914-1999): Duchovný, ktorý sa v rokoch 1968-1972 zaslúžil o opravu tunajšieho chrámu.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo. 22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii.
| Rok | Počet obyvateľov |
|---|---|
| 1900 | Najvyšší štatisticky zistený počet |
| 1999 | Pokles o 323 obyvateľov oproti roku 1900 |
| 2001 | Nárast o 96 obyvateľov oproti roku 1999 |
| 2009 | 696 obyvateľov |
