Gréckokatolícka farnosť Kazimír: História a vývoj

Zmenená spoločensko-politická situácia po roku 1989 priniesla aj priaznivejšie podmienky pre duchovnú činnosť kresťanských cirkví a náboženských spoločenstiev. Po prijatí Ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky vo Federálnom zhromaždení ČSFR 25.11.1992 vznikla 1.1.1993 samostatná Slovenská republika. Obec Kazimír oslávila tento významný medzník v našich národných dejinách o polnoci z 31.12.1992 na 1.1.1993 za účasti starostu, obecného zastupiteľstva a miestnych občanov. Vznik Slovenskej republiky oznamoval všetkým aj hlahol zvonov z miestnych kostolov.

Kazimír zostal aj po „nežnej revolúcii“ sídlom rímskokatolíckej farnosti. Rímskokatolícki veriaci sa zúčastňujú služieb Božích v Chráme sv.

V obci žijú aj veriaci iných náboženstiev, resp. náboženských spoločností. Podľa štatistických údajov z roku 2001 bolo v obci 558 veriacich rímskokatolíckej cirkvi. Funkcie správcu farnosti vykonávali: d.p. Andrej Labanc a od 1. 7. 1998 Mgr. Pavol Štefurik.

Druhou najpočetnejšou v obci je gréckokatolícka cirkev, ktorá patrí pod farnosť v Brezine. Veriaci majú vlastný chrám pomenovaný po svätých Cyrilovi a Metodovi. Funkcie gréckokatolíckych kňazov v obci vykonávali: d.p. Alexej Miroššay, Mgr. Ján Hreško /od 15. 7. 1996/ a Mgr. Michal Krajňák /od 1. 8. V obci je aj päť evanjelikov augsburského vierovyznania. Rovnaký počet je aj pravoslávnych veriacich, ktorí chodia do kostola v Byšte. K náboženskej spoločnosti Svedkovia Jehovovi sa v obci hlási jeden občan. Výsledky sčítania roku 2001 potvrdili, že v obci bolo 5 občanov bez vyznania a iné resp. K reformovanej kresťanskej cirkvi, ktorá je treťou najpočetnejšou sa roku 2001 hlásilo 53 veriacich. Z farnosti Brezina prichádza do obce farárka Dita Stašová. Treba vyjadriť obdiv a uznanie málopočetnej skupine veriacich reformovanej kresťanskej cirkvi, ktorí dokázali obnoviť a posvätiť svoj kostol 20. 8. 2005. Posviacku obnoveného kostola vykonal biskup reformovanej kresťanskej cirkvi mons.

Etnické zloženie Slovenska v roku 2011. Zdroj: Wikimedia Commons

História Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku

Po troch rokoch a ukončení misie, keď nadišiel čas etablovať tento región ako nezávislú cirkev došlo k mnohým útokom zo strany franského latinského duchovenstva. Napriek tomu dielo misie na Morave pokračovalo až do smrti moravského arcibiskupa Metoda 6. apríla 885. Cirkevný prevrat, ktorý sa vtedy uskutočnil, spôsobil zánik projektu kristianizácie Slovanov, ako ho videli solúnski bratia Cyril a Metod a otvoril nový projekt vedený ich žiakmi, skrze ktorý sa cez Bulharskú ríšu kresťanstvo východného gréckeho obradu stalo dominantným vo východoeurópskych slovenských národoch.

Napriek tomu na Morave a jej okolí, teda aj na území dnešného Slovenska, nachádzame aj v neskoršom období odkazy na grécku misiu Cyrila a Metoda. Svedectvom sú fresky v ikonografickom štýle v najstarších chrámoch na území Slovenska, najstaršie patrocíniá chrámov zviazané práve so svätými uctievanými najmä vo východnej byzantskej cirkvi, ba aj niektoré písomné zmienky potvrdzujúce východné kresťanstvo v týchto lokalitách. Rodiaca sa uhorská šľachta v 10. storočí mala silné väzby práve s východným kresťanstvom.

Grécko-slovanský obrad v severovýchodnom Uhorsku bol spočiatku v tieni iných častí krajiny, kde prekvital. Avšak tam v 14. storočí dochádza k narastaniu mocenského nátlaku s cieľom latinizácie, resp. katolizácie týchto cirkví. Podobná situácia bola aj v Poľskom kráľovstve, odkiaľ do Uhorska smerovala významná časť migrantov. Avšak v priebehu týchto storočí boli aj obdobia, kedy kresťania grécko-slovanského obradu na tomto území boli zjednotení s Katolíckou cirkvou.

1. marca 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégiá, kde uvádza, že veľký počet „Rusínov a Valachov bývajúcich v susedstve navštevuje Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde ako pravoslávni vstupujú do Katolíckej cirkvi“. Spišský prepošt Juraj dostal od Bonifáca IX. fakultu udeliť osobitné rozhrešenie pre Rusínov a Valachov, ktorí žili na tomto území. Na Spiši sa spájala jurisdikcia spišských prepoštov, krakovských arcibiskupov a przemyšlských biskupov. Poľskí králi zriaďovali na svojom nielen katolícke, ale aj pravoslávne farnosti a preberali nad nimi patronátne právo. Tak bola na Spiši zriadená 15. marca 1571 na základe privilégia kráľa Žigmunda II. Augusta (1548 - 1572) farnosť Litmanová.

O existencii kresťanov grécko-slovanského obradu v prostredí Spišského prepošstva svedčia aj Spišské modlitby. Tie sú súčasťou rukopisného kódexu Manuale pro praedicatione conversorum, ktorý je opisom obradu posvätenia kapitulného chrámu spišskej prepozitúry z 25. Kánonicky bolo Prešovské biskupstvo erigované až v roku 1818, keď konzistoriálna kongregácia Svätej stolice 9. septembra 1818 vydala nariadenie na zriadenie Prešovského biskupstva. 19. septembra 1818 tajomník kongregácie Rafael Monius po prvýkrát verejne prezentoval obsah buly, ktorá pojednávala o zriadení Prešovského biskupstva vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Táto bula, nazvaná podľa úvodných slov Relata semper, bola slávnostne vyhlásená 22. septembra 1818 a potvrdená na zasadnutí konzistoriálnej kongregácie pápežom Piom VII. 2. októbra 1818.

Bula prináša konkrétne ustanovenia, napr.: sídlom biskupstva bude mesto Prešov; za katedrálny chrám bol vyhlásený Chrám sv. Jána Evanjelistu (dnes je katedrála zasvätená sv.

Gréckokatolícka cirkev v ČSR zaujímala v rokoch 1945 - 1950 významné miesto v spoločnosti. Prešovský biskup vďaka vysokému renomé kritika autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky reprezentoval Katolícku cirkev na Slovensku počas dôležitých rokovaní s predstaviteľmi obnoveného Československa. Napriek priaznivému postoju štátnych orgánov po skončení vojny sa vzťahy medzi Gréckokatolíckou cirkvou a štátom postupne ochladzovali, až prerástli do nepriateľského postoja štátu voči Cirkvi najmä v súvislosti s protináboženským postojom komunistov. Komunistická ideológia napokon získala prevahu v spoločnosti a v roku 1948 sa už jej negatívny postoj k Cirkvi prejavil v reštriktívnych krokoch, ktoré postihli aj Gréckokatolícku cirkev.

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa.

K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie. Títo kňazi boli pozvaní na dekanátne stretnutia, pričom zápisnice z týchto stretnutí nám poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18.

Drevený gréckokatolícky Chrám sv. Mikuláša v obci Bodružal z r. Zdroj: Wikimedia Commons

Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749. Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Katedrála sv. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv.

Matriky Gréckokatolíckej cirkvi

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Matrika pokrstených Gr. kat. Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike.

Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka. Príklad matriky písanej azbukou v druhej polovici 19. stor.

Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh. Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach.

Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal. Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827. Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859. Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829 (16). Druhý z uvedených fondov je t. č. kompletne nespracovaný, tzn. pre bežného bádateľa nie je prípustný akýkoľvek výskum v tomto fonde. Druhopis matriky Gr. kat. farského úradu Vápeník z r.

V tabuľke nižšie je uvedený prehľad stavu matrík gréckokatolíckych farností v okolí Kazimíra:

Gréckokatolícky chrám v Kazimíri

Vyvrcholením úsilia gréckokatolíkov v Kazimíri bolo ukončenie prestavby bývalého kostola evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na gréckokatolícky chrám. Týždeň pred posviackou chrámu duchovný otec Alexej Miroššay posvätil tri zvony. Dva najväčšie, nazvané „Andrej“ a „ Alžbeta“, venovala chrámu vdova Alžbeta Demková, čím splnila vôľu svojho nebohého manžela Andreja. Posviacka chrámu, oltára a žertveníka sa konala 13. 9. 1992 a vykonali ju košický apoštolský exarcha, vladyka Milan Chautur. Chrám bol rozšírený o sakristiu, schodište, chór a vežu.

Dňa 2. septembra 2006 sa uskutočnili celoobecné oslavy pri príležitosti uvedenia symbolov obce do užívania. Pri tejto príležitosti sa konal akt posviacky symbolov obce v rímsko-katolíckom kostole za účastí zástupcov obce a farárov rímsko-katolíckej cirkvi, grécko-katolíckej cirkvi a reformovanej kresťanskej cirkvi. Oslavy boli spojené s vystúpením folklórnych súborov v miestnom parku.

tags: #grecko #katolicka #farnost #kazimir