Kresťanstvo má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. Nové náboženstvo a jeho učenie sa šírilo z Jeruzalema do celého vtedajšieho kultúrneho sveta. Vznikali miestne- partikulárne cirkvi, potom biskupstvá, ktoré sa spájali do provincií, neskôr nazývaných patriarcháty. Prvý takýto patriarchát bol v Alexandriji, postupne pribúdali ďalšie- v Antiochiji, Konštantinopole, Jeruzaleme. Ježiš Kristus založil Cirkev a ustanovil za svojho viditeľného zástupcu na zemi apoštola Petra. Ten svoje poslanie uskutočňoval a zavŕšil v Ríme, a tým sa tam sústredil najvyšší učiteľský úrad a pastierska moc. Po nástupe Konštantína Veľkého /306-337/ na trón, druhé najvýznamnejšie kresťanské centrum sa vytvorilo v Carihrade. Aj keď Carihradský patriarchát bol stále súčasťou univerzálnej kresťanskej cirkvi, vývojom v inej kultúrnej oblasti vznikali niektoré odlišnosti.
Historicky podložené počiatky kresťanstva u nás sa datujú do obdobia Veľkej Moravy, do prvej polovice 9. storočia, kedy sa už skončil proces zjednocovania príbuzných slovanských kmeňov na Morave. Na čele nadkmeňového moravského kniežatstva stál Mojmír. Knieža Mojmír udržiaval dobré vzťahy s Frankami a dovolil vstup franských / bavorských/ kňazov- misionárov do svojho kniežatstva. Na území dnešného Slovenska sa v tom čase utvorilo druhé západoslovenské nadkmeňové centrum okolo Nitry. Prvým historicky známym slovanským kniežaťom bol Pribina. V roku 835 moravské knieža Mojmír I., ktorý už bol kresťanom, obsadil Nitru a vyhnal Pribinu, aby neskôr obe kniežatstvá vytvorili jeden územný celok, ktorý bol neskôr označený názvom Veľkomoravská ríša.
Na miesto Mojmíra I. dosadil východofranský kráľ Ľudovít Nemec/843-876/ jeho synovca Rastislava. Knieža Rastislav sa ukázal ako prezieravý štátnik. V roku 861 vyslal posolstvo k pápežovi Mikulášovi I. so žiadosťou, aby mu poslal biskupa a misionárov znalých slovienskeho jazyka. Preto sa v roku 862 obrátil na byzantského cisára Michala III. Byzantský cisár vybral na túto misiu filozofa Konštantína a jeho brata Metoda zo Solúna- oblasti, kde ľud hovoril sloviensky. V roku 863 ich poveril šíriť kresťanstvo a vzdelanosť na Veľkej Morave. Konštantín zostavil nové slovienske písmo, ktoré použil pri preklade bohoslužobných kníh do staroslovienčiny. Svätí solúnski bratia si vychovali už na Veľkej Morave spolupracovníkov, medzi ktorými najviac vyniká Gorazd. Misia Konštantína a Metoda sprostredkovala Slovanom Veľkej Moravy liturgiu každému zrozumiteľnú- ich vlastnej reči.
Rastislavovi neprekážalo, že išlo o liturgiu byzantského- gréckeho obradu. Napokon, vtedy bolo kresťanstvo jednotné. Liturgia sa v jednotlivých cirkvách počas stáročí vyvíjala z apoštolskej tradície. Rozdielnosť obradov postupne vznikala na základe zemepisnej polohy, príslušnosti k národnosti a reči. Zo všetkých východných obradov sa však najviac rozšíril byzantský. Konštantín a Metod za obdobie svojho pôsobenia priviedli tunajšie obyvateľstvo k živej kresťanskej viere práve v tomto obrade. Boli napríklad obvinení nemeckým klérom, že šíria bludy. V roku 867 putovali do Ríma z dôvodu vysviacky nových učeníkov na kňazov a predovšetkým na pozvanie pápeža, kde mu zároveň vysvetlili a vyjasnili svoju činnosť na Veľkej Morave a vyznali pravovernosť a oddanosť rímskej Cirkvi. Konštantín sa z Ríma na Veľkú Moravu už nevrátil, lebo sa rozhodol vstúpiť do kláštora, kde prijal meno Cyril. Zomiera 14. februára 869 po dlhej únavnej ceste a veľkom pracovnom nasadení.
Sv. Metod bol v roku 869 ustanovený pápežom Hadriánom II. za prvého panónskeho a veľkomoravského arcibiskupa s právomocami medzi všetkými Slovanmi. Po vnútorných rozbrojoch vo vedení ríše nitrianske knieža Svätopluk vydal svojho strýka Rastislava Nemcom a sám sa ujal vlády. Pápež Ján VIII. Proti nemeckému episkopátu rázne zakročil. Po Metodovom prepustení z väzenia Svätopluk mu odovzdal do správy veľkomoravskú Cirkev. Pápež Ján VIII. Po získaní informácií o sporoch na Veľkej Morave pozval opätovne Metoda do Ríma. Dôkladne preskúmal účinkovanie a učenie arcibiskupa a presvedčil sa o jeho pravovernosti a oddanosti Cirkvi. V júni 880 vystavil apoštolský list Industriae tuae adresovanú Svätoplukovi. Schválil liturgiu v slovienskom jazyku s tým, aby sa evanjelium najprv čítalo po latinsky. Apoštolský list potvrdzuje, že všetko kňazstvo mu má byť podriadené. Metod zomrel 6.apríla 885. Za svojho nástupcu určil Gorazda.
Nitriansky biskup Viching, odporca slovienskej liturgie, rôznymi intrigami dosiahol, že Svätopluk vyhnal Metodových žiakov zo svojej ríše. Arcibiskupský stolec ostal neobsadený. Následný pád Veľkomoravskej ríše v roku 906 spôsobil, že postupne zanikla celá slovienska metropolia. Časť učeníkov a žiakov však na tomto území aj napriek tomu ostala a po rozpade Veľkomoravskej ríše bola podporovaná Slovanmi z Bulharska. Po páde Veľkej Moravy vznikli dva samostatné štátne útvary- Uhorský a Český štát. Na začiatku 10. storočia boli v Uhorsku dve obradové podoby katolíckej cirkvi- východná/ na východ od Dunaja a Tisy/ a západná /Panónia a územie terajšieho Slovenska/. Potvrdzuje to aj množstvo gréckych kláštorov, ktoré tu vznikali a pomáhali šíriť dedičstvo vierozvestcov. Hlavným bol rozkol medzi východnou a západnou cirkvou.
Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu malo postupné osídľovanie a sťahovanie národov. Východné územia boli vyľudnené tatárskymi nájazdmi, malé množstvo pôvodného obyvateľstva utieklo do hor. Táto vo svojom dôsledku pomohla pôvodnému obyvateľstvu zachovať si východný obrad. Migrácia, najmä Ruthénov, znamenala oporu pre prežitie katolíkov tohto obradu v slovanskom etniku. Ruthénmi sa nazývali Rusíni- Rusnáci a boli nositeľmi východného obradu. Neskôr sa Abovská župa spojila s Turnianskou a Sabolčská sa rozdelila- vznikla Hajdžská župa. Od 30- tych rokov 13. storočia nazývajú pápežské listiny veriacich východného obradu v Uhorsku schizmatikmi.
Oficiálnemu zjednoteniu našich kresťanov gréckeho obradu s Rímom veľmi napomohli poľskí panovníci, ktorí chceli oslabiť vplyv Ruska na Rusínov / Malorusov /, obývajúcich najmä severozápadnú časť Ukrajiny /Halič/. Za pomoci poľských kráľov Štefana Báthoryho a Žigmunda III. na žiadosť biskupov naklonených k Únii, došlo k zjednoteniu v Breste v roku 1595. Brest- litovská únia zabezpečovala zachovanie tradície a obradov východnej cirkvi v plnej miere. Priniesla oslobodenie východného kňazstva z nevoľníctva, možnosť vzdelávania a rozvinutie náboženského života.
Tomuto zjednocovaciemu procesu napomohli Drugethovci, najmä Juraj III. Drugeth /1605-1620/, ktorý na čele rodu sa v roku 1605 vracia z kalvinizmu do katolíckej cirkvi a Ján X. Drugeth /1620-1645/. Na rodiacu sa myšlienku zjednotenia mali vplyv aj niektorí predstavitelia katolíckej cirkvi v Uhorsku- ako bol jágerský biskup Juraj Lippay /neskorší ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska/, jezuiti z kolégia v Humennom a katolícki zemepáni. Dlho sa rodiaca únia bola nakoniec uzavretá 24. 4. 1646 v hradnej kaplnke rodiny Drugethovcov v Užhorode. Spišská Kapitula, ktorá bola duchovným strediskom náboženského života s jasnými stopami pokračovania dejín východných kresťanov byzantského obradu, svedčí o tom, že história gréckokatolíckej cirkvi kontinuitou nadväzuje na cyrilometodskú misiu. Na konci 15. a začiatkom 16. storočia valašská kolonizácia aj tu posilnila východné prvky v národnostnej skladbe obyvateľstva.
Po zjednotení v roku 1651 mukačevský biskup Peter Parthén zveril spišskému prepoštovi do duchovnej správy gréckokatolícke farnosti na Spiši. Po svojom vzniku v roku 1776 malo spišské biskupstvo aj gréckokatolícke farnosti. Až v roku 1787 nariadením cisára Jozefa II. Mimoriadne významnú úlohu v živote gréckokatolíkov na území dnešného Slovenska zohralo prešovské biskupstvo. Už v čase svojho vzniku mala mukačevská diecéza 711 farností, 11 archidiakonátov, 60 dekanátov a vyše 560 tisíc veriacich v trinástich župách. Táto jej rozľahlosť nedovoľovala dôkladne spravovať tak veľké množstvo farností. Preto duchovenstvo mukačevskej eparchie žiadalo ju rozdeliť a už existujúce vikariáty povýšiť na biskupstvá.
Medzitým bolo v roku 1792 sídlo košického vikariátu prenesené do Prešova. V roku 1816 požiadal cisár František I. Rím o zriadenie prešovskej eparchie so sídlom v Prešove. Bulou pápeža Pia VII. RELATA SEMPER zo dňa 22. septembra 1818 bolo ustanovené nové, prešovské gréckokatolícke biskupstvo z mukačevského biskupstva. Bula sa dostala do historického povedomia pod názvom "Relata semper", čo možno voľne preložiť ako večný výnos (rozhodnutie navždy). Je príznačné, ba symbolické, že tento cirkevno-administratívny akt vzišiel práve od tohto pápeža, ktorý tak podstatne za svojho pontifikátu zvýšil vážnosť pápežského úradu, že sa s ním začalo spájať označenie budúcej nadnárodnej autority.
Pius VII. sa narodil 14. apríla 1742 v Cesene v Emílii. V r. 1782 bol vymenovaný za biskupa tivolského a v r. 1785 bol povýšený na kardinála. V rokoch 1766-1781 bol o. i. profesorom teológie. Známym sa stal obnovením Spoločnosti Ježišovej, ale i svojim odporom k náboženskej ľahostajnosti, ktorá vtedy, okrem iného, pramenila najmä zo slobodomurárstva. Uvedenou bulou sa stotožnil s obdobným názorom a prosbou Františka I (1792-1835), cisára rakúskeho a apoštolského kráľa uhorského a českého, ktorý v zriadení nového biskupstva videl budúcu prospešnosť pre pravoverné náboženstvo a veriacich v tomto regióne.
Aký bol mechanizmus vzniku prešovského biskupstva a aké dôsledky doniesla bula? Od mukačevskej gréckokatolíckej diecézy, s ústretovým postojom a výslovným súhlasom vtedajšieho mukačevského biskupa Alexeja Povča bolo kánonicky oddelených 6 stolíc - Abov, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš a Turňa a zo Zemplínskej stolice 5 dekanátov - humenský, hostovický, laborecký, stropkovský a vranovský. Spolu šlo vtedy o 193 farností s ich kostolmi a filiálkami. K tomuto základu boli pripojené i mužské a ženské kláštory gréckeho obradu v tomto regióne. Vtedy dávno slobodné kráľovské mesto Prešov bolo ozdobené v zmysle kánonických ustanovení a apoštolskou autoritou titulom "biskupské mesto". Pôvodný farský kostol, v tom čase nazývaný vikariátnym, bol povýšený na biskupskú katedrálu. K nemu bola pripojená stolica s biskupskou hodnosťou pre biskupa, odvtedy nazývaného prešovským, s biskupskými znakmi a privilégiami. Súčasne bolo ustanovené, že pre slušné ubytovanie prvého prešovského biskupa a jeho nástupcov sa prideľujú budovy pri katedrálnom chráme. Finančné prostriedky na opravy budov a ich zariadenie poskytol cisár s príkazom, aby sa stali biskupskou rezidenciou, čo pápež Pius VII. touto bulou potvrdil. Pre úplnosť treba doplniť, že pri biskupstve bola zriadená i kapitula.
Pre prvého prešovského biskupa, ktorým sa stal Gregor Tarkovič a jeho nástupcov bola stanovená povinnosť vyznania viery, prvýkrát predpísaná pápežom Gregorom XIII (1572-1588). Názov buly je teda v zásade odvodený od jej podstatného ustanovenia, podľa ktorého je trvale platná a nezmeniteľná zo žiadneho dôvodu, čo platí i pre nástupcov Pia VII. na Petrovom stolci. Źiadny dôvod alebo príčina, hoci by bola i právna, zákonná, nemala viesť k zrušeniu, alebo zmene obsahu tejto buly. Ak by sa tak nebodaj stalo, mala byť ihneď uvedená do pôvodného stavu. Takto sa malo stať a dodržať počnúc druhým dňom po smrti Pia VII. a jeho nástupcov. Čokoľvek by sa z tejto listiny vybralo a nahradilo, toľkokrát sa listina musela vrátiť do pôvodného platného stavu. Ktokoľvek by inak listinu posudzoval a inak uplatňoval, než ako bola myslená, takéto akty musia sa zrušiť, zneplatniť.
Celkom jednoznačná je záverečná klauzula buly, napísaná v tejto podobe: "...Teda vôbec nikomu sa nedovoľuje porušiť túto listinu o našom rozdelení, oddelení, vyznamenaní, zriadení, ustanovení, vyňatí, rozpojení, podriadení, delení, potvrdení, pripísaní, súhlase a postúpení svojvoľným dekrétom alebo odvolaním. Nedovoľuje sa nikomu proti tomu stavať svojou opovážlivosťou. Keby niekto prevzal na seba zodpovednosť za napadnutie, vystavuje sa nevôli všemohúceho Boha a sv. Petra a Pavla, jeho apoštolov".
Mukačevskú eparchiu v tých rokoch viedol biskup Alexej Pócy /1816-1831/, pôvodom Rumun. V roku 1818 vyčlenil 193 farností pre eparchiu Prešov a v roku 1821 vysvätil biskupa Gregora Tarkoviča v Krásnom Brode. Prešovská diecéza mala pri svojom vzniku 193 farností s takmer 150 tisícami veriacich. Katedrálnym chrámom a biskupskou rezidenciou sa stal bývalý minoritský kláštor s kostolom. Biskup spolu so svojimi veriacimi sa pustil do ich obnovy. Zriadil nové cirkevné školy, založil v roku 1819 pri biskupskom úrade knižnicu. Biskup Tarkovič bol napriek svojej vysokej vzdelanosti veľmi skromný. Biskup Jozef Gaganec /1843-1875/ pokračoval v započatom diele na všestrannom rozvoji diecézy. Svojím príkladom vychovával z kňazov rodoľubov, ako obrancov pospolitého ľudu voči násilnej maďarizácie Rusínov , ako aj Slovákov. Ďalší biskup na prešovskom stolci Mikuláš Tóth, zriadil v Prešove kňazský seminár, ktorý bol otvorený 12. septembra 1880 a spočiatku mal iba dva ročníky. Od toho času bol známy pod názvom Vysoká škola bohoslovecká v Prešove.
Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove má bohatú históriu. Na mieste, kde sa dnes nachádza gréckokatolícky Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa v Prešove, už koncom 14. storočia stála špitálska kaplnka postavená v neogotickom štýle. Spravovali ju augustiniáni, ktorí sa venovali starostlivosti o chorých a chudobných v nemocnici, ktorá stála hneď vedľa kaplnky. Bolo to vtedy pri Dolnej (južnej) bráne, ktorou sa vstupovalo do mesta. Nemocnica (špitál), ako aj chrám boli zasvätené Preblahoslavenej Panne Márii. Po roku 1540, počas reformácie, používali objekt chrámu slovenskí evanjelici a v niektorých obdobiach rímskokatolíci.
Na základe kráľovského rozhodnutia sa od roku 1673 stáva chrám a nemocnica majetkom minoritov, ktorí prišli z Poľska. Minoriti zmenili účel nemocnice na kláštor - konvent koncom 17. storočia, keď sa po krátkej neprítomnosti opätovne vrátili v roku 1686. Kláštor zasvätili sv. Jánovi Krstiteľovi. V rokoch 1753 - 1754 začali realizovať neskorobarokovú prestavbu s rokokovými prvkami svojho, pôvodne špitálskeho chrámu. Pápež Pius VII. bulou Relata semper kánonicky zriadil Prešovskú eparchiu dňa 22. septembra 1818. Katedrálnym chrámom sa stal Chrám sv. Jána Evanjelistu v Prešove, ktorý predtým používali minoriti. Chrám bol prispôsobený pre slávenie bohoslužieb a obradov podľa východnej byzantskej tradície. Slávnostná posviacka katedrály sa uskutočnila 6. januára 1882.
Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi 28. apríla 1950 sa katedrála dostala do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi a späť bola vrátená až 5. júla 1968, aj to len formálne. Definitívne vyriešenie vlastníctva katedrály ukončilo rozhodnutie Ministerstva kultúry z 1. júna 1999, ktorým sa katedrála a ďalšie objekty previedli na Gréckokatolícku cirkev. V katedrále sa nachádzajú tri kaplnky, z toho dve, do ktorých sa vstupuje z lode katedrály a jedna, zasvätená Presvätej Bohorodičke - Čiernej Madone - do ktorej sa vstupuje z predsiene katedrály. Pod katedrálou sa nachádza krypta. V ďalších rokoch boli zhotovené sarkofágy pre blahoslavených hieromučeníkov Pavla Petra Gojdiča OSBM (2001) a Vasiľa Hopka (2003), umiestnené pod oltármi v bočných kaplnkách. V roku 2003 bola v katedrále umiestnená verná kópia Turínskeho plátna. V Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove sa nachádza aj relikvia Svätého Kristovho kríža, sv. Jána Krstiteľa, sv. prvomučeníka Štefana a viacerých ďalších svätých. Od roku 2008, kedy bola Prešovská eparchia povýšená na archieparchiu a Prešov na sídlo Gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris je Katedrálny chrám sv. Jána Krstiteľa metropolitným chrámom.
Erb Prešovskej eparchie
Vývoj Gréckokatolíckej cirkvi v Československu po roku 1945
Gréckokatolícka cirkev v ČSR zaujímala v rokoch 1945 - 1950 významné miesto v spoločnosti. Prešovský biskup vďaka vysokému renomé kritika autoritatívneho režimu prvej Slovenskej republiky reprezentoval Katolícku cirkev na Slovensku počas dôležitých rokovaní s predstaviteľmi obnoveného Československa. Napriek priaznivému postoju štátnych orgánov po skončení vojny sa vzťahy medzi Gréckokatolíckou cirkvou a štátom postupne ochladzovali, až prerástli do nepriateľského postoja štátu voči Cirkvi najmä v súvislosti s protináboženským postojom komunistov. Komunistická ideológia napokon získala prevahu v spoločnosti a v roku 1948 sa už jej negatívny postoj k Cirkvi prejavil v reštriktívnych krokoch, ktoré postihli aj Gréckokatolícku cirkev.
Územný vývoj Prešovského biskupstva
Prešovské biskupstvo bolo oficiálne zriadené 22. septembra 1818 bulou pápeža Pia VII. Relata semper vyčlenením z Mukačevskej eparchie. Nová eparchia zahrňovala 193 farností a 150 000 veriacich. Za sídlo biskupstva bolo stanovené mesto Prešov, podľa ktorého nesie názov. Chrám sv. Územie biskupstva sa rozprestiera na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostáva i naďalej v Mukačevskej eparchii.
Rozpad Rakúsko-Uhorska a vytvorenie nástupníckych štátov priniesli opodstatnenú potrebu ďalšieho cirkevno-právneho vývoja. Toto pripomína aj Apoštolský list pápeža Pia XI. zo 6. septembra 1937, ktorým vyňal gréckokatolíkov v Československu z právomoci Ostrihomského arcibiskupstva a podriadil ich Apoštolskej Stolici. Prekážkou pápežského projektu sa stali udalosti druhej svetovej vojny a totalitného ateistického režimu, ktorý v našej vlasti vládol viac než štyridsať rokov. Po vzniku samostatného Československa boli pod jurisdikciu Prešovského biskupstva zahrnutí aj gréckokatolíci v Čechách, na Morave a v Sliezsku.
28. apríla 1950 bola Gréckokatolícka cirkev na Slovensku na tzv. Prešovskom sobore oficiálne zrušená. Od tejto chvíle bola postavená mimo zákona a musela sa stiahnuť do ilegality. V roku 1968 bola činnosť Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, a tým aj Prešovského biskupstva, obnovená. V období normalizácie, ktoré nastúpilo v sedemdesiatych rokoch, však nemohlo plnohodnotne fungovať. Až po roku 1989 cirkev ožila a bola plne uznaná.
13. marca 1996 bol na území Českej republiky ustanovený nový apoštolský exarchát pre gréckokatolíkov so sídlom v Prahe. 27. februára 1997 bol ustanovený apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach. Oba exarcháty sa vyčlenili z pôvodného územia Prešovského biskupstva.
tags: #greckokatolicka #cirkev #farnost #presov