Gréckokatolícka cirkev Michalovce: História a vývoj

Gréckokatolícka farnosť v Michalovciach má bohatú históriu, ktorá je úzko spätá s príchodom redemptoristov východného obradu do mesta v roku 1931. Táto cirkevná organizácia zohráva dôležitú duchovnú úlohu v živote veriacich a je súčasťou širšej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. V tomto článku sa pozrieme na jej históriu, významné udalosti a osobnosti, ktoré ju formovali.

Počiatky kresťanstva a prítomnosť východného obradu

Tradície veriacich východného obradu v našej obci sú dávne, siahajúce až k jej počiatkom. Mnohí cirkevní historici zastávajú názor, že obrady východnej liturgie z christianizačného obdobia misie Sv. Cyrila a Metoda, prežívajú aj po nástupe latinizácie, najmä na východnom Slovensku. Od 14. storočia bola táto tradícia posilňovaná Rusínmi, ktorí prichádzali na východné Slovensko v rámci doosídľovacích procesov, nazývaných kolonizácie.

Jedným z druhov bola kolonizácia na valašskom práve, počas ktorej sa v 14. (až 17.) storočí usadzovali na dovtedy nevyužívanej pôde usadlíci nielen z prehustených domácich oblastí, ale aj z okolitých - rumunských, poľských, rusínsko - ukrajinských a i. oblastí.

Jedna z takýchto osád bola dedina v oblasti dnešných Lekároviec, ktorá sa nazýva v listine z r. 1400 Orozfalu, v roku 1403 Orozfalwa, ale neskôr zanikla. Jej predpokladané rusínske obyvateľstvo a časť rusínskeho obyvateľstva, ktoré tu bývalo v polovici 18. storočia boli iste veriaci východného obradu.

V roku 1449 vo Veľkých Michalovciach býval aj Jakub, zvaný Oros (čiže Rus), Jakub Olaz (Olah ? - Rumun ?) a iný Jakub Oros, v Greči sa v roku 1358 spomínajú „hostia“ Ján Oros a Demeter, v roku 1588 na území dnešných Michaloviec žili napr. Fedor Voloch a Maciej Voloch. Zo súpisov majiteľov domov a usadlostí v Michalovciach z 15. - 17. storočia vyplýva, že okrem dominantných Slovákov sa tu sporadicky vyskytli i jednotlivci, označení ako Nemec, Poliak, Ukrajinec (Oros), resp. Rusnák.

Dôležitý historický medzník tohto obdobia predstavovalo uzavretie tzv. únie. Začiatkom 18. storočia sa tak napr. v Michalovciach spomína istý Georgius Rusznak.

Podľa zachovaných dokumentov tu v roku 1696 popri Slovákoch žilo aj niekoľko Rusínov, v roku 1715 sa v dedine uvádza niekoľko obyvateľov s menom Rusnak. Existujú i záznamy z roku 1717, ktoré hovoria o „zbehnutých“ Rusínoch z humenského panstva v Topoľanoch - konkrétne išlo o siedmich poddaných.

Výstižnú charakteristiku tunajších konfesionálnych pomerov podáva článok v novinách Slovenský východ z októbra 1934 - autor tu konštatuje: „Po stránke náboženskej je obyvateľstvo obce Michalovce veľmi pestré.

O prvom masovejšom prestupe veriacich z gréckokatolíckej na pravoslávnu vieru v okolí Michaloviec možno hovoriť až v 20. rokoch 20. storočia. Po „zjednotení“ gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou, ku ktorému došlo na cirkevnom zhromaždení koncom apríla 1950, známom ako Prešovský sobor, sa i v Michalovciach začalo s budovaním oficiálnych pravoslávnych cirkevných štruktúr, čo súviselo s prechodom časti bývalého uniatského kléru aj veriacich na pravoslávie. Súbežne prebiehal aj proces prestupu gréckokatolíckych veriacich na pravoslávie - spomenúť možno celonárodnú cyrilo-metodskú púť v Michalovciach, ktorá sa uskutočnila dňa 9. júla 1950.

Ustanovujúce zhromaždenie Michalovskej pravoslávnej eparchie sa konalo dňa 29. júla 1950, pričom mu predchádzalo rozhodnutie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie. Prvým michalovským pravoslávnym biskupom sa stal Alexander (Viktor Michalič) - niekdajší kanonik gréckokatolíckej prešovskej diecézy, neskôr generálny vikár prešovskej eparchie.

K obnoveniu gréckokatolíckej cirkvi v Michalovciach došlo na Veľkú noc v roku 1968.

Mapa náboženstiev na Slovensku.

Príchod redemptoristov a výstavba kláštora

Redemptoristi východného obradu prišli do Michaloviec v jeseni 1931. Ešte 2. októbra 1928 uzavreli kúpno-predajnú zmluvu s grófom Alexandrom Sztarayom, podľa ktorej sa stali vlastníkmi jedného z pozemkov na okraji mesta. Mohlo sa teda započať s projektovaním a výstavbou kláštora, ktorý bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko.

Výroba projektov a ich schvaľovanie trvalo takmer dva roky, takže s výstavbou sa začalo až v septembri 1930, kedy firma Rozhon začala kopať základy. Posviacka základného kameňa, ktorú vykonal vladyka mukačevskej eparchie Petro Gebej (1864-1931) sa konala 12. októbra 1930. Pod vedením “stavbyvedúceho” o. Metoda bol kláštor do roka postavený. 8. augusta 1931 sa uskutočnila kolaudácia kláštora, ale jeho posviacka bola odložená. 7. september mnohým nevyhovoval, preto bola slávnosť rozdelená: na posviacku kaplnky a posviacku kláštora. Prvá mala charakter skôr eparchiálny, druhá viac redemptoristický.

Verejnú kaplnku v kláštore posvätil 7. septembra 1931 vikár mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890-1943) a kláštor posvätil 17. septembra protoihumen redemptoristov na Haliči o.

Činnosť kláštora a vydavateľstva Misionár

V kláštore redemptoristov sídlilo vydavateľstvo Misionár, ktoré vydávalo vlastný časopis s názvom Misionár, rôzne knihy, brožúry v sérii „Bližše ko Christu“ a spevníky s náboženskou tématikou. Asi najznámejším dielkom je misijná kniha „Spas dušu svoju“, ktorá bola vydávaná v slovenčine i straroslovienčine, v modifikácii pre deti, mládež i dospelých. V kláštore sa tiež konali duchovné cvičenia, rôzneho druhu schôdze, napríklad Katolíckej akcie či Jednoty sv.

Redemptoristi z kláštora konali tzv. ľudové misie, ktoré trvali deväť dní. Po roku bola takmer po každej misii aj niekoľkodňová renovácia misií. V kláštore od jeho otvorenia sídlil noviciát pre gréckokatolíkov. Počas II. svetovej vojny v ňom mal kanceláriu vikariát mukačevskej eparchie, ktorý riadil o. Tink. Počas náletov na Michalovce pivnice kláštora slúžili ako úkryt pre niekoľko desiatok Michalovčanov.

V roku 1946 bol v kláštore zriadený gréckokatolícky juvenát. Študenti, ktorí cítili povolanie k misionárskemu životu, bývali v kláštore a dochádzali na neďaleké gymnázium. V kláštore bolo od roku 1946 aj sídlo viceprovincialátu. V januári 1949 vyšlo posledné číslo časopisu Misionár. Potom komunisti znemožnili ďalšiu existenciu michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov a bol rozpustený aj juvenát.

Výstavba Chrámu Svätého Ducha

Redemptoristi sa rozhodli stavať nový chrám, zasvätený Svätému Duchu, podľa plánov Vladimíra Sičinského, ktoré upravil Juraj Byrtus. Ten tiež naprojektoval zvonicu. Dňa 2. júla 1934 sa začali kopať základy novej budovy. Posviacku základného kameňa vykonal 22. júla 1934 kanonik a riaditeľ eparchiálneho úradu v Užhorode o. Alexander Jankovič.

Posviacku chrámu vykonal 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa. V lete 1936 bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv. Do nového chrámu boli prenesené všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky a nainštalované na dobre viditeľné miesto.

Už skôr sa začalo myslieť aj na ikonostas. Výroba ikon bola zverená prof. Bokšajovi, známemu maliarovi z Užhorodu a návrh ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice, žertveníka a tetrapodu bol zverený prof. Do chrámu bola z verejnej kaplnky prenesená ikona Maky ustavičnej pomoci a uložená nad nový mariánsky oltár posvätený dominikánom P. Brunom Janešom. Ten sa takto 16. novembra 1935 stal oltárom Ružencového bratstva so všetkými právami a výsadami a tým doplnil zakladaciu listinu bratstva.

Vo februári 1936 bol na zadný stĺp v chráme zavesený predtým posvätený obraz sv. Anny. Na stĺpy zavesili obrazy redemptoristov sv. Alfonza a sv. Interiér chrámu bol zariaďovaný postupne, na čo malo hlavný vplyv II. svetová vojna a potom príchod komunistického režimu, ktoré nedovolil realizovať všetky pôvodné plány. Ikonostas bol dokončený až v roku 1944, ale maľba chrámu či drevené obloženia už neboli zrealizované.

Chrám Sv. Ducha pri kláštore redemptoristov nikdy nebol farskou cerkvou, preto sa pri ňom ani nepraktizovala “normálna“ farská pastorácia. Chrám slúžil predovšetkým pútnikom a bratstvám (Matky Ustavičnej Pomoci a Sv. ruženca, Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), spolkom (Spolok Svätého Jozefa), kongregáciám (mužským i ženským), ktoré mali v tomto chráme svoje centrum.

V čase komunistickej totality chrám užívala pravoslávna cirkev, ktorá v kláštore redemptoristov zriadila novú michalovskú eparchiu a Chrám Sv. Po roku 1990 je kláštor a chrám opäť v rukách pôvodných vlastníkov, teda gréckokatolíckych redemptoristov michalovskej viceprovincie.

Okrem tradičných odpustových slávností (Zoslanie Sv. Ducha a Ružencový odpust), rôznych stretnutí spolkov a bratstiev je v chráme 25. augusta slávený aj sviatok blahoslaveného protoihumena a mučeníka Metoda Dominika Trčku. Každého 25. v mesiaci je slávená sv. liturgia v intencii poďakovaní a prosieb adresovaných prostredníctvom blahoslaveného mučeníka Bohu. Po sv. liturgii je moleben ku bl. mučeníkovi s čítaním poďakovaní a prosieb a potom uctievanie relikvií. Týmto sa Chrám Sv.

V chráme sa nachádzajú relikvie blahoslaveného mučeníka Metoda Dominika Trčku CSsR. Je možné pred relikviami sa pomodliť a napísať poďakovanie alebo prosbu, ktoré budú čítané 25. Predsieň chrámu je počas dňa otvorená.

Gréckokatolícka farnosť v Malých Zalužiciach

Obec Malé Zalužice bola gr.kat. filiálkou hažínskej farnosti od jej založenia až do roku 1946. Gr. kat. chrám v Malých Zalužiciach sa začal stavať v roku 1923 a ukončený bol v roku 1924, v ktorom bol slávnostne posviackou zasvätený Najsvätejšej Trojici.

V r. 1946 v snahe upevniť a rozšíriť kresťansko-katolícku vieru východného obradu zriadil vladyka Peter Pavol Gojdič v Malých Zalužiciach samostatnú gr.kat. farnosť ustanovením vdp. Mikuláša Čudakyho za kaplána vo farnosti Hažín so sídlom v Malých Zalužiciach s právomocou samostatnej zložky gr.kat. farnosti v Hažíne.

Po administratívnom protiústavnom zrušení gr.kat. cirkvi v Československu v apríli 1950 boli násilne vyvezení z fár a kláštorov tí gr.kat. kňazi, ktorí sa nezriekli vernosti rímskemu pápežovi a nepridali k Pravoslávnej cirkvi. Na stranu pravoslávnych sa nepridal ani vdp. dekan o. Mikuláš Čudaky a preto v septembri 1951 bol z M.Zalužíc násilne odstránený.

Keď 10.04.1968 došlo k rehabilitácii Gr.kat. cirkvi v ČSSR a k uznaniu tejto obnovy aj ÚV KSČS pod vedením p. Alexandra Dubčeka, a najmä po vyhlásení vládneho nariadenia z 13.06.1968, číslo 70, Zb. z. ČSSR o hospodárskom zabezpečení Gr.kat. cirkvi štátom, pokúsil sa vdp. O. Mikuláš Čudaky o návrat na svoje pôvodné pôsobisko do M. Zaužic, odkiaľ bol nezákonným spôsobom odstránený. Avšak pre odpor určitej malej skupiny ľudí z Malých Zálužic, ktorí sa po roku 1955 pridali na stranu pravosl. cirkvi a ktorí boli zámerne zavádzaní pravosl. kňazmi, vdp.o. Mikuláš Čudaky sa nemohol vrátiť do M.Zalužíc.

Po dlhých a mnohých rokovaniach na cirkevnej i štátnej úrovni o obnove Gr.kat. cirkvi v M.Zalužiciach bolo nakoniec rozhodnuté príslušnými orgánmi, že dňom 23.01.1969 zriaďuje sa v obci M.Zalužice, okr. Michalovce, samostatná Gr.kat. farnosť s filiálnými obcami : Veľké Zalužice, Hažín, Lúčky a Čečehov okr. Michalovce.

Odvtedy gr.kat. veriacich z uvedených obcí malozalužickej gr.kat. farnosti obsluhoval náboženskými úkonmi vdp. dekan o. Ján Krlička správca gr.kat. FÚ. v Michalovciach. Prvým oficiálnym duchovným správcom Gr.kat.FÚ. v M. Zalužiciach okr. Michalovce sa stal misionár-redemptorista o. Ján Ďurkáň.

Do tejto funkcie ho uviedol pred veriacími počas bohoslužieb ndp. ordinár prešovskej eparchje o. Ján Hirka dňa 20.07.1969 a dňa 27.07.1969 inštaláciu o. Jána Ďurkaňa za správcu gr.kat. farnosti v M.Zalužiciach slávnostne previedli vdp.okresný dekan Ján Kniežo a dekan o. od obnovenia cirkvi do 20.07.1969 sú vedené v matrikách Gr. kat. farnosti Michalovce a od 21.07.1969 je zavedená nová matričná kniha.

Farnosť Zalužice bola spravovaná o. Jánom Ďurkáňom do roku 1972. V roku 1972 do roku 1975 spravoval farnosť o Ján Škoviera (vo farnosti ako jediný aj rezidoval). Od roku 1975 do roku 2000 bola farnosť iba ako farnosť ex curendo (Hažín, Zalužice, Lúčky) spravovaná z farnosti Iňačovce o. Michalom Moskaľom resp. v rokoch 2000 až 2004 o. Martinom Mikulom.

Po rokoch (1975-2004), keď táto farnosť ex curendo bola spravovana farnosťou Iňačovce k 01.08.2004 vladyka Milan ustanovil farnosť Zalužice znova ako samostatnú farnosť a menoval aj prvého farára do tejto farnosti o. ThDr. Vlastimila BAJUŽIKA P.h.D. a k farnosti pridružil filiálne obce Hažín a Lúčky.

Dňa 01.08.2004 pri slávnostnej sv. liturgii o. Vlastimil Bajužík P.h.D. bol uvedený do úradu miestnym protopresbyterom o. Petrom Oslackým.

Prehľad Eparchií Prešovskej Metropolie na Slovensku

Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach.

V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo.

22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii.

30. januára 2008, na sviatok Troch svätiteľov, pápež Benedikt XVI. povýšil Prešovskú eparchiu na archieparchiu na čele s metropolitom, Košický exarchát povýšil na eparchiu a bola vytvorená aj nová eparchia so sídlom v Bratislave. Za prvého bratislavského eparchu bol vymenovaný o. Peter Rusnák.

Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich, čo predstavuje 3,83% obyvateľov Slovenskej republiky.

Prehľad eparchií Prešovskej metropolie na Slovensku:

• Prešovská gréckokatolícka archieparchia - vladyka Jonáš Maxim, arcibiskup - metropolita
• Košická gréckokatolícka eparchia - vladyka Cyril Vasiľ SJ, eparchiálny biskup
• Bratislavská gréckokatolícka eparchia - vladyka Peter Rusnák, eparchiálny biskup

Ďalšími gréckokatolíckymi biskupmi na Slovensku sú:

• vladyka Milan Lach SJ, pomocný bratislavský eparchiálny biskup
• vladyka Ján Babjak SJ, emereitný prešovský arcibiskup a metropolita
• vladyka Milan Chautur CSsR, emerirný košický eparchiálny biskup
• vladyka Marián Adrián Pacak, CSsR, emeritný torontský eparchiálny biskup

Biskupi eparchií, ktoré sú súčasťou metropolie, vytvárajú Radu hierarchov, ktorá sa pravidelne schádza. Rada hierarchov zabezpečuje synodálne riadenie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Najpoužívanejším liturgickým jazykom na Slovensku je slovenčina, vo farnostiach s prevládajúcim rusínskym obyvateľstvom sa stále využíva cirkevná slovančina, aj keď v súčasnosti je už snaha nahradiť ju rusínskym jazykom. V niektorých farnostiach sa ako liturgický jazyk používa aj maďarčina. Gréčtina sa používa iba veľmi výnimočne pri niektorých spevoch.

Blahoslavený Metod Dominik Trčka.

tags: #greckokatolicka #cirkev #michalovce