Kresťanstvo na území Slovenska prechádzalo svojím špecifickým vývojom. Podľa ruského letopisca Nestora jeho korene siahajú do apoštolských čias, keď apoštol Pavol účinkoval medzi Kvádmi, „sediachu na Dunajevi“. Dnešné výskumy DNA ukazujú na to, že korene dnešných obyvateľov Slovenska nie sú iba slovanské, ale do značnej miery aj predslovanské. Teda tých ľudí, ktorí tu žili pred príchodom Slovanov a boli dedičmi kresťanských misií prvých storočí nášho letopočtu.
Mapa Veľkej Moravy v 9. storočí.
Korene a misie
K samotným Slovanom na našom území prišli ako prví grécki misionári z Chorvátska, neskôr írski a škótski mnísi. Avšak slovanské obyvateľstvo prijímalo kresťanstvo veľmi opatrne, keďže v jeho pozadí existoval skrytý mocenský motív. Najväčší rozmach zaznamenalo kresťanstvo u Slovanov počas vlády druhého moravského kniežaťa Rastislava, ktorý po nevydarenom pokuse o priamu misiu z Ríma sa obrátil na Konštantínopol.
Po troch rokoch a ukončení misie, keď nadišiel čas etablovať tento región ako nezávislú cirkev došlo k mnohým útokom zo strany franského latinského duchovenstva. Napriek tomu dielo misie na Morave pokračovalo až do smrti moravského arcibiskupa Metoda 6. apríla 885. Cirkevný prevrat, ktorý sa vtedy uskutočnil, spôsobil zánik projektu kristianizácie Slovanov, ako ho videli solúnski bratia Cyril a Metod, a otvoril nový projekt vedený ich žiakmi, skrze ktorý sa cez Bulharskú ríšu kresťanstvo východného gréckeho obradu stalo dominantným vo východoeurópskych slovenských národoch.
Napriek tomu na Morave a jej okolí, teda aj na území dnešného Slovenska, nachádzame aj v neskoršom období odkazy na grécku misiu Cyrila a Metoda. Svedectvom sú fresky v ikonografickom štýle v najstarších chrámoch na území Slovenska, najstaršie patrocíniá chrámov zviazané práve so svätými uctievanými najmä vo východnej byzantskej cirkvi, ba aj niektoré písomné zmienky potvrdzujúce východné kresťanstvo v týchto lokalitách. Rodiaca sa uhorská šľachta v 10. storočí mala silné väzby práve s východným kresťanstvom.
Existencia zjednotených veriacich grécko-slovanského obradu je zrejmá z listu pátra Wilhelma de Rubruquisa, Ordinis FF. MM. z roku 1254 Ľudovítovi IX. Keď páter prechádzal z Haliče do Uhorska, stretol sa na sviatok Päťdesiatnice s veriacimi Rusínmi a Uhrami (Slovenmi na východnom Slovensku) používajúcimi východný obrad, ktorí neboli schizmatikmi, ale udržiavali jednotu s rímskym stolcom. Pre súčasné kresťanstvo grécko-slovanského obradu má však omnoho väčší význam misia žiakov Cyrila a Metoda a okrajovo aj druhá grécka misia zameraná najmä na oblasť Sedmohradska. Kresťanstvo v tomto regióne však nikdy nedosiahlo tú vyspelosť, ako malo v centrách Veľkej Moravy. Zvlášť to grécko-slovanského obradu, ktoré bolo rozšírené najmä na vidieku, kde prichádzali v priebehu stáročí noví osadníci práve zo slovanských krajín.
Mukačevské biskupstvo a únia
Veľkú úlohu v šírení kresťanstva grécko-slovanského bradu na Slovensku zohral byziliánsky monastier na Černečej hore pri Mukačeve, ktorý 8. marca 1360 založil mukačevský zemepán Fedor Koriatovič. Tu sa začali písať dejiny Mukačevského biskupstva, ktoré je matkou eparchií na Zakarpatskej Ukrajine, Slovensku, Maďarsku, Spojených štátoch, Kanade a čiastočne aj Rumunsku a Česku. Už v svojich počiatkoch bola pre toto územie typická jeho jednota s rímskym pápežom.
V rokoch 1438 a 1439 sa uskutočnil unionistický ferrarsko-florentský koncil, ktorý zvolal pápež Eugen IV. a na ktorom sa zúčastnil aj kyjevský metropolita kardinál Izidor. Ten sa v roku 1443 zdržal v Mukačeve. V tom čase získal igumen monastiera na Černečej hore na základe jeho rozhodnutia biskupskú právomoc nad kňazstvom a ľudom zo širokého okolia. O tom, že pre východné Slovensko nebol grécko-slovanský obrad ničím výnimočným, svedčí mnoho dôkazov. Napríklad epitrachil v Košiciach pravdepodobne z roku 1380, na ktorom sa nachádzajú ručne vyšité ikony archanjela Gabriela, sv. Cyrila Alexandrijského, sv. Gregora Naziánskeho, sv. Jána Zlatoústeho a sv. Demetra Solúnskeho.
Mnohé dediny si niesli prívlastok Ruský (napr. v roku 1363 dnešný Vyšný Kazimír bol označovaný ako Kazmer Rutinicalias), čo súviselo práve s obradovou príslušnosťou obyvateľov. Najstarší záznam o rusínskej drevenej cerkvi sa nachádza v dokumente palatína Mikuláša z Gorjan z roku 1379. Išlo o spor o vlastníctvo obcí v údolí rieky Laborec medzi rodom Drugetovcov a pánmi zo Zbudského Dlhého. Medzi obcami je zahrnutá aj Radvaň nad Laborcom s dvadsiatimi tromi obsadenými a dvomi opustenými farmami. Obec mala tiež mlyn na rieke Laborec a malú drevenú cerkev: „Radwanya… unam capellam Rutinorum legneum“.
Grécko-slovanský obrad v severovýchodnom Uhorsku bol spočiatku v tieni iných častí krajiny, kde prekvital. Avšak tam v 14. storočí dochádza k narastaniu mocenského nátlaku s cieľom latinizácie, resp. katolizácie týchto cirkví. Podobná situácia bola aj v Poľskom kráľovstve, odkiaľ do Uhorska smerovala významná časť migrantov. Avšak v priebehu týchto storočí boli aj obdobia, kedy kresťania grécko-slovanského obradu na tomto území boli zjednotení s Katolíckou cirkvou.
1. marca 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégiá, kde uvádza, že veľký počet „Rusínov a Valachov bývajúcich v susedstve navštevuje Kostol sv. Martina v Spišskej Kapitule, kde ako pravoslávni vstupujú do Katolíckej cirkvi“. Spišský prepošt Juraj dostal od Bonifáca IX. fakultu udeliť osobitné rozhrešenie pre Rusínov a Valachov, ktorí žili na tomto území. Na Spiši sa spájala jurisdikcia spišských prepoštov, krakovských arcibiskupov a przemyšlských biskupov. Poľskí králi zriaďovali na svojom nielen katolícke, ale aj pravoslávne farnosti a preberali nad nimi patronátne právo. Tak bola na Spiši zriadená 15. marca 1571 na základe privilégia kráľa Žigmunda II. Augusta (1548 - 1572) farnosť Litmanová.
O existencii kresťanov grécko-slovanského obradu v prostredí Spišského prepošstva svedčia aj Spišské modlitby. Tie sú súčasťou rukopisného kódexu Manuale pro praedicatione conversorum, ktorý je opisom obradu posvätenia kapitulného chrámu spišskej prepozitúry z 25. V roku 1437 je zdokumentovaná rusnácka fara v Koromli („curia sacerdotis Ruthenorum“) a v roku 1458 je zdokumentovaná prítomnosť rusnáckeho kňaza vo Svidníku (vtedy existovali dva - Vyšný a Nižný). Prítomnosť kňaza je tam potvrdená aj v rokoch 1478 a 1492. Koromľa je navyše miestom na Slovensku, kde máme prvýkrát zdokumentovanú prítomnosť Valachov (1337). Tripartitum opus iuris consuetudinarii inclyti Regni Hungariae Štefana Verbóciho hovorí o Rusínoch a Bulharoch na začiatku 16. storočia ako o sčasti katolíkoch a sčasti heretikoch. Východné Slovensko bolo do sféry vplyvu takto sa rodiaceho Mukačevského biskupstva začleňované postupne. V roku 1606 to bol Zemplín a Turňa. Už vtedy boli v jeho biskupstve nielen Rusíni, ale aj Slováci, Rumuni a Srbi. V roku 1623 bol do Mukačevského biskupstva začlenený Šariš a neskôr postupne i celý Spiš.
Kresťanstvo tu prežívalo i vďaka viacerým zázrakom. V roku 1670 vytekali z ikony Presvätej Bohorodičky na ikonostase v Klokočove krvavé slzy. Cerkev bola následne spálená, pričom nedošlo k riadnemu skúmaniu tohto zázraku. Rozvoj úcty ku klokočovskej ikone nastáva až v 20. storočí. Ďalší zázrak sa udial v roku 1744 v obci Šašová. Okrem nich tu boli ďalšie pútnické miesta, napríklad Krásny Brod.
Pre existenciu dnešnej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku sú dôležité tri únie. Tá prvá bola v poľskom Brest-Litovsku. Odtiaľ sa šírila nielen myšlienka zjednotenia ale i veriaci so svojimi kňazmi, ktorí prichádzali do Uhorska. Druhou je v roku 1614 únia v Krásnom Brode, resp. v Humennom. Táto únia síce nie je dodnes potvrdená, ale z neskorších prameňov. No najdôležitejšou je únia v Užhorode z 24. apríla 1646, ktorú podpísali aj kňazi zo Slovenska. Jej dokument sa nachádza práve v slovenskom Štátnom archíve. Po únii dochádza k rozmachu celej Mukačevskej eparchie, zvlášť jej západného územia na východnom Slovensku. Vznikali tu tak i kňazské rody. Jeden z najznámejších rodov pôsobil v obci Čirč pravdepodobne od roku 1640 až do roku 1900. Jeho príslušníkovi Izaiášovi Janovičovi udelil uhorský kráľ Karol III. 9. októbra 1722 dedičný zemiansky titul.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Možnosť študovať v prestížnych školách zvyšovala vzdelanie miestnych kňazov, z ktorých viacerí sa stali neskoršími mukačevskými biskupmi. Po veľkom biskupovi Jozefovi de Camellis z Grécka tu pôsobili bratia Simeon Štefan Olšavský a Michal Manuel Olšavský, a Ján Bradáč, ktorí pochádzali zo Spiša. Aj brat Jána Bradáča Michal bol neskôr biskupom. Koniec týchto bojov však nastal až v 18. storočí, keď bola v roku 1771 Rímom nanovo zriadená Mukačevská eparchia a za jej biskupa ustanovený Andrej Bačinský. Ten na sklonku svojho pôsobenia postupne rozdelil rozľahlú eparchiu na niekoľko vikariátov, z ktorých sa mali stať sufragánne eparchie Užhorodskej metropolie. Košický vikariát, ktorý bol zriadený 3. februára 1787, bol v roku 1806 po nezhodách definitívne prenesený do Prešova. Na jeho čele stáli Ján Kováč-Pastéli (1787 - 1788), Michal Bradáč (1790 - 1812), Gregor Tarkovič (1813 - 1815) a Ján (Kankovič) Olšavský (1815 - 1820).
Prešovské biskupstvo
História Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva sa začala písať koncom 18. storočia, keď bolo rozsiahle Mukačevské gréckokatolícke biskupstvo biskupom Andrejom Bačinským (1773 - 1809) administratívne rozdelené na tri biskupské vikariáty: tzv. Maramarošský (alebo Sihoťský; ten vznikol už v roku 1723), Szatmársky (v r. 1776) a Košický (v r. 1787). Košický biskupský vikariát sa stal základom budúceho samostatného Prešovského gréckokatolíckeho biskupstva.
Za oficiálny vznik Košického biskupského vikariátu sa považuje 3. február 1787, keď o tom vo svojom nariadení rozhodol cisár habsburskej monarchie Jozef II. Vikariát sa stal pomocným orgánom správy Mukačevského biskupstva. Vznikol pre lepšiu a ľahšiu administráciu rozsiahleho biskupstva, ktoré sa rozprestieralo od Spiša na západe až po Maramaroš na východe. Územie Košického vikariátu tvorili Abovská, Boršodská, Gemerská, Spišská, Šarišská, Turnianska župa a severná časť Zemplínskej župy. Cirkevno-správne bol vikariát rozdelený na 17 dištriktov. Týchto 17 dekanátov tvorilo 208 farností a 825 filiálok.
Na čele biskupského vikariátu stál biskupský vikár, ktorého do úradu vymenúvala Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada. Myšlienka rozdeliť Mukačevské biskupstvo sa reálne dostala do pozornosti v roku 1810. S iniciatívou prišli niektorí poslanci Uhorského snemu. Stotožnila sa s ňou aj kapitula Mukačevského biskupstva. Tento návrh následne schválilo aj vikariátne konzistórium Košického vikariátu. 12. októbra 1810 kapitulný vikár Mukačevského biskupstva Ján Kutka informoval na audiencii cisára Františka I. o návrhu na rozdelenie biskupstva. Cisár František I. nariadil v tejto veci konať Uhorskej miestodržiteľskej kráľovskej rade, ktorá zriadila špeciálnu komisiu pripravujúcu rozdelenie. Po jej súhlasnom stanovisku miestodržiteľská rada rozhodla, že biskupstvo treba rozdeliť a toto rozhodnutie odovzdala naspäť cisárovi na konečné schválenie.
Proces rozdelenia Mukačevského biskupstva sa však v rokoch 1811 - 1815 pozastavil. Hlavným dôvodom bola komplikovaná medzinárodná situácia v dôsledku napoleonských vojen. Definitívny návrh miestodržiteľskej rady na rozdelenie Mukačevského biskupstva bol vypracovaný v roku 1815. Na jeho základe cisár František I. kráľovským výnosom z 3. novembra 1815 rozhodol o rozdelení (divisio) Mukačevského biskupstva. V tomto nariadení sa konkrétne hovorilo o vyčlenení územia Mukačevského biskupstva pre novovznikajúce Prešovské biskupstvo.
Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada opäť vytvorila špeciálnu komisiu, ktorej úlohou malo byť vymedzenie presných hraníc a vyčlenenie presného počtu farností novovzniknutého Prešovského biskupstva, a súčasne mala navrhnúť kandidátov na mukačevského a prešovského biskupa. Komisia na svojom zasadnutí 16. januára 1816 navrhla, aby sa Prešovské biskupstvo územne zhodovalo s Košickým vikariátom a zahŕňalo teda oblasť spomínaných siedmich žúp. Na ďalšom zasadnutí 26. januára 1816 komisia vybrala biskupských kandidátov pre Mukačevské a Prešovské biskupstvo. Cisár návrh rozdelenia s presným vyčlenením farností prijal a za sídelných biskupov vybral A. Pócsyho a G. Tarkoviča.
Následne 1. marca 1816 cisár František I. oznámil do Ríma pápežovi Piovi VII. svoje rozhodnutie o rozdelení Mukačevského biskupstva a s tým spojené zriadenie biskupstva v Prešove. Zároveň ho požiadal o potvrdenie tohto rozhodnutia a o potvrdenie vybraných kandidátov na biskupov. Cisár František I. však nepočkal na potvrdenie svojho vymenovania Svätou stolicou a ešte v marci 1816 vymenoval A. Pócsyho a G. Tarkoviča za mukačevského, resp. prešovského biskupa. Keďže jeho vymenovanie prebehlo bez vedomia Apoštolskej stolice, G. Tarkovič sa rozhodol túto nomináciu 11. mája 1816 odmietnuť. Uhorská miestodržiteľská rada sa 29. októbra 1816 Gregora Tarkoviča ešte raz opýtala, či na svojom rozhodnutí trvá, lebo ak áno, treba navrhnúť nového kandidáta. G. Tarkovič svoj názor nakoniec zmenil a vymenovanie prijal, ale s podmienkou, že sa musia definitívne doriešiť všetky otázky týkajúce sa zriadenia nového biskupstva.
Cisár František I. vydal 11. júla 1817 pre novovytvorené Prešovské biskupstvo donačnú listinu, v ktorej potvrdil vymenovanie Gregora Tarkoviča za prešovského gréckokatolíckeho biskupa a biskupstvo hospodársky zabezpečil. Biskupovi priznal dočasný príjem a zo štátnej subvencie, ktoré dostalo Mukačevské biskupstvo na zabezpečenie duchovenstva, prikázal 50% previesť na Prešovské biskupstvo. Keďže toto riešenie bolo nedostatočné, neskôr bol biskupstvu ako benefícia ponúknutý majetok bývalého kláštora kamaldulov - Červený kláštor na Spiši. Príjem z tohto majetku (11 692, 42 florénov) mal biskup rozdeliť medzi biskupský stolec (6000), kapitulu (5000) a katedrálny chrám (692, 42). Zdĺhavým byrokratickým procesom sa však väčšina týchto nariadení zrealizovala až v roku 1820. V tom roku bol biskupstvu pridaný ešte majetok vo Vranove (dnes Vranov nad Topľou) s pozemkami v Kajni (dnes Slovenská Kajňa) s podmienkou, že budú spravované priamo biskupom.
Kánonicky bolo Prešovské biskupstvo erigované až v roku 1818, keď konzistoriálna kongregácia Svätej stolice 9. septembra 1818 vydala nariadenie na zriadenie Prešovského biskupstva. 19. septembra 1818 tajomník kongregácie Rafael Monius po prvýkrát verejne prezentoval obsah buly, ktorá pojednávala o zriadení Prešovského biskupstva vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Táto bula, nazvaná podľa úvodných slov Relata semper, bola slávnostne vyhlásená 22. septembra 1818 a potvrdená na zasadnutí konzistoriálnej kongregácie pápežom Piom VII. 2. októbra 1818. Bula prináša konkrétne ustanovenia, napr.: sídlom biskupstva bude mesto Prešov; za katedrálny chrám bol vyhlásený Chrám sv. Jána Evanje...
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku dnes
Gréckokatolícka cirkev, známa aj ako katolícka cirkev byzantského obradu, je súčasťou Katolíckej cirkvi. S rímskokatolíckou cirkvou a ďalšími východnými katolíckymi cirkvami je spojená skrze spoločenstvo s rímskym pápežom vo Vatikáne. Gréckokatolícke cirkvi sú špecifické svojím východným byzantským obradom, spiritualitou, teológiou, vlastným cirkevným právom a historickým a kultúrnym dedičstvom.
Prehľad eparchií Prešovskej metropolie na Slovensku.
Východné katolícke cirkvi vznikli, keď sa katolícka viera rozširovala do rôznych kultúr sveta. V skutočnosti je približne 22 rozličných spôsobov vyjadrení katolíckej viery. Väčšina z týchto prejavov sa nazývajú východné obrady, alebo presnejšie ‚partikulárne‘ východné katolícke cirkvi.
Na Slovensku existuje gréckokatolícka cirkev nazývaná Gréckokatolícka cirkev na Slovensku. Historicky podložené počiatky kresťanstva sa na Slovensku datujú do obdobia Veľkej Moravy, do 9. storočia.
Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich, čo predstavuje 3,83% obyvateľov Slovenskej republiky.
Prehľad eparchií Prešovskej metropolie na Slovensku:
- Prešovská gréckokatolícka archieparchia - vladyka Jonáš Maxim, arcibiskup - metropolita
- Košická gréckokatolícka eparchia - vladyka Cyril Vasiľ SJ, eparchiálny biskup
- Bratislavská gréckokatolícka eparchia - vladyka Peter Rusnák, eparchiálny biskup
Ďalšími gréckokatolíckymi biskupmi na Slovensku sú:
- vladyka Milan Lach SJ, pomocný bratislavský eparchiálny biskup
- vladyka Ján Babjak SJ, emeritný prešovský arcibiskup a metropolita
- vladyka Milan Chautur CSsR, emerirný košický eparchiálny biskup
- vladyka Marián Adrián Pacak, CSsR, emeritný torontský eparchiálny biskup
Biskupi eparchií, ktoré sú súčasťou metropolie, vytvárajú Radu hierarchov, ktorá sa pravidelne schádza. Rada hierarchov zabezpečuje synodálne riadenie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.
tags: #greckokatolicka #cirkev #na #slovensku #dedicstvo #sv