Podobnosti medzi gréckokatolíckou a rímskokatolíckou cirkvou

Gréckokatolícka cirkev a rímskokatolícka cirkev sú dve vetvy katolíckej cirkvi, ktoré zdieľajú mnoho spoločných prvkov, ale majú aj svoje odlišnosti. Na Slovensku má každá z týchto cirkví svoju bohatú históriu a významné postavenie.

História a vývoj

Aby sme mohli pochopiť vývoj gréckokatolíckeho historického vedomia, musíme sa stručne pozrieť na spojenie a interakciu medzi latinským a ortodoxným kresťanstvom v strednej Európe a Karpatskej kotline. Západní a východní misionári začali svoju činnosť v Karpatskej kotline pred 10. storočím. Za sto rokov sa Maďarské kráľovstvo, teraz kresťanská krajina, pripojilo k latinskému rítu a prinieslo svoje zložky diecéz pod jurisdikciu Ríma. Sotva sa krajina rozhodla pre Rím, keď sa storočia trvajúca diverzifikácia kresťanstva vyvrcholila Veľkou schizmou v roku 1054.

Vo feudálnych štátoch Západu sa rímskokatolícka cirkev stala dôležitou mocenskou štruktúrou a úspešne dosiahla pozíciu etablovanej cirkvi. Takže v období schizmy v 11. storočí sa východné hranice západného kresťanstva zhodovali s východnými hranicami katolíckych kráľovstiev Maďarska a Poľska. Dve polovice Európy, ortodoxný Východ a latinský Západ, sa vydali na cestu odlišného a nezávislého vývoja a v priebehu storočí sa v dvoch veľkých kresťanských cirkvách začali rešpektovať rôzne dogmy, rôzni svätí a rôzne zvyky.

Myšlienka zjednotenia kresťanstva pod jurisdikciou pápeža bola samozrejme rozšírená v celom západnom kresťanstve už v trinástom storočí. Súčasne sa menilo etnické zloženie katolícko-pravoslávnej kontaktnej zóny. V Uhorsku sa od 13. storočia na východných územiach, predovšetkým v Karpatoch, usadili pravoslávne slovansky a rumunsky hovoriace skupiny ľudí. Neskôr oblasti Veľkej roviny opustené po tureckom ničení v šestnástom a sedemnástom storočí priťahovali organizované (švábsko-katolícke) a neorganizované (pravoslávne rumunské a východoslovanské) prisťahovalectvo.

Keďže sa cirkevným predstaviteľom po stáročia nedarilo dosiahnuť cirkevné zjednotenie, svetská moc prišla na pomoc latinskej cirkvi v 16. - 18. storočí v katolíckom Uhorskom a Poľsko-litovskom kráľovstve. Výsledkom bolo, že títo pravoslávni veriaci boli viac či menej násilne podriadení jurisdikcii Ríma a začlenení do tzv. únie; súhrnne sa nazývali „uniati“. Hlavnými cieľmi unionistického hnutia v Uhorskom kráľovstve (s podporou Habsburgovcov a pod vedením jezuitov) boli východoslovanskí Rusíni na severovýchodnej vysočine a v severovýchodnej časti Veľkej nížiny a Rumuni v Sedmohradsku.

V 18. storočí katolícki Habsburgovci rozšírili svoju vládu na územia, ktoré boli obsadené Osmanskou ríšou, a na relatívne nezávislé Sedmohradsko. Tieto regióny sa v 16. a 17. storočí stali nábožensky rôznorodými: medzi Maďarmi sa vytvorili silné protestantské komunity a v dôsledku stáročného rusínskeho a rumunského prisťahovalectva sa objavilo významné pravoslávne obyvateľstvo. V roku 1646 bola v Ungvari (dnes Užhorod na Ukrajine) založená cirkevná únia s Rusínmi a v roku 1700 v Gyulafehervári (dnes Alba Iulia v Rumunsku) s Rumunmi.

Uniati (alebo neskôr označení ako gréckokatolíci) si mohli zachovať viaceré východné tradície (napríklad slovanskú liturgiu, nepovinný celibát kňazov, vlastný episkopát a podobne). Museli však prijať niektoré dogmy a jurisdikciu pápeža. Medzi gréckokatolíckym obyvateľstvom na severovýchodnej periférii Veľkej nížiny sa v 18. storočí začal spontánny proces jazykovej maďarizácie. Prijatiu odlišných rímskokatolíckych obradov a foriem bohoslužieb napomáhala skutočnosť, že gréckokatolíci a rímskokatolíci patrili do tej istej (katolíckej) cirkvi v prevažne rímskokatolíckej habsburskej monarchii. Takto došlo aj k procesu latinizácie - to znamená, že tam, kde pomaly zanikali formy východnej spirituality, umenia a bohoslužieb, na ich miesto nastúpili rímskokatolícke.

Ľudová zbožnosť uhorských gréckokatolíkov s východnými koreňmi (predovšetkým v liturgii) ovplyvnená rímskokatolíckou zbožnosťou je však v celej Európe ojedinelým javom.

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku

Gréckokatolícka cirkev, alebo presne povedané katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu je v plnom spoločenstve katolíckej cirkvi. Gréckokatolíci a pravoslávni sú pôvodne jedným spoločenstvom byzantského obradu, avšak rozdeleným schizmou.

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, je usporiadaná v troch biskupstvách: v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze), v Košickej eparchii (diecéze) a v Bratislavskej eparchii.

Prešovské gréckokatolícke biskupstvo vzniklo v roku 1818 vyčlenením z Mukačevského biskupstva. Stalo sa tak po tom, čo sa v roku 1646 v Užhorode začal proces, ktorým postupne došlo k zjednoteniu východných kresťanov, (prevažne Rusínov, ale aj časti Slovákov, Srbov a Maďarov) žijúcich v trinástich stoliciach severovýchodného Uhorska s Katolíckou cirkvou (gréckokatolíci).

Prešovská eparchia vznikla roku 1818 (alebo 1815 - podľa cisárskeho dekrétu) vyčlenením z Mukačevskej eparchie, 30. januára 2008 bola povýšená na sídlo metropolie. Súčasným arcibiskupom-metropolitom je vladyka Ján Babjak, SJ. Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR. Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák.

Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.

Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi. Najvyšším orgánom našej metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.

Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206871 veriacich (3,83% obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219831 veriacich (4,1% obyvateľov Slovenskej republiky). V období komunistickej totality totiž mnohí gréckokatolíci navštevovali rímskokatolícke chrámy, prijímali tam sviatosti a hlásili sa k latinskej cirkvi (keďže grkat. cirkev oficiálne nemohla existovať) a mnohí si podnes mylne myslia, že sa tým stali rímskokatolíkmi, resp.

Vznik Byzantského Obradu

Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom. Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete. Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov.

V Palestíne, kde prevažná väčšina kresťanov pochádzala zo židovstva, bol veľmi výrazný vplyv synagogálnej bohoslužby. Rozdiel bol tiež medzi Rimanmi, skôr strohými a pragmatickými, a Grékmi, ktorí mali viac zmyslu pre pompéznosť a teatrálnosť. Iná bola situácia v Sýrii a zasa iná v Egypte. Tieto rozdiely v kultúre a mentalite sa prirodzene prejavili aj v duchovnosti a forme slávenia bohoslužieb.

Po Milánskom edikte (r. 313) sa tieto rozdiely začali kryštalizovať a jednotlivé obrady sa diferencovali. Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie. V 9. - 11. storočí sa zavŕšil vývoj byzantského obradu do dnešnej podoby. Vďaka sv. Cyrilovi a Metodovi a ich žiakom sa tento obrad rozšíril aj medzi Slovanmi.

Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom.

Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol. Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu. Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu. Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania (napr. zákaz stavať byzantské chrámy v mestách, na zmiešaných územiach boli vikári východného obradu podriadení západnému biskupovi,…).

Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu. Od 15. storočia už existujú hodnoverné správy o existencii biskupstva v Mukačeve, ktoré zasahovalo aj na naše územie (až po Spiš).

Sledovať jednotu či nejednotu východných kresťanov s katolíckou cirkvou na našom území v 11. - 17. storočí je dosť problematické, v každom prípade značná časť nebola zjednotená. Po viacerých “pokusoch” sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie (dohody o zjednotení) na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať. Napriek tomu už o sto rokov neskôr badať v tomto smere výrazný tlak latinskej hierarchie. V neskoršom období sa snahy o priblíženie, pripodobnenie k západnému obradu, tzv. latinizácia, objavujú aj vo vnútri samotnej gréckokatolíckej cirkvi. Dôvodov na to bolo niekoľko.

Byzantskí kňazi neboli pred štátom rovnoprávni s latinskými, boli, až na malé výnimky, nevoľníkmi a neboli finančne podporovaní štátom; táto situácia trvala až do r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Vyššie teologické vzdelanie získavali gréckokatolícki kňazi spravidla na rímskokatolíckych fakultách, napr. v Trnave. V celej katolíckej cirkvi, najmä po IV. lateránskom koncile, až donedávna bolo možné silno cítiť postoj nadradenosti latinského obradu, a to tak, že neraz aj samotní gréckokatolíci vnímali latinský obrad ako niečo dokonalejšie, a preto ľahko prijímali, ba dokonca sami zavádzali rôzne jeho prvky (napr.

V 18. storočí sa vystupňovali snahy latinských biskupov o podrobenie východných katolíkov, ich latinizáciu a maďarizáciu, a to často aj násilnými spôsobmi. Vďaka Márii Terézii bolo 19. septembra 1771 pápežom Klementom XIV. oficiálne “zriadené” Mukačevské biskupstvo so 711 farnosťami a 560 tisíc veriacimi podriadené priamo Rímu. V snahe uľahčiť správu tohto rozsiahleho územia bol v r. 1787 zriadený Košický vikariát, 1792 prenesený do Prešova. V roku 1816 (1815) sa cisár František I. rozhodol vytvoriť z neho samostatnú eparchiu. 22. septembra 1818 to bolo Apoštolským stolcom oficiálne potvrdené. Oblasť stredného a južného Zemplína však ostala pod správou mukačevského biskupa (de facto do r. 1939, právne sa však celá záležitosť doriešila až vznikom Košického exarchátu v r. 1997).

Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950. Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev; biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení, ostatní prestúpili do schizmatickej pravoslávnej cirkvi, alebo boli nútení vysťahovať sa. Pod týmto tlakom veriaci boli nútení prijať oddelenie od Ríma, pričom im ostal východný obrad, alebo navštevovali rímskokatolícke bohoslužby. Počas 18 rokov “neexistencie” gréckokatolíckej cirkvi zomrelo 123 jej kňazov.

Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, avšak invázia vojsk Varšavskej zmluvy zmrazila všetky nádeje. Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo prakticky akýkoľvek rozvoj. Gréckokatolícky klérus sa mohol formovať iba v jedinom - a to rímskokatolíckom seminári, ktorý na Slovensku existoval.

Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl. Najmä medzi mladšou generáciou je snaha o obnovu (očistenie od latinizácie) obradu a duchovnosti, o návrat k pôvodnému a tradičnému duchovnému bohatstvu našej cirkvi. Výrazný podnet k tejto obnove dal najmä II. vatikánsky koncil a v poslednom období rímsky pápež Ján Pavol II. Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát a 30. januára 2008 Bratislavská eparchia.

Od 30. januára 2008 je na Slovensku samostatná metropolia byzantského obradu, ktorú tvoria tri biskupstvá (čím sa naplnil sľub z konkordátu medzi Vatikánom a prvou ČSR z r. 1927). Cirkev ako tajomné Kristovo telo má mnoho rozličných údov a každý z nich je nezastupiteľný a nevyhnutne potrebný. Tak v katolíckej cirkvi existuje mnoho obradov: arménsky, byzantský, etiópsky, chaldejský, koptský, latinský, maronitský a sýrsko-antiochijský.

Liturgia a Spiritualita

Jedným z najvýraznejších rozdielov medzi gréckokatolíkmi a rímskokatolíkmi je liturgia. Rímskokatolícka cirkev používa latinský obrad, ktorý je známy svojou jednoduchosťou a úspornosťou. Gréckokatolícka cirkev používa byzantský obrad, ktorý je charakteristický svojou bohatosťou, symbolikou a spevom. Ďalší rozdiel spočíva v jazyku liturgie. V rímskokatolíckej cirkvi sa tradične používa latinčina, hoci v súčasnosti sú bežné aj miestne jazyky. V gréckokatolíckej cirkvi sa používajú liturgické jazyky ako staroslovienčina, gréčtina a miestne jazyky.

Obrad je duchovná cesta, spôsob určitého spoločenstva (miestnej cirkvi), ako žije, kráča s Bohom a k Bohu. Obrad, ako hovorí profesor R. Taft, SJ, “nie je len liturgika, ale skôr komplexná tradícia, jedinečný spôsob, akým určité spoločenstvo veriacich vníma, vyjadruje a prežíva svoj život v rámci tajomného Kristovho tela. Obrad je zároveň aj dar - charizma, ktorým miestne spoločenstvo má slúžiť celej cirkvi. A aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku chápe svoju cyrilometodskú tradíciu a byzantský obrad s jeho osobitou spiritualitou ako charizmu na obohatenie celej všeobecnej cirkvi.

Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny.

Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty.

Zhrnutie

Gréckokatolícka a rímskokatolícka cirkev sú dve vetvy jednej katolíckej cirkvi, ktoré sa líšia v liturgii, spiritualite a niektorých tradíciách. Obe cirkvi však zdieľajú rovnakú vieru a uznávajú pápeža ako hlavu cirkvi.

Tabuľka: Porovnanie Gréckokatolíckej a Rímskokatolíckej cirkvi

tags: #greckokatolicka #cirkev #podobnosti