Gréckokatolícka farnosť v Bardejove: História a vývoj

Mesto Bardejov je mestom, ktoré píše už vyše 771- ročnú históriu. Je to významné mesto, ktorého cennou devízou sú pamiatky vytvorené v období stredoveku. Je známe tiež svetoznámnymi kúpeľmi, krásnou okolitou prírodou a pomerne nenarušeným životným prostredím.

Mesto je okresným sídlom a prirodzeným kultúrno - spoločenským i hospodárskym centrom regiónu horného Šariša. Bardejov je prirodzeným strediskom cestovného ruchu v Prešovskom kraji a významnou destináciou v rámci Slovenska, najmä vďaka Bardejovským Kúpeľom, tradícia a návštevnosť ktorých výrazne presahuje hranice štátu.

Krásy mesta a jeho okolia sú dobre známe turistom a intenzívne ich vnímajú aj miestni obyvatelia. Bardejov je i významným centrom vzdelávania. Mesto Bardejov je dôležitým hospodársko ekonomickým centrom okresu a regiónu.

Kedysi preslávené mesto výrobcov obuvi zmenilo po roku 1989 svoju ekonomickú základňu. Útlmové programy v týchto odvetviach znamenali síce veľkú stratu pracovných príležitostí, dnes majú v meste významné postavenie podniky ľahkého priemyslu, posilnil sa sektor služieb, pretrváva tradične silný potravinársky priemysel, strojárenstvo, drevospracujúci priemysel, obchodné organizácie, malé a stredné súkromné firmy či obchodné zoskupenia.

Bardejov, ktoré je samostatným územným samosprávnym a správnym celkom a Mesto zároveň sídlom okresu, je v rámci administratívneho usporiadania Slovenska súčasťou Prešovského samosprávneho kraja. Je právnickou osobou, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a príjmami.

Gréckokatolíci žijú už po stáročia aj v meste Bardejov. Na cintoríne sv. Michala stál drevený gréckokatolícky kostol, ktorý sa stal obeťou požiaru.

Prvým kaplánom rešovskej a bardejovskej farnosti, s bytom v Bardejove, sa stal kaplán z Prešova Jozef Hanuľa a to dňa 12. marca 1899. Budovanie kostola a fary sa začalo dňa 8. mája 1901. Fara bola dobudovaná ešte v ten rok a kostol bol síce pokrytý, ale len v roku 1903 na jar dohotovený.

Pri budovaní, dňa 19. septembra 1901, piati robotníci spadli tak nešťastne z lešenia, ktoré sa pod nimi prelomilo, že všetci boli odnesení do nemocnice a jeden z nich aj zomrel.

Cirkevná vrchnosť, rozhodnutím zo dňa 26. februára 1902, kaplánstvo zamenila v definitívnu samostatnú farnosť. Podľa popisu celkový počet pridelených veriacich k tejto samostatnej cirkvi činil v tento čas 724 duší.

K nej boli pridelené okrem Bardejova: Bardejovská Nová Vec, Hervartov, Dlhá Lúka, Kľušov, Kobyly, Bardejovský Michaľov, Richvald, Mokroluh, Šiba a Bardejovská Zábava. V samom Bardejove mala cirkev 658 veriacich podľa popisu z roku 1930.

Stavba kostola a fary stála 38 434,79 korún. Posviacka kostola bola dňa 11. októbra 1903 a vykonal ju prešovský biskup János Vályi.

Hmatateľnou spomienkou na tento akt je pamätná tabuľa, ktorá je osadená na priečelí starého ,,choruša“. Ako nám prezrádza jej maďarský text, chrám mal aj troch pozemských patrónov - ktitorov, a to grófa Dénesa Andrássyho s manželkou ( bol príslušníkom jedného z najbohatších a najvplyvnejších šľachtických rodov v Uhorsku ) a Francisku Habraneczovú (pravdepodobne z Bardejova), o ktorej však nič bližšie nevieme.

Ako sme už spomínali, prvým správcom farnosti sa stal dovtedajší kaplán o. Jozef Hanuľa, ktorý si však svoje prvé správcovské miesto dlho neužil, pretože v roku 1904 bol vyslaní do USA.

V zámorí najprv pôsobil vo farnosti Allegheny v Pennsylvánii a od roku 1914, až do svojej smrti v roku 1962, vo farnosti sv. Ducha v Clevelande v Ohiu. Naši krajania si ho pamätajú ako veľmi aktívneho a všestranného kňaza, ktorý nikdy nezabudol na svojich rodákov v ,,starom kraji“.

Za svoju obetavú duchovnú a národnobuditeľskú činnosť ho možno plným právom nazvať ,,americkým Duchnovičom“.

Po odchode o. Hanuľu, farnosť nakrátko dočasne zastupoval ( dz ) o. Alexander Čisárik. Do Ameriky potom odišli aj ďalší dvaja oficiálni správcovia farnosti o. Gabriel Marťak a o. Sigizmund Brinský. Na čele farnosti ďalej stáli: o. Emanuel Bihári, o. Alojz Kendrovský, o. Vasiľ Hopko ( dz ) a o. Július Vislocký, ktorý pôsobil do roku 1950 až 1968 kvôli zákazu gréckokatolíckej cirkvi bol umŕtvený aj život bardejovskej gréckokatolíckej farnosti.

Od roku 1968 farnosť postupne viedli: o. Mikuláš Gladyš, Štefan Simko, Ladislav Labanič ( dz ), Mikuláš Rojkovič, Pavol Chanáth, Peter Rusnák ( neskorší bratislavský biskup ) a Peter Tirpák ( dz ).

V júni 1997 bola z farnosti vyčlenená nová gréckokatolícka farnosť Bardejov - Vinbarg, pod ktorú jurisdikčné patria nielen veriaci z Vinbargu, ale aj celá - od Tople ľavobrežná časť mesta, Dlhá Lúka a Bardejovská Nová Ves.

Na jej čele bol od počiatku o. Peter Cap a teraz je správcom farnosti o. Florián Potočňák. Od augusta 2003 je správcom farnosti Bardejov - mesto o. Jozef Zorvan, ktorý je zároveň aj okresným dekanom bardejovského dekanátu. V súčasnosti je protopresbyterom bardejovského dekanátu o. Kontakt:jerej Mgr. et. Mgr. Ivo PetrovajA.

Kontakt:

• ul.
• jerej Mgr. et Mgr.

Správca zboru: Mgr. Ján Velebír

Rozpis služieb:

• Nedeľa: 9:00 a 17:00 kostol Bardejov, 18:30 modlitebňa na sídlisku Vinbarg- 1.

Vítaný je každý, nekonajú sa žiadne zbierky.

Informácie o gréckokatolíckej farnosti.

Cirkevné združenie, pútnické centrum Baziliky minor v Ľutine. Cirkevná organizácia, duchovná činnosť.

Farnosť gréckokatolíckej cirkvi v Starej Ľubovni. Vedenie bohoslužieb, omší, svadobných, pohrebných obradov, krstov, svätých prijímaní.

Informácie o gréckokatolíckej cirkvi, história, program sv.

Farnosť gréckokatolíckej cirkvi v Trenčíne.

Obec Malé Zalužice bola gr.kat. filiálkou hažínskej farnosti od jej založenia až do roku 1946. Gr. kat. V r. 1946 vladyka Peter Pavol Gojdič v snahe upevniť a rozšíriť kresťansko-katolícku vieru východného obradu zriadil v Malých Zalužiciach samostatnú gr.kat. farnosť ustanovením vdp. Mikuláša Čudakyho za kaplána vo farnosti Hažín so sídlom v Malých Zalužiciach s právomocou samostatnej zložky gr.kat. farnosti v Hažíne , okr.

Po administratívnom protiústavnom zrušení gr.kat. cirkvi v Československu v apríli 1950 boli násilne vyvezení z fár a kláštorov tí gr.kat. kňazi, ktorí sa nezriekli vernosti rímskemu pápežovi a nepridali k Pravoslávnej cirkvi.

Na stranu pravoslávnych sa nepridal ani vdp. dekan o. Mikuláš Čudaky a preto v septembri 1951 bol z M.Zalužíc násilne odstránený.

Keď 10.04.1968 došlo k rehabilitácii Gr.kat. cirkvi v ČSSR a k uznaniu tejto obnovy aj ÚV KSČS pod vedením p. Alexandra Dubčeka , a najmä po vyhlásení vládneho nariadenia z 13.06.1968, číslo 70, Zb. z. ČSSR o hospodárskom zabezpečení Gr.kat. cirkvi štátom, pokúsil sa vdp. O. Mikuláš Čudaky o návrat na svoje pôvodné pôsobisko do M. Zaužic, odkiaľ bol nezákonným spôsobom odstránený.

Avšak pre odpor určitej malej skupiny ľudí z Malých Zálužic, ktorí sa po roku 1955 pridali na stranu pravosl. cirkvi a ktorí boli zámerne zavádzaní pravosl. kňazmi, vdp.o.

Po dlhých a mnohých rokovaniach na cirkevnej i štátnej úrovni o obnove Gr.kat. cirkvi v M.Zalužiciach bolo nakoniec rozhodnuté príslušnými orgánmi, že dňom 23.01.1969 zriaďuje sa v obci M.Zalužice, okr. Michalovce, samostatná Gr.kat. farnosť s filiálnými obcami : Veľlé Zalužice, Hažín, Lúčky a Čečehov okr. Michalovce.

Odvtedy gr.kat. veriacich z uvedených obcí malozalužickej gr.kat. farnosti obsluhoval náboženskými úkonmi vdp. dekan o. Ján Krlička správca gr.kat.

Prvým oficiálnym duchovným správcom Gr.kat.FÚ. v M. Zalužiciach okr. Michalovce sa stal misionár-redemptorista o. Ján Ďurkáň. Do tejto funkcie ho uviedol pred veriacími počas bohoslužieb ndp. ordinár prešovskej eparchje o. Ján Hirka dňa 20.07.1969 a dňa 27.07.1969 inštaláciu o. Jána Ďurkaňa za správcu gr.kat. farnosti v M.Zalužiciach slávnostne previedli vdp.okresný dekan Ján Kniežo a dekan o.

Matričné zápisy (rodné, sobášne a úmrtné) za obdobie od roku 1968 t.j. od obnovenia cirkvi do 20.07.1969 sú vedené v matrikách Gr. kat. farnosti Michalovce a od 21.07.1969 je zavedená nová matričná kniha.

Farnosť Zalužice bola spravovaná o. Jánom Ďurkáňom do roku 1972. V roku 1972 do roku 1975 spravoval farnosť o Ján Škoviera (vo farnosti ako jediný aj rezidoval). Od roku 1975 do roku 2000 bola farnosť iba ako farnosť ex curendo (Hažín, Zalužice, Lúčky) spravovaná z farnosti Iňačovce o. Michalom Moskaľom resp. v rokoch 2000 až 2004 o. Martinom Mikulom.

Po rokoch (1975-2004), keď táto farnosť ex curendo bola spravovana farnosťou Iňačovce k 01.08.2004 vladyka Milan ustanovil farnosť Zalužice znova ako samostatnú farnosť a menoval aj prvého farára do tejto farnosti o. ThDr. Vlastimila BAJUŽIKA P.h.D. a k farnosti pridružil filiálne obce Hažín a Lúčky. Dňa 01.08.2004 pri slávnostnej sv. liturgii o.

Za celých dvetisíc rokov sa neraz pokúšali jednotlivci aj skupiny vytrhnúť Boha z ľudského srdca. Prenasledovali veriacich, usmrcovali kňazov, rúcali chrámy. A predsa nemohli rozvrátiť Cirkev, lebo sám Kristus povedal: „a brány pekelné ju nepremôžu.“

Ako to bolo s gréckokatolíckou cirkvou a jej utrpením, hovorí nasledujúca práca. Odohrávali sa rôzne tragédie a to nielen kňazov, ale celých gréckokatolíckych rodín.

Nebol by som rád, keby niekto bral tieto riadky ako vŕtanie sa v tragédii minulosti, alebo akýsi boj proti Pravoslávnej cirkvi.

Úvodom každej práce je potrebné oboznámiť sa s pojmami, ktoré sa ocitnú v tejto práci. Prvý výraz, ktorý by som chcel vysvetliť je pojem „pravoslávny“ alebo „ortodoxný.“

Proti bludárom na začiatku slobody kresťanstva bolo potrebné stanoviť správne učenie viery. Stalo sa to na I. všeobecnom cirkevnom sneme v Nicei v roku 325. Od toho času cirkevní otcovia obhajovali ortodoxiu čiže pravovernosť, proti herézam.

„ORTODOXIA“ je od slova „orqoV a dokein , to znamená „správne učiť“ a nie od orqoV a doca, čo znamená správna sláva. Odtiaľ je aj názov pravoslávny. Teda „ortodoxný“, či „pravoverný“, bolo prívlastkom jednej cirkvi ako na východe, tak aj na západe.

Na malé ozrejmenie je potrebné aspoň trochu osvetliť začiatky nepokojov medzi Katolíckou cirkvou a Pravoslávnou cirkvou, spočiatku medzi východom a západom.

Do polovice 11. storočia bola kresťanská cirkev viac - menej jednotná, aj keď rozpory medzi jej východnou a západnou časťou začali už po prenesení hlavného mesta Rímskej ríše z Ríma do Konštantínopolu v roku 330. Od konca 9. storočia sa rozpory prehĺbili.

V oblasti dogmatiky sa viedli vášnivé spory o spojenie Filioque. Išlo tu o rozdielnosť názorov, či Duch Svätý pochádza od Otca (ex Patre), ako to hovorilo nicejsko - carihradské vyznanie viery, alebo od Otca a Syna (ex Patre Filoque), ako to vyznával Rím.

Ďalším dôvodom sváru bola otázka primátu svätého Petra apoštola a jeho následníkov - rímskych pápežov.

Neskôr bolo viacero pokusov o obnovenie jednoty. Azda najväčší úspech sa dosiahol na Ferrarsko - florentskom koncile v rokoch 1438 - 1439. Avšak pre odpor mníšstva a veriacich východných cirkví Florentská únia (spojenie) trvala veľmi krátko.

Potom rímska cirkev i východné cirkvi sa dostali do hlbokej krízy. Protestantská reformácia v 16. storočí oslabila postavenie katolíckej cirkvi.

Druhý Rím - Konštantínopol (Carihrad) - centrum pravoslávneho východu - kedysi mohutný a pyšný - sa po páde byzanskej ríše (1453) nachádzal pod osmanskou nadvládou a doslova živoril. Práve vtedy sa zrodila myšlienka o Moskve ako Treťom Ríme.

Mních Filofej cárovi Ivanovi III. napísal: „Pamätaj, čuj, bohabojný cár, že všetky kresťanské cárstva sa zišli v Tvojom jedinom, že dva Rímy padli a tretí stojí a štvrtý nebude, Tvoje kresťanské cárstvo sa už iným nedostane.“ Doktrína o Treťom Ríme sa stala ideologickou základňou pri utváraní moskovského cárstva.

Reformácia donútila katolícku hierarchiu hľadať východisko z krízy. Podnietila katolícku reformu, ktorej základy sa položili na Tridentskom koncile (1545- 1563). Pomery sa postupne skonsolidovali. Katolícka cirkev zastavila rast protestantského hnutia a sama prešla do protiofenzívy. Začala s nevyhnutným protireformačným ťažením s cieľom svojej obnovy.

Pravoslávie podobným ozdravovacím procesom neprešlo, keďže si nepriznalo chyby a nemohlo tak ozdraviť to, čo škodilo im i ostatným.

Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.

Toto vyjadrenie Pavla VI. „Pravoslávna cirkev učí o Svätom Duchu, že „pochádza od Otca,“ opierajúc sa o slová Ježiša Krista z Jánovho evanjelia: „Keď potom príde ten Utešiteľ…Duch pravdy, ktorý od Otca pochádza, ten bude vydávať svedectvo o mne.“ (Jn 5,26), ktoré potvrdzujú správnosť učenia o „vychádzaní“ Svätého Ducha.

Katolícka Cirkev, vyznáva, že Svätý Duch pochádza aj od Otca a zároveň aj od Syna. Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal vyznanie viery v roku 381.

Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna /medzi 8. až 11. Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, “ bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Archanjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, bola vykúpená už od svojho počatia.

Katechizmus Katolíckej Cirkvi učí, že: „odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Odpustky sa získavajú prostredníctvom Cirkvi, ktorá na základe moci zväzovať a rozväzovať, ktorú jej udelil Kristus, zakročuje v prospech kresťana a otvára mu poklad zásluh Ježiša Krista a svätých, aby dostal od Otca milosrdenstiev odpustenie časných trestov, ktoré si zasluhuje za svoje hriechy.

Pravoslávna cirkev učí, že jedinou hlavou celej kresťanskej cirkvi je Ježiš Kristus a neuznáva žiadne viditeľné hlavy na zemi. Cirkev kresťanská je telom Krista a všetci jej členovia - i patriarchovia - sú ako kresťania len jej údmi. Tak isto učí, „v zhode s prvokresťanským učením,“ že nie je na zemi človek bez hriechu, človek, ktorý by nepodliehal chybám a omylom. Všetci ľudia, teda aj biskupi a patriarchovia sa môžu mýliť, a to nielen vo veciach ľudských, ale aj vo veciach viery.

Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom. Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.

Gréckokatolícka cirkev mala zachovaný svoj obrad na Východnom Slovensku už mnohé roky a počet veriacich stále rástol z roka na rok. Svedčia o tom aj záznamy s počtom gréckokatolíkov pri jednotlivých sčítaniach. V Mukačevskej eparchii bolo v roku 1806 okolo 541 963. Ukazovala sa však potreba ustanoviť nové biskupstvo.

22. septembra 1818 prehlasuje pápež Pius VII bulou Relata semper kanonické zriadenie prešovskej eparchie. Územie biskupstva sa rozprestieralo na šiestich úplných župách - Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostal i naďalej v mukačevskej eparchii.

Pravoslávna cirkev vlastnila pred 28. aprílom 1950 len niekoľko chrámov. Svedčí o tom Schematizmus Pravoslávnej cirkvi k roku 1949.

Skutočný stav pre Pravoslávnu cirkev k roku 1950 bol nasledovný:

• Murované chrámy : Becherov, Venécia, Vyšný Orlík, Humenné (kaštieľ), Ľutina, Olšinkov, Osadné, Prešov, Svetlice. Celkom teda vlastnili 9 murovaných chrámov.
• Drevené chrámy: Krásny Brod, Vagrinec, Hanigovce, Hrabské, Ladomírová, Medvedie, Miľpoš, Stakčín, Čertižné, Jalová, Krajné Čierne, Laborec, Rebrín, ( Je tu spomenutý aj drevený chrám v Košiciach, ale ten bol, pôvodne gréckokatolícky). Drevených chrámov bolo celkove 14.
• Domové modlitebne (modlitebne v domoch): Borov, Bratislava, Vyšná Jablonka, Pčolinné, Čukalovce, Dara.

Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu nebola dielom náhody. Bolo to abecedou marxizmu, ktorá hovorila, že proti náboženstvu treba bojovať. Cirkev bola prenasledovaná vo všetkých krajinách, kde zavládol komunistický režim.

Z príkladov, ako prebehla likvidácia únií v susedných krajinách vidíme, že sa sledovala akoby jedna modelová situácia, podľa ktorej sa uskutočňovali „dobrovoľné“ a „spontánne“ návraty gréckokatolíkov do pravoslávia. Môžeme si to všimnúť aj v neskôr prijatom Manifeste z 28.4.1950, kde sa spomína obroda celého ľudstva.

Svoj podiel na likvidácií únií však nemali len štátne režimy, nebola to len čisto politická záležitosť, ale, žiaľ, pričinila sa o to i samotná pravoslávna cirkev.

Oslavy 500. Výročia autokefality ruskej pravoslávnej cirkvi sa konali 9.-17. júla 1948 v Moskve. Boli to veľkolepé oslavy spojené s poradami. Vyplývajú z nich pre nás nasledujúce poznatky, ktoré hovoria o neláske voči katolíckej cirkvi.

Najkompetentnejší orgán pravoslávnych cirkví sa slávnostne a verejne osvedčil proti katolíckej Cirkvi s osobitným dôrazom na cirkev gréckokatolícku.

Rokovanie na podujatí 1948 potvrdilo, že tieto tendencie sa presadzujú už od konca vojny, - čím akoby dodatočne schválilo všetky kroky a opatrenia, ktoré sa v tom smere dovtedy urobili. Ba priamo vyzvalo všetkých činiteľov, aby v akcii pokračovali. Ukázalo sa, že sa tým plnia plány mocensko-politických orgánov.

Treba dodať, že celý charakter podujatia týmto činiteľom v jednotlivých krajinách pravoslávnu cirkev odporúčal, kým cirkev katolícku, ale najmä gréckokatolícku, označil za nežiadúcu.

Teraz si v podkapitolách pozrieme ako boli likvidovaní gréckokatolíci na Ukrajine, v Rumunsku a na Zakarpatskej Ukrajine.

Druhá svetová vojna a prvé povojnové roky priniesli gréckokotolíckej cirkvi na Ukrajine ťažké, osudové rany. Keď v septembri 1939 obsadili Sovieti západnú Ukrajinu, hneď začali prenasledovať katolíkov, ale zvlásť gréckokatolíkov (uniatov). Arcibiskupa latinského obradu z Ľvova poslali do vyhnanstva. Proti metropolitovi gréckokatolíckej cirkvi grófovi Andrejovi Šeptickému sa neodvážli zasiahnuť, pretože sa obávali reakcie ľudu. Onedlho nato obsadili Ukrajinu Nemci a na chvíľu bol pokoj. Potom sa znovu od Stalingradu vrátili sovietske vojská. V prvých mesiacoch sa Sovieti správali zdržanlivo, chceli vzbudiť dojem, že sa v náboženských otázkach dosiahol nový postoj. Ako to v skutočnosti malo byť, ukázalo sa zakrátko.

Vo februári 1945 nastúpil nový pravoslávny patriarcha Alexej a čoskoro po svojej voľbe a inštalácii vyzval gréckokatolíkov, aby sa pripojili k Ruskej pravoslávnej cirkvi. Znovuzjednotenie celej Ukrajiny s Ruskom - podľa slov patriarchu - si vyžadovalo obnovenie náboženskej jednoty: „Zaprisahávam vás, bratia, zlomte okovy, ktoré vás viažu k Vatikánu. Navráťte sa urýchlene do náručia vašej pravej matky - Ruskej pravoslávnej cirkvi.“ A aby tento návrat bol uľahčený, všetci gréckokatolícki biskupi na západnej Ukrajine boli 11.

Kňazské semináre boli zatvorené a študenti teológie odvedení na výkon vojenskej služby. Mnoho profesorov teologickej fakulty z Ľvova a mnoho svetských a rehoľných kňazov zmizlo vo väzeniach. Proti zjednoteniu s pravoslávím sa gréckokatolícky klérus postavil s hrdinským odporom: asi 50% kňazov bolo zatknutých, asi 10% odišlo s vedomím hierarchie včas do exilu, asi 10% sa podarilo v skrytosti zriadiť „tajnú cirkev“. Okolo 30% kňazov prešlo pod nátlakom na pravoslávie.

Pod vedením protopresbytera Gabriela Kostelnika (a jej členmi boli tiež generálny vikár drogobyčskej oblasti Michal Melník a gusjatinský dekan Anton Pelvecky) sa utvorila tzv. Centrálna iniciatívna skupina na zjednotenie s pravoslávnou cirkvou. Táto skupina nepredstavovala ani jednu z troch gréckokatolíckych eparchií na západnej Ukrajine (Ľvovskej, stanislavskej a drogobyčskej), aj keď jej všetci traja členovia patrili do eparchie drogobyčskej.

Tento Výbor iniciatívy pre znovuzjednotenie Gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávím, ktorý 28. mája 1945 uverejnil dve výzvy. O prvých krokoch tejto iniciatívnej skupiny hovorí V. „Už prvý krok iniciatívnej skupiny bol príznačný a celkom charakteristický. Obrátila sa s vyhlásením k Rade ľudových komisárov Ukrajinskej SSR v Kyjeve.“ Vo vyhlásení sa doslova hovorí: „Kedže sa celý ukrajinský národ spojil do jednotného štátneho celku, potom sa i jeho cirkev musí zjednotiť.“ Ako odpoveď na toto vyhlásenie prichádza ...

Tabuľka: Počet gréckokatolíkov v Mukačevskej eparchii v roku 1806

tags: #greckokatolicka #farnost #bardejov #mesto