Gréckokatolícka farnosť v Michalovciach má bohatú históriu, ktorá je úzko spätá s príchodom redemptoristov východného obradu do mesta v roku 1931. Táto cirkevná organizácia zohráva dôležitú duchovnú úlohu v živote veriacich a je súčasťou širšej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. V tomto článku sa pozrieme na jej históriu, významné udalosti a osobnosti, ktoré ju formovali.
Mapa náboženstiev na Slovensku.
Príchod redemptoristov a výstavba kláštora
Redemptoristi východného obradu prišli do Michaloviec v jeseni 1931. Ešte 2. októbra 1928 uzavreli kúpno-predajnú zmluvu s grófom Alexandrom Sztarayom, podľa ktorej sa stali vlastníkmi jedného z pozemkov na okraji mesta. Mohlo sa teda započať s projektovaním a výstavbou kláštora, ktorý bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko.
Výroba projektov a ich schvaľovanie trvalo takmer dva roky, takže s výstavbou sa začalo až v septembri 1930, kedy firma Rozhon začala kopať základy. Posviacka základného kameňa, ktorú vykonal vladyka mukačevskej eparchie Petro Gebej (1864-1931) sa konala 12. októbra 1930. Pod vedením “stavbyvedúceho” o. Metoda bol kláštor do roka postavený. 8. augusta 1931 sa uskutočnila kolaudácia kláštora, ale jeho posviacka bola odložená. 7. september mnohým nevyhovoval, preto bola slávnosť rozdelená: na posviacku kaplnky a posviacku kláštora. Prvá mala charakter skôr eparchiálny, druhá viac redemptoristický.
Verejnú kaplnku v kláštore posvätil 7. septembra 1931 vikár mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890-1943) a kláštor posvätil 17. septembra protoihumen redemptoristov na Haliči o.
Činnosť kláštora a vydavateľstva Misionár
V kláštore redemptoristov sídlilo vydavateľstvo Misionár, ktoré vydávalo vlastný časopis s názvom Misionár, rôzne knihy, brožúry v sérii „Bližše ko Christu“ a spevníky s náboženskou tématikou. Asi najznámejším dielkom je misijná kniha „Spas dušu svoju“, ktorá bola vydávaná v slovenčine i straroslovienčine, v modifikácii pre deti, mládež i dospelých. V kláštore sa tiež konali duchovné cvičenia, rôzneho druhu schôdze, napríklad Katolíckej akcie či Jednoty sv.
Redemptoristi z kláštora konali tzv. ľudové misie, ktoré trvali deväť dní. Po roku bola takmer po každej misii aj niekoľkodňová renovácia misií. V kláštore od jeho otvorenia sídlil noviciát pre gréckokatolíkov. Počas II. svetovej vojny v ňom mal kanceláriu vikariát mukačevskej eparchie, ktorý riadil o. Tink. Počas náletov na Michalovce pivnice kláštora slúžili ako úkryt pre niekoľko desiatok Michalovčanov.
V roku 1946 bol v kláštore zriadený gréckokatolícky juvenát. Študenti, ktorí cítili povolanie k misionárskemu životu, bývali v kláštore a dochádzali na neďaleké gymnázium. V kláštore bolo od roku 1946 aj sídlo viceprovincialátu. V januári 1949 vyšlo posledné číslo časopisu Misionár. Potom komunisti znemožnili ďalšiu existenciu michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov a bol rozpustený aj juvenát.
Výstavba Chrámu Svätého Ducha
Redemptoristi sa rozhodli stavať nový chrám, zasvätený Svätému Duchu, podľa plánov Vladimíra Sičinského, ktoré upravil Juraj Byrtus. Ten tiež naprojektoval zvonicu. Dňa 2. júla 1934 sa začali kopať základy novej budovy. Posviacku základného kameňa vykonal 22. júla 1934 kanonik a riaditeľ eparchiálneho úradu v Užhorode o. Alexander Jankovič.
Posviacku chrámu vykonal 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa. V lete 1936 bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv. Do nového chrámu boli prenesené všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky a nainštalované na dobre viditeľné miesto.
Už skôr sa začalo myslieť aj na ikonostas. Výroba ikon bola zverená prof. Bokšajovi, známemu maliarovi z Užhorodu a návrh ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice, žertveníka a tetrapodu bol zverený prof. Do chrámu bola z verejnej kaplnky prenesená ikona Maky ustavičnej pomoci a uložená nad nový mariánsky oltár posvätený dominikánom P. Brunom Janešom. Ten sa takto 16. novembra 1935 stal oltárom Ružencového bratstva so všetkými právami a výsadami a tým doplnil zakladaciu listinu bratstva.
Vo februári 1936 bol na zadný stĺp v chráme zavesený predtým posvätený obraz sv. Anny. Na stĺpy zavesili obrazy redemptoristov sv. Alfonza a sv. Interiér chrámu bol zariaďovaný postupne, na čo malo hlavný vplyv II. svetová vojna a potom príchod komunistického režimu, ktoré nedovolil realizovať všetky pôvodné plány. Ikonostas bol dokončený až v roku 1944, ale maľba chrámu či drevené obloženia už neboli zrealizované.
Chrám Sv. Ducha pri kláštore redemptoristov nikdy nebol farskou cerkvou, preto sa pri ňom ani nepraktizovala “normálna“ farská pastorácia. Chrám slúžil predovšetkým pútnikom a bratstvám (Matky Ustavičnej Pomoci a Sv. ruženca, Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), spolkom (Spolok Svätého Jozefa), kongregáciám (mužským i ženským), ktoré mali v tomto chráme svoje centrum.
V čase komunistickej totality chrám užívala pravoslávna cirkev, ktorá v kláštore redemptoristov zriadila novú michalovskú eparchiu a Chrám Sv. Po roku 1990 je kláštor a chrám opäť v rukách pôvodných vlastníkov, teda gréckokatolíckych redemptoristov michalovskej viceprovincie.
Okrem tradičných odpustových slávností (Zoslanie Sv. Ducha a Ružencový odpust), rôznych stretnutí spolkov a bratstiev je v chráme 25. augusta slávený aj sviatok blahoslaveného protoihumena a mučeníka Metoda Dominika Trčku. Každého 25. v mesiaci je slávená sv. liturgia v intencii poďakovaní a prosieb adresovaných prostredníctvom blahoslaveného mučeníka Bohu. Po sv. liturgii je moleben ku bl. mučeníkovi s čítaním poďakovaní a prosieb a potom uctievanie relikvií. Týmto sa Chrám Sv.
Nedeľa: 7.00 hod. utiereň, 8.00 hod., 9.30 hod. (staroslovienska), 11.00 hod., 18.00 hod. sv. Sviatky v týždni: 8.00 hod., 9.30 hod. Pred každým cirkevným sviatkom po večernej sv. Každú stredu pred sv. liturgiou je o 17.30 hod. Každého 25. v mesiaci po večernej sv. - večer o 18.00 hod. - prvý týždeň pôstu večer po sv. - ostatné týždne Veľkého pôstu po večerných sv. - v piatok pred sv. liturgiou o 17.20 hod. Sviatosť zmierenia - svätá spoveď: každý deň pred aj počas sv. liturgie.
V chráme sa nachádzajú relikvie blahoslaveného mučeníka Metoda Dominika Trčku CSsR. Je možné pred relikviami sa pomodliť a napísať poďakovanie alebo prosbu, ktoré budú čítané 25. Predsieň chrámu je počas dňa otvorená.
Gréckokatolícka farnosť v Malých Zalužiciach
Obec Malé Zalužice bola gr.kat. filiálkou hažínskej farnosti od jej založenia až do roku 1946. Gr. kat. chrám v Malých Zalužiciach sa začal stavať v roku 1923 a ukončený bol v roku 1924, v ktorom bol slávnostne posviackou zasvätený Najsvätejšej Trojici.V r. 1946 vladyka Peter Pavol Gojdič v snahe upevniť a rozšíriť kresťansko-katolícku vieru východného obradu zriadil v Malých Zalužiciach samostatnú gr.kat. farnosť ustanovením vdp. Mikuláša Čudakyho za kaplána vo farnosti Hažín so sídlom v Malých Zalužiciach s právomocou samostatnej zložky gr.kat. farnosti v Hažíne , okr. Michalovce.
Po administratívnom protiústavnom zrušení gr.kat. cirkvi v Československu v apríli 1950 boli násilne vyvezení z fár a kláštorov tí gr.kat. kňazi, ktorí sa nezriekli vernosti rímskemu pápežovi a nepridali k Pravoslávnej cirkvi. Na stranu pravoslávnych sa nepridal ani vdp. dekan o. Mikuláš Čudaky a preto v septembri 1951 bol z M.Zalužíc násilne odstránený. Tak sa obec M.Zalužice so svojím chrámom stala filiálkou pravoslávnej farnosti Hažín, s čím spočiatku nesúhlasil ani jeden malo-zalužický gr.katolík, nakoľko do tých čias nebol ani jeden občan obce pravoslávneho vierovyznania.
Keď 10.04.1968 došlo k rehabilitácii Gr.kat. cirkvi v ČSSR a k uznaniu tejto obnovy aj ÚV KSČS pod vedením p. Alexandra Dubčeka , a najmä po vyhlásení vládneho nariadenia z 13.06.1968, číslo 70, Zb. z. ČSSR o hospodárskom zabezpečení Gr.kat. cirkvi štátom, pokúsil sa vdp. O. Mikuláš Čudaky o návrat na svoje pôvodné pôsobisko do M. Zaužic, odkiaľ bol nezákonným spôsobom odstránený. Avšak pre odpor určitej malej skupiny ľudí z Malých Zálužic, ktorí sa po roku 1955 pridali na stranu pravosl. cirkvi a ktorí boli zámerne zavádzaní pravosl. kňazmi, vdp.o. Mikuláš Čudaky koncom roku 1968 odstúpil od prinavrátenia sa na pôvodné pôsobisko.
Po dlhých a mnohých rokovaniach na cirkevnej i štátnej úrovni o obnove Gr.kat. cirkvi v M.Zalužiciach bolo nakoniec rozhodnuté príslušnými orgánmi, že dňom 23.01.1969 zriaďuje sa v obci M.Zalužice, okr. Michalovce, samostatná Gr.kat. farnosť s filiálnými obcami : Veľlé Zalužice, Hažín, Lúčky a Čečehov okr. Michalovce. Odvtedy gr.kat. veriacich z uvedených obcí malozalužickej gr.kat. farnosti obsluhoval náboženskými úkonmi vdp. dekan o. Ján Krlička správca gr.kat. farnosti Michalovce.
Prvým oficiálnym duchovným správcom Gr.kat.FÚ. v M. Zalužiciach okr. Michalovce sa stal misionár-redemptorista o. Ján Ďurkáň. Do tejto funkcie ho uviedol pred veriacími počas bohoslužieb ndp. ordinár prešovskej eparchje o. Ján Hirka dňa 20.07.1969 a dňa 27.07.1969 inštaláciu o. Jána Ďurkaňa za správcu gr.kat. farnosti v M.Zalužiciach slávnostne previedli vdp.okresný dekan Ján Kniežo a dekan o. Matričné zápisy (rodné, sobášne a úmrtné) za obdobie od roku 1968 t.j. od obnovenia cirkvi do 20.07.1969 sú vedené v matrikách Gr. kat. farnosti Michalovce a od 21.07.1969 je zavedená nová matričná kniha.
Farnosť Zalužice bola spravovaná o. Jánom Ďurkáňom do roku 1972. V roku 1972 do roku 1975 spravoval farnosť o Ján Škoviera (vo farnosti ako jediný aj rezidoval). Od roku 1975 do roku 2000 bola farnosť iba ako farnosť ex curendo (Hažín, Zalužice, Lúčky) spravovaná z farnosti Iňačovce o. Michalom Moskaľom resp. v rokoch 2000 až 2004 o. Martinom Mikulom. Po rokoch (1975-2004), keď táto farnosť ex curendo bola spravovana farnosťou Iňačovce k 01.08.2004 vladyka Milan ustanovil farnosť Zalužice znova ako samostatnú farnosť a menoval aj prvého farára do tejto farnosti o. ThDr. Vlastimila BAJUŽIKA P.h.D. a k farnosti pridružil filiálne obce Hažín a Lúčky.
Dňa 01.08.2004 pri slávnostnej sv. liturgii o. Región východného Slovenska je špecifický tým, že sa tu stretáva západná a východná kultúra, resp. S kresťanstvom na území Slovenska sa stretávame v období raného stredoveku (8. - 9. Najväčší význam (s preukázateľnými výsledkami) mala nepochybne byzantská misia pod vedením bratov Konštantína a Metoda (pochádzali z gréckeho mesta Thesaloniki - Solún), ktorá na území Veľkej Moravy (štátneho útvaru, ktorý zahŕňal i územie dnešného Slovenska) pôsobila v druhej polovici 9.
Historická obec sa dodnes nevie zhodnúť na tom, či región Zemplína bol alebo nebol súčasťou Veľkomoravskej ríše, avšak aj tu sídlili Slovania (dôkazy o tom priniesli archeológovia). Kresťanstvo sa v našej oblasti definitívne udomácnilo až v období stredoveku. K ortodoxným veriacim nepochybne patrili Rumuni, ktorí sa na majetkoch michalovských šľachticov (hlavne v okrajových oblastiach) začali usadzovať v prvej polovici 14. storočia, pričom hospodárili na tzv. Na prítomnosť veriacich východného obradu v Michalovciach v stredoveku môžu hypoteticky (s určitými výhradami) upozorňovať i priezviská tunajších obyvateľov.
V roku 1449 vo Veľkých Michalovciach (išlo o jednu z dvoch sídliskových častí mestečka) býval - okrem ostatných ľudí - aj Jakub, zvaný Oros (čiže Rus), Jakub Olaz (Olah ? - Rumun ?) a iný Jakub Oros, v Greči (časť Michaloviec, ležiaca na východ od Laborca, v Užskej stolici) sa v roku 1358 spomínajú „hostia“ (pôvodom z cudziny) Ján Oros a Demeter, v roku 1588 na území dnešných Michaloviec žili napr. Zo súpisov majiteľov domov a usadlostí v Michalovciach z 15. - 17. storočia vyplýva, že okrem dominantných Slovákov sa tu sporadicky vyskytli i jednotlivci, označení ako Nemec, Poliak, Ukrajinec (Oros), resp.
Dôležitý historický medzník tohto obdobia predstavovalo uzavretie tzv. Začiatkom 18. storočia sa tak napr. Súčasťou Michaloviec sa v 20. storočí stali tiež Topoľany. Podľa zachovaných dokumentov tu v roku 1696 popri Slovákoch žilo aj niekoľko Rusínov, v roku 1715 sa v dedine uvádza niekoľko obyvateľov s menom Rusnak. Existujú i záznamy z roku 1717, ktoré hovoria o „zbehnutých“ Rusínoch z humenského panstva v Topoľanoch - konkrétne išlo o siedmich poddaných (troch Kováčovcov zo Svetlíc, Kocáka z Hostovíc, Korenka z Jasenova a Vargu a Roška z Nižnej Jablonky).
Aj vo Vrbovci žili v 16. storočí popri Slovákoch i obyvatelia rusínskeho pôvodu (napr. Rusíni bývali tiež v Močaranoch (napr. Kanonické vizitácie, resp. Ojedinelé správy o ľuďoch, pochádzajúcich z nepochybne pravoslávnych oblastí, sa viažu na sféru obchodu - napr. na konci 50. rokov 18. Pravoslávni veriaci v Michalovciach sa menovite spomínajú až na začiatku 20.
Výstižnú charakteristiku tunajších konfesionálnych pomerov podáva článok v novinách Slovenský východ z októbra 1934 - autor tu konštatuje: „Po stránke náboženskej je obyvateľstvo obce Michalovce veľmi pestré. O prvom masovejšom prestupe veriacich z gréckokatolíckej na pravoslávnu vieru v okolí Michaloviec možno hovoriť až v 20. rokoch 20. O pôsobení pravoslávnej cirkvi v Michalovciach v čase existencie vojnovej Slovenskej republiky relevantné správy chýbajú.
Uviesť možno len to, že „20. septembra 1944 navštívil mesto Michalovce vysokopreosvietený Jelevferij, exarcha Moskovského patriarchátu v ČSR. Na mestskom dome sa zapísal do Pamätnej knihy… Sprevádzali ho Ing. arch. Po „zjednotení“ gréckokatolíckej cirkvi s pravoslávnou, ku ktorému došlo na cirkevnom zhromaždení koncom apríla 1950, známom ako Prešovský sobor, sa i v Michalovciach začalo s budovaním oficiálnych pravoslávnych cirkevných štruktúr, čo súviselo s prechodom časti bývalého uniatského kléru aj veriacich na pravoslávie (až do konca druhej svetovej vojny bola totiž činnosť pravoslávnej cirkvi v meste obmedzená len na jednotlivcov - k ortodoxnému vierovyznaniu sa hlásili predovšetkým tu usadení Bulhari a niekoľkí ruskí emigranti; do roku 1950 nebol v Michalovciach zaznamenaný ani žiadny prestup skupín či jednotlivcov do pravoslávnej cirkvi).
Súbežne prebiehal aj proces prestupu gréckokatolíckych veriacich na pravoslávie - spomenúť možno celonárodnú cyrilo-metodskú púť v Michalovciach, ktorá sa uskutočnila dňa 9. Ustanovujúce zhromaždenie Michalovskej pravoslávnej eparchie sa konalo dňa 29. júla 1950, pričom mu predchádzalo rozhodnutie o rozdelení Prešovskej pravoslávnej eparchie. Prvým michalovským pravoslávnym biskupom sa stal Alexander (Viktor Michalič) - niekdajší kanonik gréckokatolíckej prešovskej diecézy, neskôr generálny vikár prešovskej eparchie.
Bývalý kláštorný Chrám Zoslania Svätého Ducha bol vyhlásený za katedrálny chrám, zriadila sa pri ňom aj farnosť Michalovce I. Za jej prvého správcu bol menovaný Juraj Kuzan, neskôr sa v tejto funkcii (do polovice 50. rokov) vystriedali Ján Labun (1951 - 1952), Štefan Adamiak (1952 - 1953), Štefan Balogh (1953 - 1954) a Anton Oleár (1954 - 1955). Biskupský úrad mal však problémy s obsadzovaním miesta administrátora katedrálneho chrámu, pretože išlo o nesystematizované miesto, ktoré farári odmietali prijať. Celkovo možno situáciu v pravoslávnej cirkvi v 50.
Štruktúra michalovských farností sa v 50. Vo farnosti pri katedrálnom chráme ako jej správcovia od roku 1955 pôsobili Ján Rabatin (1955 - 1957), Juraj Šutko (1957 - 1959, 1962 - 1963), Juraj Cap (1959 - 1962), Andrej Vološin (1963 - 1964) a Štefan Horkaj (od roku 1964). V polovici 50. K obnoveniu gréckokatolíckej cirkvi v Michalovciach došlo na Veľkú noc v roku 1968. Po roku 1968 pravoslávna cirkev i naďalej užívala katedrálny Chrám Zoslania Svätého Ducha, kde ako duchovný slúžil Štefan Horkaj.
V rokoch 1950 - 1990 michalovskú eparchiu, ako aj Pravoslávnu cirkevnú obec (PCO) Michalovce poctili svojou návštevou viaceré významné osobnosti duchovného života či cirkevní hierarchovia zo zahraničia - napr. vladyka Antonij, biskup z Krymu; pravoslávny metropolita Samacha zo Sýrie; vladyka Sáva, biskup černovický a bukovinský, z Mukačeva; vladyka Leontij, arcibiskup simferopoľský a krymský; vladyka Filaret, metropolita kyjevský a haličský, exarcha Ukrajiny; vladyka Antonij, arcibiskup černigovský a niženský; metropolita Pitirin, arcibiskup volokolamský, vikár moskovskej eparchie, vedúci vydavateľstva moskovskej patriarchie a profesor Moskovskej duchovnej akadémie; vladyka Nikolaj (Smiško), metropolita z Johnstownu (USA); vladyka Feofan Kaširský, predstavený zastupiteľstva Ruskej pravoslávnej cirkvi v Karlových Varoch, či Jeho Svätosť Dimitrios I., ekumenický patriarcha konštantínopolský.
Kým v 80. Po roku 1990 sem zavítal metropolita Emilianos, zvláštny splnomocnenec Jeho Svätosti Dimitria I., patriarchu konštantínopolského; metropolita Ierotheosom z gréckeho ostrova Limnos; kardinál Edward Cassidy, prezident Pápežskej rady pre jednotu kresťanov; vtedajší pápežský nuncius - kardinál Giovanni Coppa; metropolita Panteleimon z gréckeho ostrova Zakynthos; Alexij II., patriarcha moskovský a celého Ruska; Bartolomej I., patriarcha konštantínopolský a ekumenický patriarcha, či Peter VII., pápež a patriarcha alexandrijský a celej Afriky.
Oficiálnu žiadosť o povolenie vymaľovať interiér chrámu podala na Mestský národný výbor (MsNV) v Michalovciach pravoslávna cirkev dňa 17. mája 1976. Kladné vyjadrenie bolo doručené až v marci 1977. Chrám sa následne dal - kvôli nedostatku financií - iba jednoducho vymaľovať (bez rozpísania ikon), pričom posviacku vykonal dňa 10. Prípravné práce na ikonopisnej výzdobe Chrámu Zoslania Svätého Ducha sa rozbehli až v apríli 1987.
Po Veľkej noci prišli do Michaloviec dvaja ikonopisci z vtedajšieho Sovietskeho zväzu - Jurij Milašev a Sergij Merzliakov. Ikony vo svätyni, v chráme i v kupole rozpísali postupne, počas letných a jesenných mesiacov v rokoch 1987 - 1988. Ikonografická výzdoba interiéru chrámu bola darom Ruskej pravoslávnej cirkvi - osobitnú zásluhu na tom mal Jeho Svätosť Pimen, patriarcha moskovský a celej Rusi. Posviacku novovyzdobeného interiéru chrámu vykonal dňa 16.
Začiatkom júla 1993 bol posvätený základný kameň nového katedrálneho Chrámu svätých Cyrila a Metoda vtedajším michalovským eparchom Jánom, po dokončení v máji 1996 chrám posvätil moskovský patriarcha Alexij II. (autorom projektu tejto sakrálnej stavby je Ing. arch. Rôzne písomné dokumenty - zápisy a vizitácie - sa nachádzajú napr.
Zoznam použitej literatúry
- 1. HORKAJ, Štefan. Historický pohľad na michalovskú pravoslávnu farnosť. In Pravoslávny teologický zborník, 2002, roč.
- 2. HORKAJ, Štefan - PRUŽINSKÝ, Štefan. Pravoslávna cirkev na Slovensku v 19. a 20. storočí (Ľudia - udalosti - dokumenty).
- 3. SEKELA, Vladimír - JÁGER, Mikuláš (zost.). Dejiny Michaloviec.
- 4. STARJÁKOVÁ, Zuzana. História a súčasnosť územia a územnej štruktúry Michalovskej pravoslávnej eparchie /biskupstva/ (Pokus o syntetické naznačenie charakteru konfesionálnych a etnických zmien v regióne dnešného Zemplína od slovanského obdobia po súčasnosť). Diplomová práca. PBF PU v Prešove.
tags: #greckokatolicka #farnost #michalovce