Gréckokatolícka farnosť v obci Poša má bohatú históriu, ktorá siaha až do roku 1815. Vznikla vyňatím z vtedajšej farnosti Pusté Čemerné. K nej boli pridelené ako filiálne obce Nižný Hrabovec, ktorá patrila do farnosti Strážske a obec Nižný Hrušov patriaca do farnosti Lesné.
V tom čase v Poši už jestvovala murovaná cerkov Narodenia Presvätej Bohorodičky z roku 1721 postavená v barokovo-klasicistickom štýle. Bola obnovená v roku 1860, potom začiatkom 20. storočia a v roku 1973 bola zrealizovaná generálna oprava zvonku i znútra.
Farská budova sa spomína od roku 1888, ktorá stála až do roku 1980.
Vo filiálnych obciach sa takisto nachádzajú murované chrámy:
- V Nižnom Hrabovci chrám Zoslania Svätého Ducha z roku 1870.
- V Nižnom Hrušove, pôvodne rímskokatolícky chrám Najsvätejšej Eucharistie z druhej polovice 14. storočia, ktorý mal novú vežu z roku 1615, neskôr prestavanú v roku 1836 - v súčasnosti je to už gréckokatolícky chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky.
V roku 2000 bola posvätená vo farnosti Poša nová cerkov v centre obce zasvätená Narodeniu Presvätej Bohorodičky, ktorá sa postupne zveľaďuje. Najnovšie v roku 2014 boli napísané ikony - fresky vo svätyni chrámu, na mohutnej klenbe nad ikonostasom a nápis na priečelí chóru. Dielo navrhol a realizoval Don Camillo so spolupracovníkmi. Pôvodná stará cerkov bola premenovaná na kaplnku sv. Jozefa.
V súčasnosti, podľa posledného sčítania ľudu z roku 2011, má farnosť Poša 854 gréckokatolíkov vrátane filiálnej obce Nižný Hrušov (250).
Pozrime sa bližšie na históriu obce Poša a jej okolia, ktorá ovplyvnila aj vývoj farnosti.
História Obce Poša a okolia
Prvá písomná zmienka o obci Poša je z roku 1377. Bola tradičnou poľnohospodárskou usadlosťou. Obec sa spomína v roku 1377 ako Posa, neskôr ako Possa (1400), Possa (1773), Poša (1920); po maďarsky Possa, Pósa. Názov obce je odvodený od zemepanského rodu Posaiovcov. Od stredoveku patrila rôznym zemepánom, v 18. storočí Barkóczyovcom, neskôr Balassovcom a i. V roku 1441 patrila zemanom, od roku 1773 rodine Barkóczyovcov, v 19. storočí Balassovcom a iným.
V roku 1715 bolo v obci 7 obývaných a 12 opustených poddanských domácností. Počas prvého sčítania ľudu, roku 1787 mala obec 46 domov a 342 obyvateľov, v roku 1828 v nej bolo 62 domov a 442 obyvateľov. V roku 1910 žilo v obci 467 ľudí.
Obyvatelia sa v minulosti zaoberali tradičným poľnohospodárstvom a drevorubačstvom. Do roku 1918 obec administratívne patrila do Zemplínskej stolice. Charakter obce sa za I. ČSR nezmenil. V roku 1921 ju postihol požiar. JRD bolo založené v roku 1959, Štátne majetky v roku 1962.
Časť obyvateľov bola zamestnaná v priemyselných podnikoch v Strážskom, Hencovciach a v Michalovciach. Počet obyvateľov rástol až na dnešných 980. V roku 1721 bol v obci postavený gréckokatolícky chrám Narodenia Panny Márie, od roku 2000 je premenovaný na Kaplnku sv. Jozefa. V obci sa nachádza rímskokatolícky chrám postavený v roku 1997, ktorý je zasvätený Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. V roku 2000 bola postavená gréckokatolícka cirkev Narodenia Presvätej Bohorodičky. Obec má aj nový Dom smútku. Obec spravuje materskú a základnú školu.
Tak ako v každej zemplínskej dedine, aj v Poši sa zachovávajú jedinečné ľudové tradície. Kultúrne dedičstvo našich predkov je oslavované na tradičných Jánskych folklórnych slávnostiach. V oblasti športu dominuje v Poši najmä futbal. Blízkosť rieky Ondavy ako aj sčasti zalesnený chotár, poskytujú miestnemu obyvateľstvu, ale aj návštevníkom obce možnosti oddychu. V katastrálnom území obce sa nachádza ložisko kamennej soli. Lokalita je neťažená a určená za chránené ložiskové územie (CHLÚ). Nezanedbateľným (príjemným) pozitívom polohy obce je aj neveľká vzdialenosť rekreačnej oblasti Domaša.
Pusté Čemerné a jeho význam
Farnosť Pusté Čemerné má bohatú a dlhú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1254. Dedina Čemerné sa v písomnostiach od 13. storočia vyskytuje pravidelne pod názvom „Chemernye“, čo bol tvar staršieho slovenského názvu „Čemerná“ (Ves). Jej názov korení v slove „Čemer“ - choroba a „Čemerica“ - byliny, ktorá lieči túto chorobu. Názov „Márk-Csemernye“ sa datuje od roku 1473. Čemerná (Ves) nepochybne existovala už pred 13. storočím, prípadne pred 11. storočím. Pusté Čemerné leží v laboreckom výbežku Východoslovenskej nížiny. Osídlenie obce v praveku dokladajú sporadické sídliskové nálezy z doby bronzovej. Dobová tlač z roku 1914 spomína v Pustom Čemernom objav štyroch bronzových mečov.
Obec patrila viacerým zemepánom a často menila majiteľov. Najskôr patrila miestnym zemanom (stála tu ich kúria), v 15. storočí pánom z Michaloviec. Kúria, kostol, fara, škola i poddanské domy tu stáli aj v roku 1600. Po istom vyľudnení sa do Pustého Čemerného prisťahovali v 18. storočí poddaní zo severnejších oblastí. Obyvatelia si okrem poľnohospodárstva (v chotári boli tri mlyny) zarábali (s povolením zemepánov) vozením soli (Solivar), pálením pálenky a drevorubačstvom. V priebehu 17. storočia sedliacke domácnosti schudobneli a ubúdalo ich. V dôsledku toho, bolo Čemerné na prelome 17. a 18. storočia len malou dedinkou. Koncom 19. a v 1. tretine 20. storočia obec zasiahla výrazná vysťahovalecká vlna. V obci sa zrealizovalo niekoľko významných akcií - rozvodná sieť plynu, vodovodná a telefónna sieť, výstavba domu smútku a pod.
Náboženský Život a Kostoly v Pustom Čemernom
Pred rokom 1332 bola farnosťou s Kostolom sv. Alžbety. Listina z roku 1335 sa zmieňuje o murovanom farskom kostole Sv. Alžbety (neskôr zanikol). Pôvodne rímskokatolícky kostol využívali počas reformácie kalvíni a od prelomu 17. a 18. storočia gréckokatolícki veriaci (tunajšia farnosť existuje dodnes). Dominantou Pustého Čemerného sú gréckokatolícky chrám Sv. Mikuláša (z konca 18. storočia) a dvojvežový rímskokatolícky kostol Sv. Košických mučeníkov (z rokov 1969 až 1971). Rímskokatolícky kostol v Pustom Čemernom získal vzácne relikvie svätých košických mučeníkov. Hlavný celebrant Augustín Vaščák relikviami svätcov požehnáva veriacich. Pod záštitou košického arcibiskupa Bernarda Bobera počas odpustovej slávnosti sv. košických mučeníkov 6. Dvojvežový kostol postavili ešte za čias socializmu v 70. rokoch, i keď pritom museli prekonať množstvo prekážok. Po „urputnom boji“ a získaní potrebných povolení napokon kostol slávnostne posvätili 3. decembra 1976. Nech táto mimoriadna udalosť pripomína skutky tých, ktorí za vieru položili svoj život.
Strážske a jeho historický kontext
Mesto Strážske leží v laboreckom výbežku Východoslovenskej nížiny, v nadmorskej výške okolo 133 m. Hoci administratívne v súčasnosti patrí do okresu Michalovce, historicky leží v regióne Horný Zemplín. Počtom obyvateľov neveľké mesto v okrese Michalovce poskytuje životný priestor pre 4133 obyvateľov. Mesto je vybavené inžinierskymi sieťami s 32 ulicami.
Prvá správa o Strážskom je v listine z roku 1337 o deľbe majetkov šľachticov z Michaloviec, ktorý patrila aj dedina Staré. Jej územie vtedy pretínala cesta, vedúca zo Strážskeho do Starého. V písomnostiach od 14. do 17. storočia sa Strážske vyskytuje pravidelne pod maďarským názvom Ewrmezew a jeho pravopisným obmenách v zmysle Strážne Pole. Strážske vyrástlo najmä za socializmu okolo chemického podniku Chemko, hoci jeho história je staršia a siaha až k prvým uhorským kráľom. Centrum tvoria väčšinou paneláky a socialistické budovy, zachovali sa však i dva kostoly, historická fara a ako-tak aj novší széchenyiovský kaštieľ.
V stredoveku sa Strážske spomínalo ako dedina. Osídlené bolo pôvodne ako pohraničná strážna osada. Neskôr patrilo rôznym šľachtickým rodom. V 15. storočí to boli najmä magnáti Drugethovci z Humenného. Koncom 19. storočia tu vznikla rafinéria. Napriek tomu si Strážske udržalo vidiecky charakter a aj za prvej republiky v roku 1930 malo len 1000 obyvateľov. Mestom sa oficiálne stalo až v roku 1968 po výstavbe podniku Chemko. Podnik vyrábal polychlórované bifenyly. Oba kaštiele stoja v parku neďaleko rieky Laborec. Novší v minulosti využívalo poľnohospodárske učilište. V čase mojej návštevy bola ešte stále na priečelí zhrdzavená tabuľa. Spomedzi dvojice kostolov v Strážskom (dvojice v prípade, ak nerátame časť Krivošťany) patrí starší grékokatolíkom a pochádza z 18. storočia. Katolícky kostol postavili začiatkom 19. Podobne ako v iných mestách na Slovensku, ani v Strážskom nechýba historický židovský cintorín. Tie bývali neraz od centra mesta pomerne vzdialené, čo v prípade Strážskeho jednoznačne platí.
Gréckokatolícka cirkev: Začiatky a vývoj
V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev.
Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa.
K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I. V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726.
Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie. Títo kňazi boli pozvaní na dekanátne stretnutia, pričom zápisnice z týchto stretnutí nám poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18.
Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749. Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Katedrála sv. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi.
K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv. Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Matrika pokrstených Gr. kat. Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených.
Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka. Príklad matriky písanej azbukou v druhej polovici 19. stor.
Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh. Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach. Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827. Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859. Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829 (16). Druhý z uvedených fondov je t. č. kompletne nespracovaný, tzn. pre bežného bádateľa nie je prípustný akýkoľvek výskum v tomto fonde. Druhopis matriky Gr. kat. farského úradu Vápeník z r.
tags: #greckokatolicka #farnost #posa