Problematika prorockého účinkovania v Starom ako aj v Novom zákone je veľmi komplexná záležitosť. Proroci vystupujú v Starom zákone ako ľudia s neobyčajnou morálnou autoritou, ale sú pritom veľmi trápení. Žili obyčajne ako veľmi chudobní ľudia, zriedkakedy mali politický vplyv, a predsa dokázali v svojej dobe poukázať na tie najpodstatnejšie hodnoty. Jednou z ich najvlastnejších charakteristík je, že svoju životnú cestu postavili na osobnom kontakte s Bohom, ktorý ich povolal a neustále napĺňal svojím Duchom a novou silou.
Prorocký fenomén je verejnosti relatívne dobre známy. Predstavuje určitý, aj keď nie celkom jasný obsah, ktorý osciluje medzi biblickou predstavou na jednej strane a ľudovými klasickými predstavami o výnimočných ľuďoch, ktorí vedia predpovedať budúcnosť na strane druhej. Pod biblickou predstavou možno rozumieť obraz prorokov, ktorých posielal Boh k svojmu ľudu v Starom zákone. Títo proroci boli pre ľud znamením Božieho záujmu oň a cítili sa byť prorockým slovom viazaní. Časom sa tento národ naučil v svojej intuícii viery - dnes tomu hovoríme sensus fidei (cit viery; zmysel pre vieru) - správne rozlišovať pravých a nepravých prorokov, takže v nich mal jasnú garanciu svojej orientácie v spletitých problémoch a otázkach.
Na druhej strane treba konštatovať rastúci záujem súčasného človeka o niektoré spirituálne témy, medziiným o prorocký fenomén - náboženskou terminológiou povedané: o prorockú charizmu. Myslím, že dnešná doba tuší správne, keď obracia svoju pozornosť na prorocký fenomén, ktorý môže byť určitým ukazovateľom východiska zo súčasných problémov. Je to však zatiaľ len tušenie, ktoré potrebuje priestor.
Eliáš vystupuje do neba na ohnivom voze. Ilustrácia od Gustava Dorého.
Prorokovanie v Izraeli
Ak chceme adekvátne pochopiť starozákonný profetizmus, tak je na prvom mieste potrebné zbaviť sa akejsi inštitucionalistickej predstavy o tej skupine ľudí, ktorých v našej terminológii poznáme pod názvom proroci. Takisto je potrebné vyrovnať sa s wellhausenovskou racionalistickou teóriou, či Hegelovou teóriou náboženského evolucionizmu.
Treba však pamätať na to, že už Abrahám aj Mojžiš boli nazvaní prorokmi (Gn 20,7; Dt 34,10), Mojžiša označuje Písmo za najväčšieho proroka: „Odvtedy sa už nezjavil v Izraeli taký prorok, ako bol Mojžiš, s ktorým by sa Pán stýkal z tváre do tváre...“(Dt 34,10) V tejto charakteristike je naznačený aj pôvod, resp. podstata každej prorockej iniciatívy, ktorá pozostáva v intenzívnej medziosobnej komunikácii s Bohom a nie v nejakej spoločenskej evolúcii sociálnych vzťahov.
V tomto zmysle možno za proroka po Abrahámovi a Mojžišovi považovať aj Samuela, o ktorom z jeho kníh vieme, za akých okolností sa uskutočnilo jeho prorocké povolanie (1Sam 3,1-10) a v akých okolnostiach sa toto povolanie rozvíjalo (3,19-21). Ďalší proroci sú známi z čias kráľa Dávida (Natan, Gad..., 10. stor. pred Kr.). V dejinách starozákonného Božieho ľudu sa vyskytovali aj prorocké asociácie. Ich členovia boli početní (1Kr 18,4) a nazývali sa synmi prorokov (2Kr 2,3.5.7.15). Z toho vidieť, že mali svojich učiteľov či predstavených, ktorí ich uvádzali do intenzívneho duchovného života. Niekedy sa to uskutočňovalo aj za pomoci hudby či tanca (1Sam 10,5). Obyčajne boli chudobní a živili sa vlastnou prácou, prípadne žili z milodarov. Tieto prorocké školy skupinovo prechádzali z jedného miesta na druhé.
V 8. storočí pred Kristom sa začína epocha prorokov-pisateľov. Ide o prorokov-kazateľov, ktorí po sebe - alebo iní autori o nich - zanechali písomné záznamy ich rečí. Najstarším a jedným z najväčších prorokov bol Amos a spolu s ním proroci Izaiáš, Jeremiáš, Ozeáš a ďalší. Títo proroci účinkovali v časoch rozdelenej monarchie pred babylonským zajatím (9.- 6. stor. pred Kr.). V babylonskom zajatí (6. stor. pred Kr.) účinkoval Deutero-Izaiáš a Ezechiel a vtedy azda vznikli niektoré texty Danielovho proroctva. Po skončení zajatia sa ako najvplyvnejší ukázali proroci: Aggeus, Zachariáš a Malachiáš, ktorí pracovali na náboženskej, mravnej a sociálnej obnove národa. Potom, približne v 5.- 4. storočí pred Kr., sa už prorocká charizma stráca a na miesto prorokov sa dostávajú mudrci. Títo sú autormi tretej, veľmi významnej časti biblických spisov - múdroslovných textov.
Sväté písmo nezriedka hovorí aj o falošných prorokoch. Myslia sa tu ľudia, ktorí vystupujú ako praví proroci, ale ich skutočná motivácia tkvie v sebaklame alebo bludoch, alebo v osobnom prospechu a vypočítavosti, či v predstieraní: nachádzajú sa na výhodných a vplyvných miestach pri kráľoch, prijímajú účasť vo vojenských výpravách, na kráľovských dvoroch (kráľ Achab v 9. stor. pred Kr. ich mal 400 /1Kr 22,6/), sú poplatní kráľom, vyhľadávajú priazeň mocných, vystupujú proti pravým prorokom. Mojžišova legislatíva ich prikazovala usmrtiť (Dt 18,20). Národ tak bol ustavične konfrontovaný s otázkou o pravých a nepravých prorokoch a vo všeobecnosti túto úlohu svojím citom pre vieru pomerne dobre zvládol, a to napriek tomu, že v tejto záležitosti v Izraeli nie je známa žiadna určujúca inštitúcia. Preto si tento národ zaslúži obdiv. Kritériom rozoznávania bolo splnené proroctvo, viera, pokora, morálka a život proroka, čiže osobné kvality, ďalej ochota trpieť ako aj ortodoxnosť náuky viery.
Židovský profetizmus možno posudzovať z jeho vonkajšej aj vnútornej stránky. Vonkajšie kritériá ho chcú charakterizovať v jeho špecificite vo vzťahu k mimobiblickým prejavom napr. voči kanaánskemu alebo mezopotámskemu profetizmu. Hoci izraelskí proroci majú niektoré spoločné prvky s mimobiblickým profetizmom (sen alebo videnie, prorocké asociácie, hudba, tanec...), predsa však mezopotámskemu či kanaánskemu extatickému profetizmu chýbajú také prvky ako je reforma života a životných postojov, apel na svedomie a záujem o duchovný osud národa. V mimobiblickom profetizme absolútne chýba mesiášsky rozmer, ktorý je v biblickom profetizme výrazne prítomný.
Vnútorné charakteristiky izraelského profetizmu upriamujú našu pozornosť na vnútorné skúsenosti prorokov s Bohom, ktorý prorokov povoláva do svojej služby, prejavuje im svoju blízkosť, posiela ich v svojom mene a v ich prorockom výkone ich vedie, ba riadi. Tak proroci hovoria o Pánovom Duchu (Iz 61,1), o Božích slovách (Jer 15,16), o tom, že Pán Boh proroka „zviedol“ a on mu nemohol odporovať. (Jer 20,7-18) Jeremiáš ďalej o tomto Slove hovorí, že ono je ako oheň, ktorý stravuje..., ako kladivo, ktoré udiera na skalu a drví ju (Jer 23,29), Izaiáš ho chápe ako zúrodňujúcu silu (Iz 55,10-11). Všetci proroci mali iste osobnú a tajomnú skúsenosť s Božím povolaním do prorockej služby. Niektorí o tom zanechali v svojich spisoch zápis, iní možno túto udalosť zachytili v svojom texte len okrajovo.
Moment povolania k službe proroka bol v ich živote veľmi mocný a účinný. Proroci sa na tento moment odvolávajú najmä v čase vnútorných kríz či rozličných vonkajších ťažkostí. Opis povolania Mojžiša pri horiacom kríku (Ex 3) má všetky prvky povolania proroka. Povolanie prichádza bez predchádzajúcich zásluh Mojžiša, prichádza prekvapujúco. S iniciatívou prichádza Boh a nie budúci prorok. Oslovený sa bráni, argumentuje nedostatočnosťou svojich schopností. Boh však nástojí na svojom pláne s osloveným človekom.
Povolanie Samuela sa odohralo vo svätyni v Šilo v jeho rannom detstve (1Sam 3). Príslušný text hovorí, že „Božie slovo bolo v tých dňoch vzácne a videnie nebolo časté.“ (1Sam 3,1) Samuel vyrastal a aj duchovne dozrieval pod vedením statočného kňaza Héliho. Ten ho učil ako má odpovedať na Pánovo volanie, ktoré sa tu ozývalo trojnásobne. Možno predpokladať, že Samuel po tomto povolaní zostal ešte nejaký čas u kňaza Héliho vo svätyni v Šílo. Jeden z najkrajších opisov povolania proroka nám poskytuje Izaiáš v 6. kapitole. Aj tu ako prvý prichádza s iniciatívou Boh vo veľkolepom videní v chráme. Prorok na to reaguje slovami: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami...“ (6,5) Po tomto konštatovaní nasleduje očistenie proroka prostredníctvom uhlíka z oltára, na ktorom boli prinášané obety.
Očistenie proroka je v tomto opise povolania proroka dojímavým elementom. Hovorí o tom, že pre Božie zámery je „použiteľný“ každý človek, rozhodujúce je tu však Božie rozhodnutie. Ďalším dojímavým prvkom je paradox, že Boh si pre svoje zámery obyčajne vyberá ľudí menej schopných, u ktorých je pravdepodobnosť úspešnosti veľmi nízka. Budúci proroci prakticky všetci namietajú, že sa na toto poslanie nehodia, a takmer všetci majú pravdu! Jeden z najväčších izraelských prorokov, Jeremiáš, sa svojmu povolaniu bránil argumentáciou, že je ešte „maličký“, teda veľmi mladý. Nato sa mu dostalo odpovede, že tento argument nemá používať, pretože pôjde všade, kam ho Boh pošle a povie všetko, čo mu prikáže (porov. Jer 1,6-7).
Možno teda konštatovať, že v Starom zákone sa vstup každého proroka do prorockej služby uskutočnil prostredníctvom povolania zo strany Boha a toto povolanie predstavuje pre proroka osobitnú skúsenosť, z ktorej prorok vo svojej službe čerpá presvedčenie o zmysluplnosti svojho poslania. Povolanie k prorockému úradu sa vždy uskutočňuje z iniciatívy Boha, nikto si tento úrad nemôže privlastniť sám a musí byť disponibilný pre spoluprácu s Bohom. Ináč sa jeho prorocké poslanie obráti proti nemu samému, pretože Boh si aj v prípade nevernosti proroka nájde spôsob ako dosiahnuť svoj cieľ. Vedomie povolania je pre prorokov významným prameňom síl v ich prorockej službe.
V prípade proroka Eliáša je vidieť podobný čin hľadania či oživovania zmysluplnosti prorockej služby, a to v putovaní na miesta, kde národ dostal svoju náboženskú aj národnú identitu. Hovorí o tom Prvá kniha kráľov v 19. kapitole. Eliáš v dôsledku náboženského útlaku zo strany kráľa Achaba a kráľovnej Jezabel prežíva určitú krízu viery. Musel emigrovať z vlasti a odchádza tam, kde sa začal intenzívny náboženský život Izraela: bolo to na vrchu Sinaj, ktorý sa ináč nazýval Horeb.
Prítomnosť prorokov sa tiahne celými dejinami Izraela. Obdobie najstarších prorokov od začiatkov až po prorokov-pisateľov sa niekedy nazýva obdobím „predspisovateľského“ profetizmu. Ale zlatý vek prorockého stavu určujú autori na 8.- 6. storočie pred Kristom. Bola to doba najväčších prorockých osobností a najväčších prorockých diel. Bolo to však aj obdobie veľkého nebezpečenstva náboženského synkretizmu pred ktorým práve proroci varovali Izrael a pred ktorým ho v konečnom dôsledku aj uchránili.
V celých dejinách Izraela vystupovali proroci ako Boží hovorcovia, teda autentickí vysvetľovatelia dejinných udalostí a ich zmyslu. V babylonskom zajatí prežíval národ krízu svojej viery a boli to práve proroci, ktorí interpretovali tieto udalosti ako Boží trest za nevernosť zmluve. Proroci pritom niektoré udalosti ohlásili vopred a keď tieto udalosti nastali, tak sa to bralo ako potvrdenie ich prorockého poslania. Aj keď sa v dejinách Izraela vyskytovali proroci, ktorí predpovedali budúcnosť, tak toto nebola primárna náplň ich poslania.
Dôležitým aspektom ich účinkovania bolo aj upozorňovanie na sociálnu nespravodlivosť a útlak chudobných. Proroci sa často stavali na stranu tých, ktorí boli marginalizovaní a utláčaní vtedajšou spoločnosťou. Ich posolstvo spočívalo v tom, že spravodlivosť a láska k blížnemu sú neoddeliteľnou súčasťou pravej viery a že Boh bude súdiť tých, ktorí utláčajú slabších.
Kráľ Šalamún pozval na posviacku Jeruzalemského chrámu všetkých starších a množstvo národa. Svätý prorok Eliáš svojimi modlitbami ochraňoval izraelské kráľovstvo od nepriateľov lepšie ako to robilo vojsko. Prorok Jonáš prebýval tri dni a tri noci v bruchu veľryby, modliac sa Bohu o zmilovaní. Boh odkryl prorokovi Danielovi po vrúcnej modlitbe Nabuchodonozorov sen, ktorý kráľa veľmi znepokojoval. Priatelia proroka Daniela - Ananiáš, Azariáš a Misail boli vystavení veľkej skúške viery a počas toho ako boli v ohnivej peci sa modlili.
Mnohé modlitby v Starom Zákone sú modlitbami chvály a vďačnosti, v ktorých ľudia oslavujú Boha za jeho stvorenie, milosrdenstvo a vernosť. Mnohí proroci a postavy Starého Zákona sa modlili v duchu pokory a kajúcnosti. V týchto modlitbách vyjadrovali svoje uznanie za hriechy a prosili o Božie milosrdenstvo. Modlitba ako prosba o pomoc a ochranu: V Starom Zákone sa často nachádzajú modlitby, v ktorých ľudia prosili Boha o pomoc v ťažkostiach a ochranu pred nepriateľmi.
Ľudia v Starom Zákone často spájali svoje modlitby s Božími sľubmi a zmluvami. V modlitbách potvrdzovali svoju vernosť Bohu a prosili ho, aby bol verný svojim sľubom. Modlitba bola dôležitou súčasťou náboženských obradov a bohoslužieb v Starom Zákone. Modlitby boli sprevádzané obetovaním a inými náboženskými aktmi. V žalmoch a modlitbách prorokov sa často používa vysoko poetický a umelecký jazyk na vyjadrenie náboženských myšlienok a citov. Modlitba bola súčasťou každodenného života izraelského národa.
Význam a sila modlitby je presvedčivo dosvedčená v živote a spasiteľnej činnosti Ježiša Krista. Ježiš bez modlitby nevykonal ani jeden svoj čin. Neprekonateľným vzorom modlitby je takzvaná arcipastierska modlitba, ktorú Ježiš vyriekol po ustanovení Eucharistie a pred svojím spasiteľným utrpením. Podľa učenia východnej Cirkvi, modlitba je stredobodom nášho duchovného života, v ktorom sa duša usiluje vstúpiť do živého kontaktu a spoločenstva s Bohom. Nie každá modlitba privádza človeka na vyšší duchovný stupeň - je zbytočné, keď sa niekto modlí na pohľad dlho, ale nepozorne, nedúfajúc v Božiu milosť.
Pôst v Starom Zákone je aktom pokory, pokánia a zbavenia sa zlých skutkov. Potrebná je taktiež duchovná disciplína a zbožná pokora. Ide o vyjadrenie ľútosti a kajúcnosti. Izraelskí králi však často to brali aj ako nástroj na vyjednávanie či skôr uzmierenie s Bohom a tak nariaďovali pôsty pre celé im zverené kráľovstvo. Písmo nám hovorí o Rajskej záhrade, kde bol strom, z ktorého nemohli Adam a Eva jest. Mojžiš prv než prijal tabule sa postil, Eliáš pred stretnutím na hore sa postil a Ezdráš prv ako sa vydal na cestu tiež.
Kristus vysvetľoval pôst v kontexte duchovného života a pokánia. V Matúšovom evanjeliu 6, 16-18 varoval pred verejným prezentovaním pôstu s úmyslom získať ľudskú pochvalu. Miesto toho povzbudil svojich učeníkov k tomu, aby pôst vykonávali s pokorným a skrytým srdcom, smerujúc svoju pozornosť k Bohu a duchovnému rastu.
Starý zákon nikdy nechápal človeka ako izolovaného, ale vždy ako integrovaného do spoločenstva. Aj človeka ktorý je vedľa neho nazýva jedným telom s ním. Aj hriech a spása má ten charakter. Preto sa aj komunita musela zbaviť hriešnika, keď mal napríklad chorobu, ktorá sa vnímala ako následok hriechu, preto museli byť vyčlenení. A tak z tohto myslenia povstáva aj rituál náhradného zástupníctva, kedy išlo o vkladanie rúk - zloženie hriechov na capa a vyhnanie capa do púšte Lv 16. A tak sa v Starom zákone vyvíja myšlienka zástupného utrpenia. Dôkazom toho je štvrtá pieseň o Pánovom služobníkovi (Iz 52 - 53). Tento koncept sa má stotožňovať s budúcim Mesiášom.
Jedným z hlavných dôvodov pre obety bolo spáchanie hriechov a obnovenie s Bohom. Židia obetovali zvieratá ako symbolický akt zmierenia s Bohom a očistenia od hriechu. Židia vykonávali obety počas významných náboženských sviatkov a rituálov, aby vyjadrili svoju oddanosť Bohu a spolupracovali s ním na udržiavaní náboženského spoločenstva. Existovali rôzne druhy obetí (napríklad horlivé obete, obety chleba a vína) mali rôzne symbolické významy a boli spojené s rôznymi aspektmi náboženského života a kultu.
Je dôležité poznamenať, že Starý Zákon obsahuje mnoho príkladov obetí, ale aj učí o duchovnom význame a hodnote oddanej srdcovej modlitby a kajúcnosti. Kresťanstvo, ktoré vzniklo na základe židovskej tradície, učí, že Ježiš Kristus je konečnou obetou za hriechy a že už nie sú potrebné obety zvierat na zmierenie s Bohom.
Ježišova obeta slúži ako príklad obety a služby pre kresťanov. Kresťania sú vyzývaní nasledovať jeho príklad a byť ochotní obetovať svoje životy pre Boha a pre službu druhým. V Novom Zákone sa učí, že jediným spôsobom, ako dosiahnuť spásu, je vierou v Kristovu obetu.
V Starom Zákone sa titul mesiáša spájal s kráľom. Vždy kráľ bol pomazaný. Očakávalo sa od neho spravovanie národa, ale v logike Jahveho. Keď Starý zákon hovorí o božom synovstve, tak nikdy nie v zmysle prirodzeného počatia; ale vždy v symbolickom zmysle. Takto aj Izrael bol označovaný ako Boží Syn. Ale samozrejme vylučoval fyzické pochádzanie.
Starý Zákon sa nezaoberá priamou existenciou ani pojmom cirkev v tom zmysle, ako ho poznáme v kresťanskej tradícii. Miesto toho sa v Starom Zákone hovorí o zboroch alebo zhromaždeniach ľudu, ktoré sa stretávali na náboženské a kultové účely, ale to boli zväčša národné alebo komunitné zhromaždenia izraelského národa. Starozákonný Izrael mal zbor alebo zhromaždenie, ktoré sa zhromažďovalo na dôležité náboženské sviatky a pri dôležitých náboženských udalostiach, ako boli napríklad obetné obrady v chrámoch. Tieto zhromaždenia boli vedené kňazmi a staršími.
Najbližšou koncepciou cirkvi v Starom Zákone môže byť predstava izraelského národa ako Božieho ľudu. Izrael bol vnímaný ako národ, ktorý bol Bohom vyvolený a s ním uzavrel zmluvu.
Cirkev nazýva obdobie, do ktorého sme dnes vstúpili, slovom, ktoré sa pre liturgiu stalo priam typickým - „Quadragesima“ je teda čas štyridsiatich dní (po taliansky sa pôst povie Quaresima - pozn. prekl.) a tento jasný odkaz na Sväté písmo nás uvádza do veľmi konkrétneho duchovného kontextu. Štyridsiatka je symbolické číslo, ktoré sa v Starom i Novom zákone používa na označenie výnimočných okamihov skúsenosti viery Božieho ľudu. Je to číslo, ktoré vyjadruje čas očakávania, očisťovania, návratu Pána, uvedomenia si toho, že Boh je verný svojim sľubom.
Číslo štyridsať sa nachádza už v príbehu o Noemovi. Tento spravodlivý muž kvôli potope strávil štyridsať dní a štyridsať nocí v arche, spolu so svojou rodinou a so zvieratami, ktoré mu Boh prikázal vziať so sebou. Následne ďalších štyridsať dní po potope musel čakať na to, aby mohol pristáť s archou, ktorá bola zachránená od zničenia (Gn 7,4.12; 8,6). Potom, v nasledujúcom období, Mojžiš zasa zostal na hore Sinaj v prítomnosti Pána štyridsať dní a štyridsať nocí, aby prijal Boží zákon. V tomto čase sa postil (Ex 24, 18). Štyridsať rokov putoval židovský národ z Egypta do zasľúbenej zeme: bol to príhodný čas na zakúsenie Božej vernosti.
Prorok, ktorý vykonal veľké zázraky: Animovaný biblický príbeh o Elizeovi
Prorokovi Eliášovi trvalo štyridsať dní, kým vyšiel na vrch Horeb, kde sa stretol s Bohom (1Kr 19, 8). Štyridsať dní obyvatelia Ninive robili pokánie, aby dosiahli Božie odpustenie (porov. Gn 3, 4). Štyridsať bolo rokov, počas ktorých vládol Šaul (Sk 13,21), Dávid (porov. 2 Sam 5,4-5) a Šalamún (porov. 1 Kr 11,41) - prví traja králi Izreala.
V Novom zákone Ježiš - predtým, než začne verejný život - odchádza do púšte na štyridsať dní a tam neje ani nepije (porov. Mt 4,2): živí sa Božím slovom, a používa ho aj ako zbraň proti diablovi. Ježišove pokušenia pripomínajú tie, ktoré zažil židovský národ na púšti, no nevedel nad nimi zvíťaziť. Štyridsať bolo dní, počas ktorých vzkriesený Ježiš kázal svojim učeníkom predtým, než vystúpil do neba a zoslal Ducha Svätého (porov. Sk 1,3). Týmto číslom je opísaný duchovný kontext, ktorý zostáva neustále platný a Cirkev sa práve prostredníctvom pôstnych dní snaží uchovať jeho hodnotu a urobiť ho pre nás účinným.
Štyridsať rokov putovania Izraela púšťou je poznačených rozporuplnými situáciami i ľudskými postojmi. Na jednej strane je to obdobie „prvej lásky“ medzi Bohom a jeho ľudom, keď Boh hovorí k srdcu ľudí a neustále im ukazuje cestu, po ktorej majú kráčať. Túto rozporuplnosť, čas zvláštnej Božej blízkosti a čas prvej lásky, ale aj čas pokušenia a navádzanie späť k pohanstvu, prekvapivým spôsobom nachádzame i Ježišovom pozemskom putovaní - samozrejme bez toho, aby došlo k pádu do hriechu.
Po krste pokánia v Jordáne, v ktorom Ježiš na seba berie osud Božieho služobníka, čo sa vzdáva vlastnej vôle, žije pre druhých a vstupuje medzi hriešnikov, aby zobral na seba hriechy sveta, po tomto krste Ježiš odchádza do púšte, aby tam štyridsať dní zostal v hlbokom spojení s Otcom, a zopakoval tak dejiny Izraela vo všetkých spomínaných štyridsaťdňových obdobiach.
Táto dynamika je neustále prítomná v pozemskom živote Ježiša, ktorý znovu a znovu hľadá okamihy samoty, aby sa modlil k svojmu Otcovi a zostal v intímnom spoločenstve a v samote s ním - vo výnimočnom spoločenstve s ním - a potom sa mohol znovu vrátiť medzi ľudí. Avšak v týchto časoch "púšte" a zvláštneho stretnutia s Otcom, je Ježiš vystavený aj nebezpečenstvu a napádaný pokušením a zvádzaním zlého, ktorý mu navrhuje inú mesiášsku cestu, vzdialenú od Božieho plánu - táto cesta totiž smeruje cez moc, úspech a vládu, nie cez úplné darovanie sa na Kríži.
Táto situácia plná rozporov ja charakteristická aj pre Cirkev v jej putovaní „púšťou“ sveta a dejín. V tejto „púšti“ máme my, veriaci, príležitosť zažiť hlboké stretnutie s Bohom, ktorý posilňuje ducha, utvrdzuje vo viere, živí nádej a oživuje lásku; takýto zážitok nás robí účastnými na víťazstve Krista nad hriechom a nad smrťou - prostredníctvom obety lásky na Kríži.
Ježiš, ktorý prosí Otca o odpustenie pre tých, čo ho križujú, nás pozýva k náročnému postoju modliť sa za tých, čo nám ublížili, poškodili, vedieť odpustiť vždy, aby Božie svetlo mohlo ožiariť ich srdcia. Pozýva nás žiť, prostredníctvom našej modlitby, ten istý postoj milosrdenstva a lásky, ktorý má Boh voči nám: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, ako denne vyslovujeme v modlitbe „Otče náš“.
tags: #prorok #elias #socialna #spravodlivost