Životopis kňaza: Cesta od pochybností k viere a službe

Každý človek túži byť milovaný a šťastný. Žiť v logike daru. Inými slovami: šťastný je ten, kto miluje a je milovaný. Ale na to, aby sme mohli dávať, sa musíme v prvom rade naučiť prijímať. A keď budeme vedieť prijímať, potom môžeme aj dávať.

V dnešnom hektickom svete, kde sú vzťahy vystavené rôznym tlakom, je dôležité, aby sa manželia každý deň učili rásť v láske a všímali si jej prejavy. Kde však hľadať silu a inšpiráciu pre lásku, ktorá sa vytráca?

V láske sa manželia učia prijímať lásku toho druhého, aj cez jeho nedokonalosti, a komunikovať takým jazykom lásky, ktorý je pre toho druhého pochopiteľný a potrebný. Je zásadné, aby manželský partner nikdy nevnímal toho druhého ako prostriedok na dosiahnutie svojho cieľa. Na to slúžia iné veci a nástroje, ale nie manželský partner. Je to ako vo vzťahu s Bohom, kde ide o hlboký úprimný vzťah, nie o využívanie.

Vzťahy budú vždy krehké; ale dá sa dosiahnuť ich spevnenie. Do manželstva muž a žena vstupujú aj s vedomím, že budú v svojej láske rásť aj cez ťažkosti. V núdzi spoznáš priateľa. Pri oltári sľúbili „budem s tebou...“ nielen v šťastí, ale aj v ťažkostiach. Mnohé manželstvá sa už nezjednocujú ani fyzicky, psychicky ani duchovne. Keď nemôžu byť spolu, prijímajú inú sviatosť, aby vedeli byť zas jednotní a spolu. Pristupujú k sebe ako kňaz keď pristupuje k Eucharistii.

Tu si treba dať pozor a nemožno uletieť od reality do falošnej zbožnosti, ako hovorí sv. František Saleský - napríklad pripodobňovať sa askéze rehoľníkov alebo ich spôsobu života. Mnohí manželia by chceli posilniť svoje manželstvo, obnoviť lásku a porozumenie alebo sa znovu zaľúbiť do toho istého partnera. Vo fungujúcom vzťahu je potrebné dať si priestor na vzájomné chyby. Tieto chyby treba priznať, poučiť sa z nich a každý deň odpúšťať. Manželia potrebujú vo svojom vzťahu nájsť a vytvoriť pevné body. Na to, aby sa vytvorilo puto pravého priateľstva, je potrebné sa pravidelne stretávať a komunikovať. Tento proces umožní, aby sa manželia navzájom približovali a vytvárali hlboký a kvalitný vzťah. V praxi to môže vyzerať tak, že manželia si dohodnú, že budú večerať vždy spolu. Pri dobrom jedle sa ich telo upokojí, a tak vzniknú ideálnejšie podmienky na hlboký rozhovor o tom, čo prežili počas dňa a ako sa cítia. Tento typ dôverných rozhovorov vytvára priestor, v ktorom si manželia navzájom dovoľujú byť slabými. Správne podaná úprimnosť im pomáha nanovo objaviť jeden druhého.

Program Diplom v rodinnej pastorácii je postavený na troch pilieroch, ktoré sú vyjadrením metódy sv. Jána Pavla II: na akademickom pilieri (katedra), rodinnom pilieri (kajaky) a duchovnom pilieri (kaplnka). Každé letné stretnutie pozostáva zo študijného týždňa so šiestimi dňami vyučovania, v rámci ktorých sa strieda akademická činnosť s rodinným životom, odpočinkom, duchovným životom a spolunažívaním. Študijný plán je rozdelený do troch rokov a to v rámci troch 7-dňových letných stretnutí a deviatich víkendových stretnutí. Každý predmet je ukončený krátkou písomnou prácou. Obsah programu je motivovaný učením Jána Pavla II. Jednotlivé predmety majú určenú presnú dotáciu hodín v závislosti od typu stretnutia.

Zoznam niektorých kňazov:

• Uhrík Martin, Mgr., Art.
• Caban Peter, ThDr., PhD.
• Slavkovský Ben.
• Murgaš Karol, O.
• Teml Ján 17.01.1766-25.08.1830
• Rappensberger Viliam, Sch P.
• Gaszó Anton, ThDr., Mons.

Váš vzťah s Bohom nebol vždy priaznivý, boli chvíle, keď ste boli doslova zameraný proti Bohu a cirkvi napriek tomu, že ste prijali sviatosti. O Bohu som mal falošnú predstavu. Hoci pochádzam z dedinky, kde takmer všetci ľudia chodili do kostola, nestretol som takých, ktorí by s Ježišom Kristom mali živý vzťah. Krátko po prvom svätom prijímaní som bol na birmovke, na ktorú som išiel s úmyslom, aby mi pán farár v budúcnosti, keď sa budem raz ženiť, nerobil problémy.

Ak vám na veriacich ľuďoch nič neprekážalo, prečo ste ich tak radikálne odmietali? Neviem zdôvodniť, pre čo konkrétne to bolo. Nevera neveriacich býva často nerozumná a nelogická. Často sami nevedia, prečo odmietajú vieru v Ježiša Krista. V mojom prípade dosť zavážilo aj to, že okruh ľudí, medzi ktorými som sa pohyboval, bol neveriaci. Nemal som veriacich priateľov. Keďže som nechodil ani na náboženstvo, nemal som ani nijaké podnety týkajúce sa viery v Boha, nad ktorými by som rozmýšľal. Môj svet bol o tom, aby som sa zabavil.

Ale veľa sa zmenilo, keď ste stretli mladú veriacu ženu. Áno, neskôr som stretol dievča, s ktorým sme sa do seba zaľúbili a začali sme spolu chodiť. Keď mi povedala, že verí v Boha, ktorého miluje viac ako mňa, dotklo sa ma to. Ale bolo to dobré dotknutie, lebo som začal žiarliť na toho, v ktorého som neveril. Vyprovokovanie pre mňa bolo hlavne to, že On je osoba. Začal som pripúšťať, že On nie je len nejaké prázdno, nejaká energia, lebo energiu sa nedá milovať. Raz, keď som bol doma, doslova ma začali prenasledovať rôzne otázky o Bohu, o zmysle života typu: Keď Boh je, tak aký je? Čo to je za bytosť? Keď je Boh, tak prečo je potom toľko zla vo svete? A či je dostatočne silný, keď to zlo víťazí? Nakoniec prevážilo niečo také, čo som ani nepredpokladal. Spravil som krok viery, o ktorom som vtedy ani nevedel, že to bol krok viery.

A čo sa hlavne zmenilo, ako to vnímate z perspektívy dneška? Dnes viem, že to bola veľká Božia milosť, že som dostal silu na takéto rozhodujúce slová pozvania Boha do môjho života. Nič zvláštne som necítil ani nezažil, ale môj a priori predsudok, odmietavý postoj voči Bohu, vymizol a nahradil ho záujem o Boha a chuť debatovať práve na túto tému. Dostal som veľký hlad po poznaní Pravdy; v srdci som mal veľkú túžbu po poznaní Boha. Chcel som vedieť, kto to je a aký je. Začal som si všímať ľudí, ktorí rozprávali o Bohu, nakoľko to myslia so svojou vierou vážne, teda, či ju aj žijú, praktizujú. Avšak stále som mal výhrady voči cirkvi.

Po roku chodenia sme sa dostali na trojdňovú duchovnú obnovu, kde som sa stretol s Ježišom Kristom ako so zmŕtvychvstalým. Tento moment by som nazval ako nový upgrade. Zažil som niečo, čo som vôbec nikdy nečakal, že je možné na tejto zemi. Vnímal som to ako dar stretnutia, ktorý bol podobný ľudskej láske. Stretnutie s Ježišom ako osobou úplne zmenilo moje vnútorné nastavenie, myslenie a postoje. Už som prijímal, že Boh miluje všetkých ľudí. Ale žeby miloval práve mňa?

Zažiť dnes živý dotyk lásky od osobného Ježiša Krista môže pre mnohých moderných ľudí vyznieť veľmi cudzo a zvláštne. Bolo to v roku 1995 na kurze v misijnom dome v Banskej Bystrici pri téme hriechu. Vtedy som si uvedomil svoj vlastný stav a v srdci som prežil veľkú bolesť nad svojou hriešnosťou. Doslova fyzickú. V tom istom okamžiku som si uvedomil, že Ježiš Kristus je prítomný v miestnosti, v ktorej som bol aj ja. Otvoril som oči a naozaj som pozeral, či ho tam niekde neuvidím. V úžase som zostal prekvapený: „Pane Ježišu, čo Ty tu robíš, po dvetisíc rokoch na tomto mieste?“ A on akoby mi v srdci hovoril: „Ja ťa prijímam takého, aký si.“ „Ty mňa, takéhoto hriešneho miluješ?,“ čudoval som sa. On ma v mojom vnútri ubezpečoval: „Napriek tomu ťa prijímam, napriek tomu ťa milujem.“ Dojatý som padol na kolená. Bolo mi jedno, že sú tam iní mladí ľudia v mojom veku.

V prvom rade sa zmenil môj postoj nielen k cirkvi, k viere, ale i k životu vo všeobecnosti. Nadobudol som evanjeliový postoj Ježiša Krista ku všetkému. Po tom zážitku som každému túžil rozprávať o tom, ako Ježiš Kristus zmenil môj život, že je živý, reálny, že je možné ho stretnúť i dnes, lebo je stále ten istý včera, dnes i naveky. Prirovnal by som to k zamilovanosti. Pravda musí byť kritériom konania a nie pocit. A týmto som aj ja narobil veľa chýb. Práve vtedy, keď som sa najviac snažil ľudí priviesť k Ježišovi, som mnohých, ktorí neboli na to pripravení, odohnal. Neuvedomil som si, že človek musí byť na prijatie Pravdy v správnom nastavení, že musí byť na to vnútorne disponovaný.

Je dôležité uvedomiť si nielen plynúci čas - chronos, ale i čas kairos, ktorý má každý niekde inde posunutý. Treba sa Boha pýtať, kedy o ňom ľuďom povedať, kedy nepovedať a radšej mlčať. Ako hovoril svätý Ignác z Loyoly, že vojde sa akoby dverami toho človeka, ktoré má otvorené, teda, čím on sám žije, čo má rád, o čom chce on hovoriť. Teda aj táto cesta má svoje stupne a stretnutie s Kristom môže u každého nastať úplne inak a inokedy. Je to ako skúsenosť lásky, ktorá je u každého iná.

To je záležitosť predsudkov, ktoré majú ako neveriaci, tak i veriaci. Často chceme počuť to, čo nám pasuje, než názor iných, ktorí tvrdia niečo iné. A potom je to tiež otázka zrelosti, či vieme počúvať aj argumenty, s ktorými nesúhlasíme a všímame si nielen postoje, ale i spôsob argumentácie. Ja som si tým tiež prešiel, keď som po stretnutí s Kristom videl len to svoje, nepripúšťal som iný postoj. Neveriaci si častokrát myslia, že sú so svojimi argumentmi na koni, ale v skutočnosti ich nemajú. Čože je to za argument, napríklad viera v seba? To nie je argument. To je nezrelosť, kedy človek ešte nepozná svoje limity, hranice a pády. Alebo viera v niečo, čo vidí? Dnes sme toho svedkami - hurikány, záplavy, ktoré zmietnu celú dedinu. Alebo príde úplne maličký vírus, ktorý ani očami nevidíme a všetkých nás pokorí, zastaví. Treba pripustiť ľudskú krehkosť.

Dnes, keď komunikujem s neveriacimi, ale i s veriacimi, zvyknem sa spýtať: „Veríš v lásku? A v akú lásku veríš? Je to pre teba len nejaká emócia alebo vášeň? Alebo je to pre teba len nejaká voľba? Čo to je pre teba? Ja verím v lásku, ktorá je osobou, ktorá má konkrétnu tvár a konkrétne meno. Táto láska v našom živote tiež môže nadobudnúť tvár konkrétnej bytosti. Napríklad pre mňa to bola tvár toho môjho dievčaťa. Pre rodičov to môže byť láska k dieťaťu, a preto ho oslovia: „Láska naša.“ Teda je to konkrétna bytosť. Najúžasnejšie zistenie, ktoré som neskôr zistil, je, že Boh ma má vo svojom srdci. Ale to som zistil až ako kňaz, keď som v Ríme študoval manželstvo a rodinu na Inštitúte Jána Pavla II. Napriek tomu, že sme obaja vedeli, že keď svadba, tak sme jeden pre druhého ten pravý a jediný, počas štúdia na vysokej škole sme postupne spoznali, že nielen my máme plány, ale aj Boh má plán pre náš život. Vedeli sme, že to je to najlepšie pre nás, a tak sme jeho plán začali hľadať.

Zažili ste minimálne dve veľké lásky - lásku ženy a lásku Boha, teda lásku ľudskú a lásku božskú. Božská láska sa s ľudskou nedá porovnať. Čo sa týka kvality i kvantity je neporovnateľne väčšia, silnejšia, všetko mení a uzdravuje. Naša ľudská láska potrebuje byť akoby pokrstená Božou láskou, aby bola uzdravená, pozdvihnutá, oslávená. A to práve vďaka Bohu samému, ktorý je jej prameňom, jej zdrojom, počiatkom i cieľom. Čiže je dôležité, aby sme znova išli k prameňu, kde sme dostali dar ľudskej lásky. Ján Pavol II. povedal, že už ako mladý kňaz sa naučil milovať ľudskú lásku. Ktokoľvek, kto sa zasvätí Bohu - kňazi, rehoľníci, rehoľníčky -, aby mu slúžili s nerozdeleným srdcom a cez neho milovali všetkých ostatných, pokiaľ nemajú „vyriešenú“ otázku ľudskej lásky, nebudú zrelí. My by sme mali vo svojom tele zjavovať až prorocký rozmer, ako hovorí Božie slovo: v nebi sa už neženia ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi. My, ktorí sme povedali Bohu totálne „áno“ v panenstve pre neho, potrebujeme pozerať na sviatostné manželstvo, ktoré nám ukazuje na to, čo my máme žiť vo vzťahu s Bohom, čiže jednotu ducha, duše i tela, keďže prijímame Kristovo telo. A na druhej strane zas my sme pre manželov znakom toho, že ich láska nie je ich cieľ, ale je to povolanie, ktoré smeruje ešte ďalej v službe iným.

Spomenuli ste, že Boh sa zjavuje v ľudskej láske. Boh nás stvoril ako bytosti, ktoré majú ontologickú zraniteľnosť, čo znamená, že sa nás dotýka realita, svet, svet osôb. Keď pri stretnutí muža so ženou prebehne vzájomná iskra, uvedomia si, že tá druhá osoba naplnila ich srdce. V takýchto prípadoch si môžeme uvedomiť aj odpoveď na otázku, prečo Boh stvoril mužov a ženy ako sexuálne bytosti, prečo nás nestvoril ako anjelov alebo prečo nás nestvoril ako len mužov alebo ako len ženy, alebo ako nejaké obojpohlavné bytosti. Základ je v tom, že Boh stvoril muža a ženu na svoju podobu. A preto len v rozdielnosti muža a ženy sa zjavuje spoločenstvo otvorené pre plodnosť, plodnosť lásky. To platí aj o zasvätených, ktorí už tu na zemi sa chcú darovať v tele tomu, od ktorého dostali ten dar, teda Bohu samému. Žitie tejto intimity, spoločenstva, jednoty predchádza službe. Keby nebolo jednoty, spoločenstva s Bohom, tak by nebola ani žiadna plodnosť a služba, čoho sme svedkami aj dnes, či sa to týka zasvätených alebo manželských dvojíc.

V láske, nielen medzi ľuďmi, ale i voči Bohu, býva obdobie, keď človek cíti suchoty, ktoré opisovali i mnohí svätci, ako napríklad svätá Terézia z Lisieux, svätý Ján z Kríža a mnohí ďalší. V prvom rade si treba objasniť, čo to znamená milovať. Milovať znamená chcieť dobro pre milovaného.

1. Chcem nejaké dobro, ktorým je tá druhá bytosť. To je láska eros.

2. Chcem aj nejaké dobrá, ktoré ty máš, čo môže byť dobro spojené s telom, teda sexualitou, alebo je to spojené so ženskosťou, mužskosťou, alebo sú to kvality osoby, rozumu a vôle či uvedomenie si nesmrteľnosti a toho, že táto osoba je Bohom milovaná.

3. Láska Agapé znamená, že chcem dobro pre milovanú osobu.

4. Alebo pre ňu chcem dobro, ktorým som ja sám. Teda tá druhá milujúca osoba nechce len, aby som pre ňu niečo spravil, ale aby som v tom bol prítomný ja sám, aby som sa ja v tom daroval. Čiže chce mňa samého. A my, čo máme vzťah s Bohom, chceme dať milovanej osobe ešte viac, aj „modré z neba“, čo je Boh sám. A tu sa dostávame k bodu tej prázdnoty či temnej noci, ktorú opisuje svätý Ján z Kríža. Často milujeme druhého len pre tie dobrá, ktoré vlastní. Čiže to dievča sa mi páči, je mi s ňou fajn, cítim sa pri nej dobre. To isté mnohí prežívajú aj vo vzťahu k Bohu. Napríklad, idú na nejaké chvály, kde môžu zažiť blízkosť, dotyk, uzdravenie či oslobodenie Boha, čiže majú nejaké dobrá, pre ktoré Boha chcú. Keď tieto dobrá nezažívajú, odchádzajú od Boha, pretože „nič z neho nemajú“, majú prázdnoty, suchoty v modlitbe, keď čítajú Sväté písmo, nič im to nehovorí, keď idú do kostola, je to pre nich hrozná nuda. Prítomnosť milujúceho človeka alebo Boha nás má viesť k tomu, aby sme sa naučili milovať, ako Boh nás miluje. A Boh nás nemiluje preto, čo robíme, akí sme, ako vyzeráme, ale miluje nás pre nás samých. A od nás chce, aby sme aj my takto milovali jeho a iných. Aby to aj manželia povedali jeden druhému: „Ty sám mi stačíš.“ Aj keď teraz nezažívam od teba nejaké konkrétne dobrá. Časom sa môžu niektoré dobrá vytratiť; človek prestane byť pre toho druhého príťažlivý, či už fyzicky alebo charakterom. Ale milovať znamená milovať toho druhého i napriek tomu všetkému. Treba si uvedomiť a často hovoriť: „Dostal som ťa ako dar, ty si moje šťastie. Ja môžem byť šťastný len vďaka tebe.

V duchovnom živote to cirkevní otcovia delia na tri etapy. Prvá je cesta osvietenia. To je to zamilovanie sa, aj do ľudskej bytosti. Druhá je cesta očisťovania. To je tá kríza, ktorá je dôsledkom toho, keď si človek namiesto vzťahu vytvára náboženstvo, lebo Boha miluje pre nejaké zištné veci, ktoré od neho dostal, ale nie pre neho samého. Aj keď, pokiaľ budeme žiť na zemi, stále budeme Boha milovať aj trošku zištne, kvôli nejakému dobru, ale napriek tomu má táto cesta očisťovania viesť k totálnemu daru seba samého. Lebo aj Boh sa nám celý dáva. Je to cesta očisťovania našich túžob či uzdravenia našich túžob, aby sme túžili správne. Toto vedie k tretej etape zjednotenia, kedy sa s Bohom spojíme a vytvoríme jednotu.

Študoval na Strojníckej fakulte TU v Košiciach, následne katolícku teológiu na RKCMBF UK v Bratislave a neskôr ako kňaz na Pápežskom inštitúte Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu v Ríme. V kňazskej službe pôsobil v siedmich farnostiach, momentálne je správcom farnosti Povýšenia sv. Je spoluzakladateľom Akadémie Karola Wojtylu pod záštitou Konferencie biskupov Slovenska a spoluorganizátorom akademicko-formačného projektu Diplom v rodinnej pastorácii, ktorého hlavným cieľom je ponúknuť interdisciplinárnu formáciu o manželstve a rodine a formovať aktérov rodinnej pastorácie v jednotlivých diecézach, farnostiach, združeniach či apoštolských hnutiach. Je kresťanským koučom a duchovne zastrešuje formáciu kresťanských koučov na Slovensku.

Zoznam niektorých odborníkov:

• Brendza Gabriel, odb.
• Bublinec Marián, Mons., odb.
• Caban Peter, odb.
• Čaprnka Ján, odb.
• Červeň Anton, SDB, odb.

Prvý šaliansky farár bol Bench - v prvej polovici XIII.

Zoznam niektorých farárov:

• Ján Bartos - 16. 4.
• Jozef Bartoň - 1. 8. 1876 - 16. 4.
• Ján Lefanti - od 8. 7.
• Jozef Durguth - od 24. 4.
• Anton Stankovič - od 19. 8.

Kódex kanonického práva v kán. 555 o povinnostiach dekana hovorí:

§ 1. Dekan okrem splnomocnení, ktoré mu partikulárne právo zákonne dáva, má povinnosť a právo:

1. napomáhať a koordinovať spoločnú pastoračnú činnosť v dekanáte;
2. dozerať, aby klerici jeho obvodu viedli život primeraný ich stavu a aby si svedomite plnili svoje povinnosti;
3. postarať sa, aby sa posvätné obrady vykonávali podľa predpisov posvätnej liturgie, aby sa výzdoba a čistota kostolov a posvätného zariadenia najväčšmi pri eucharistickom slávení a uchovávaní Najsvätejšej sviatosti starostlivo zachovávala, aby sa farské knihy správne viedli a patrične uchovávali, aby cirkevný majetok bol svedomito spravovaný; napokon, aby sa farskej budove venovala náležitá starostlivosť.

§ 2. Dekan sa má v dekanáte, ktorý mu je zverený:

1. usilovať, aby sa klerici podľa predpisov partikulárneho práva v stanovenom čase zúčastňovali prednášok, teologických zhromaždení alebo konferencií podľa normy kán. 279, § 2;
2. starať, aby presbyteri jeho obvodu mali naporúdzi duchovnú pomoc; takisto má čo najväčšmi prejavovať starostlivosť o tých, ktorí sa nachádzajú v ťažkých okolnostiach alebo ktorých trápia problémy.

§ 3. Dekan sa má starať, aby farárom jeho obvodu, o ktorých vie, že sú vážne chorí, nechýbala duchovná a materiálna pomoc, a aby pohreb tých, čo zomreli, sa dôstojne slávil; má sa aj postarať, aby počas ich choroby alebo pri ich smrti nevyšli navnivoč alebo neboli poodnášané knihy, dokumenty, posvätné zariadenia a iné veci, ktoré patria Cirkvi.

tags: #maros #lovic #knaz