Prešov je mestom s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, v ktorom sa nachádza viacero významných sakrálnych stavieb. Medzi ne patrí aj Gréckokatolícka katedrála sv. Jána Krstiteľa z 15. storočia. Okrem nej sa v meste nachádza aj rímskokatolícka Konkatedrála sv. Mikuláša z polovice 14. storočia, františkánsky Kostol sv. Jozefa a rímskokatolícky Kostol sv. Kríža z polovice 18. storočia.
Gréckokatolícka katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove
V sobotu 22. marca si veriaci dvoch gréckokatolíckych farností v Stropkove vykonali spoločnú krížovú cestu mestom. Začala sa v Chráme blahoslaveného biskupa Hopka veľkopôstnym molebenom, ktorý viedol kaplán farnosti Mário Buraľ a potom hneď nasledovalo aj prvé zastavenie. Po ňom traja kňazi vyniesli misijný kríž k druhému zastaveniu pri nemocnici. Zastavenia si rozdelili dve farnosti rovnako, predčítaval ich kňaz a veriaci čítali zamyslenia. Bola to krížová cesta od biskupa Jozefa Haľka, ktorá sa uskutočnila v Bratislave v roku 2019. Krížová cesta smerovala k jubilejnému Chrámu sv. Cyrila a Metoda, ktorý spravujú otcovia redemptoristi. Na konci stropkovský protopresbyter Slavomír Tarasovič ešte predniesol modlitbu s relikviami sv. kríža nad početným zástupom veriacich. Správca farnosti Metod Lukačik CSsR poďakoval za spoločnú krížovú cestu veriacim z oboch farností, ktorá sa udiala prvýkrát.
Vyvrcholením bolo slávenie svätej liturgie, ktorej predsedal vladyka Milan Chautur CSsR. V kázni poukázal na krížovú cestu človeka, lebo každý v živote stretáva kríž. „Zakončujeme dnes túto krížovú cestu svätou liturgiou, ktorá je spomienkou na Kristov kríž a vzkriesenie.
Pútnické miesta a chrámy v regióne
V regióne východného Slovenska sa nachádza viacero pútnických miest a božích chrámov. Okrem už spomínanej katedrály v Prešove, za návštevu určite stojí Pútnické miesto Gaboltov a Náučný chodník sv. Mons. Vasiľa Hopka.
Medzi významné pútnické miesta patrí aj Ľutina, ktorá je od sídla Prešovského arcibiskupstva v Prešove vzdialená len 27 km smerom k Starej Ľubovni v blízkosti mesta Sabinov. Mariánske pútnické miesto Ľutina leží na južnom svahu Čergovského pohoria v doline potoka Ľutinka. Ľutinská hora sa do povedomia dostala verejnosti ako miesto údajných zjavení sv. Mikuláša. Dedina sa spomína od roku 1330, no až zjavenia poukázali na toto miesto oveľa viac. Zjavenie sa udialo v roku 1851, pri ktorých svätec daroval Zuzane Feketovej mariánsku ikonu, čím sa Ľutina stala najväčším gréckokatolíckym mariánskym pútnickým miestom na Slovensku.
Bazilika minor v Ľutine
Pôvodne bol v dedine drevený chrám. Časom prestal vyhovovať a v roku 1908 bol dokončený nový kamenný chrám. Krátko pred jeho dokončením pôvodný drevený chrám zhorel. Po obnove gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 sa každoročne počet pútnikov zvyšoval. Na záver mariánskeho roku 1988 na púti ordinár Ján Hirka prečítal apoštolské breve, ktorým rímsky pápež Ján Pavol II. povýšil ľutinský chrám a priľahlé objekty na baziliku minor.
Na návrh prešovského arcibiskupa a metropolitu Jána Babjaka SJ, prepojila sa bazilika s ľutinskou horou Cestou svetla kaplnkami, v ktorých je štrnásť zjavení s rozjímaním od sviatku Vzkriesenia po sviatok Zostúpenie Svätého Ducha. Ďalšou dominantou areálu baziliky je drevený chrám svätej Rodiny, ktorý sa vyníma na skale nad bazilikou. Veľkým lákadlom tohto chrámu je jeho veža, ktorá slúži ako vyhliadka na celé okolie. Súčasne s Chrámom svätej Rodiny a Cestou svetla, bola zhotovená aj Krížová cesta, ktorá začína pri Kaplnke sv. Mikuláša a končí pri drevenom chráme na kopci. Je to miesto, kde sa každoročne schádzajú tisícky veriacich na hlavnej púti, ale i pri rôznych liturgických a modlitbových sláveniach. Na ľutinskej hore sú štyri kaplnky: Kaplnka sv. Mikuláša s prameňom, Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky s liturgickým priestorom, Kaplnka sv. Anny a Kaplnka sv. Kríža.
Pre pútnikov a návštevníkov Ľutiny sa za liturgickým priestorom na ľutinskej hore nachádza multifunkčná budova, ktorá slúži na rôzne stretnutia, či ubytovanie pre pútnikov. Púte sa konávajú každoročne na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky (15.8.).
Blahoslavený biskup Vasiľ Hopko
Mons. Vasiľ Hopko, gréckokatolícky pomocný biskup v Prešove a titulárny biskup midilenský sa narodil 21. apríla 1904 v obci Hrabské, okres Bardejov. Teologické štúdiá absolvoval na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove. Kňazskú vysviacku prijal 3. februára 1929 v Prešove. Následne bol ustanovený za administrátora farnosti Pakostov. Keď bola erigovaná farnosť v Prahe, biskup P. P. Gojdič, OSBM, menoval Vasiľa Hopka za jej prvého farára. Od 15. septembra 1936 do 31. augusta 1941 bol spirituálom kňazského seminára v Prešove. V apríli 1940 sa stal doktorom posvätnej teológie. Od 1. septembra 1941 bol biskupským tajomníkom. Profesorom pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove bol od roku 1943. Vysvätený na biskupa bol 11. mája 1947.
Pri smutných okolnostiach Prešovského soboru 28. apríla 1950, štátna moc postavila Gréckokatolícku cirkev mimo zákon. Boží služobník biskup ThDr. Vasiľ Hopko sa ocitol v domácom väzení, neskôr bol internovaný v kláštore v Báči pri Šamoríne a potom vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Tu bol 18. októbra 1950 zatknutý a po vyše roku veľmi krutého vyšetrovania bol 24. októbra 1951 oddelením štátneho súdu v Bratislave odsúdený. Rozsudok znel: 15 rokov odňatia slobody, peňažný trest 20 000 Kčs, strata čestných občianskych práv na 10 rokov a prepadnutie celého majetku. Tým sa začala strastiplná krížová cesta Božieho služobníka po krutých, neľudských komunistických väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach. S vážne podlomeným zdravím bol 12. mája 1964 z posledne menovaného väzenia prepustený, „zo zdravotných dôvodov a za dobré správanie”, podmienečne na 3 roky.
Počas väzenia vo väzniciach, ktoré trvalo 13 rokov 6 mesiacov a 24 dní, znášal tvrdý väzenský režim, charakterizovaný fyzickým nátlakom, morálnym utrpením, malým množstvom stravy, zimou, nedostatočnou lekárskou starostlivosťou. Všetky tieto faktory sa stali príčinou trvalého nalomenia jeho zdravotného stavu. Po prepustení žil až do začiatku roku 1968 v Charitnom domove v Oseku v severných Čechách, kde bol v domácom väzení a stále sledovaný príslušníkmi ŠtB. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v júni 1968 vykonával Boží služobník síce funkciu svätiaceho biskupa, ale plne rehabilitovaný nebol. Zomrel, ako je uvedené aj v správe o prehliadke mŕtveho, na následky väzenia, 23. júla 1976 v Prešove. Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu-arzénu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhú dobu.
Obetoval celého seba z vernosti ku Kristovi a katolíckej cirkvi a prijal všetky väznenia a fyzické a psychické utrpenia so zodpovednosťou, odvahou a pevnou vierou. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou ku katolíckej viere.
Zjavenia v Ľutine
Tradícia o zjaveniach na ľutinskej hore hovorí, že 19. augusta 1851 ráno, asi okolo deviatej hodiny, na sviatok Premenenia Pána (podľa Juliánskeho kalendára) išla Zuzana Fekete s troma deťmi zbierať huby na ľutinskú horu. Keď prišla na miesto, kde teraz stojí pri Kaplnke sv. Mikuláša s prameňom Svätý kríž, naľakaná si kľakla na zem, lebo zbadala v bezprostrednej blízkosti slávnostne oblečeného biskupa, ktorý sa podobal na svätého Mikuláša zobrazeného na ikone miestneho ikonostasu. Biskup sa prísnym pohľadom pozrel na preľaknutú ženu a karhajúcim hlasom povedal: „Dnes je veľký sviatok Pána, zbožný ľud je v chráme, spieva na liturgii a ty tu zbieraš huby?“ Zuzana so strachom odpovedala: „Otče, ja viem, že je dnes sviatok, ale ja som chudobná žena, mám tri deti a nemám im čo dať k obedu na stôl.“ Svätec pokračoval: „Aj včera si mohla nazbierať huby, nie dnes ráno! Preto Boh trestá ľudstvo, lebo si neváži nedele a sviatky. Nechce sa zúčastňovať svätej liturgie a namiesto chvál svojimi ústami uráža Boha. Na pamiatku nášho stretnutia sa tu má postaviť svätý kríž. Toto všetko povedz svojmu duchovnému otcovi.“ Potom svätec zmizol.
Deti nevideli nič, ale boli tiež prestrašené, lebo videli naľakanú mamu, ktorá im zakázala o tejto udalosti hovoriť. Svätec sa jej zjavoval na ceste, v lese a upozorňoval ju, aby splnila jeho príkazy. Povedal jej, že ak nepostavia na určenom mieste kríž, onemie. Nakoniec sa odhodlala všetko povedať miestnemu kňazovi Štefanovi Rojkovičovi. On jej ale neuveril. Jedného dňa ráno sa Zuzane doma opäť zjavil svätec s posledným upozornením. Hneď vybehla k richtárovi, aby sa na neho prišiel pozrieť. Keď ta prišli, richtár nič nevidel, ani nepočul a preto Zuzanu tiež považoval za bláznivú. Lenže v ten deň onemela. Hneď zavolali lekára, prišiel úradný lekár, prešovský (diecézny) a tretí lekár - psychológ z Košíc. Tí zistili, že Zuzana je telesne a duševne zdravá a že strata reči je záhadná - nevysvetliteľná. Otec Rojkovič sa rozhodol dať urobiť kríž a postavil ho tam, kde to podľa Zuzany svätec prikázal. Sám ho čoskoro posvätil. Pri posviacke zvolala Zuzana zreteľným hlasom: „Opäť ho vidím“. Otec Rojkovič ju upokojil so slovami: „Buď spokojná, aj ja ho vidím“.
Po týchto udalostiach Zuzana skoro denne chodila do lesa. Jedného dňa sa jej opäť zjavil svätý Mikuláš na mieste, kde teraz stojí Kaplnka Zosnutia Presvätej Bohorodičky a požiadal ju, aby odovzdala otcovi duchovnému odkaz, aby na mieste ich stretnutia bola postavená kaplnka zasvätená Panne Márii. Na dôkaz ich stretnutia daroval svätý Mikuláš Zuzane Mariánsku ikonu, ktorú mala dať otcovi duchovnému, ako podklad obrazu pre budúcu svätyňu. Zuzana ikonu zaniesla otcovi Rojkovičovi. Ten zvolal kurátorov, richtára, svedkov a spoločne dali ikonu do pokladnice, ktorú zamkli. Jeden kľúč zostal na fare a druhý u hlavného kurátora. Na druhý deň išla Zuzana na to isté miesto, kde ju už čakal svätý Mikuláš. Opäť jej daroval takú istú Mariánsku ikonu. Zuzana aj túto odniesla na faru. Otec Rojkovič zvolal kurátorov a svedkov, medzi ktorými bol prítomný aj rímskokatolícky kňaz z Pečovskej Novej Vsi. Otvoriac pokladnicu s úžasom zistili, že tam prvá ikona nie je. Táto udalosť im pomohla uveriť. Aj rímskokatolícky kňaz si pred Zuzanou kľakol a prosil ju o odpustenie, pretože jej predtým tiež neveril a vysmieval sa jej. Nasledovalo dôkladné vyšetrovanie biskupským úradom a krajským lekárskym kolégiom. Výsledky vyšetrovania boli poslané do Ríma na príslušnú kongregáciu, ktorá ich schválila.
Po tomto schválení sa začala celoštátna zbierka na stavbu kaplnky Zosnutia Presvätej Bohorodičky (Nanebovzatia Panny Márie). Ľudia putovali cez Viedeň, Budín, Transilvániu a Podkarpatsko. Tak sa začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Haliča. Každý prinášal zo sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55-60 tisíc. Veľký počet pútnikov vyžadoval, aby sa v roku 1878 začali stavať ďalšie kaplnky. Je to kaplnka svätej Anny, kaplnka svätého Kríža a kaplnka svätého Mikuláša pri prameni.
Vývoj pútnického miesta Ľutina
Prvá oficiálna púť sa v Ľutine uskutočnila v roku 1855 po vydaní Apoštolského bréve pápeža Pia IX. No už pred tým sa na Ľutinskej hôrke zhromažďovali pútnici, ktorý v roku 1854 postavili Kaplnku Usnutia Presvätej Bohorodičky, tak ako to požadoval sv. Mikuláš. Stalo sa tak vďaka obetavosti kurátorov, ktorý putovali cez Viedeň, Budín, Transylvániu a Podkarpatsko, pričom zbierali prostriedky na vybudovanie spomínanej kaplnky. Začalo veľké putovanie veriacich celého Uhorska, Sedmohradska a Halíča. Každý prinášal so sebou kamene, z ktorých potom postavili kaplnku a oporný múr pod ňou. Množstvo pútnikov v tých časoch dosahovalo 55 - 60 tisíc. V roku 1878 sa vybudovali kaplnky Sv. Anny a Sv. Kríža a v roku 1930 kaplnka sv. Mikuláša nad prameňom vody na mieste prvého zjavenia. V kaplnke Sv. Anny sa počas púti slávili molebeny za zdravie a požehnanie veriacich.
Vplyvom púti sa postupne menilo postavenie Ľutiny v cirkevných štruktúrach. Do roku 1865 bola filiálkou farnosti Hanigovce a v spomínanom roku tu bolo prenesené sídlo farnosti. Množstvo pútnikov si žiadalo aj vybudovanie zázemia. Pôvodne bol v Ľutine drevený chrám zasvätený sv. Kozmovi a sv. Damiánovi, ktorý však priestorovo nevyhovoval pútnikom. Preto sa v roku 1896 pristúpilo k vybudovanie nového chrámu, dnešnej baziliky a ešte v tom istom roku bol chrám pod strechou. Neskôr sa vyskytli bližšie neurčené problémy a chrám bol napokon dokončený a posvätený v roku 1903.
Medzi významné udalosti v dejinách pútnického miesta Ľutina patrí púť v roku 1945. Na nej blahoslavený biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM slávnostne ukončil eparchiálny Mariánsky rok trvajúci od 14. Pútnickú tradíciu narušila násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. V čase totality komunistického režimu v rokoch 1950-1968, keď bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi zastavená a biskupi aj kňazi trpeli vo väzeniach, sa zastavili aj gréckokatolícke mariánske púte v Ľutine. Pravoslávna cirkev organizovala púte v Ľutine, ale tie sa čo do počtu veriacich nedajú porovnávať s púťami gréckokatolíkov pred rokom 1950 a po obnovení našej cirkvi v roku 1968. Ľutina sa vtedy stala miestom, kde sa veriaci mohli stretnúť, prehĺbiť svoju vieru a verejne manifestovať svoju príslušnosť k utláčanej cirkvi.
Štátna moc sa rôznymi spôsobmi, ako bolo zastrašovanie, odpútavacie akcie, vypínanie elektrickej energie v regióne, ako aj prenasledovaním účastníkov púte v školách a zamestnaní, snažila zabrániť účasti širokej verejnosti na veľkolepej cirkevnej slávnosti v Ľutine. V roku 1968 bola znovu obnovená činnosť našej cirkvi. Napriek zlým vonkajším podmienkam sa začal počet pútnikov opäť zväčšovať. V rokoch 1981-1984 sa veriacim podarilo urobiť generálnu opravu chrámu. Autorom vnútornej maľby, okien, bohostánku a ikôn vo svätyni je akademický maliar Mikuláš Klimčák. Ostatné zariadenie interiéru navrhol Ing. Arch. Každým rokom zvyšujúci sa počet pútnikov spôsoboval negatívny postoj štátnych úradov, ktoré chceli rôznymi akciami a zastrašovaním púte prekaziť. To sa im však nepodarilo. Dôkazom toho bol záver Mariánskeho roku 1988, kedy na púti - vtedy ordinár Mons. Ján Hirka, prečítal Apoštolské bréve, ktorým Svätý Otec Ján Pavol II. povýšil tento chrám a priľahlé objekty na hodnosť BAZILICA MINOR.
Prvý prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ sa v roku 2007 rozhodol zväčšiť baziliku, aby bola nielen dôstojným, ale aj príjemným centrom pútí. Bazilika bola počas prestavby rozšírená o dve bočné lode so samostatnými vstupmi, čím priečelie získalo typické znaky baziliky. Pôvodné okná s vitrážou akademického maliara Mikuláša Klimčáka dnes zdobia pribudované bočné lode. Priestor, kde sa predtým nachádzali, je otvorený a spája prístavbu s jadrom - hlavnou loďou - pôvodnej baziliky. Obe pristavané lode majú vlastné chóry. Súčasťou pravej - východnej lode sa stal zrekonštruovaný barokový ikonostas z Chrámu sv. Paraskevy z Novej Polianky z roku 1766. Ľavá - západná loď je ukončená veľkou sakristiou baziliky. Nová bazilika sa tak stala nielen dominantou Ľutiny, ale aj symbolom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovesnku, lebo podobne ako ona “povstala z popola starého chrámu” (ktorý zhorel tesne pred jej dokončením), aj naša cirkev “vstala z mŕtvych”.
3. novembra 2010 sa začalo s úpravou bývalého farského sadu nad bazilikou, ktorý bol dlhé roky opustený a na jeho mieste vyrástli dve nové kaplnky, spolu s dvanástimi spovednicami. 20. augusta, prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ posvätil dve nové kaplnky, z ktorých jedna je zasvätená nielen našim blahoslaveným biskupom mučeníkom, ale všetkým veriacim, ktorí v období totality trpeli za svoju vieru a je na nej osadený umelecký reliéf od akademického sochára Otmara Olivu, ktorý bude aj budúcim generáciám pripomínať vernosť gréckokatolíckych biskupov, kňazov, rehoľníkov, rehoľníčok a veriacich v utrpení počas komunizmu, ale aj vzkriesenie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu v roku 1968. Druhá kaplnka je zasvätená sv. arcibiskupovi a divotvorcovi Mikulášovi. Posvätil aj dvanásť nových spovedníc a obnovený kríž na skale nad areálom baziliky.
20. august 2011 bol významný aj vďaka tomu, že bazilika bola obohatená o relikviár s relikviou (krvou) bl. V tom istom roku sa začalo s prestavbou Ľutinskej hory. Keďže farský sad bol veľký, na jeho mieste začal vyrastať Miniskanzen drevených chrámov. 30. novembra 2011 bola otvorená prvá časť miniskanénu. Februárová fatimská sobota v roku 2012 sa v pútnickej Ľutine začala výnimočne. Prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ v Kaplnke sv. Mikuláša, v areáli Baziliky minor, k verejnej úcte uložil a požehnal relikvie sv. arcibiskupa Mikuláša, lýcijskomyrského divotvorcu. V sklenenej vitríne je uložená ampulka s myrom - vonnou mannou, ktorá vyteká zo sarkofágu sv. Mikuláša v talianskom meste Bari, ako aj relikvia II. stupňa z odevu sv. Mikuláša.
V júli 2013, pri príležitosti 25. výročia vyhlásenia miestneho chrámu za baziliku minor, bazilika dostala nový šat v podobe rozmerných mozaík Božieho milosrdenstva, svätého Jána Pavla II., blahoslavených biskupov mučeníkov Pavla Petra Gojdiča, Vasiľa Hopka, Teodora Romžu, rehoľného kňaza mučeníka Metoda Dominika Trčku, svadby v Káne Galilejskej , milosrdného Samaritána a sv. sestry Faustíny. Ich autorom je o. V roku 2014 bol upravený terén, kde stáli maštale bývalého JRD. Ide o spevnenú plochu, ktorá pri rôznych pútiach slúži ako parkovisko. Zároveň sa začalo s obnovou ľutinskej hory, a to Kaplnky sv. O rok neskôr, v jari 2015, ľutinská hora začala zažívať komplexnú opravu. Liturgický priestor, ktorý bol do toho času nedokončený, dostal novú podobu. Novú podobu dostala aj budova toaliet, ktoré boli zmodernizované a vynovené. A keďže sa vďaka tomu hora stala navštevovanejším miestom viac ako pred tým, bolo treba ju prepojiť s bazilikou.
Prešovský arcibikup a metropolita Ján Babjak SJ, navrhol prepojenie baziliky s ľutinskou horou Cestou svetla. Ide o kaplnky, v ktorých je štrnásť zjavení s rozjímaním od sviatku Vzkriesenia po sviatok Zostúpenie Svätého Ducha. Ďalšou dominantou areálu baziliky sa stal drevený chrám svätej Rodiny, ktorý sa vyníma na skale nad bazilikou. Ide o kópiu zhoreného ľutinského chrámu, ktorého základy sú na námestí pred bazilikou, kde kedysi stál. Veľkým lákadlom tohto chrámu je jeho veža, ktorá slúži ako vyhliadka na celé okolie.
Súčasne s Chrámom svätej Rodiny a Cestou svetla, bola zhotovená aj Krížová cesta, ktorá začína pri Kaplnke sv. Mikuláša a končí pri drevenom chráme na kopci. Keďže sa v areáli baziliky už nachádzali miniskanzén drevených chrámov, krížová cesta, cesta svetla, samotný drevený chrám, sama Božia Matka vnukla nápad otcovi arcibiskupovi - postaviť kaplnky posvätného ruženca. Súčasťou celého komplexu mali byť dva paralelne vybudované chodníky s potôčikom tečúcej vody medzi nimi. Keďže na ľutinskej hore zostali ešte dve kaplnky v dezolátnom stave, bolo nutné pustiť sa do ich opravy. O opravu kaplnky svätého Mikuláša pri prameni sa pričinil prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ. V roku 2016 mystička Myrna Nazzour zo Sýrie, ktorá tu bola na návšteve, podarovala tomuto miestu ikonu Soufanijskej Bohorodičky, s prosbou o umiestnenie tejto ikony nie...
Posledný novembrový týždeň bol časom veľkých Božích milostí pre veriacich v obci Ulič. V sobotu 21. novembra sa začali sväté misie, ktoré viedli misionári otec Jozef Jurčenko CSsR a otec Miroslav Bujdoš CSsR. Za krátky čas s plným nasadením povzbudili všetkých veriacich. S veľkou radosťou a zápalom v homíliách hovorili o Božej láske a dobrote, o daroch (modlitba, eucharistia, Panna Mária, odpustenie…), ktoré nám Boh dáva. Premietanie filmu Ježiš Kristus, stavovské stretnutia pre mužov a ženy, či stretnutia pre deti a mládež sa konali v Komunitnom centre Kotva. Cez obnovu krstných a manželských sľubov si veriaci mohli hlbšie uvedomiť svoje povolanie a vyvolenie. Veľký duchovný zážitok zanechala v srdciach veriacich krížová cesta po dedine. Vysluhovanie sviatosti zmierenia, či vysluhovanie sviatosti pomazania chorých bolo pre tých, ktorí ich prijali, balzamom na dušu. Tento radostný čas plný pokoja zanechal v každom chuť ostať pri Bohu blízko a pracovať pre Božie kráľovstvo. V nedeľu 29. novembra sa svätou liturgiou a posvätením misijného kríža zavŕšili milostiplné dni svätých misii. Ďakujeme Bohu za otcov misionárov, ktorí rozdúchali a roznietili v srdciach veriacich ešte väčší oheň lásky.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
tags: #greckokatolicka #katedrala #presov #krizove #cesty