História Gréckokatolíckeho chrámu v Rakovci nad Ondavou

Úrodné nížiny a bohatstvo rieky Ondavy lákali k osídleniu už v dávnych dobách. Našli sa tu osídlenia z mladšej doby bronzovej a mohyly tzv. V roku 1987 pri prácach na vojenskom objekte (na vršku Kozák) sa našlo 6 ks poľských mincí Jána Kazimíra z roku.

Po prvýkrát sa obec Rakovec spomína v listine Jágerského biskupa Lamperta z roku 1226 pod názvom RAKOUCH. Pozdejšie sa názov obce menil podľa toho, ku ktorému panstvu obec patrila. Napr. Územie obce patrilo do Zemplínskej župy, okresu Michalovce.

O predkoch Rákócziovcov vieme, že osada Rákócz v župe Zemplín, bola pramajetkom rodu Bogáth - Radván. Spomedzi tu spomínaných členov rodiny a podľa listiny z roku 1328, otec Balazsa Mihály používal prímeno Rákóczi (de Rakolch - Rakovecký), čo znamená, že bol majiteľom osady Rákócz a pravdepodobne tam aj býval. Od tých čias táto vetva rodu Bogáth - Rádvan používa stále meno Rákóczi.

Ďalšími významnejšími statkármi v XV. storočí boli rodina Csapi (1463), rodina Gyapoly , rod. Morvay (1415 - 1459). Sl. Vedec Matej Bel vo svojom diele NOTITIA HUNGARYAE novae ... o osade Rakovec píše ako o vlastníctve grófa Žigmunda Barkócziho a Pavla Okoličianského, ktorým patril roľnícky majer RIČEJOV.

Matej Bel v správe uvádza, že Rakovec ležiaci na svahu má úrodnú pôdu a bohaté pastviny v lesoch. Obyvateľmi tu boli z väčšej časti Slováci. V tom čase sídlili v obci 2 - 3 Maďari, z ktorých, ako píše autor, citujem: „... medzi nimi najprednejší Andrej Rákóczi, ktorý pochádza z tých istých predkov ako knieža tohto mena, najšľachetnejší výhonok rodu. Dosiahol šťastie so svojimi predkami. Tento Rákóczi nedosahuje takú vysokú hodnosť, žije však pokorne a počestne, má v moci časť dediny, druhá časť je odovzdaná do zálohy Szirmayovcom...“.

V tomto diele je spomínaný Juraj Rákóczy, vodca protihabsburského stavovského povstania, ktorý bol sedmohradským kniežaťom známym z Rákócziho povstania, ktoré dostalo po ňom pomenovanie. Tento svojím testamentom, okrem iného prenecháva obec Rakovec svojim deťom. Tieto pozemky vlastnili z rodu Rákócziovcov Juraj, Ľudovít, František, Michal a Andrej.

Po smrti Andreja Rákócziho Mária Terézia v roku 1754 darovala časť pozemkov obce Jánovi RHOLYICZANIMU za jeho vojenské služby. Postupne majetky v obci patrili rodinám Szirmayovcom (18. - 19. storočie), rod. Boronkayovej, Szulyovskej a Dereczinyiovej. V 20. storočí vlastnili terajšie majetky Wengerszkovci a Žinčakovci.

Pri rieke Ondave bola asi v 15. storočí osada nazývaná podľa maď. prameňov Čukohara. Pretože rieka Ondava nebola v tých časoch zregulovaná, osada bola často zaplavovaná a z toho dôvodu sa obyvateľstvo z osady vysťahovalo. Povráva sa, že ľudia z tejto osady sa usadili na druhej strane rieky a založili osadu Božčice.

Okrem tejto osady bola ďalšia, ktorá sa nazývala Dubník. Meno vraj dostala podľa dubového hája, ktorý sa tu rozprestieral. Podľa prvého sčítania ľudu v Rakúsko - Uhorsku v roku 1781 za vlády Márie Terézie bolo v obci 26 podd. sedliackych rodín, 6 rodín želiarskych a 6 podželiarskych, urbársku pôdu tvorilo 169 ha.

Pri ďalšom sčítaní ľudu v roku 1785 bolo už v obci 74 domov, v ktorých žilo 127 rodín, čo bolo 751 obyvateľov. Z toho: muži: 374, ženy 376. Z mužov bol 1 kňaz a 7 šľachticov. Podľa národnosti bolo v obci v roku 1881 34 Maďarov, 44 Nemcov, 702 Slovákov a 19 občanov nerozpráva. Podľa vierovyznania bolo 590 gr. kat., 135 rím. kat., 20 evanjelikov, 14 kalvínov, 40 židov. Písať a čítať vedelo 242 osôb. Na tie časy to už bola veľká obec.

V roku 1866 celá obec vyhorela. Povráva sa, že oheň úmyselne založil istý furman, ktorému ukradli prikrývky na kone. Po tejto katastrofe žilo obyvateľstvo vo veľkej biede. Už v roku 1851 sa v obci spomínajú 3 kaštiele. Jeden patril rodine Boronkayovej, druhý rodine Szirmay a tretí rodine Szulovských. Rodina Boronkayová sa však zadĺžila a banka zabavila ich majetok aj s kaštieľom a predala ho Miškovi. Miško ho predal Gruticovi, ktorý bol v príbuzenskom vzťahu s grófom Biordym.

V roku 1907 žije v obci 981 obyvateľov, obec má vlastného notára a matriku. Medzi dominanty obce patrí gr. kostol - cerkev, ktorá bola postavená v roku 1760. Druhou dominatnou je kaštiel rodiny Szirmay. Je to barok. - klas. stavba z 2. pol. 18. Skončenie II. svetovej vojny 30. 11. 1944 pripomína tabuľa na Obecnom úrade. Súčasťou histórie obce je aj pomník SNP od Fr. Patočku z roku 1958 a tvz.

Pred rokom 1866 bola postavená prvá škola, ktorá však pri požiari v roku. V roku 1907 bola postavená nová škola. Až do roku 1918 bola vyučovacím jazykom maďarčina. Postupne sa priestory školy rozširovali o miestnosti v kaštieľoch a v roku 1964 sa začalo s výstavbou novej školy, ktorú postavili v parku pri kaštieľoch. Vyučovanie v nej začalo v roku.

Plány nového kostola naprojektoval Ján Balogh 20. februára 1913 a schválil ich košický biskup Augustín Fischer-Colbrie 5. júna 1913. Zároveň nariadil, aby sa kostol začal stavať a bol zasvätený Najsvätejšiemu Kristovmu Telu a Krvi Pána. V tom istom roku sa začala s jeho výstavbou, ktorá bola kvôli vojnovým udalostiam prerušená. Kostol v neorománskom slohu vystavali talianski majstri.

Stavba chrámu bola dokončená v roku 1917. Nový rímskokatolícky kostol slávnostne vysvätil vo štvrtok 5. septembra 1918 diecézny biskup ThDr. Fischer Colbrie a ThDr.

Vo svätom kostole bol postavený hlavný oltár v neogotickom štýle zostrojený okolo roku 1914 pravdepodobne v južnom Rakúsku. Hlavný oltár je celý bohatý zlatý a zdobený. V hornej časti oltára je socha Boha Otca sediaceho na tróne a žehnajúc pravou rukou.

Hlavný oltár s polychrómovou drevorezbou tvorí ústredný výjav Kristovej Poslednej večere (120x140cm), ktorý je umiestnený nad bohostánkom s dvoma adorujúcimi anjelmi. poskytnúť bohostánku je výklenok s oltárnym krížom. Nad bohatým zdobeným tabernákulom je Pelikán kŕmiaci svoje mláďatá.

Vľavo od Patrocínia je plastika sv. Po pravej strane je oltárna plastika sv. Bočný oltár umiestnený v lodi vľavo je zasvätený Panne Márii. Vo výklenku je plastika Panny Márie s korunou na hlave, pod nohami mesiac, zašliapnutý mal zemeguľu. Za pevnou kazetou sú umiestnené Jasličky. Nad baldachýnom kazateľnice je plastika Krista dobrého Pastiera.

V lodi vpravo je bočný oltár pôvodne zasvätený sv. Jozefovi pestúnovi Pána Ježiša. Od roku 2007 je v oltári vybavený obraz Milosrdného Ježiša. Oltárna plastika sv. Jozefa pestúna Pána prenesená na podstavec medzi V. a VI. zastavenie krížovej cesty. Plná oltárna kazeta bola v roku 2008 nahradená presklenou, kde sú umiestnené vzácne relikvie svätej Faustíny.

V roku 2015 k nim pribudli relikvie prvého slovanského pápeža svätého Jána Pavla II., ktoré farnosti podaroval jeho dlhoročný osobný tajomník Mons. Stanislav kardinál Dziwisz. Oltár sv. Jána Krstiteľa s výjavom krstu Božieho Syna je po pravej bočnej strane. Najvyššie a najväčšie oblúkovité okná chrámu zdobia nádherné farebné vitráže sv. Petra a Pavla s atribútmi a slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda s atribútmi.

Výrazná kostolná veža s krížom je veľmi vysoká a ukrýva v sebe tri zvony. Veľký zvon nesie meno sv. Jána Krstiteľa má priemer 104 cm a výšku 86 cm. Váži 604 kg a bol odliaty v roku 1914. Preklad: Odlial Egry Ferenc v Kisgöczi. Na počesť sv. Jána Krstiteľa dali postaviť / Veriaci z Nižného Hrušova./ Dr. FISCHER COLBRIE ÁGOST diecézny biskup./ V čase pôsobenia kňaza Jána Matuscáka.

Stredný zvon Sv. Na plášti zvona je text: SVÄTÝ/ CYRIL A METOD/ ORODUJTE/ ZA NÁS a pod týmto textom je drobným písmom dodané: ULIL JOSEF TKADLEC HALENKOV 1986. Zvon slávnostne požehnal 17. mája 1987 vdp. Na plášti malého zvona je reliéf Panny Márie sediacej v oblakoch s dieťaťom v náručí.

V posledných rokoch prebiehala rozsiahla rekonštrukcia interiéru a exteriéru chrámu ako príprava na storočnicu postavenia a posvätenia chrámu. K stému výročiu kostola rodina Barkóciová darovala sochu Dobrého pastiera z autorskej dielne Mgr. umenie. Jána Feča, ktorá je umiestnená pred chrámom v záhrade. Námestie Jána Pavla II. 26. júla sviatok sv. Joachima a sv.

Zoznam farárov pôsobiacich v Kojšove V Rakovci nad Ondavou pôsobili aj farári v Kojšove, tu je ich zoznam:

• Andreas LADIŽINSKÝ (1771-1798)
• Joannes VISLOCKÝ (1799-1835)
• Stephanus BISTEY (1835-1856)
• Georgius TÓTH (1857-1896)
• Viktor LEUKANIČ (1896)
• Paulus KARAFANDA (1896-1908)
• Eugenius HUČKO (1908-1915)
• Viktor MICHALIČ (1915-1944)
• Július ŽUPAN (1944-1947)
• Július ZACHARIÁŠ(1944-1950 a 1968-1974)
• Metod SZEKELY (1974-1977)

Patrocínium: Presvätá Bohorodička Ochrankyňa (1760; 2001) Farnosť je súčasťou Košickej eparchie a patrí do Michalovského protopresbyterátu. História farnosti: Prvá správa o Rakovci je v listine z roku 1252. Pôvodné názvy obce boli Rakolch, Rakowcz alebo Rakocz.

Slovenský názov korení v slove "rak" a je odvodený od potoka, v ktorom je množstvo rakov. Správy o murovanom chráme v obci sú z roku 1760 zasvätenom Pokrovu presvätej Bohorodičky, postavenom v barokovo-klasicistickom štýle. Je to jednoloďová stavba s polkruhovým uzáverom a s predstavanou vežou na západe, v interieri klenutá pruskými klenbami. Obnovený bol v roku 1928 a neskôr v roku 1983.

V tejto obci sa v roku 1857 narodil Štefan Miklóssy, prvý biskup Hajdúdorožskej eparchie (dnešné Maďarsko). V roku 1948 patrili do farnosti fililálne obce Moravany a Suché. V Suchom stojí Gréckokatolícky chrám sv. najvyšších apoštolov Petra a Pavla. Od 17. apríla 1939 bola farnosť sídlom protosynkela (generálneho vikára) Mukačevskej eparchie (Západná Ukrajina) Antona Tinka, ktorý spravoval časť Mukačevskej eparchie, ktorá pripadla bývalej Československej republike.

Na výstavbe nového chrámu začali veriaci pracovať v roku 1998. Nový chrám s rovnakým patrocíniom - ako starý - bol posvätený vladykom Milanom Chauturom, biskupom Košickej eparchie 5. augusta 2001. Od roku 2018 prebieha výstavba novej farskej budovy. Mgr. Michal Baran.

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev.

Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa. K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I.

V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie.

Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749. Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771.

Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv.

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné.

Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.

Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami.

Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827. Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r.

História kúrie pochádza z roku 1851. V roku 1956 bol Okresným národným výborom v Michalovciach zriadený ako Domov dôchodcov. Gréckokatolícky kostol ochrany Presvätej Bohorodičky, jednoloďová barokovo-klasicistická stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z roku 1760.[8] Chrám má hladké fasády s polkruhovo ukončenými oknami.

Nový Gréckokatolícky chrám zasvätený rovnakému patriocíniu ako starší chrám - Ochrane Presvätej Bohorodičky (cirkevnoslovansky Pokrov). Nový chrám bol dokončený v roku 2001 a vysvätení košickým eparchom, biskupom Milanom Chauturom.

V obci sa nachádza druhý najstarší dub (dub letný - Quercus robur L.) na Slovensku. Výškou takmer 30 metrov a vekom viac ako 550 rokov patrí k najstarším na území Slovensko a podkarpatského oblúka. V 90. rokoch bol obvod duba spevnený betónom na mieste kde kedysi zasiahol do duba blesk a spôsobil jeho požiar.

Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1252. Po neúrode v roku 1830 postihla v roku 1831 obec cholera. V obci bola od 25. júla do 20. augusta. Sirmaiovská kúria, jednopodlažná klasicistická stavba z druhej polovice 18. storočia. Úpravami prešla v roku 1995.[5] Stavbe dominuje trojosový rizalit. Fasády sú členené okennými osami so šambránami pretiahnutými na celú výšku objektu. Biordiho kúria, jednopodlažná klasicistická stavba z druhej polovice 18. storočia.

tags: #greckokatolicky #chram #rakovec