Mapa Slanských vrchov
Názov obce sa vyvíjal z pôvodného Azar (1304) cez Ozor (1327), Naghozor (1352), Welke Ozorowcze (1773) až po súčasný Veľké Ozorovce, ktorý sa používa od roku 1920. Osídlenie územia obce je však oveľa staršieho dáta.Timkovic 83 Greckokatolicke Kosice a ich dejiny 2020
Najstaršie dejiny
Už veneolite (neskorá doba kamenná - 3000 - 1900 pred n.l.) boli v chotári obce objavené keramické zlomky mladoeneolitickej tiszapolgárskej kultúry. Na svahu pod hladinou vodnej nádrže vo Veľkých Ozorovciach boli nájdené: keramická plastika zvieraťa (býčka), päť kusov čepelí, torzo kamenného sekeromlatu, torzo kamenného klina a dve kamenné sekerky (torzo). Aj v staršej dobe bronzovej archeológovia uvádzajú nálezisko v chotári obce. Z mladšej doby rímskej (3. - 4. storočie nášho letopočtu) boli nájdené prepálené kamene z dna pece, torzo keramického praslena, železná troska a torzo kamenného brúsika. Slovanské sídlisko v 8. - 9. stor., z predveľkomoravského a veľkomoravského obdobia, je uvedené v štúdii PhDr. Dušana Čaploviča. Prof. Vojtech Budinský- Krička objavil pri archeologickom prieskume v katastri Veľkých Ozoroviec črepy včasnostredovekej keramiky zo 6. - 12. storočia. Kontinuitu osídlenia tohto územia potvrdzuje aj keramický hrniec s profilovaným okrajom ústia, s rytou vlnovkou pod hrdlom z bielej keramiky, datovaný do 15. storočia, ktorý sa nachádza vo fonde Vlastivedného múzea v Trebišove. Archeologické a jazykovedné údaje svedčia o tom, že Veľké Ozorovce boli starým slovanským sídliskom, ktoré existovalo ešte pred 11. storočím. Ich názov bol podľa J. Stanislava odvodený od slovanského rodového mena. Odtiaľ prešiel do maďarského názvoslovia sídlísk v Uhorsku. Názov Veľké /Nagy/ Ozorovce sa vykytuje v archívnych dokumentoch od polovice 14. storočia. Aj v 18. storočí sa v listinách a daňových súpisoch vyskytuje typický slovanský názov obce - Ozorowcze.Stredovek a novovek
Koncom 13. a začiatkom 14. stor. získali časť majetkov dediny Ruskov od uhorského kráľa zemania z Veľkých Ozoroviec. Táto skutočnosť potvrdzuje, že obec so zastúpením zemanov už v 13. stor. existovala. Napriek tomu, doteraz najstaršia písomná zmienka spomína Azar v roku 1304 ako majetok Pelétheiovcov. Podľa nej šľachtici zo starého rodu Bogatradvan odovzdali časť majetku v obci iným šľachticom. Túto skutočnosť potvrdzuje aj listina z roku 1324. Písomný doklad z roku 1328 udáva, že zeman Šimon, syn Michala z Veľkých Ozoroviec naďalej vlastnil majetok v Malom Ruskove. Listina z roku 1355 potvrdzuje, že majetková držba Jána Pelétheiho v obci pokračovala. V prvej polovici 14. storočia preukázateľne patrila časť majetkov v Malom Ruskove zemanom z Veľkých Ozoroviec. Aj v pápežských desiatkoch z rokov 1332-1337 je údaj, že obec Ozor bola už v tomto čase farnosťou. Pôsobil v nej okolo roku 1335 farár Ján z Ozoroviec /Johannes de Azar/, ktorý odvádzal pápežovi desiatok zo svojich ročných príjmov. Pomerne cenný je aj poznatok o najstaršom veľkoozorovskom kostole. Písomný prameň z roku 1383 uvádza, že vo Veľkých Ozorovciach bol kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Z uvedeného vyplýva, že vo Veľkých Ozorovciach existoval kostol už pred 14. storočím. Po nástupe reformácie patril veľkoozorovský kostol okolo roku 1598 až do roku 1700 reformovanej kresťanskej cirkvi /kalvínom/. V ďalšom období sa kostol dostal opäť do majetku rímskokatolíckej cirkvi.
Gréckokatolícky kostol Narodenia presvätej Bohorodičky v Zemplínskej Teplici
O veľkosti obce a majetkových pomeroch jej obyvateľov poskytujú údaje predovšetkým daňové súpisy. Napríklad daň kráľovi platili v roku 1441 veľkoozorovské sedliacke usadlosti 47 zlatých. Zo zdanenia vyplýva, že obec mohla mať v tomto čase 50 sedliackych domácností, ktoré hospodárili na 47 celých usadlostiach. Rovnako, ako v iných zemplínskych obciach, aj vo Veľkých Ozorovciach sa v 16. storočí počet sedliakov znižoval a z daňových odvodov vyplýva, že aj chudobneli. V priebehu 15. - 18. stor. sa na majetkovej držbe v obci podieľalo viac vplyvných rodín. V dokumentoch z roku 1408 sa uvádza, že časť nehnuteľností v obci dostal Mikuláš Ujfalussi. Jeho majetková držba bola však len prechodná, pretože v roku 1414 už do majetkového vlastníctva v obci výrazne vstúpili popri Pelétheiovcoch aj Azaryovci. Pramene uvádzajú v roku 1435 Juraja, Petra a Jána Azaryovcov. Časť ujfalussiovských majetkov bola podľa listiny z roku 1471 predaná Lastóczyovcom. Majetková držba zrejme ovplyvnila aj rozdelenie obce.Rozdelenie obce a majetkové pomery
V písomných prameňoch zo 16. storočia jevo Veľkých Ozorovciach uvedený Horný a Dolný koniec. Napríklad v roku 1576 patrili majetky na ich hornom a dolnom konci Imrichovi Leökösovi a Michalovi Bornemiszovi a neskôr /1610/ Michalovi a Zuzane Bottkovcom. V polovici 16. stor. /1555/mali rozhodujúci podiel na majetkoch Azaryovci. Súpis z roku 1598 uvádza až 12 vlastníkov, medzi ktorými dominovali Mikuláš a Peter Azaryovci, Peter a Gašpar Lastóczyovci, Juraj Drugeth, Juraj Ladmóczy, Ján Nagy a ďalší. Popri tamojších zemanoch sa na majetkovej držbe v obci v 16. - 17. storočí podieľali aj významné šľachtické rody Perényiovcov a neskôr Drugethovcov. V roku 1601 boli Veľké Ozorovce preukázateľne súčasťou hradného panstva Trebišov a patrili Jurajovi Drugethovi. Aj voku 1637 dostáva ako kráľovský dar veľkú časť nehnuteľností vo V. Ozorovciach Juraj Drugeth, vlastník trebišovského hradného panstva. Potvrdzuje to aj urbár z roku 1601, podľa ktorého sedliacke domácnosti v drugethovskej časti obce platili peňažnú rentu zemepánovi 50 denárov a naturálnu rentu deviatok z úrody obilia a chovu prasiat. Želiarske domácnosti platili polovičné dávky /25 denárov a naturálie/. Poddaní museli tiež kupovať zemepanské víno a plniť robotné povinnosti /obrábať panské vinice, polia a iné práce/.Ničenie a úpadok
Ničenie a pustošenie krymských Tatárov neobišlo v roku 1567 ani Veľké Ozorovce. Padla im za obeť väčšina zemplínskych obcí, niektoré /Stanča/ dokonca na niekoľko desaťročí zanikli a museli byť znovu osídlené. Krymskí Tatári vyplienili aj Veľké Ozorovce, pričom desať usadlostí vypálili. Obyvateľstvo sa pred nimi rozutekalo a do dediny sa vracalo iba postupne. Podľa daňového súpisu z roku 1567 boli veľkoozorovské sedliacke domácnosti zdanené len od 5,5 porty /porta=celá sedliacka usadlosť/. V obci bolo aj osem želiarskych domácností. Znižujúci sa počet sedliackych domácností v obci potvrdzuje aj súpis z roku 1582, podľa ktorého boli zdanené iba od päť port. Dedina Veľké Ozorovce pozostávala v roku 1600 z 19 poddanských domov, kúrie zemanov, kostola, fary a školy. V tomto čase patrili Veľké Ozorovce medzi stredne veľké zemplínske obce. Z hľadiska zloženia obyvateľstva mali prevažnú časť poddanského, ale aj zemianskeho a farského obyvateľstva. O veľkosti obce a majetkových pomeroch jej obyvateľov poskytujú údaje predovšetkým daňové súpisy. Na základe daňových súpisov môžeme usudzovať, že dedinabola v zlom hospodárskom položení. Dokumentuje to malý počet usadlostí v histórii obce. Napríklad v roku 1635 mala len 0,5 porty /iba polovicu sedliackej usadlosti/. Nastal dlhodobý úpadok Veľkých Ozoroviec. Počas protihabsburských stavovských povstaní v 17. storočí a začiatkom 18. storočia sa prudko znížil počet osídlených poddanských usadlostí a ich hospodárska sila. Veľké Ozorovce sa vyľudňovali, vymierali a časť obyvateľstva sa pred plienením chránila útekom z obce. Nedostatok poddaných spôsobil, že ozorovský chotár spustol. Časť obce sa v roku 1620 dostala spolu s Milhostovom a Plechoticami do zálohu Rákóczyovcom a zostali v ňom ešte aj v roku 1656. Protihabsburské stavovské povstania mali nepriaznivý vplyv na hospodársky a populačný vývoj Veľkých Ozoroviec. Dedinu a jej obyvateľstvo plienili kuruci i labanci. Podľahla jej časť obyvateľov obce, ale aj dobytok a ošípané.18. a 19. storočie
Od roku 1720 vstúpila do vlastníckych vzťahov obci rodina Zámboryovcov. Písomné pramene uvádzajú majetkovú držbu Michala /1720/ a Gabriela /1750/ Zámboryovcov. Spolu s nimi vlastnil časť majetkov Štefan Keczer. V roku 1760 získava nehnuteľnosť vo Veľkých Ozorovciach rodina Szemereovcov. Adam Szemere a Michal Szenczy sú zaznamenaní v uvedenom roku ako vlastníci rozhodujúcich majetkov vo V. Ozorovciach. V 18. stor. patrila prevažná časť veľkoozorovských majetkov Jozefovi Szirmayovi /1815/, neskôr Ľudovítovi Zámborymu /1826/, Antonovi Ardayovi, Samuelovi Reskovi, Tomášovi Horváthovi a Tomášovi Reviczkému /1849/. Medzi vlastníkmi nehnuteľností v roku 1855 sa uvádza barón Michal Barkóczy. Koncom 19. stor. prináležalo dominantné miesto v majetkovom vlastníctve rodinám Barkóczyovcov a baróna Joanellyho. Zhoršovanie hospodárskych pomerov veľkoozorovských poddaných a šíriaca sa cholera boli príčinou vzniku sedliackeho povstania v roku 1831. Zemepáni oberali poddaných o práva, ktoré im zabezpečoval Tereziánsky urbár. Žiadali vyššie roboty, hlavne od želiarov a podželiarov, odoberali im pôdu, obmedzovali užívanie pastvísk a lesov. Nespokojnosť poddaných viedla k živelnému výbuchu nespokojnosti, ktorý ešte urýchlila epidémia cholery a trávičská legendaz nevedomosti rozšírená medzi poddanských ľudom. Vzbura poddaných vo Veľkých Ozorovciach,ktorá bola rýchlo potlačená, bola výsledkom zlých hospodárskych pomerov, ktoré znásobila epidémia cholery.Zaujímavé sú poznatky o demografickom vývoji obce. Aj v dejinách Veľkých Ozoroviec spôsobilo plienenie kurucov a labancov, počas protihabsburských stavovských povstaní v 17. a začiatkom 18. storočia, značné vyľudnenie obce. Svedčí o tom súpis z roku 1610, ktorý zdaňoval sedliakov a želiarov vo Veľkých Ozorovciach iba od 1,25 porty. Vyľudňovanie obce dokumentujeaj štatistika z roku 1635, ktorá potvrdzuje zdanenie iba od 0,5 porty. Veľké Ozorovce sa stali malou dedinou. Súpis z roku 1715 udáva, že po protihabsburských povstaniach a morovej epidémii koncom prvého desaťročia 18. stor. mali Veľké Ozorovce len 6 obývaných a 25 opustených domácností. Na opustených hospodárstvach, ktorých obyvatelia zutekali pred plienením kurucov či labancov, alebo zomreli pri morovej epidémii koncom prvého desaťročia 18. storočia, zostali obývateľné domy. V prvej etape boli vyľudnené Veľké Ozorovce osídlené prisťahovalcami z dedín severne od Humenného a v druhej etape prirodzeným populačným vývojom. Počas ruthénskej kolonizácie prichádzali za úrodnejšou pôdou zo severovýchodu Uhorska /východného Slovenska/ skupiny prisťahovalcov, ktoré tu našli lepšie životné podmienky a vyľudnené obydlia. Úrodná pôda však lákala obyvateľstvo zo severovýchodných častí horného Uhorska /Slovenska/, ktoré počas ruténskej kolonizácie doosídlilo aj túto obec. Dôkazom toho je súpis z roku 1787, podľa ktorého žilo v obci v 87 domoch 700 obyvateľov. Príliv kolonistov pokračoval aj v prvej tretine 19. stor., pretože v roku 1828 žilo už v 112 veľkoozorovských domácnostiach 855 obyvateľov. Tento východiskový stav sa udržal aj v roku 1869 /854 obyvateľov/. Hromadné vysťahovalectvo zo Zemplínskej župy sa začalo koncom 70. rokov 19. storočia. Jeho bezprostrednou príčinou bola v uvedenom čase neúroda, ale za hlavný dôvod treba považovať zložité hospodárske a sociálne pomery, poznačené silnou maďarizáciou. Vysťahovalectvo neobišlo ani Veľké Ozorovce. Demografický vývoj v rokoch 1869 - 1910 potvrdzuje, že v dôsledku jednotlivých vysťahovaleckých vln sa počet Veľkoozorovčanov znížil z 854 v roku 1869 na 698 v roku 1910, t.j. o 156 osôb.| Rok | Počet obyvateľov | Úbytok |
|---|---|---|
| 1869 | 854 | - |
| 1880 | 743 | -111 |
| 1890 | 647 | -96 |
| 1900 | 730 | +83 |
| 1910 | 698 | -42 |
20. storočie
Vznik medzivojnovej ČSR vítali s veľkými nádejami všetci národne uvedomelí občania. Spájali s ňou splnenie túžby po národnej a sociálnej slobode a spravodlivosti. Martinskou deklaráciou sa 30. októbra 1918 pripojilo k novej republike aj Slovensko. Stará uhorská vládna moc sa všemožne snažila zachovať celistvosť Uhorska. Proti tejto snahe vzniklo aj vo Veľkých Ozorovciach slovenské ľudové hnutie, ktorého výsledkom bolo založenie miestneho výboru Slovenkej národnej rady 9. decembra 1918. Dvanásti Veľkoozorovčania odmietli separatistické tendencie východoslovenskej rady, ktorá sídlila v Prešove i orientáciu na Maďarskú národnú radu v Budapešti. Presadili vlastnú orientáciu na Slovenskú národnú radu a prijatú Deklaráciu slovenského národa. Vznik Miestneho výboru SNR vo Veľkých Ozorovciach bol významným činom národne zmýšľajúcich občanov, ktorí určili jasne smerovanieobce bezprostredne po vzniku Československej republiky. V prvej polovici decembra 1918 vznikol aj Miestny výbor SNR v Malých Ozorovciach. Tieto výbory boli zárodkom vznikajúcej slovenskej samosprávy. V januári 1919 dobrovoľnícky pluk československého vojska vstúpil do miest a obcí Zemplína, Veľké Ozorovce nevynímajúc. Administratíva a spoločensko-politické záležitosti prešli vo Veľkých Ozorovciach do slovenských rúk. Po vzniku medzivojnovej ČSR sa obyvateľstvo zaoberalo prevažne poľnohospodárstvom, drevorubačstvom a furmankou. V roku 1921 vypukol štrajk poľnohospodárskych robotníkov na miestnom veľkostatku. Aj po presídlení sídla okresu zo Sečoviec do Trebišove v roku 1928 boli Veľké Ozorovce sídlom notárskeho úradu, ktorý patril medzi 13 notárskych úradov na území vtedajšieho Trebišovského okresu. Po dlhšej chorobe zomrel v roku 1930 veľkoozorovský notársky tajomník Jozef Štich. Starostom obce bol v tomto čase Michal Kovaľ. Výnosom prezídia ministerstva vnútra z 13. 5. 1930 sa stal prednostom Obvodného notariátu vo Veľkých Ozorovciach Alexander Malcher, notársky adjunkt, ktorý predtým pôsobil v Nižnej Olšave. Obvodný notariát vo Veľkých Ozorovciach mal 8. 7. 1930 majetok v hodnote 10 566,- Kč. Do obvodného notariátu patrilo päť obcí: Veľké Ozorovce, Malé Ozorovce, Plechotice, Kerestúr /Zemplínska Teplica/ a Egreš s 3159 obyvateľmi /1930/. /ŠOKA Trebišov, f. Obvodný NÚ V. Ozorovce, zápisnica z 2. 7. 1930/. Štatistické údaje o demografickom vývoji Veľkých Ozoroviec potvrdzujú, že v rokoch medzivojnovej ČSR došlo k prirodzenému rastu obyvateľstva obce. Počet obyvateľov vzrástolzo 656 v roku 1921 na 742 /1930/ a 806 v roku 1940. V roku 1930 bolo zo 742 obyvateľov obce 658 československej, maďarskej a 2 židovskej národnosti. Medzi cudzozemcov zaradili v štatistike 41 osôb. Z hľadiska náboženského vyznania bolo 444 Veľkoozorovčanov rímskokatolíkov, 220 gréckokatolíkov, 1 ev. AV, 68 patrilo k reformovanej kresťanskej cirkvi a 9 k izraelitom. /Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku 1930, s. 108/Osobitne tragický bol údel Veľkoozorovčanov v rokoch druhej svetovej vojny. Pred príchodom frontu 26. novembra 1944 fašistické jednotky 101. horskej pešej divízie a 500. trestného práporu obec vypálili. Zhorelo 135 domov. Dielo skazy zavŕršili 7 týždňov trvajúce boje v decembri 1944 až januári 1945, počas ktorých zo 156 domov, ktoré tvorili obec pred vojnou, sa zachovalo len niekoľko.tags: #greckokatolicky #kostol #egres