Grécky boh slnka: Apolón a Hélios

Keď sa povie „grécky boh slnka“, väčšina ľudí si predstaví Apolóna. Ako božstvo slnka vystupuje v dielach mnohých starogréckych poetov a filozofov. Apolónova funkcia slnečného božstva upútala aj mnohých archeológov.

Bádatelia, ako napríklad český archeológ Jan Bouzek, vyžívali Apolóna ako odrazový mostík, keď sa snažili interpretovať rozmach slnečnej symboliky v Európe doby bronzovej (23.-9. storočie pred n. l.). Slnečné symboly alebo (zriedkavejšie) naturalistické zobrazenia slnka sa vtedy objavujú vo veľkom počte na keramike, amuletoch, zbraniach a zbroji, záveskoch a rozličných „prestížnych“ predmetoch (slnečné disky a vozíky, kotly, zlaté „klobúky“…). Vzostup slnečného kultu zasiahol aj územie Slovenska. Archeológovia niekedy dokonca predpokladali uctievanie stredoeurópskeho božstva identického alebo blízkeho antickému Apolónovi.

Apolón, boh slnka, svetla, ochranca života a poriadku, umení a proroctiev.

Tento prístup však má háčik. Apolón v gréckej mytológii pôvodne (napr. v Homérových dielach) nesúvisel so slnkom a tieto asociácie nadobudol až dodatočne, zrejme až v 6. stor. pred n. l. „Grécky Apolón je komplexná postava, ktorá prevzala črty viacerých starších božstiev,“ vysvetľuje helenista Martin West. Pripomína, že Apolón bol taktiež bohom veštieb a zjavení, hudby, piesní a poézie, lukostreľby, liečenia, ale aj moru a iných chorôb. Podľa Westa vykazuje paralely s viacerými blízkovýchodnými aj indoeurópskymi božstvami. Najviac podobností ho spája s védskym Rudrom: „Vo Védach sa Rudra zobrazuje ako lukostrelec, ktorého strely rozosielajú choroby a smrť. Modliaci ho prosia, aby ušetril tých, čo ho uctievajú, a ich zvieratá.

Pri interpretáciách slnečného kultu doby bronzovej sa často opomína ten druhý slnečný boh starovekých Grékov - Hélios. Kým však Apolón predstavuje prevažne zmes božstiev, ktoré nemali so slnkom nič spoločné, Hélios bol bohom slnka od najstarších čias. Nové bádanie navyše naznačuje, že Hélios zdieľa komplexné mytologické pozadie s ďalšími indoeurópskymi bohmi slnka.

V antických prameňoch sa z neho zachovali len fragmenty. Nečudo: s výnimkou Rodosu a niektorých dórskych regiónov pevniny bol kult Hélia u starých Grékov okrajový. Našťastie Héliove takmer zabudnuté mytologické pozadie dokážeme rekonštruovať.

Rekonštrukcia mytologického pozadia Hélia

„Koncentrujem sa na analýzu frazeológie. Porovnávam slová a frázy doložené v obmedzenom počte gréckych príbehov s tými, ktoré sú doložené v obdobných naratívoch iných indoeurópskych jazykov,“ hovorí o svojom prístupe Massettiová. „Tento typ práce pripomína prácu archeológa alebo reštaurátora, ktorý opätovne skladá príbeh ako veľkú mozaiku tak, že spája malé kúsky, skryté v pestrej palete príbuzných literárnych tradícií.

Lauru Massettiovú najprv upútal nenápadný detail. V diele Hodujúci mudrci grécky autor Athénaios z Naukratidy (3. storočie pred n. l.) cituje medzičasom stratené dielo básnika Antimacha (5. storočie pred n. l.), ktorý uvádza, že „velebená Erytheia viedla Hélia v zlatom pohári“. Zlatý pohár spomínajú mnohí antickí autori ako „dopravný prostriedok“ nočnej plavby Hélia.

„Erytheia“ vystupuje u starých Grékov v rôznych kontextoch, často v súvislosti s Héliom a s jeho dopravným prostriedkom. Spomína sa ako názov ostrova na ďalekom západe, blízko miesta, kde zapadá slnko - v jednom z mýtov sa k nemu na Héliovom pohári doplavil Herakles. Inokedy sa Erytheia spomína ako jedna z hesperidiek - nýmf či bohýň večera. Napríklad básnik Mimnermos (7. storočie pred n. l.) píše, že práve v „krajine Hesperíd“ začína Hélios svoju nočnú cestu. Ako spoločníčka slnečného boha vystupuje Erytheia len vo fragmente textu od Antimacha.

Prvú indíciu poskytuje podľa talianskej vedkyne samotné meno Erytheia. „Pochádza priamo z praindoeurópskeho koreňa *h₁rewdʰ ‚očervenieť, červenieť‘, z ktorého vychádza široká paleta slov, ako napríklad adjektívum ‚červený‘ v rôznych indoeurópskych jazykoch,“ píše Massettiová.

Čo je dôležité, Mimnermove diela sa radia medzi najstaršie antické pramene. Aj on informuje o nočnom dopravnom prostriedku boha Hélia, ten však na rozdiel od neskorších autorov nešpecifikuje. Označuje ho za „milú posteľ“, „dutý“, „zlatý“ a „okrídlený“.

„Výrazy dutý a okrídlený sú v gréckej poetickej frazeológii epitetá typicky používané pre lode,“ píše Massettiová. Upozorňuje, že napr. „Antimachov zlatý pohár a Mimnermova okrídlená, milá posteľ, na ktorej Hélios cestuje v noci, je to isté,“ píše Massettiová.

Hypotézu, že Erytheia sprevádzajúca Hélia predstavuje relikt starobylej tradície, podporuje podľa Massettiovej baltská mytológia. Mytológiu Litovcov a Lotyšov poznáme len z novovekého folklóru, ten však vykazuje mnohé archaické črty.

Massettiová vyzdvihuje početné paralely medzi Héliom a baltskou bohyňou slnka Saule. V prvom rade, aj meno Saule vzniklo z praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-. V druhom rade, bohyňa putuje rovnakými sférami v identických častiach dňa, v spoločnosti rovnakých zvierat a používajúc obdobné dopravné prostriedky. A tak ako Hélia sprevádza postava nesúca meno „červená“ (Erytheia), Saule sprevádza ryba rauda, čo doslovne znamená „červená“: Erytheia aj rauda pochádzajú z rovnakého praindoeurópskeho výrazu *h₁rewdʰ.

Paralely nekončia pri etymológii. Motív spájajúci slnečné božstvo s rybou sa môže zdať zvláštny.

„Pozoruhodnú ikonografickú paralelu poskytujú nálezy zo Škandinávie neskorej doby bronzovej,“ píše Laura Massettiová. Naráža na prestížne britvy pochádzajúce 12. až 6. storočia pred n. l., ktoré nesú vyobrazenia slnka na lodi a/alebo v sprievode rôznych zvierat. Dánsky archeológ Flemming Kaul si koncom 90. rokov minulého storočia všimol, že vyobrazenia vytvárajú ucelený príbeh.

Púť slnka sa sa začína ráno na lodi v sprievode ryby, nasleduje stretnutie so sokolmi a potom s koňmi. Neskôr na slnko zaútočí had a skryje ho. V noci slnko putuje na lodi, až kým ho ryba neodprevadí k inej, „dennej lodi“.

Rybu považuje Flemming Kaul za akéhosi mediátora medzi dňom a nocou, ktorý vedie slnko od nočnej lode k dennej. „Úlohou nordickej slnečnej ryby je sprevádzať loď nesúcu slnko medzi koncom noci a začiatkom dňa. Paralela s úlohou, ktorú spĺňa v baltskom folklóre rauda, je pozoruhodná,“ píše Massettiová.

Slnečný voz z doby bronzovej

Ak mytologický príbeh doložíme v troch geograficky vzdialených indoeurópskych tradíciách, naznačuje to, že máme dočinenia s prastarým mýtom, ktorý môže siahať až do praindoeurópskych čias (4. tisícročie pred n. l.). Vo védskej tradícii je bohom slnka Súrja, ktorého meno je tak ako meno Hélia a Saule odvodené od praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh2ul-.

Súrja sa však v súvislosti s plavbou na lodi spomína len ojedinele (Atharvaveda Śaunaka 17.1.25, a vágna alúzia tamtiež 13.2.2bc). Laura Massettiová argumentuje, že vo védskej tradícii došlo k posunu a naratív dennej a nočnej púte slnečného božstva „zdedili“ tzv. božskí blíženci (Ašvinovia/Nasátjovia), božstvá úzko asociované so slnkom. Tak ako Hélios (a Saule) cez deň putujú vo voze ťahanom neúnavnými koňmi a v noci sa plavia na lodi.

„Existenciu“ praindoeurópskeho slnečného božstva „Séhul“ podporuje aj paleta etymologicky príbuzných indoeurópskych slnečných božstiev, ako sú rímsky Sol, germánska Sunna, nordická Sól, chetitský dUTU-li-i-aš (*Sahhulias), avestský Huuarɘ alebo Huuarɘ Xšaēta („slnko“ resp. „žiarivé slnko“) a azda aj keltská Sulis, ktorých mená taktiež vychádzajú z pratvaru *séh2ul-.

Porovnávacia mytológia sama o sebe prezrádza len základné črty Séhul: božstvo malo dcéru, považovalo sa za „vševidiace“, privolávalo sa za svedka prísah a križovalo oblohu ťahané koňmi, ktoré sú označované za neúnavné a rýchle. Prečo nie viac? Príčin je viacero. Význam slnečného božstva v dobe železnej miestami výrazne upadol (Germáni), inde, kde podľa archeológie pretrval, chýbajú písomné pramene (Ilýri).

Našťastie, začína sa ukazovať, že chýbajúce dieliky do skladačky pravekých slnečných (aj iných) mýtov môžeme získať. Len musia „spojiť sily“ viaceré vedné odbory, konkrétne jazykoveda a porovnávacia mytológia s archeológiou. Práve vďaka tomu sme získali indície, že „dobrodružný“ príbeh o strastiplnej púti slnka/slnečného božstva, zobrazený na prestížnych britvách nordickej doby bronzovej, nebol lokálny, ale široko rozložený v čase aj priestore.

Ak sú závery o rozšírení tohto mýtu pravdivé, môžeme jeho odrazy očakávať aj v archeologickom zázname dnešného Slovenska.

Prehľad Indoeurópskych Slnečných Božstiev

tags: #grecky #boh #slnka #na #zlatom #clne