SVIATOSŤ VYKÚPENIA - najsvätejšiu Eucharistiu - Matka Cirkev uznáva s pevnou vierou a prijíma s radosťou, slávi ju a s úctou sa jej klania, čím zvestuje smrť Ježiša Krista a vyznáva jeho zmŕtvychvstanie, kým sám nepríde v sláve, aby ako nepremožiteľný Pán a Vládca, večný Kňaz a Kráľ vesmíru odovzdal kráľovstvo pravdy a života nesmiernej velebnosti všemohúceho Otca.
Náuka Cirkvi o najsvätejšej Eucharistii, v ktorej je všetko duchovné dobro Cirkvi, to jest sám Kristus, náš veľkonočný Baránok, ktorá je zdrojom a vrcholom celého kresťanského života a ktorej kauzálny vplyv je prítomný v samotných počiatkoch Cirkvi, bola počas stáročí vysvetľovaná s veľkou starostlivosťou a veľkou autoritou v koncilových a pápežských dokumentoch. Najnovšie pápež Ján Pavol II. v encyklike Cirkev žije z Eucharistie opäť vysvetlil dôležité body tejto náuky s prihliadnutím na cirkevnú situáciu dnešných čias.
Aby Cirkev náležite chránila toto veľké tajomstvo predovšetkým v slávení posvätnej liturgie aj v týchto časoch, najvyšší veľkňaz prikázal Kongregácii pre Boží kult a disciplínu sviatostí v spolupráci s Kongregáciou pre náuku viery pripraviť túto inštrukciu, ktorá sa zaoberá niektorými predpismi týkajúcimi sa sviatosti Eucharistie.
„Niet pochýb, že koncilová liturgická reforma priniesla veľké výhody na uvedomelejšiu, aktívnejšiu a plodnejšiu účasť veriacich na svätej oltárnej obete.“ No „nechýbajú tiene“. Nemožno mlčať o svojvoľnostiach, aj veľmi vážnych, proti podstate liturgie a sviatostí, ako i proti tradícii a cirkevnej autorite, ktoré v dnešných časoch nezriedka poškodzujú liturgické slávenia v tom či onom cirkevnom prostredí.
Zachovávanie noriem vydaných cirkevnou autoritou si vyžaduje zhodu mysle a slova, vonkajších úkonov, ako aj pozornosť srdca. Je jasné, že iba vonkajšie zachovávanie noriem by bolo proti podstate posvätnej liturgie, v ktorej Kristus Pán chce zhromaždiť svoju Cirkev, aby sa v ňom stala „jedno telo a jeden duch“. Preto vonkajšie úkony majú byť osvietené vierou a láskou, ktoré nás spájajú s Kristom i navzájom medzi sebou a podnecujú lásku k chudobným a opusteným.
Slová a liturgické obrady sú verným, po stáročia dozrievaným vyjadrením Kristovho zmýšľania a učia nás zmýšľať ako on; ak uvedieme do zhody naše zmýšľanie s týmito slovami, naše srdcia pozdvihneme k Pánovi.
Svojvoľnosti v liturgii „prispievajú k znejasneniu pravej katolíckej viery a náuky o tejto obdivuhodnej Sviatosti“. Tým sa znemožňuje, aby mohli „veriaci istým spôsobom znova prežívať skúsenosť dvoch emauzských učeníkov: ,Otvorili sa im oči a spoznali ho´”. Pretože pred mocou a božstvom Boha a pred jasom jeho dobroty, prejavenej predovšetkým vo sviatosti Eucharistie, sa patrí, aby všetci veriaci mali a preukazovali zmysel pre úctu k Božej velebnosti, ktorého sa im dostalo skrze spásonosné umučenie jednorodeného Syna.
Koreňom svojvoľného nedodržiavania predpisov nezriedka býva falošné chápanie slobody. No Boh nám v Kristovi nezanechal iluzórnu slobodu, v ktorej môžeme robiť, čo chceme, ale slobodu, v ktorej môžeme robiť to, čo je dôstojné a správne. To platí nielen pre prikázania, ktoré dal priamo Boh, ale aj pre zákony, s náležitým prihliadnutím na povahu každej normy, vyhlásené Cirkvou.
S veľkým žiaľom treba poznamenať, že sa vyskytujú „ekumenické iniciatívy, ktoré napriek vznešeným úmyslom občas vedú k eucharistickej praxi protirečiacej disciplíne, ktorou Cirkev vyjadruje svoju vieru“. Dar Eucharistie však „je priveľký, než aby sa mohli pripustiť nejasnosti a zužovanie jej významu“.
Svojvoľnosť v liturgii sa často zakladá na nevedomosti, pretože väčšinou sa odmieta to, čoho hlbší význam sa nechápe ani minulosť sa nepozná. Veď zo samotného Svätého písma, „z jeho vnuknutia a podnetu vznikli liturgické prosby, modlitby a spevy a z neho dostávajú svoj zmysel liturgické úkony a znaky“. Čo sa týka viditeľných znakov, „ktoré používa posvätná liturgia na označenie neviditeľných božských skutočností, tie zvolil Kristus alebo Cirkev“.
Napokon štruktúry a formy posvätných slávení pre jednotlivé obrady či už východnej, alebo západnej tradície sú v zhode so všeobecnou Cirkvou aj čo sa týka zvykov všeobecne prijatých z neprerušenej apoštolskej tradície, ktoré má Cirkev verne a starostlivo odovzdávať budúcim generáciám.
Cirkev sama nemá žiadnu moc nad tým, čo ustanovil Kristus a čo tvorí nemeniteľnú časť liturgie. Keby sa však narušilo puto sviatostí s Kristom, ktorý ich ustanovil, a s udalosťami, na ktorých bola založená Cirkev, veriacim by to nič neosožilo, ale by ich to vážne poškodilo. Posvätná liturgia je totiž úzko spätá s princípmi náuky, preto používanie neschválených textov a obradov vedie k tomu, že nevyhnutný súlad medzi zákonom modlitby a zákonom viery sa zmenšuje alebo stráca.
Tajomstvo Eucharistie je príliš veľké, než „aby si niekto mohol dovoliť nakladať s ním podľa svojich predstáv, ktoré by nerešpektovali posvätnú povahu a univerzálnu dimenziu tohto tajomstva“. Kto teda takto koná, hoci by bol kňazom, sledujúc svoje náklonnosti, škodí podstatnej jednote rímskeho obradu, ktorá má byť dôsledne zachovaná, a koná skutky nijako sa nezhodujúce s hladom a so smädom po živom Bohu, ktoré pociťuje ľud dnešných čias, ani nevykonáva autentickú pastoračnú činnosť alebo správnu liturgickú obnovu, ale skôr okráda veriacich o ich bohatstvo a dedičstvo.
Svojvoľné konanie v liturgii neprospieva ozajstnej obnove, ale narúša skutočné právo veriacich na liturgické slávenia, ktoré sú výrazom života Cirkvi podľa jej tradície a disciplíny. Svojvoľné konanie vnáša prvky deformácie a nejednotnosti do samotného slávenia Eucharistie, ktoré vynikajúcim spôsobom a svojou povahou smeruje k tomu, aby naznačovalo a obdivuhodne utváralo spoločenstvo božského života a jednotu Božieho ľudu. Dôsledkami toho sú neistota v náuke, pochybnosť a pohoršenie Božieho ľudu, a takmer nevyhnutne prudké reakcie, čo všetko v našich časoch, keď sa kresťanský život aj pod silným vplyvom sekularizácie často stáva veľmi ťažkým, privádza mnohých veriacich do veľkého zmätku a do zármutku.
Všetci veriaci však majú právo na pravú liturgiu a predovšetkým na také slávenie svätej omše, aké Cirkev chcela a ustanovila, aké sa predpisuje v liturgických knihách, ako aj v ostatných zákonoch a normách. Katolícki veriaci majú právo, aby obeta svätej omše bola pre nich slávená integrálnym spôsobom podľa úplného učenia Učiteľského úradu Cirkvi. Napokon katolícke spoločenstvo má právo na také slávenie najsvätejšej Eucharistie, aby sa naozaj javilo ako sviatosť jednoty a aby sa vylúčili všetky chyby a gestá, ktoré by mohli spôsobiť rozdelenie a rozbroje v Cirkvi.
Všetky normy a upozornenia vyložené v tejto inštrukcii sú v zhode - hoci rôznymi spôsobmi - s poslaním Cirkvi, ktorá má bedliť nad správnym a dôstojným slávením tohto veľkého tajomstva. O rôznych stupňoch, ktorými sa jednotlivé normy spájajú s najvyšším zákonom celého cirkevného práva, a tým je starostlivosť o spásu duší, hovorí posledná kapitola tejto inštrukcie.
Apoštolskej stolici prináleží riadiť posvätnú liturgiu celej Cirkvi, vydávať liturgické knihy, skúmať ich preklady do národných jazykov, ako aj dozerať na to, aby sa liturgické nariadenia, najmä tie, ktorými sa riadi slávenie najvznešenejšej obety svätej omše, všade verne zachovávali.
Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí „sa zaoberá tým, čo pri neporušení kompetencie Kongregácie pre náuku viery patrí Apoštolskej stolici z hľadiska riadenia a napomáhania posvätnej liturgie, predovšetkým sviatostí. Podporuje a chráni disciplínu sviatostí najmä z hľadiska ich platnosti a dovoleného slávenia“. Tiež „pozorne dozerá, aby sa liturgické smernice presne zachovávali, aby sa predchádzalo svojvoľnostiam a tam, kde sa objavia, aby boli odstránené“.
Diecézny biskup, prvý vysluhovateľ Božích tajomstiev v partikulárnej cirkvi, ktorá mu bola zverená, je správcom, zveľaďovateľom a strážcom celého liturgického života.
Cirkev sa prejavuje predovšetkým pri každom slávení svätej omše a najmä keď sa slávi v katedrále „za plnej a aktívnej účasti všetkého svätého Božieho ľudu, (...) na spoločnej modlitbe pri tom istom oltári, na čele s biskupom“, obklopeným svojimi kňazmi, diakonmi a posluhujúcimi. Okrem toho, každé „zákonité slávenie Eucharistie sa koná podľa smerníc biskupa, ktorému je zverená povinnosť predkladať Božej velebnosti kult poklony kresťanského náboženstva a upravovať ho podľa Pánových príkazov a v súlade s cirkevnými predpismi, podľa jeho osobitného úsudku prispôsobenými potrebám diecézy“.
Totiž „diecéznemu biskupovi prináleží v cirkvi, ktorá mu je zverená, v medziach svojej kompetencie vydávať normy pre liturgiu, ktoré všetkých zaväzujú“. Biskup však musí mať vždy pred očami, aby nebola odstránená tá sloboda, ktorá sa predvída v normách liturgických kníh, aby sa slávenie múdro prispôsobovalo kostolu alebo zhromaždeniu veriacich, alebo iným pastoračným okolnostiam, aby tak celý posvätný obrad bol naozaj primeraný citlivosti zhromaždených veriacich.
Biskup riadi partikulárnu cirkev, ktorá mu je zverená, a jeho úlohou je usmerňovať, viesť, podnecovať, niekedy aj napomínať, a plniť posvätnú úlohu, ktorú prijal v biskupskej vysviacke, tak, aby budoval svoj ľud v pravde a vo svätosti. Má vysvetľovať pravý význam liturgických obradov a textov a živiť v kňazoch, diakonoch i vo veriacich laikoch ducha posvätnej liturgie, aby títo všetci boli vedení k aktívnemu a osožnému sláveniu Eucharistie, a rovnako má zabezpečiť, aby celé telo Cirkvi - v diecéze, v národe aj vo svete - mohlo napredovať v rovnakom zmýšľaní, v jednote lásky.
Veriaci „majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi, aby bolo všetko v jednotnom súlade a úplnosti na Božiu slávu“. Všetci - aj členovia inštitútov zasväteného života a spoločenstiev apoštolského života, členovia všetkých cirkevných združení a hnutí každého druhu - podliehajú autorite diecézneho biskupa vo všetkom, čo sa týka liturgických náležitostí, bez zrušenia práv, ktoré im boli zákonite priznané. Diecézny biskup má právo a povinnosť bdieť nad liturgickými náležitostiami a v dôsledku toho robiť vizitáciu kostolov a oratórií na svojom území, aj tých, ktoré sú založené alebo spravované členmi spomínaných inštitútov, ak ich veriaci trvalo navštevujú.
Kresťanský ľud má zase právo, aby diecézny biskup bdel, aby sa nevkradlo svojvoľné konanie do cirkevnej disciplíny, najmä čo sa týka služby slova, slávenia sviatostí a svätenín, kultu Boha a svätých.
Komisie, rady alebo spoločnosti, ktoré ustanovil biskup na napomáhanie „rozvoja liturgie, posvätnej hudby a umenia v jeho diecéze“, majú konať podľa úmyslu a direktív biskupa a musia dôverovať jeho autorite a schvaľovaniu, aby si zodpovedne splnili svoju úlohu a aby sa zachovalo účinné riadenie biskupa v jeho diecéze. Vo všetkých týchto ustanoveniach, v ostatných inštitúciách a pri každom podujatí v oblasti liturgie, ako sa to už dávno zdôrazňuje, majú biskupi skúmať, či ich činnosť je ešte plodná, a pozorne zisťovať, aké nápravy alebo zmeny k lepšiemu treba urobiť v ich zložení a činnosti, aby nadobudli novú silu.
To isté platí aj pre tie komisie, ktoré boli na žiadosť koncilu ustanovené biskupskou konferenciou na ten istý cieľ. Ich členmi majú byť biskupi, ktorí sa jasne odlišujú od odborných spolupracovníkov.
Apoštolská stolica už v roku 1970 oznámila a opäť v roku 1988 pripomenula potrebu rozhodnutia ukončiť všetky experimenty, čo sa týka slávenia svätej omše. A teda jednotliví biskupi ani ich konferencie nemajú nijakú moc dovoliť pokusy týkajúce sa liturgických textov a iných záležitostí predpísaných v liturgických knihách. Aby sa takéto pokusy mohli vykonávať v budúcnosti, vyžaduje sa povolenie Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ktoré sa dáva písomne a o ktoré majú požiadať konferencie biskupov. Také povolenie sa udeľuje len z veľmi vážneho dôvodu. Čo sa týka podujatí inkulturácie v oblasti liturgie, treba dôsledne a integrálne dodržiavať osobitne stanovené normy.
Všetky normy týkajúce sa liturgie, ktoré na svojom území podľa práva určila konferencia biskupov, podliehajú preskúmaniu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, bez ktorého nemajú záväznú platnosť.
Kňazi, riadni, starostliví a nevyhnutní spolupracovníci biskupského stavu, povolaní slúžiť Božiemu ľudu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium, ktoré sa venuje rozličným úlohám. „V jednotlivých miestnych spoločenstvách veriacich sprítomňujú určitým spôsobom biskupa, s ktorým sú spojení v duchu dôvery a veľkodušnosti, primerane svojmu stavu berú na seba jeho úlohy a starostlivosť a každý deň ich oddane plnia.“ A „pre účasť na kňazstve a poslaní biskupa nech v ňom kňazi naozaj uznávajú svojho otca a nech ho úctivo poslúchajú“. Okrem toho „majúc na zreteli dobro Božích detí, nech sa usilujú mať svoj podiel na pastoračnej práci celej diecézy, ba celej Cirkvi“.
Dôležitá úloha, ktorú „majú pri slávení Eucharistie najmä kňazi, ktorým prináleží predsedať mu in persona Christi, zaručujúc svedectvo a službu spoločenstva nielen komunite, ktorá má priamu účasť na slávení, ale aj všeobecnej Cirkvi, ktorá je povolaná vždy, keď ide o Eucharistiu. Je potrebné vyjadriť žiaľ nad tým, že najmä počnúc rokmi pokoncilovej liturgickej reformy, pre zle pochopený zmysel kreativity a prispôsobenia nechýbali vybočenia, ktoré mnohým spôsobili utrpenie“.
ADVENT - JEHO HISTÓRIA A VÝZNAM
Dôsledne s tým, čo v obrade kňazskej vysviacky sľúbili a počas „Omše svätenia olejov“ každoročne obnovujú, „presbyteri majú na chválu Božiu a posvätenie kresťanského ľudu zbožne a verne podľa cirkevnej tradície sláviť tajomstvá Krista, najmä v obeti Eucharistie a vo sviatosti zmierenia“. Nech neodnímajú hlboký význam vlastnej služby tým, že deformujú liturgické slávenie svojvoľným menením, vynechávaním, alebo pridávaním. Svätý Ambróz povedal: „Nie v sebe, ale v nás je zraňovaná Cirkev. Chráňme sa teda, aby náš pád nebol ranou pre Cirkev“. Nech teda kňazmi, ktorí sa tak slávnostne zasvätili službe, nie je zraňovaná Božia Cirkev.
A nakoniec všetci „kňazi nech sa starajú náležite pestovať liturgickú náuku a umenie, aby im zverené kresťanské spoločenstvá pomocou ich liturgickej služby čoraz dokonalejšie velebili Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého“. Nech sú naplnení tým obdivom a úžasom, ktorým napĺňa srdcia veriacich veľkonočné tajomstvo slávené v Eucharistii.
Diakoni, „ktorým vkladajú ruky nie na kňazstvo, ale na službu“, muži dobrej povesti, majú tak konať, aby s Božou pomocou naozaj boli uznaní za učeníkov toho, „ktorý neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“, a bol uprostred svojich učeníkov „ako ten, ktorý slúži“. A títo posilnení darom Ducha Svätého vkladaním rúk slúžia Božiemu ľudu v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom. Majú mať teda biskupa za otca a poskytovať pomoc jemu i kňazom „v službe slova, oltára a lásky“.
Nech nikdy nezanedbávajú „udržiavať tajomstvo viery, ako hovorí apoštol Pavol, v ... omšu za vrchol kresťanského života. uvádza: „Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. účasť na samej Pánovej obete“ (KKC, č.
Niektoré aspekty Svätej omše
| Aspekt | Popis |
|---|---|
| Eucharistia | Vzdávanie vďaky Bohu, prepodstatnenie chleba a vína na Kristovo telo a krv. |
| Liturgia slova | Čítanie zo Svätého písma, homília a modlitby. |
| Úloha kňaza | Predsedá sláveniu in persona Christi, zaručuje svedectvo a službu spoločenstva. |
| Účasť veriacich | Aktívna účasť prostredníctvom modlitieb, spevov a prijímania Eucharistie. |