História Spiša, konkrétne gréckokatolíkov žijúcich na tomto území, je dodnes veľmi málo preskúmaná. Avšak, jej korene siahajú hlboko do minulosti, ovplyvnené príchodom významných osobností a historickými udalosťami.
Počiatky a vplyv Cyrila a Metoda
V roku 863 prišli na Veľkú Moravu bratia Konštantín Cyril a Metod, Gréci byzantského obradu. Oni preložili východnú liturgiu a bohoslužobné knihy do staroslovanskej reči. Spiš za kráľa Svätopluka patril do Veľkomoravskej ríše. Je možné, že sv. Metod prechádzal naším územím, učil a ustanovil svojich žiakov, aby pokračovali v hlásaní Božieho slova.
Neskôr, keď boli cyrilometodský žiaci vyhnaní z nitrianskeho územia, niektorí sa mohli usídliť na Spiši. Po Metodovej smrti pápež Ján IX. poslal na Veľkú Moravu svojich vyslancov, ktorí na žiadosť kniežaťa Mojmíra II. Strediskom náboženského života na Spiši bola Spišská Kapitula. Spišské prepošstvo založené v r. 1198 mohlo vzniknúť na základoch biskupstva z veľkomoravskej doby. Dosvedčuje to lomený kríž, ktorý mali spišský prepošti vo svojom erbe. Na Kapitule možno sledovať ešte aj v 13. storočí biritualizmus.
O farnosti východného obradu v 12. a 13. storočí ako Závadka, Poráč, Helcmanovce, Slovinky, Repaše, Olšavica sa duchovne starali vtedajší spišský prepošti a to ešte dávno pred Florentínsko-ferarským snemom. Táto skutočnosť poukazuje, že sú to veriaci východného obradu, ako ich dokumenty z týchto časov uvádzajú, že sú „graeci ritus - gréckeho obradu“, ktorí však nikdy nepretrhli spojenie s Rímom a ktorí žili v symbióze s katolíkmi západného obradu až natoľko, že v 13. stor.
Gréckokatolícka farnosť v Kojšove
História gréckokatolíckej farnosti v Kojšove sa začala písať niekedy v rokoch 1717 - 1724, kedy bol za správcu novej farnosti menovaný miestny učiteľ Ján Klembarsky. Obec Kojšov pozostávala prevažne z prisťahovalcov z Oravskej a Liptovskej župy, ako aj Rusínov prisťahovaných počas Valašskej kolonizácie. Vplyvom reformácie boli obyvatelia do polovice 17. stor. prevažne evanjelikmi a.v. Postupne, ale začala vzrastať prevaha gréckokatolíkov, preto tu bola začiatkom 18. stor. zriadená farnosť. Podľa obecnej kroniky sa veriaci najprv stretávali v súkromnom dome, neskôr v priestoroch obecnej školy, čo je dnes budova obecného úradu. V tomto období bola postavená aj terajšia farská budova. Až v r. 1755 kňaz Juraj Tarasovič (1755 - 1771), ktorý nastúpil do kojšovskej farnosti po J.
Počas pôsobenia Andreja Ladižinskeho (1771 - 1798) bol inštalovaný v pôvodnej zvonici „Zvon sv. Ján Vislocky (1799 - 1835) s pomocou grófa Czákyho a miestnych veriacich vybudoval v rokoch 1806 - 1809 nový kamenný chrám, zasvätený svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi, keďže pôvodný drevený pravdepodobne vyhorel. Neskôr v r. Do konca 19. stor. pôsobili v Kojšove ešte Štefan Bistey (1835 - 1856), Ján Gerbery (1856 - 1857), Juraj Tóth (1857 - 1896), Viktor Leukanič (1896) a Pavol Karafanda (1896 - 1908). V tomto období patrili do farnosti Kojšov aj filiálky - Veľký Folkmar, Jaklovce, Margecany, Gelnica, Žakarovce, Košická Belá, Opátka, Zlatá Idka, Hýľov, Rieka, Hámor, Vyšný a Nižný Klátov.
Začiatkom 20. stor. prišiel do farnosti kňaz Eugen Hučko (1908 - 1915), dedo súčasného apoštolského exarchu v Českej Republike Mons. Jeho nástupca Viktor Mihalič (1915 - 1944) pôsobil v Kojšove počas 1. sv. vojny, kedy boli pre potreby frontu skonfiškované dva zvony. Po vojne v r. 1922 boli z darov veriacich obce a aj tých, čo odišli za prácou „za more“, zakúpené nové zvony. Július Zachariáš (1944 - 1951), (1968 - 1974) bol posledným kňazom v Kojšove pred Prešovským soborom. Ešte počas 2. sv. vojny spoločne s o.
Kňazi pôsobiaci v Kojšove
- Ján Klembarsky (1717 - 1724)
- Juraj Tarasovič (1755 - 1771)
- Andreas Ladižinský (1771-1798)
- Joannes Vislocký (1799-1835)
- Stephanus Bistey (1835-1856)
- Georgius Tóth (1857-1896)
- Viktor Leukanič (1896)
- Paulus Karafanda (1896-1908)
- Eugenius Hučko (1908-1915)
- Viktor Michalič (1915-1944)
- Július Župan (1944-1947)
- Július Zachariáš (1944-1950 a 1968-1974)
- Metod Szekely (1974-1977)
Útlak a obnova cirkvi
Z nedávnej histórie tejto cirkvi je nutné poukázať na rok 1950, keď 28. apríla bol administratívne zinscenovaný tzv. „Prešovský sobor“, na ktorom boli veriaci gréckokatolíci prehlásení za pravoslávnych a komunistický režim postavil Gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zakázal jej činnosť. Biskup Peter Pavol Gojdič bol uväznený a odsúdený na doživotný žalár. Zomrel ako mučeník v Leopoldovskej väznici. Činnosť cirkvi bola obnovená v roku 1968, kňazi sa mohli vrátiť do svojich farností, ale jej útrapy sa tým neskončili.
V rokoch 1951 - 1968, kedy bola Gréckokatolícka cirkev oficiálne zakázaná, sa veriaci stretávali na miestnom cintoríne, kde si vybudovali malú kaplnku. Chrám aj faru spravovala Pravoslávna cirkev. V tomto „ smutnom“ období chodili tajne vysluhovať sviatosti mnohí kňazi, napr. terajší otec biskup Mons. Ján Eugen Kočiš, o. Štefan Lazor, o. V lete r. 1968 sa do Kojšova vrátil o. J. Zachariáš a pôsobil tu až do r. 1974.
Po r. 1974 v Kojšove pôsobili: o. Metod Székely (1974 - 1977), o. Vasiľ Kormaník (1977 - 1990) a o. Milan Mojžiš (1990 - 1997). V tomto období prebehla rozsiahla rekonštrukcia chrámu, fary aj duchovného života vo farnosti. Farnosť navštívil najskôr ako ordinár, potom ako biskup o. V roku 1997 prišiel do Kojšova o. Marek Horňák. V r. 2002 sa vo farnosti konali Misie (prvé známe Misie sa v Kojšove uskutočnili v r. 1949). Pri tejto príležitosti bol pri chráme postavený drevený kríž vedľa mramorového a dreveného na pamiatku rokov 1951 -1968. V r. Súčasný správca farnosti je o. V súčasnosti je v obci Kojšov cca. 500 gréckokatolíkov. V okolitých obciach (Gelnica, Jaklovce, Margecany, Veľký Folkmár a Žakarovce), ktoré patria do farnosti, žije cca. Pri chráme Svätých apoštolov Petra a Pavla v Kojšove pôsobí niekoľko spoločenstiev: Bratstvo svätého ruženca, Spolok sv. ap. Petra a Pavla, Spolok sv. ap.
Zriadenie Apoštolského exarchátu
28. februára 1997 pápež Ján Pavol II. zriadil Apoštolský exarchát pre gréckokatolíkov žijúcich na území, ktoré je zhodné s hranicou košického kraja. Tým toto územie vyčlenil z Prešovskej eparchie, čím vznikol nový cirkevnoprávny subjekt. Nová „diecéza“. Na čele s exarchom biskupom Mons. ýznamným medzníkom pre gréckokatolíkov v našom meste bol 2. marec 1997, keď biskup Mons. Milan Chautur po prvý krát slúžil sv. liturgiu v novom chráme, ktorý nesie titul Chrám Premenenia Pána. Od toho dňa pulzuje náboženský život gréckokatolíkov tak ako v iných cirkvách. Denne sa slúži sv. liturgia a vysluhujú sviatosti.
Aby sa zabezpečilo duchovné dobro veriacich byzantského obradu, biskup Mons. Zvlášť veľkými písmenami sú zapísané do dejín gréckokatolíkov dni 4. november 2001 a 14. september 2003, kedy Sv. Otec Ján Pavol II.
Osobnosti Gréckokatolíckej cirkvi
Biskup Peter Pavol Gojdič
Keď bol biskup Pavol Gojdič v roku 1927 po svojej konsekrácii na súkromnej audiencii u pápeža Pia XI., odovzdal mu Svätý otec zlatý pektorálny kríž a povedal mu: „Tento kríž je symbolom všetkých ťažkých krížov, ktoré na teba, syn môj, zošle náš dobrotivý Pán počas tvojej apoštolskej činnosti.“ Budúcnosť ukázala, ako veľmi prorocké boli tieto slová!
Peter Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch v okrese Prešov. Za kňaza bol vysvätený 27. augusta 1911. 20. júla 1922 vstúpil do rehole sv. Bazila Veľkého a pri obliečke dňa 27. januára 1923 prijal rehoľné meno Pavol. Slávnostné rehoľné sľuby zložil 28. novembra 1924. Za apoštolského administrátora prešovskej diecézy bol menovaný 14. septembra 1926, inštalovaný bol 29. februára 1927. Za biskupa harpašského bol ustanovený 7. marca 1927. Vysvätený bol v Ríme 25. marca 1927. Za apoštolského administrátora pre apoštolskú administratúru mukačevskej diecézy na Slovensku bol menovaný 13. apríla 1939, za biskupa prešovského bol intronizovaný 8. augusta 1940. 16. januára 1946 bol splnomocnený administráciou všetkých katolíkov východného obradu v ČSR.
Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k veriacemu ľudu dostalo sa mu uznania, keď ho nazývali mužom zlatého srdca a cez druhú svetovú vojnu i po nej otcom trpiacich. Pri likvidácií gréckokatolíckej cirkvi v ČSR bol 27. apríla 1950 uväznený a odsúdený na doživotný žalár. Po nevýslovnom utrpení zomrel v deň svojho narodenia, 17. júla 1960. V leopoldovskej väznici dotĺklo šľachetné srdce jedného z najväčších predstaviteľov nášho cirkevného života 20. storočia. Jeho meno je pre všetkých kresťanov na Slovensku, ale zvlášť pre jeho milovaných gréckokatolíkov, symbolom vernosti Kristovi a jeho Cirkvi proti útlaku a zvôli ateistického komunistického režimu.
Spoluväzeň historik František Ondruška opisuje jednotlivé udalosti z väznice, aká obdivuhodná bola láska biskupa k nepriateľom. Vždy prejavoval poslušnosť a veľkú úctu voči dozorcom väznice. Keď sa vo väznici hovorilo o slobode a o korune mučeníka, hovoril: „Neviem, či by bolo hodno zameniť krásnu korunu mučeníctva za dva - tri roky života na slobode. No ja to nechám na milého Pána Boha. Nech rozhodne On.“ A tento spoluväzeň o jeho smrti píše: „Bolo 8 minút po polnoci. Bola nedeľa 17. júla 1960. Biskup ThDr.
Biskup Vasiľ Hopko
Biskup ThDr. Vasiľ Hopko nesporne patrí, popri blahoslavenom biskupovi Pavlovi Gojdičovi, OSBM, k veľkým osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Narodil sa 21.4.1904 v Hrabskom, neďaleko Bardejova. Jeho rodičia, Vasiľ a Anna, rod. Petrenková, boli jednoduchými roľníkmi. Pokrstený bol v rodisku 24.4.1904. Otec zastával aj funkciu zvonára a pri zvonení ho usmrtil blesk. Matka pre veľkú chudobu odišla za prácou do Ameriky. Ako sedemročného ho vzal k sebe matkin brat - gréckokatolícky kňaz Demeter Petrenko, ktorý pôsobil vo farnostiach Oľšavica a neskôr Blažov.
Základné vzdelanie získal v Bardejove a gymnázium absolvoval v Prešove. Po maturite v roku 1923 volaný Božím hlasom vstupuje do kňazského seminára, kde bol vynikajúcim študentom a vzorným bohoslovcom. Za kňaza bol vysvätený 3.2.1929 v Prešove biskupom Gojdičom. Už počas štúdia v seminári boli jasné jeho črty: “ Miloval svoju vieru, náboženstvo, svoj národ a obrad.“
Po kňazskej vysviacke bol poverený pôsobiť medzi gréckokatolíkmi v Prahe a pomôcť organizovať farnosť. Jeho pôsobenie bolo mnohoraké: venoval sa mládeži, robotníkom, študentom, nezamestnaným, sirotám. Založil Spolok gréckokatolíkov - študentov a Zväz gréckokatolíckej mládeže. Po 22 rokoch odlúčenia sa stretáva so svojou matkou, ktorá prišla z Ameriky. Prispieval aj do mnohých časopisov článkami týkajúcimi sa problematiky viery a národností. Zároveň študoval ďalej teológiu na Karlovej univerzite. Známe bolo Hopkovo úsilie o „zjednocovanie veriacich“ - jeho výpoveď:„Neprišiel som ani pre Rusov, ani pre Ukrajincov, ani pre Rusínov, ale pre gréckokatolíkov.“
Vasiľ Hopko zastával funkciu pražského farára od 1.9.1936. Za záslužné pôsobenie dostal titul Monsignor. Biskup Gojdič ho potom menoval do Prešova za špirituála. Táto práca ho napĺňala a veľmi tešila. V roku 1937 bol menovaný za konzistoriálneho konzultora. Neskôr, v roku 1943, za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove. V tom čase sa stal aj redaktorom časopisu Blahovistnik, do ktorého pravidelne prispieval duchovnými článkami. Napísal aj dielo Greko-katoličeskaja Cerkov.
Myšlienky: Biskup Hopko v seminári bol voči sebe mimoriadne prísny a náročný. Zvykol hovorievať: „Berte život vážne, lebo ho neslobodno brať na ľahkú váhu.“ Predvídanie politických zmien v republike, ako aj množstvo povinností, viedli biskupa Gojdiča k tomu, aby požiadal Svätú Stolicu v Ríme o pomocného biskupa. A práve ThDr. Vasiľ Hopko bol menovaný za pomocného biskupa prešovského a titulárneho biskupa midilského, a to bulou pápeža Pia XII. zo dňa 2. januára 1947. Biskupská konsekrácia sa udiala 11. mája 1947 v prešovskej katedrále. Hlavným svätiteľom bol biskup Pavol Gojdič, OSBM.
Biskup V. Hopko sa takto stáva pravou rukou biskupa Gojdiča, bol mu veľmi nápomocný. Často pri vizitáciách farností napomínal a povzbudzoval veriacich k plneniu svojich náboženských povinností a začal pripravovať veriacich aj na ťažké chvíle, ktoré nastali, keď komunisti v roku 1948 uchopili moc do svojich rúk. Útlak proti gréckokatolíkom vyvrcholil tzv. „Prešovským soborom“, ktorým bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákon a tak pre sídelného, ako aj pomocného biskupa sa začala krížová cesta mnohými väznicami.
Myšlienky: Po svojom menovaní oslovil pomocný biskup veriacich listom: „Všetci musíme byť preniknutí bratskou láskou!“, čo sám napĺňal svojím životom. Podriaďoval sa všetkým nariadeniam svojho predstaveného biskupa Pavla Gojdiča a na ich splnenie vynaložil všetky svoje sily a duchovné dary. Nasledoval ho dôstojne a hrdinsky. Po „Sobore“ nasledovali počiatočné internácie v Prešove, Báči, Hlohovci a väzenie v Ruzyni. Tu prežil na samotke 122 dní, kde ťažko trpel. Jedinou jeho stravou bol kúsok chleba a pohár vody. Sám biskup píše: „Modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný Katolíckej cirkvi.“
Dňa 24.10.1957 bol odsúdený Štátnym súdom v Bratislave na 15 rokov väzenia za protištátnu činnosť, zločiny velezrady a vyzvedačstva. Celkove 21x ho prevážali z väzenia do väzenia (Leopoldov, Ilava, Valdice, Ruzyňov, Mírov). Zlé väzenské zaobchádzanie mu spôsobilo trvalé zdravotné následky. Kvôli tomu ho v roku 1963 prepustili z väzenia a bol umiestnený do Domova dôchodcov v Oseku, avšak zostal pod policajným dozorom.
Myšlienky: Ani väzenie nezlomilo V. Hopka. Rehoľné sestričky v Oseku ho nazývali „náš zlatý človek“. Po spoločensko-politických zmenách v súvislosti s „Pražskou jarou“ bola vládnym nariadením č. 70/1968 dňa 13. júna 1968 obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi. Normalizovaný komunistický režim však nedovolil Hopkovi vykonávať administráciu Prešovskej eparchie. 2. apríla 1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa. Aj toto poslanie vykonával zodpovedne, napriek veku a narušenému zdraviu. Posilňoval veriacich, konsekroval kňazov ako dobrý pastier, zachovávajúc jemu zverenú úlohu. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove. Pochovaný bol 28. júla a jeho ostatky boli uložené v krypte prešovskej katedrály.
Myšlienky: Biskup Hopko všade zanechával dojem jednoduchého, skromného, srdečného a zbožného človeka. Vzorná príprava na smrť: Týždeň pred smrťou sa každý deň spovedal a aj posledný deň života slúžil sv.
tags: #grekokatolicka #farnost #gelnica