Osobnosť Ježiša Krista púta pozornosť filozofov, sociológov, teológov a pochopiteľne aj umelcov. Objavil sa na filmovom plátne, ale našiel si cestu aj na javiská divadiel.
Ježiš Kristus
Pali Danko vás pozýva do divadla s Ježišom na javisku v hrách Atentát od Leopolda Laholu a Neznámy od Júliusa Barča Ivana.
Bývalý učeník jedného z najväčších guru v Indii rozpráva svoj príbeh hľadania a obrátenia. Vydáva svedectvo a zároveň pomenúva rozdiely medzi spiritualitou východných náboženstiev a katolíckou náukou.
Kedysi dávno, keď sa múdrosť neprenášala prostredníctvom tlačových konferencií a PR oddelení, ale cez paramparu - neporušenú reťaz duchovných učiteľov, svet ešte poznal, čo znamená skutočný duchovný vodca/učiteľ.
Nie ten, čo sa nechá zvoliť v diplomatickom divadle s červenými plášťami a pozlátenými čašami, ale ten, kto žije v odriekaní a chudobe, ovláda svoje zmysly, chápe večnú pravdu (dharmu) a vedie druhých z temnoty nevedomosti do svetla poznania - dharmy.
Takýto sebarealizovaný jogín je skutočný duchovný učiteľ a vodca, ktorý reálne dokáže pozdvihnúť svojich nasledovateľov na úroveň čistej oddanej služby Bohu a oslobodiť ich z neustáleho kolobehu reinkarnácie. Pokiaľ toto nie je dosiahnuté, tzv.
Vo védskej tradícii je duchovný učiteľ (guru) nositeľom poznania, ktoré získal od svojho vlastného duchovného učiteľa, ten zas od svojho a tak sa prenáša odnepamäti. Tento princíp sa nazýva guru parampara, a jej zdrojom je samotná Najvyššia Božská Osobnosť, ako ultimátny duchovný učiteľ všetkých.
Duchovný učiteľ je teda zástupcom Boha na Zemi a musí byť preto pevne ukotvený v poznaní, realizácii a pokore. Musí byť sám oslobodený od všetkých hmotných pút, aby mohol oslobodzovať druhých.
Takto bola táto najvyššia veda odovzdávaná postupnosťou duchovných učiteľov a takto ju prijali svätí králi. Pravda sa teda predáva cez paramparu - nie v hlasovaní.
V skutočnosti, ak duchovný vodca nemá duchovné kvalifikácie - ako schopnosť ovládať myseľ, zmysly, byť bez túžob po svetskej sláve a bohatstve - jeho slová sú iba ozvenou hlinenej nádoby.
„A Ježiš mu povedal : Keď chceš byť dokonalý, choď, predaj svoj majetok, daj ho chudobným a budeš mať poklad v nebi. Na opačnej strane stojí inštitúcia pápeža. Jeho svätosť, ktorá, aby sme boli presní, nie je svätá z božského poverenia, ale z rozhodnutia kardinálov - mužov, ktorí sú sami výsledkom dlhoročnej cirkevnej kariéry, diplomacie a, priznajme si, často veľmi pragmatických kompromisov.
Pápež sa volí za zatvorenými dverami, obklopený dymom - nie mystickým, ale doslova dymom signalizujúcim výsledok volieb. A čo motivuje voľbu? Duchovné osvietenie? Skúmanie srdca kandidáta? Alebo skôr regionálna politika, potreba vplyvu v Latinskej Amerike, snaha osloviť Afriku, kde ešte evanjelium nie je prekonané Netflixom a nihilizmom?
Posledný pápež - František - bol z Argentíny. Náhoda? Sotva. Strategický ťah? Inštitúcia pápeža je za tie storočia popretkávaná škandálmi, ktoré by vystačili na niekoľko seriálov. A napriek tomu je funkcia pápeža stále vnímaná ako duchovná autorita. Prečo?
A keď už sme pri tých sexuálnych škandáloch, aj posledný pápež František neostal v tomto čistý, keď sa nepostavil za čilské obete sexuálneho zneužívania duchovnými, ale postavil sa na stranu biskupa, ktorého obvinili zo spoluúčasti na ich zneužívaní. To je také typické, že ruka ruku myje.
V snahe zachrániť svoju potápajúcu sa loď v Európe, kde sa z kostolov stávajú nočné kluby a kňazov poznajú už len z memov, cirkev prešla do ofenzívy. Už sa nebojuje za „pravdu“ - bojuje sa za relevanciu.
A prečo to všetko? Nie pre osvietenie. Ale pre čísla. Pre štatistiky. Zatiaľ čo pápež vedie svoj úrad ako prezident korporácie - s hovorcami, PR tímom a stretnutiami s prezidentmi - duchovný učiteľ vo védskej tradícii trávi čas v štúdiu šástier (svätých písiem), meditácii a vedení svojich žiakov na ceste oslobodenia.
Nesnaží sa byť moderný. Nesnaží sa byť populárny. Šríla Prabhupáda, pravý duchovný učiteľ, ktorý priniesol Védy na Západ v polovičke minulého storočia, bol raz v rozhovore dotazovaný na to, prečo nekonáme kompromisy ako cirkev, aby sme boli populárnejší.
Nikdy nerobím kompromisy vo svojich zásadách. Keby som urobil kompromis, mohol by som prilákať viac ľudí, ale potom by som im dal rozriedený produkt, ktorý by nebol ani pravý, ani čistý.
Tento článok nie je útokom na veriacich katolíkov - ale kritickým pohľadom na inštitúciu, ktorá sa tvári ako duchovná, ale funguje ako politická. Pápež môže byť milý starý pán s dobrou rečníckou schopnosťou, ale jeho funkcia nemá nič spoločné s kvalifikáciami, ktoré sú požadované od pravého duchovného učiteľa podľa Sanatana dharmy.
Ak hľadáme skutočné vedenie, nemali by sme sa dívať na biele rúcha a zlaté kríže. Mali by sme hľadať tých, ktorí poznajú Absolútnu Pravdu, žijú podľa nej a sú pripravení viesť aj ostatných - bez ohľadu na popularitu, politiku či potlesk davu.
Lebo duchovné vedenie nie je pozícia. Je to služba. A tú si nemožno zvoliť.