Prípad františkánskeho kňaza Bystríka Janíka, ktorého Okresný súd v Poprade odsúdil v 80. rokoch, opätovne otvára otázky o úlohe sudcov v komunistickom režime. Štefan Harabin, sudca, ktorý vtedy kňaza súdil, odmieta, že by ho odsúdil za prejav viery. Podľa jeho názoru bol Janík odsúdený za podvod ako majetkový delikt, o čom podľa neho nepochybne svedčia aj rozsudky Okresného súdu v Poprade a rozsudok odvolacieho súdu.
Pred istým časom denník SME písal o sudcoch, ktorí súdili za komunizmu za prejav viery kňazov a sudcami sú aj dnes. Jedným z prípadov bola kauza františkánskeho kňaza Bystríka Janíka, ktorého Okresný súd v Poprade odsúdil v 80. rokoch. Na ponuku denníka SME na rozhovor na túto tému nereagoval. Denník SME zisťoval detaily tohto prípadu, oslovil mnohých svedkov a oboznámil sa s archívnym dokumentmi. Trvalo pomerne dlho, kým sa podarilo podrobným pátraním zhromaždiť dostatok informácií.
Štefan Harabin sa pred týždňom stal ministrom spravodlivosti. Prípad iniciovala ŠtB, ktorá v spolupráci s políciou dosiahla to, že františkán Bystrík Janík išiel na viac ako dva roky do väzenia. Celý prípad opierali o výpoveď jedinej, psychicky labilnej ženy. Okrem toho prípad využili aj na celkové monitorovanie Rehole františkánov na Slovensku. Bystrík Janík už nežije, svetlo do celého prípadu však vnášajú ľudia, ktorí si na jeho odsúdenie pamätajú.
Podpora kňaza a zásah ŠtB
Janík bol sirota a chudobný, tajne vysvätený františkánsky kňaz z Liptova. V blízkej obci bývala zbožná bezdetná vdova, ktorej meno nezverejňujeme. Keď sa o Janíkovi dozvedela, rozhodla sa ho podporiť. Začala mu dobrovoľne dávať peniaze a posielať balíky. Podporovala nielen jeho, ale aj miestny kostol. Časom sa medzi ňou a Janíkom vytvoril blízky vzťah, až ju poprosil, aby sa stala jeho duchovnou matkou a dala mu materské požehnanie po jeho vysviacke za kňaza. Potom ho hlavne v rokoch 1978 až 1983 finančne aj materiálne dobrovoľne podporovala.
Po hromadnom zákroku eštebákov na Kvetnú nedeľu v roku 1983 sa františkáni rozhodli prerušiť všetky kontakty s ľuďmi, aby ich nedostali do problémov. Aj Janík sa so svojou náhradnou matkou prestal stretávať. Tá to psychicky neuniesla. Celú situáciu sa žena rozhodla riešiť svojsky. Posťažovala sa svojmu príbuznému, ktorý pracoval na ŠtB. Povedala, že Janíkovi dávala peniaze a že ju podviedol, lebo už k nej nechodí. Eštebáci sa jej tvrdení chytili a celý prípad rozpracovali. Už dávnejšie na Janíka viedli spis Cyril. ŠtB využila, že vdova je labilná.
V správe zo stretnutia, podpísanej 23. januára 1984 náčelníkom ŠtB v Poprade, majorom Nováčkom, eštebáci píšu o prvom kontakte s touto ženou. Jej stav si uvedomujú, píšu, že ide o "psychicky narušenú osobnosť". Na ich otázku, či dávala Janíkovi nejaké peniaze, povedala, že áno, ale nevie si spomenúť koľko. "Pôsobila dojmom nevyrovnaného človeka, psychicky labilného, ktorý sa snaží udržať doterajší vzťah medzi ňou a Janíkom. Z toho zrejme vyplýva aj strašenie Janíka, že pôjde na bezpečnosť a všetko oznámi," píše sa v správe. Denník SME má k dispozícii aj ďalšie záznamy ŠtB zo stretnutí s ňou. V auguste už rozprávala aj o jeho stykoch na nelegálnu Rehoľu františkánov a o tom, koľko mu kedy dala peňazí.
Potom ju už eštebáci odovzdali policajtom v Poprade, ktorí Janíka obvinili z trestného činu podvodu. Počas vyšetrovania urobili domové prehliadky u františkánov, zhabali im náboženskú literatúru a viacerých z nich sa pýtali, načo im je náboženská literatúra, prípadne, či vedia, že je Janík členom vtedy zakázanej františkánskej rehole.
Keď sa v Prahe vtedajší kardinál František Tomášek a provinciál - predstavený františkánov dozvedel, že po Janíkovi idú eštebáci, snažil sa hneď celú vec dať do poriadku. Žena mu napísala niekoľko listov, že ju Janík nenavštevuje. Bolo však už neskoro. Dokumenty eštebákov o nej dostával aj prvý námestník federálneho ministerstva vnútra, ktorý dával súhlas na ďalší postup. V byte, kde sa Janík zdržiaval, bol namontované priestorové odpočúvacie zariadenie.
Súdny proces a rozsudok
Prípad dostal na Okresnom súde v Poprade senát Štefana Harabina. Žena zrejme vypovedala zmätočne. Peniaze nechcela vrátiť, opakovala, že mu ich dávala dobrovoľne ako matka synovi, že ich od nej nepýtal a chcela, aby sa urovnal ich vzťah. Janík hovoril, že balíky aj peniaze bral, lebo mu ich sama dávala a keby si ich nevzal, hnevala by sa. Prokurátor navrhoval nepodmienečný trest, lebo ide o spoločensky nebezpečný trestný čin. Senát Janíka najprv oslobodil.
Prokurátor sa odvolal na krajský súd, kde žena výpoveď zmenila v tom, že Janík od nej peniaze pýtal a doklady a poštové ústrižky o tom vraj na jeho pokyn spálila. Na druhý raz dostal 28 mesiacov Krajský súd oslobodzujúci rozsudok zrušil a vrátil prípad na okres. Žena bola znovu vypovedať. Tentoraz povedala, že peniaze Janíkovi dávala aj preto, lebo ju "zhypnotizoval ako Ho Či Min Francúzov vo Vietname". Tvrdila, že kňaz ju len využíval, aby od nej vylákal peniaze. Harabinov senát Janíka vtedy na návrh prokurátora odsúdil na nepodmienečný trest 28 mesiacov. Hoci sa Janík odvolal, krajský súd trest potvrdil. Keď žiadal odklad nástupu do väzenia pre svoj zlý zdravotný stav, súd mu to zamietol s tým, že jeho zdravotný stav posúdi väzenský lekár.
Po uzavretí prípadu išiel vyšetrovateľ Závada na Krajskú správu ŠtB v Košiciach informovať, ako sa to skončilo. Eštebáci potom spis uložili do archívu.
Výpoveď vdovy a pohľad Ústavu pamäti národa
Žena má aj dnes problémy so zdravím. Trvá na tom, že Janíka musela udať. Ako dôvod však uvádza, že o nej v Slobodnej Európe Janík spolu s Antonom Hlinkom vyhlásili, že je hlúpa: "Vy by ste čo urobili?" Poprela, že ho udala, lebo jej chýbal ako syn. To s tým vraj nič nemá, išlo len o tú Slobodnú Európu. Keď sme jej ukázali materiály ŠtB, bola prekvapená. Desaťstranovú výpoveď na polícii vraj nikdy nepodpísala, povedala, že to museli sfalšovať. Hoci tvrdila, že nikdy neudávala celú rehoľu, zo spisu vyplýva, že o nej vypovedala. Hovorila o tom, ako podporovala viacerých farárov, ale nestarala sa o to, kam jej peniaze idú. To, že kňazov podporovala, vedela aj jej sestra, ktorá býva v susednom dome. Sama im totiž niekedy varievala, robila kuchárku v jedálni.
V celom súdnom spise je len jeden dokument od ŠtB - informácia pre policajtov, kde sa podľa eštebákov Janík zdržiava.
Miroslav Lehký z Ústavu pamäti národa povedal, že kauza Janík je typický prípad, ako ŠtB využila hocičo, aby potrestala kňaza. "Súdy sa vyhýbali porušeniu základného práva na vierovyznanie napríklad aj tak, že keď u niekoho našli zahraničnú náboženskú literatúru, kvalifikovali to ako trestný čin ohrozenia devízového hospodárstva alebo poškodzovanie záujmov republiky v cudzine."
Prípad františkána Bystríka Janíka nie je ojedinelý. Komunistická ŠtB bežne spolupracovala s políciou, aby dostali pred súd ľudí, ktorých bývalý režim považoval za nebezpečných. Svoju úlohu v tom zohrali aj súdy. Viacerí sudcovia sa dnes bránia, že postupovali len podľa vtedajších zákonov. Či vedeli o tom, akú úlohu v podobných prípadoch hrala ŠtB, je ťažké dokázať.
Výzvy na abdikáciu a kritika Štefana Harabina
Bývalí politickí väzni žiadajú Štefana Harabina, aby abdikoval z funkcie predsedu Najvyššieho súdu SR. Žiadajú to v mene pátra Cyrila Bystríka Janíka, ktorého Harabin súdil ako predseda senátu Okresného súdu v Poprade v roku 1986, Mariána Dudinského a Emila Šveca. "Počas Vášho pôsobenia sú všetci tí, ktorí majú odvahu slobodne vysloviť svoj názor a povedať pravdu, zastrašovaní justičnou mafiou, ktorá legalizuje miliónový biznis v sporoch na tzv. ochranu dobrého mena. V demokratickom a skutočne právnom štáte sú takého praktiky neakceptovateľné," píše za Svetové združenie bývalých československých politických väzňov František Bednár.
V Harabinovom životopise na webovej stránke Leaders sa podľa väzňov zámerne neuvádza, že v minulosti pôsobil na Okresnom súde v Poprade. "Pán predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v mene našich zosnulých spolubratov Vás vyzývam, aby ste zvážil svoje zotrvanie na poste predsedu, inak Slovenská republika ostane aj naďalej jediným postkomunistickým štátom, kde predseda najvyššieho súdu odsúdil kňaza ako sudca bývalého komunistického režimu," dodal Bednár.
Františkán Cyril Bystrík Janík predčasne zomrel na ulici vo veku 46 rokov aj na následky nespravodlivého obvinenia z podvodu. "Vy sám (Harabin, pozn. redakcie) ste ho najprv oslobodili, pretože ste ako právnik vedeli, že obvinenie voči nemu je len zámienkou, ktorú iniciovala ŠtB. Nemali ste však už dostatok osobnej statočnosti a odvahy, aby ste vzdorovali štátnemu záujmu komunistického režimu na odsúdení františkána Janíka v rámci tzv. generálnej prevencie pre výstrahu iným členom tajnej cirkvi. Rovnako ste nenašli odvahu vyhovieť žiadosti odsúdeného o odklad trestu zo zdravotných dôvodov, hoci ten bol už vtedy ťažko chorý," vyhlásil na adresu Harabina Bednár.
Väzni Harabina vinia z toho, že od prevratu nemal záujem o očistu justície, navyše nechal v rezorte pracovať sudcu Štefana Minárika. Novinár Marián Dudinský, ktorý sa nedožil ani dôchodku, bol odsúdený za vykonštruované vyzvedačstvo k siedmim rokom, a keď sa odvolal na Najvyšší súd SR, sudca Minárik mu zvýšil trest na desať rokov. Ten istý sudca nepripustil obnovu konania v Rakúsku uneseného Emila Šveca, ktorý sa až do svojej smrti márne domáhal vyšetrenia jeho nezákonného únosu z cudzieho štátu. Uniesli ho práve vtedy, keď mal ako lekár začať pôsobiť v Afrike, následne ho odsúdili za údajné vyzvedačstvo k dlhoročnému trestu a zničili mu život.
Bednár tvrdí, že je neospravedlniteľné, že Harabin svoje zlyhanie nikdy nepriznal a na rozsudku naďalej trvá. Podľa väzňov to dokazuje aj nedávny výrok súdu v Bratislave v spore proti vydavateľovi denníka, ktorý publikoval v roku 2005 prípad odsúdenia pátra Janíka, keď Harabin nepriamo označil františkána za podvodníka a neváhal prijať "judášskych 33-tisíc eur" za údajnú spôsobenú ujmu.
"Pokrytecky ste tvrdili, že Vy ste ho predsa nesúdili za prejav viery, ale za podvod. Ak by sa Vaše konanie malo právne kvalifikovať, tak s veľkou pravdepodobnosťou by sa jednalo o hanobenie mŕtveho!" neváhajú použiť ostré slová bývalí politickí väzni. Združenie prijalo Janíka za svojho čestného člena In memoriam a požiadalo Ústav pamäti národa o podanie návrhu na obnovu konania z dôvodu preukázateľného zasahovania ŠtB do činnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Ukážka práce ŠtB proti kňazom Miroslav Lehký z Ústavu pamäti národa povedal, že kauza Janík je typický prípad, ako ŠtB využila hocičo, aby potrestala kňaza. "Súdy sa vyhýbali porušeniu základného práva na vierovyznanie napríklad aj tak, že keď u niekoho našli zahraničnú náboženskú literatúru, kvalifikovali to ako trestný čin ohrozenia devízového hospodárstva alebo poškodzovanie záujmov republiky v cudzine." Prípad františkána Bystríka Janíka nie je ojedinelý. Komunistická ŠtB bežne spolupracovala s políciou, aby dostali pred súd ľudí, ktorých bývalý režim považoval za nebezpečných. Svoju úlohu v tom zohrali aj súdy. Viacerí sudcovia sa dnes bránia, že postupovali len podľa vtedajších zákonov. Či vedeli o tom, akú úlohu v podobných prípadoch hrala ŠtB, je ťažké dokázať.