História a súčasnosť obce Svatý Petr

Obec Fintice, ktorá vznikla ako potočná radová dedina, sa v priebehu stáročí vyvinula do dnešnej podoby. Jej doložené historické pramene uvádzajú, že pred rokom 1272 bola obec osadou kráľovských strážcov hraníc. Tento písomný doklad korešponduje s výsledkami umelecko-historického výskumu kaštieľa.

História kaštieľa vo Finticiach

V suteréne dnešného kaštieľa bola objavená stavba, ktorá je dokázateľne podstatne staršia, ako ostatné stavebné etapy vývoja kaštieľa a jeho celého komplexu. Úzke strieľňové okná, úzke dvere, vyúsťujúce do východnej strany veže, goticky tvarované, lomené oblúky klenieb a rozsah terajších suterénnych priestorov predpokladá najstaršiu stavebnú etapu v architektonickom stavebnom vývoji.

Toto sídlo už pravdepodobne neslúžilo pôvodným strážcom hraníc, lebo tí odišli pred rokom 1272, ale bolo pravdepodobne sídlom prvého majiteľa Fintíc, ktorý je listinne doložený, šľachtica zo Slavónska, komesa Gudu. Je však viac ako pravdepodobné, že toto prvé sídlo bolo budované na mieste pôvodnej strážnej veže. Obranný charakter zdokumentovaných znakov je jednoznačný.

Začiatkom 16. storočia sa majiteľom stávajú Darholcovci. Oni vlastnili majetok ešte v druhej polovici 16. storočia. Predpokladáme, že oni dali rozšíriť pôvodné gotické sídlo do renesančnej podoby. Vtedy kaštieľ v duchu renesančnej idey harmónie, dostal novú formu. Bola dostavaná druha veža, smerom ku dnešnému kostolu. Klenby v prvom nadzemnom podlaží sú typickou ukážkou renesančných klenieb so styčnými lunetami. Takéto klenby sa nachádzajú vo všetkých kaštieľoch v Šarišskej župe.

Renesančne tvarovaný stĺp v dnešnej hale - vstupnom priestore, má charakter dórskeho stĺpa a okolo neho bolo umiestnené pravotočivé schodisko na druhé nadzemné podlažie. Také isté dva stĺpy boli objavené aj v dnešnom objekte reštaurácie /bývalá voliareň/ na západ od kaštieľa, ale rozmerovo menšie. Na pätkách a hlaviciach boli nájdené zbytky tehlovočervenej polychrómie. Počas výskumu boli objavené aj stieľňové otvory a zbytky oblúkovitej atiky.

Prístavbou východne veže sa z jednovežového objektu stal dvojvežový, predpokladáme, že atika sa uplatnila v celom novovzniknutom tvare stavby kaštieľa. Pramenné materiály navodzujú nepriamo domnienku, že staviteľmi tejto druhej renesančnej fázy mohla už byť rodina Dessewffyovcov, ktorá sa spomína ako majiteľ už v prvých desaťročiach 17. storočia. Architektonické nálezy pôvodných neskororenesančných kamenných ostení na východnej veži, potvrdzujú tézu vývoja objektu.

Impozantná, a nie menej finančne nákladná, bola baroková prestavba celého areálu. Prestavba a dostavba pôvodných plochých trámových stropov na mohutné barokové korýtkové klenby s bohatou štukovou výzdobou páskového ornamentu, prestavba schodiska, dostavba hospodárskych krídel na východnej a západnej strane, dostavba severného krídla. To sú len najhlavnejšie práce rozsiahlej prestavby. Aj táto, slohovo označovaná ako baroková, má dve fázy. Druhá fáza výstavby komplexu fintického kaštieľa, súvisí s menšími dostavbami v kaštieli a veľkou stavebnou aktivitou významného predstaviteľa rodu, šarišského župana Samuela Dessewffyho.

Kostol Navštívenia Panny Márie

Kostol so spojovacou chodbou ku kaštieľu, bol podľa údajov postavený v rokoch 1775-1778, vysvätený až po dokončení interiérovej výzdoby v roku 1778. V tej dobe bola strecha prestavaná na mohutný manzardový typ s veľkými komínmi. Technické vymoženosti boli realizované aj akýmsi ústredným kúrením s teplovzdušnými kanálmi. V suteréne bola zriadená kanalizácia, ktorou sa odvádzala voda z vodojemu, tiež vybudovanému pre potreby kaštieľa.

Jednoloďový a jednovežový kostol s apsidou na východnej strane a spojovacím krídlom a chodbou na západnej strane prepojený s kaštieľom. Bol postavený na miesto staršieho kostola. Dosť netypické je aj situovanie kostola pod dominantným kopcom v centre obce v čase, keď rozloha kaštieľa nebola taká rozsiahla.

Exteriér a interiér kostola

Výzdoba a architektonické tvaroslovie exteriéru je už neskorobarokové, až rokokové. Najmä v štukovej výzdobe okien na spojovacom krídle, kde nájdeme doteraz zachované páskové ornamenty s rokokovými prekrajovanými mriežkami. Vstup do kostola je na južnej strane cez barokový portál, ktorý má v supraporte bohaté tvarovanie. Nad ním je umiestnený rodový erb Dessewffyovcov. Exteriérová výzdoba kostola je skromná, sústreďuje sa na vystupujúce štukové pilastre, zdôraznené farbou.

Interiér kostola je zaklenutý pruskými klenbami, bohato zdobenými štukovými rokokovými ornamentami, ktoré lemujú aj korunnú rímsu. Architektonicky dôležitým detailom je kamenné, pravouhlo tvarované ostenie-portál vstupu do sakristie. V klenáku je uvedený rok 1754. Interiéru dominuje hlavný oltár, viažúci sa k patrocíniu kostola Navštívenia Panny Márie. Po bokoch sú umiestnené oltáre sv. Jána Nepomuckého a sv. Jozefa. Nad západným vstupom umiestnený chór s orgánom, tvoria vzácny slohovo neskorobarokovo-rokokový súbor zariadenia kostola.

Oltáre kostola

Bočný oltár sv. Jozefa je typicky ikonologicky zaradený do komplexnej neskorobarokovej až rokokovej výzdoby celého kostola. Sv. Jozef bol deklarovaný za patróna Rakúska v roku 1675 pápežom Klementom X., na podnet Leopolda I. Postupne sa jeho kult pretransformoval na ochrancu rodiny. Veriaci mali a majú vždy k sv. Jozefovi úctu. Nájde sa len málo kostolov, kde sv. Jozef ako patrón chýba. Na oltári vo Finticiach je sv. Jozef ústrednou postavou oltárneho obrazu. Malého Ježiška nedrží na rukách, ale je k nemu sklonený v opatrovníckom geste.

Aj takto neznámy autor obrazu vyjadroval pestúnsky vzťah sv. Jozefa k malému dieťaťu-Ježiškovi. Kompozícia obrazu je jednoduchá a stred tvorí nahé telíčko dieťaťa objímajúce sv. Jozefa v jemnom detskom geste. Výraz sv. Jozefa je priam posvätný a vyjadrený je aj láskavým priklonením svojej hlavy k hlávke dieťaťa. Obraz je osadený v bohatom zlatom rokokovom ráme.

Po stranách oltára sú dvaja svätci. Sv. Anna drží v rukách knihu s rozradostenou tvárou, akoby učila čítať Pannu Máriu, svoju dlhoočakávanú dcéru, ktorá bola predurčená priviesť na svet Spasiteľa. Postava sv. Joachima je pootočená smerom k nebesiam, v ďakovnom výraze tváre a očí. V rukách drží pastiersku palicu ako symbol jeho pokorenia v chráme, dobrovoľného vyhnanstva a neskoršieho radostného návratu.

Tento oltár je v spodnej časti pod obetným stolom riešený ako grotta s ležiacou sv. Rozáliou. Táto svätica je uctievaná zo začiatku len vo svojej vlasti na Sicílii, v Palerme. Žila v 12. storočí, na kráľovskom dvore, ako dvorná dáma kráľovnej. Nespokojoval ju život na výslní a v blahobyte. Utiahla sa do kláštora, vo svojej snahe žiť nábožne. Ale ani tento život jej nebol dosť asketický. Odišla do pustatiny a žila pustovníckym životom.

Tam zomrela, a bola aj pochovaná. Pri vypuknutí moru v Palerme sa našli jej ostatky /v roku 1624/ a preniesli ich do Palerma. Od toho dňa skončila morová epidémia. Jej atribútmi sú jaskyňa a veniec bielych ruží. Rozáliin kult sa rozšíril do ostatnej Európy najmä vďaka jezuitom, ako ochrankyne pred morom. Táto skutočnosť zaiste ovplyvnila aj ikonologickú výstavbu tohto oltára. Skĺbenie jednotlivých postáv, navonok nesúrodé, sa nám v takýchto súvislostiach javí ako veľmi hlboko duchovne a emotívne zoradené, viažuce sa k hlavnému oltáru Navštívenia Panny Márie, ale aj k udalostiam v Uhorsku.

Oltár je doplnený bohato tvarovanými rokokovými hlavicami stĺpov a baldachýnom s malými postavami anjelikov a drapériami.

Oltár sv. Jána Nepomuckého je koncipovaný ako oltár, vo svojej vrchnej časti. Dolná polovica plní funkciu kazateľnice. Svojou architektonickou formou je skĺbená so schodmi kazateľnice, vyúsťujúcimi smerom k hlavnému oltáru. V najvrchnejšej časti oltára - kazateľnice je baldachýn. Z vnútornej časti je umiestnená holubica, ako symbol Ducha Svätého, po vonkajších stranách obrúbený šatkou a malými putti- anjelikmi. Baldachýn vo vrchnej časti je vyzdobený bohatými rokokovými tvarmi, nepravidelne sa vydúvajúcimi s bohato zláteným okrajom, dominantou a ukončením baldachýnu.

Ústredný motív oltára, prestavuje sv. Jána Nepomuckého, namaľovaného neznámym majstrom. Ikonologicky predstavuje typické zobrazenie českého svätca, v tomto období, veľmi obľúbeného. Pozoruhodný osud Jána Nepomuckého, spovedníka kráľovnej, ktorý pod hrozbou smrti /podľa legendy/ odmietol prezradiť spovedné tajomstvo kráľovskému manželovi s nie najčistejším svedomím.

Sv. Ján Nepomucký je na tomto obraze znázornený v hnedom rúchu, ale s kráľovským plášťom, podšitým červenou látkou /farba kráľovského purpuru/ a veľkým hermelínovým golierom. Okolo hlavy má päť hviezd. Zvláštnosť ikonografického zobrazenia je v netypickom zobrazení svätca v kráľovskom plášti, a zároveň v hnedom-kajúcnickom šate. Jediným tradičným atribútom je kríž, ktorý drží v ľavej ruke. Pravou rukou žehná. Doplňujúcimi svätcami, po oboch stranách obrazu sú sv. Peter a Pavol so svojimi atribútmi. Celý komplex je doplnený neskorobarokovými a rokokovými detailmi, s polychrómiou a zlátením. Oltár tvorí dominantné postavenie vo vyústení ľavej strany chrámovej architektúry. Zároveň je pendantom pravej strany, v týchto miestach rovnako ukončenej chrámovej lode do presbytéria, v ktorom je umiestnený hlavný oltár.

Hlavný oltár vo Finticiach je umiestnený v apside chrámu. Svojou architektonickou a sochárskou výzdobou je kombináciou dvoch typov oltára. Baldachýnového, ktorý je zriedkavejší a používal sa viac v období vrcholného baroka na Slovensku, a kombinácie rokokového drapériového oltára. Tento typ je známy z Dómu sv. Martina v Bratislave.

Oltárny komplex fintického kostola je dômyselne komponovaný na stred apsidy, tvorí dominantu jeho interiérovej výzdoby. Celá ikonologická výstavba sa viaže k ústrednému motívu oltára obrazu Navštívenia Panny Márie.

Vertikálna kompozícia začína prirodzene dolu, od menzy s nádstavcom, riešeným s veľmi dekoratívnymi rokajovými rezbárskymi prvkami. Svätostánok je zatvorený, s priestorom pre Sviatosť oltárnu. Dekoratívny, nepravidelne tvarovaný otvor je vo vrchole zvýraznený rokajom. Po oboch stranách Svätostánku sú relikviáre, tiež v bohatých rokokových rámoch. Vedľa nich sochy anjelov v miere nadživotnej veľkosti. Čiastočne s dynamickým pohybom tela a drapérie. Tváre sú modelačne klasisticko insitného charakteru. Obaja smerujú symetricky k oltáru v adoračnom geste, so zloženými rukami.

Sochársku kompozíciu tvoria zemskí patróni sv. Štefan a sv. Ladislav, uhorskí králi.

Socha na hlavnom fintickom oltári je námetom inšpirovaná legendou, podľa ktorej sv. Štefan keď obrátil celú krajinu na kresťanstvo, ponúkol svoju korunu Panne Márii. Presne tento výjav je zachytený v nádhernom úprimnom geste. Táto časť je z celej sochárskej výzdoby najzdarilejšia. Podľa niektorých znakov je možné usudzovať, že ju vyrezal oveľa zručnejší majster, ako ostatné sochy.

Sv. Ladislav, na pravej strane oltárnej kompozície, je podstatne statickejší, kompozične jednoduchší. Najnebezpečnejší boli Kumáni. Podľa najrozšírenejšej legendy zachránil dievčinu pred únosom, keď sa ju pokúsil uniesť Kumán. Toto víťazstvo akoby predznamenalo aj ďalšie víťazstvá nad nepriateľom. Od tejto doby sa mu darilo kraľovať v prospech svojej krajiny.

Svätci-zemskí patróni, boli nielen vznešenými prototypmi schopných, bohabojných, spravodlivých kráľov, ale boli aj ochrancami chudobných a všetkých obyvateľov kráľovstva. Rozšírila sa mienka, že keď sa starali o svojich za života, budú sa o nich starať aj po smrti. Budú vyprosovať milosť a pomoc pred biedou, hladom, chorobami. Najmä, už spomínané morové, epidémie boli veľkým postrachom obyvateľstva.

Svätý Ladislav obyčajne býva znázorňovaný vo vojenskom brnení, s vojenskou sekerou a kráľovskou korunou. Takto je znázornený aj vo Finticiach.

Sochárska výzdoba oltára pokračuje plynule do architektonickej výstavby oltára cez štvoricu stĺpov. Toto kombinovanie architektúry, maliarstva a sochárstva je typické pre obdobie baroka a vytvára veľkú optickú ilúziu priestoru.

Bočné polia medzi stĺpmi sú riešené drapériou, v strede je umiestnený veľký obraz, ktorý tvorí dominantu celého oltárneho komplexu. Je umiestnený v rokokovom vyrezávanom pozlátenom ráme. Nad ním je koruna uhorských kráľov podobná tej, ktorú má na vankúši sv. Štefan. Je nesená malými anjelíkmi-putti, ktorí sedia na volutách a rokajových výzdobách. Koruna tvorí baldachýn. Tento typ oltárneho ukončenia je typickým pre obdobie baroka a bol často používaný v Čechách, Rakúsku a na Slovensku.

Pod baldachýnom, v strede medzi obláčikmi a cherubínmi, ktorí symbolizujú nebo, je svätožiara sa monogramom Panny Márie. Je zaujímavé, že v náväznosti na ikonologické vyjadrenie v soche sv. Štefana, je uhorská koruna vo vrchole oltára ako koruna Panny Márie- Kráľovnej, aj ako koruna prijatá od svätca. Panna Mária mala dominantné postavenie v strednej Európe. Uhorsko bolo Regnum Marianum. Máriiným kráľovstvom.

Obraz, ktorým je určené patrocínium fintického kostola, tvorí dominantu oltárnej kompozície. Celkové poňatie kompozície, pozadia a celkového podania prezentuje klasicistické stvárnenie. V tomto čase ešte nie je známi autor obrazu. Jasnejšie stanovisko môže priniesť výsledok reštaurátorských prác.

Novozákonný námet navštívenia Panny Márie Alžbety, matky sv. Jána. Bola to Alžbeta, ktorá povedala Márii "Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho". Obyčajne býva námetom len dvojica žien, ktoré očakávajú na...

Kultúrne tradície a aktivity v obci

Chrámový zbor kostola Nanebovzatia Panny Márie v Topoľčanoch je priamym dedičom a pokračovateľom 150 ročnej tradície zborového spievania v Topoľčanoch, čo je písomne dokumentované už v roku 1874. Najmä na konci 19. a na začiatku 20. storočia bola činnosť tohto umeleckého telesa mimoriadne aktívna. Aj keď pod vplyvom silnej maďarizácie bola jeho činnosť utlmená a prerušená. Ale na začiatku 20. storočia bola znovu obnovená, a tak chrámový zbor sa stal jedným z prvých súborov v celom Topoľčianskom regióne.

Vo vedení chrámového zboru sa vystriedalo veľa dirigentov, predovšetkým to boli organisti, ktorí pôsobili ako učitelia hudby, hoci niektorí nemali špecializáciu na hudbu cirkevnú. Dvadsaťštyri rokov do roku 1987 pôsobil ako dirigent a organista učiteľ Peter Kozinka a po ňom prebrala zbor pani dirigentka Ida Žilková. Od roku 1992 je dirigentom chrámového zboru pedagóg a hlavný organista Juraj Mičúnek. Pod jeho vedením zbor pravidelne účinkuje pri bohoslužbách v topoľčianskom chráme. A nacvičuje slávnostné sv. omše najmä na Vianoce, Veľkú noc, na Turíce, Topoľčianske hody.

V repertoári zboru sú omše napríklad Harmonia pastoralis E. Paschu, Česká mše vánoční Jana Jakuba Rybu, vianočná omša Radostná zvesť Jozefa Halmu, Schubertova, Gounoudova či Mozartova omša. Ale aj monumentálne skladby Hľa deň Jána Levoslava Bellu, Ave verum corpus W. A. Mozarta, Scarlatiho Exultate Deo, Kodályho Stabat mater, hymnus Sláva ti Kriste Ježiš od J. P. Lécota alebo známe Alleluja Georga Friedricha Händla. Hoci „domovským“ miestom pôsobenia chrámového zboru je mestská topoľčianska farnosť a Farský kostol Nanebovzatia Panny Márie v Topoľčanoch, zbor účinkuje aj v iných kostoloch a farnostiach. Na Vianoce a Veľkú noc celkom pravidelne vystupuje v kostole sv. Ladislava a Gorazda v Topoľčanoch na Mravenisku a v rámci ekumenických vzťahov taktiež v Topoľčianskom evanjelickom chráme. Chrámový zbor vystupoval rovnako v rímskokatolíckym kostoloch v Kovarciach, Ludaniciach, Prašiciach i Dežericiach. Jeho spev zakaždým povznesie liturgiu danej slávnosti.

História vinnej pivnice v Svätom Petri siaha až do doby grófskeho rodu Zichyovcov. Výstavbu tohto jedinečného objektu dokončili v roku 1897. Kvalitné vína zo svätopeterského pivničného hospodárstva sa za onoho času dostali do Prahy či Budapešti. V súčasnosti obnovené pivničné hospodárstvo patrí rodine Ing. Jozefa Jobbágya.

História pestovania viniča hroznorodého a následne výroba vína predkami rodiny Jobbágyovcov sa datuje do 90-tych rokov 19. storočia. Momentálne sa pestovaním viniča hroznorodého rodina zaoberá na 30 hektároch plochy. Z bielych odrôd vyniká na tomto území typická a tradičná odroda Rizling vlašský, ďalej sa pestujú odrody: Devín, Dievčie hrozno, Chardonnay. Z červených odrôd sa pestujú: Frankovka modrá, Alibernet, Cabernet a Dornfelder. Z týchto odrôd sa vyrábajú a flaškujú akostné odrodové vína.

ZSS Harmónia si každoročne pripomína tradíciu našich predkov - ,,Stavanie mája“. Pravidelne sa zúčastňujeme výstav organizovaných v našom meste. Ďalšia naša cesta smerovala na výstavu krojov a kraslíc pri príležitosti 170. výročia narodenia etnografky Emy Goldpergerovej. Miestnosť bola plná pestrofarebných krojov, ktoré majú svoju kultúru a históriu.

Významné osobnosti

Na sklonku letných prázdnin opustili slovenskú kultúrnu obec dve výrazné postavy, muzikológ, hudobný historik a pedagóg LADISLAV KAČIC (1951-2024) a skladateľ, klavirista a matematik MIROSLAV BÁZLIK (1931-2024). Prvý z nich bol známy ako aktívny bádateľ najmä v oblasti domácej hudobnej kultúry predovšetkým z éry baroka a klasicizmu s osobitným dôrazom na hudbu františkánov (hoci záber jeho odborných záujmov bol oveľa širší), druhý sa do dejín zapísal najmä ako autor opery Peter a Lucia, oratória Dvanásťči klavírnych Prelúdií, ale tiež svojimi verejnými interpretáciami a analýzami Bacha a Chopina a v neposlednom rade aj ako tvorca elektroakustickej hudby. Ich životné dráhy sa okrem iného pretli na bratislavskej VŠMU, kde sa Kačic a Bázlik stretli v rolách študenta a pedagóga, ale aj neskôr, napríklad pri nasledujúcom retrospektívnom rozhovore prečasopis Slovenská hudba (2005)*. Venujú sa tu téme, ktorá zosobňuje prienik sfér záujmu oboch: fúgam Johanna Sebastiana Bacha.

tags: #harmonia #svaty #peter