Herodesov Chrám: História a Význam

Pre Židov počas celej histórie, kedy stál v Jeruzaleme chrám, bola návšteva Jeruzalema svätou, zbožnou povinnosťou. Táto povinnosť vychádzala z Tóry, no nebola pre nich ťaživým bremenom, ale bola ponorená vo veľkej srdečnej túžbe a radosti. Túžba, s akou si Izraelita žiadal stáť v bránach Jeruzalema, vidieť chrám, vystúpiť na Chrámovú horu a priniesť Bohu obeť, bola radosťou jeho srdca, stala sa jednou z vrcholných radostí jeho života.

Keď človek vo svojom živote nájde Boha, otvorí pred ním svoje srdce, túžba navštíviť Izrael a vidieť Jeruzalem vždy vzplanie v jeho srdci. Táto túžba je obsiahnutá vo zvesti o vzkriesení, v správe o Bohu, vo svedectvách zaznamenaných v Starom zákone a v novozákonných evanjeliách. Keď človek prijme a uverí tejto zvesti o Bohu, prijme s ňou aj túto veľkú túžbu.

Boh, ktorý vo svojom srdci túži po človeku, priťahuje cez svoje Slovo, evanjelium, cez Svätú zem Izrael a Jeruzalem človeka k sebe. V svetovej histórii národov boli na zemi postavené rôzne významné chrámy zasvätené bohom, kde ľudia prichádzali, aby ich uctievali. Mnohé z nich ešte existujú dodnes ako stopy dávnych civilizácií.

Cesta vedúca k postaveniu chrámu

Biblická história, ktorá je podľa mnohých učencov kronikou ľudstva, opisuje príbehy patriarchov, ktorí v historicky dôležitých obdobiach vystavili z vďačnosti k Bohu oltáre, na ktorých prinášali obete živému Bohu, ako prejav svojej vďačnosti a túžby po poznaní Božej slávy. Božou odpoveďou boli významné zasľúbenia, ktoré sa stali súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzatvoril s Noem, Abrahámom, Izákom, Jákobom, Mojžišom, Samuelom, Dávidom a so Šalamúnom.

Práve táto túžba po tom, aby Boh neprestajne konal medzi ľuďmi na konkrétnom mieste, viedla kráľa Dávida k myšlienke postaviť Boží dom v Jeruzaleme, kde by prichádzali všetky izraelské kmene a národy sveta uctievať živého Boha. Myšlienka Božieho domu však nezačala u Dávida, lebo už u Jákoba môžeme čítať zaujímavý príbeh, ako v čase úteku pred svojím bratom Ezauom v pustatine zaspal na kamennej pláni a sníval sa mu sen, v ktorom videl bránu nebies, ktorá sa otvorila a cez ňu zostupovali Boží anjeli na zem.

Po tomto sne Jákob pomazal olejom toto pamätné miesto a sľúbil Bohu, že na tom mieste bude vystavený Boží dom. Boh mu teda jasne ukázal, že je možné, aby na zemi bolo konkrétne geografické miesto, nad ktorým bude otvorené nebo, kde Boh nechá zjavne prejaviť svoju prítomnosť. Neskôr sa takýmto miestom stal Mojžišov stán, zhotovený podľa presného obrazu, ktorý Boh ukázal Mojžišovi na vrchu Sinaj.

Vo vzniku Izraelského národa ako Božieho vlastného ľudu, ktorému Boh zasľúbil, že sa stane ľudom „kráľov a kňazov“, bola centrálnou udalosťou práve bohoslužba prebiehajúca v Mojžišovom stánku. Tretia Mojžišova kniha - Leviticus, ktorá je v strede piatich Mojžišových kníh, sa zaoberá práve kňazskou službou a poriadkom izraelského národa. Z tohto tiež môžeme pochopiť, že táto Bohom ustanovená služba, sprostredkujúca prejavenie Božej prítomnosti, mala zohrať centrálnu úlohu v existencii celého Izraela.

Jedna časť tejto knihy sa konkrétne zaoberá zoradením dvanástich izraelských kmeňov ako „vojenských útvarov“. Podľa tohto poriadku - stanoveného Bohom - mali putovať po púšti až do zasľúbenej zeme. Po príchode synov Izraelových do kanánskej zeme sa bohoslužba v Mojžišovom stáne dostala na perifériu spoločenského života. Toto prinieslo morálny a duchovný úpadok celého národa. Následok sa prejavil aj vo forme útlaku od okolitých národov.

V týchto dňoch sa Boh zmilovával nad Izraelom a posielal im charizmatických sudcov, skrze ktorých prichádzali veľké oslobodenia. Najvýznamnejšími spomedzi sudcov boli Samson, Gedeon, Debora a Barák. Táto smutná éra vyústila až v ustanovenie kráľovského úradu. Prvým izraelským kráľom sa stal Saul. Tento však nemal v centre zákonnú službu vychádzajúcu z Božích nariadení. Božie slovo sa v tých dňoch nedostalo do popredia spoločenského života. Saulove postoje voči Bohu sa ukázali, keď svojvoľne prestúpil svoj úrad a obetoval krvavú obeť na oltári.

Po Saulovi Boh vyvolil za kráľa Dávida, muža podľa Božieho srdca. Ten po svojom pomazaní za kráľa považoval za svoju najväčšiu povinnosť dobytie Jeruzalema spod amalechitskej vlády, pretože mal zjavenie o Božom vyvolení Jeruzalema ako miesta, kde Boh dáva prebývať svojej prítomnosti. Toto zjavenie prijal pravdepodobne z 1. Mojžišovej knihy, kde je reč o Melchisedekovi, ako o kňazovi živého Boha, ktorý bol zároveň aj kráľom Sálema (Sálem - iným pomenovaním Jeruzalem).

Druhou dôležitou úlohou, ktorú Dávid považoval za naplnenie svojich kráľovských povinností, bolo prinesenie truhly Hospodinovej do Jeruzalema. Po tejto veľkej slávnosti Dávid vo svojom duchu cítil, že na vrchu Mórija má byť postavený chrám. Vrch Mórija kúpil od Aravnu Jebuzejského, ktorý mal na ňom postavené svoje humno. Táto obchodná transakcia nastala počas zaujímavých udalostí, keď kvôli spočítaniu ľudu prišiel súd na Dávida a na jeho kráľovstvo.

Boh poslal anjela, ktorý bil Izrael morovou ranou. Po tom, ako Dávid na tomto mieste postavil oltár a priniesol obeť Hospodinovi, rana sa zastavila. Ešte za svojho života nazhromaždil kráľ Dávid veľké množstvo zlata, striebra, medi, železa, ostatných materiálov, až po klince, ktoré boli potrebné na stavbu Božieho domu. Taktiež zanechal svojmu synovi Šalamúnovi presný architektonický plán budúceho chrámu, opis a presné miesta uloženia bohoslužobných predmetov a všetky inštrukcie spojené s kňazskou a levitskou službou, spojenou s fungovaním chrámu.

Dávid krátko pred svojou smrťou uložil na Šalamúna jeho hlavné povolanie, a tým bolo postavenie svätého chrámu v Jeruzaleme. Do tej doby, kým Šalamún napĺňal tento cieľ, bolo možné vidieť veľké Božie požehnanie, sprevádzajúce jeho politickú aj hospodársku prácu. Vystavenie chrámu v Jeruzaleme bolo sprevádzané veľkolepou slávnosťou, vyvrcholením ktorej bolo naplnenie hlavného cieľa, ktorý Dávid v sebe nosil, a tým bolo viditeľné zostúpenie Božej slávy. Počas tejto slávnosti sa Šalamún modlil dôležitú modlitbu, v ktorej pokorne prosil Boha Izraelovho, aby dal prebývať svojmu menu a svojej sláve v tomto dome.

Práve touto modlitbou nám Šalamún odokryl dva dôležité prvky, ktoré boli v židovskom chápaní Boha. Už od Abraháma Židia vedeli, že Boha na zemi reprezentujú dva dôležité prvky - Jeho meno a prejavená Božia prítomnosť. Šalamúnovi bolo jasné, že Boh, ktorý stvoril nebesia a zem, nemôže prebývať v stavbe učinenej rukami a stačilo mu, že Boh prijme z konkrétneho miesta, ktoré mu vystavil, uctievanie a modlitbu v Jeho mene, a ako odpoveď na túto činnosť zošle viditeľnú Božiu prítomnosť, sprostredkujúcu Božie požehnania.

Vo svojej modlitbe Šalamún vyriekol očakávania, ktoré mala Božia sláva - šekína - priniesť ľuďom. Jeho konkrétne predstavy sa vzťahovali k víťazstvám v rôznych bojoch, k oslobodeniu od okolitých národov, k odpusteniu hriechov a prestúpení zákona, k zoslaniu dažďa v období sucha, k uzdraveniu chorých a k viditeľnému naplneniu Abrahámových požehnaní. Na túto modlitbu Boh odpovedal zoslaním ohňa z neba, ktorý pohltil obeť pripravenú na oltári a naplnením celého chrámu oblakom Božej slávy, takže kňazi v chráme nemohli stáť a popadali tvárou k zemi.

Na základe týchto faktov vieme pochopiť, aký zámer mal Dávid s postavením chrámu. Jeho motivujúcou silou bolo práve navrátenie prejavujúcej sa Božej prítomnosti do spoločenského diania celého národa, podobne ako sa to dialo za dní Mojžišových počas pochodu po púšti. Práve obdobie vystavenia Šalamúnovho chrámu vynieslo Izrael ako národ na najvyšší stupeň politického vplyvu a hospodárskeho rozmachu. Ďalší izraelskí králi však už nepokračovali v tomto trende, ale viac ako na uctievanie živého Boha sa sústreďovali na upevňovanie svojho politického vplyvu. Toto znovu prinieslo duchovný aj morálny úpadok Izraela.

V tomto období Boh posielal prorokov, snažiacich sa navrátiť kráľov, a aj celý národ späť k uctievaniu Boha na základe úprimných motívov a v radosti srdca. Bohoslužba sa totiž v týchto dňoch stala veľmi strnulou a formálnou a v obdobiach niektorých kráľov nastalo uctievanie cudzích bohov. Toto prinášalo prehĺbenie krízy vo vzťahu voči Bohu. Vyvrcholením tohto obdobia bola služba proroka Jeremiáša. Tento otvorene hovoril, že Boh vydá Izrael do rúk babylonského kráľa a že bude zničený aj chrám.

Tieto katastrofické udalosti sa naplnili v roku 582 pred n. l., kedy kráľ Nabuchodonozor vtrhol druhýkrát so svojím vojskom do Jeruzalema, zajal zvyšok ľudu (prvá časť ľudu bola odvlečená už v roku 597 pred n. l.), zboril a vykradol chrám. Po sedemdesiatich rokoch zajatia, oznámených dopredu skrze Jeremiáša, začala nová éra, kedy so súhlasom perzského kráľa Cýra bola znovu započatá obnova chrámu pod vedením najvyššieho kňaza Jozuu a miestodržiteľa Zorobábela. Veľkú úlohu v tejto práci zohral kňaz Ezdráš. Niektorí biblickí historici o ňom hovoria, že bol najmúdrejším človekom po Šalamúnovi (jemu sa pripisuje napr. 119. žalm). Pod jeho vedením začala kňazská chrámová služba a on vyučoval ľud, ktorý sa navrátil do Jeruzalema, Mojžišovmu zákonu.

Herodesov Chrám

Jeruzalemskému chrámu sa v tých dňoch zvyklo hovoriť aj „Herodesov chrám“. Pôvodnú Zorobábelovu stavbu totiž kráľ Herodes veľkolepo prestaval a rozšíril celú chrámovú horu. Táto prestavba trvala viac ako osemdesiat rokov - od roku 19. pred Kristom, do roku 64 n. l. V tomto období sa Jeruzalemský chrám tešil veľkému záujmu zo strany Židov z diaspory, ktorí každodenne prichádzali vo veľkých zástupoch do Jeruzalema. Práve títo židovskí turisti veľmi spopularizovali Jeruzalemský chrám vo všetkých národoch, kde žili. Preto sa Jeruzalem tešil silnému náboženskému turizmu aj takých návštevníkov, ktorí nemali izraelský pôvod. Medzi takýmito bol napríklad aj etiópsky eunuch, ktorý bol vysokým štátnym úradníkom etiópskej kráľovnej.

Obdobie Herodesovho chrámu trvalo do roku 70 n. l.

Chrámová hora a Druhý chrám

Chrámová hora v Jeruzaleme je posvätným miestom judaizmu, kresťanstva a islamu, uvedené v historickom poradí. Podľa biblickej tradície na nej v roku 957 pred n. l. vybudoval prvý chrám kráľ Šalamún. Stal sa ústredným miestom judaistického kultu. Tento Prvý chrám bol zničený v roku 586 pred n. l., keď Jeruzalem dobyli vojská babylonského kráľa Nabuchodonozora, ktorý potom časť židovského obyvateľstva odviedol do zajatia.

Po návrate na Chrámovej hore približne v roku 515 pred n. l. vyrástol Druhý chrám. Približne v roku 19 pred n. l. začal jeho masívnu prestavbu kráľ Herodes, vládnuci so súhlasom Rimanov. Pôvodný chrám pri nej de facto strhli, ale vykonávanie rituálov sa neprerušilo, takže aj nová stavba sa považovala za organické pokračovanie Druhého chrámu.

Vzhľadom na viaceré miesta Nového zákona, ktoré opisujú pobyt Ježiša Nazaretského v tomto chráme, je pamätný aj pre kresťanov. Druhý chrám nariadil zničiť rímsky cisár Titus v roku 70 n. l., keď jeho vojská po štyroch rokoch napokon potlačili celonárodné židovské povstanie. Časť inventára chrámu Rimania odviezli a zväčša sa stratil v zákrutách času. Časť sa zrejme kňazom podarilo ukryť, ako naznačujú aj známe Rukopisy od Mŕtveho mora. Ide však o kontroverznú tému bez spoľahlivých údajov.

Na Chrámovej hore dnes stojí Skalný dóm vybudovaný približne v roku 690 n. l. Zo skaly v jeho strede podľa islamu vystúpil prorok Mohamed na nebesá. Podľa judaizmu (ako jedno z možných umiestnení) sa na nej odohralo takmer obetovanie Izáka Abrahámom. Na juhu Chrámovej hory stojí ešte mešita Al-Aksá, vybudovaná približne v roku 710 n. l.

Biblické proroctvá hovoria ešte o dvoch dôležitých obdobiach Jeruzalemského chrámu, ktoré sa ešte nenaplnili, ale stoja pred nami. Prvé z nich sa vzťahuje k osobe antikrista, ktorý sa posadí v Jeruzalemskom chráme a bude sa povyšovať nad Boha, bude chcieť zmeniť časy a doby a Božie prikázania. O týchto udalostiach hovoril Ježiš v 24. kap. V súčasnom Izraeli existuje niekoľko občianskych združení, snažiacich sa všemožne robiť prípravy na vystavenie chrámu v Jeruzaleme.

V knihe proroka Ezechiela v 38. a v 39. kapitole si môžeme prečítať proroctvo o vojne blízkovýchodných národov, ktorá skončí veľkolepým víťazstvom Izraela. Táto vojna prebehne podľa Biblie ešte pred začatím antikristovej vlády. Dnešné udalosti na Blízkom východe, zvlášť nárast napätia okolo iránskeho jadrového programu, nás nutne privádzajú k rôznych predstavám, že tento „Ezechielov konflikt“ by mohol nastať už v blízkych rokoch.

Podľa biblického proroctva Izrael z tejto vojny vyjde ako triumfálny víťaz. Práve táto udalosť, ktorá môže nastať v priebehu niekoľkých najbližších rokov, pravdepodobne otvorí cestu pre vystavenie toho chrámu, kde sa skutočne posadí antikrist. Aj obdobie tisícročného Kristovho kráľovstva je spojené s existenciou chrámu v Jeruzaleme.

Archeologický výskum

Izraelský archeológ zrejme dosiaľ najpresnejšie určil polohu Druhého alebo Herodesovho chrámu, ústredného kultového miesta judaizmu, ktorý v roku 70 nášho letopočtu zničili rímski vojaci.

Polohe Druhého chrámu sa pre jeho kultúrno-historický význam pochopiteľne venovalo veľa pozornosti. Riešenie však nebolo možné, nie je možné a podľa všetkého ani v dohľadnej budúcnosti nebude možné hľadať priamo. Čiže dôkladnými archeologickými vykopávkami. Chrámová hora dnes predstavuje tretie najposvätnejšie miesto islamu, výskum vylučujú aj politicko-náboženské reálie v Izraeli/Palestíne. Nejde iba o to, že celá Chrámová hora je v správe špecifickej islamskej nadácie, ktorá s nevôľou sleduje akékoľvek úsilie o archeologický výskum predislamského obdobia. Ba skutočnosť, že tu predtým stál judaistický chrám, otvorene popiera.

Vrchný rabín Izraela na ňu takisto zakazuje vstup všetkým veriacim pre posvätnosť miesta. Aj vedci preto musia postupovať mimoriadne opatrne.Patrich zhromaždil všetky jestvujúce poznatky o minulých či dosiaľ viditeľných architektonických prvkoch Chrámovej hory. Vyšiel jednak z prieskumov, jednak z nábožensko-historických písomných prameňov. (Po zničení Druhého chrámu zaznamenala judaistická literatúra o celom jeho areáli a vykonávaných rituáloch množstvo podrobností, aby aspoň takto zachovala tradíciu.)

Cisterna ako kľúč

Archeológ zohľadnil polohu brán dvorov, komôr, cisterien a iných priestorov na vodu, ktoré slúžili na rituálnu očistu, a tiež ďalších architektonických prvkov. Všetko muselo byť zladené s polohou chrámu. Samotný chrám tvoril iba pomerne malú časť chrámového okrsku. Väčšina náboženských úkonov veriacich, ako boli obety, sa konala okolo neho v širšom areáli. Do chrámu smeli iba kňazi, ktorí práve vykonávali službu, a do najvnútornejšej svätyne iba veľkňaz.

Patrichovi poslúžila ako kľúč veľká podzemná cisterna blízko juhovýchodného rohu hornej plošiny Chrámovej hory. V roku 1866 ju zmapoval britský inžinier Charles Wilson. Cisterna je dlhá 54 metrov a široká 4,5 metra. Jej pozdĺžna os je orientovaná juhovýchodne. Na sever i na juh z nej vybiehajú krídla. Patrich preukázal, že jedine táto cisterna na Chrámovej hore zodpovedá zachovaným správam o rituáloch. Z jej polohy vyplýva poloha veľkého bazéna, využívaného kňazmi na rituálnu očistu. Z cisterny sa doň čerpala voda kolesom. Kňazi po očiste z bazéna vystúpili rampou k obetnému oltáru.

Zo všetkých týchto prvkov Patrichovi vyšla poloha chrámu viac na východ a juh ako všetky dosiaľ uvádzané. Navyše bol podľa neho pozdĺžnou osou orientovaný juhovýchodne, nie kolmo na východný múr Chrámovej hory. Hoci z východo-juhovýchodu zasahoval do areálu dnešného islamského Skalného dómu, neprekrýva sa s jeho hlavnou časťou, kde je skala.

Pohľad na Chrámovú horu zo západu. Vľavo je s pozlátenou kupolou Skalný dóm.

tags: #herodesov #chram #bol #postaveny #vroku