Najvyšší predstaviteľ Rumunskej pravoslávnej cirkvi zohráva kľúčovú úlohu v náboženskom a spoločenskom živote krajiny. Jeho história je bohatá a súčasnosť plná výziev.
Sídlo Rumunskej pravoslávnej cirkvi v Bukurešti
Historický kontext
K pravoslávnej cirkvi v Rumunsku sa hlási vyše 80 percent obyvateľov a jej popularita po páde komunizmu v roku 1989 prudko vzrástla.
Vysvetlenie východného pravoslávia | Pravoslávna cirkev vysvetlila | Čo je východné pravoslávie?
Návšteva pápeža Jána Pavla II.
V roku 1999 navštívil Rumunsko na pozvanie patriarchu pápež Ján Pavol II. Išlo o prvé pozvanie katolíckeho pápeža zo strany pravoslávneho predstaviteľa od rozkole v kresťanskej cirkvi po veľkej schizme v roku 1054. Najvyšší predstaviteľ Rumunskej pravoslávnej cirkvi, ktorý svojím pozvaním katolíckeho pápeža Jána Pavla II. na návštevu pravoslávneho Rumunska v roku 1999 písal dejiny.
Významné osobnosti
Medzi významné osobnosti, ktoré formovali rumunskú pravoslávnu cirkev, patrí aj patriarcha, ktorý zomrel vo veku 92 rokov na zlyhanie srdca. Na čele rumunskej pravoslávnej cirkvi stál od roku 1986 s niekoľkotýždňovou prestávkou v roku 1989, keď odstúpil po protikomunistických protestoch, podľa ktorých bol príliš zmierlivý voči bývalému diktátorovi Nicolaeovi Ceaušescuovi.
Narodil sa v roku 1915 v dedine v severovýchodnom Rumunsko ako desiate z 11 detí a ako 20-ročný sa stal pravoslávnym mníchom.
Apoštoli Slovanov a ich odkaz
1. Apoštoli Slovanov, svätý Cyril a svätý Metod zostávajú v pamäti Cirkvi spolu s veľkým evanjelizačným dielom, ktoré uskutočnili. Vzhľadom k úcte, plnej vďačnosti, ktorej sa po stáročia tešia svätí Solúnski bratia (zo starobylej Tessaloniky), zvlášť u slovanských národov a pamätajúc na ich nedocenený prínos k dielu hlásania evanjelia medzi onými národmi a zároveň ku zmiereniu, k priateľskému spolunažívaniu, ľudskému rozvoju a úcte k vnútornej dôstojnosti každého národa, vyhlásil som 31. decembra 1980 apoštolským listom Egregiae virtutis1 svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy.
Takto som nadviazal na líniu svojich Predchodcov, zvlášť Leva XIII., ktorý pred viac než sto rokmi, 30. septembra 1880, rozšíril úctu týchto dvoch svätých encyklikou Grande munus2 na celú Cirkev, a Pavla VI., ktorý apoštolským listom Pacis nuntius3 z 24. 2. Uverejnenie môjho spomenutého apoštolského listu v r. 1980, diktovaného pevnou nádejou, že v Európe i na svete sa prekoná to, čo rozdeľuje Cirkev a národy, sa viazalo na tri okolnosti, ktoré boli predmetom mojich modlitieb a úvah.
Prvou bolo jedenásť-sté výročie pápežského listu Industriae tuae,4 ktorým Ján VIII. roku 880 schválil používanie slovanského jazyka v liturgii, ktorú preložili dvaja svätí bratia. Druhou bolo sté výročie spomenutej encykliky Grande munus.
3. V tomto dokumente sa chcem odvolávať zvlášť na list, ktorým pápež Lev XIII. chcel pripomenúť Cirkvi a svetu apoštolské zásluhy obidvoch bratov: nielen Metoda, ktorý podľa tradície skončil svoj život v roku 885 na Velehrade na Veľkej Morave, ale aj Cyrila, ktorého smrť oddelila od brata už v roku 869 v Ríme, v meste, ktoré prijalo a ktoré doteraz uchováva a vrúcne uctieva jeho telesné pozostatky v starobylej bazilike sv.
Pápež Lev XIII. najprv pripomenul svätý život a apoštolské zásluhy dvoch Solúnskych bratov a potom ustanovil ich sviatok na 5. júla. Po II. vatikánskom koncile v rámci liturgickej obnovy sviatok bol preložený na 14. februára, dátum, ktorý z historického stanoviska znamená narodenie sv. Po vyše jednom storočí od uverejnenia encykliky Leva XIII. nové okolnosti, do ktorých spadá jedenásťsté výročie blaženej smrti sv. Metoda, núti dať nový výraz pamiatke, ktorú si Cirkev na toto dôležité výročie uchováva. K tomu sa cíti zvlášť zaviazaný prvý pápež, ktorý bol povolaný na stolicu sv. Udalosti posledného storočia a zvlášť posledných desaťročí prispeli k tomu, že v Cirkvi ožil spolu s náboženskou pamiatkou i historicko-kultúrny záujem o dvoch svätých bratov, ktorých zvláštna charizma sa stala oveľa pochopiteľnejšia vo svetle súčasných pomerov a skúseností.
K tomu prispeli mnohé udalosti, ku ktorým došlo v Cirkvi zásluhou II. vatikánskeho koncilu. 4. Podľa príkladu encykliky Grande munus chcel by som pripomenúť život sv. Metoda bez toho, žeby som zanedbal osudy jeho brata svätého Cyrila, ktoré sú s ním tak úzko spojené. Mesto, v ktorom sa narodili dvaja svätí bratia, je terajšia Thesalonika, ktorá v IX. storočí bola dôležitým obchodným a politickým strediskom byzantského cisárstva a zaujímala význačné miesto v intelektuálnom a spoločenskom živote tej balkánskej oblasti.
Metod bol starším z bratov; jeho krstné meno pravdepodobne bolo Michal. Narodil sa medzi rokom 815 a 820. Mladší Konštantín, neskoršie lepšie známy pod rehoľným menom Cyril, prišiel na svet roku 827 alebo 828. Ich otec bol vysokým úradníkom cisárskej správy. Spoločenské postavenie rodiny otváralo obom bratom podobnú kariéru, na ktorú ostatne Metod aj nastúpil, dosiahnúc úrad archonta, čo znamená správcu jednej z pohraničných provincií, v ktorej žilo mnoho Slovanov.
Brat Cyril študoval s mimoriadnym úspechom v Byzancii, kde prijal kňazské svätenie, keď predtým rozhodne odmietol význačnú politickú funkciu. Pre jeho vynikajúce dary a náboženské a kultúrne vedomosti boli mu už v mladom veku zverené chúlostivé cirkevné úlohy; bol knižničiarom archívu pri veľchráme Svätej Sofie v Carihrade a zároveň mal významnú funkciu sekretára patriarchu tohože mesta.
Čoskoro však ukázal, že sa chce vzdať týchto úradov, aby sa mohol venovať štúdiu a kontemplatívnemu životu ďaleko od akýchkoľvek ctižiadostivých cieľov. Tak sa skryto uchýlil do jedného kláštora na pobreží Čierneho mora. Keď ho tam po šiestich mesiacoch našli, presvedčili ho, aby sa ujal vyučovania filozofických odborov na Vysokej škole v Carihrade.
Pre svoje vynikajúce vedomosti si získal prímenie Filozof, s ktorým je dodnes známy. Neskoršie ho cisár i patriarcha vyslal k Saracénom. Keď splnil toto poslanie, odišiel z verejného života, vyhľadal staršieho brata, aby s ním žil ako mních. Ale znovu spolu s ním bol zaradený do jednej byzantskej delegácie, vyslanej ku Chazarom, ako odborník pre náboženské a kultúrne otázky.
Počas svojho pobytu na Kryme neďaleko Chersona, boli presvedčení, že objavili chrám, v ktorom bol pochovaný sv. 5. Udalosť, ktorá mala rozhodnúť o celom priebehu ich života, bola žiadosť kniežaťa Rastislava z Veľkej Moravy; obracal sa ňou na cisára Michala III., aby poslal jeho kmeňom "biskupa a učiteľa... Boli vybraní svätý Cyril a Metod, ktorí to ochotne prijali.
Potom sa vydali na cestu a prišli na Veľkú Moravu - štát, ktorý vtedy zahrnoval rôzne slovanské kmene v Strednej Európe, na križovatke vzájomných vplyvov Východu a Západu - pravdepodobne už v roku 863; medzi tými kmeňmi rozvíjali to poslanie, ktorému obidvaja venovali zbytok svojho života, vyplneného cestami, strádaniami, utrpením, nepriateľstvom a prenasledovaním; u Metoda dokonca došlo až k ukrutnému uväzneniu. To všetko znášali so silnou vierou a nezdolateľnou nádejou v Boha.
Dobre sa totiž pripravili na úlohu, čo im bola zverená: priniesli so sebou knihy Svätého písma, nepostrádateľné pre slúženie posvätnej bohoslužby, ktoré pripravili a preložili z gréčtiny do staroslovienčiny a ktoré boli napísané novou abecedou, vypracovanou Konštantínom - Filozofom a dokonale zodpovedajúce výslovnosti toho jazyka.
Asi po troch rokoch, počas svojej cesty do Ríma sa zastavili v Panónii, kde im slovanský knieža Koceľ, ktorý ušiel z dôležitého občianskeho i náboženského strediska, Nitry - poskytol pohostinné prijatie. Odtiaľto sa potom po niekoľkých mesiacoch vydali do Ríma spolu so svojimi žiakmi, ktorých chceli dať vysvätiť za kňazov. Ich cesta viedla cez Benátky; tam boli podrobení verejnej diskusii o novátorskej misijnej zásade, ktorú uplatňovali.
V Ríme ich veľmi milo prijal pápež Hadrián II., ktorý medzitým nastúpil po Mikulášovi I., Schválil slovanské bohoslužobné knihy a nariadil ich slávnostne položiť na oltár v chráme Panny Márie pri jasličkách, dnes nazývanom Hlavnou bazilikou Panny Márie8 a odporúčal, aby ich žiaci boli vysvätení za kňazov. Toto obdobie ich námah sa skončilo viac než priaznivo. Metod však musel sám nastúpiť na nasledujúcu etapu, lebo jeho mladší brat ťažko ochorel a len-len že mal čas zložiť rehoľné sľuby a obliecť si rehoľné rúcho, lebo krátko potom, 14. 6. Sv.
Metod zostal verný slovám, ktoré mu sv. Bol vysvätený za biskupa starobylej panónskej diecézy, menovaný za pápežského legáta ad gentes (pre slovanské národy), prevzal cirkevný titul obnovenej biskupskej stolice v Srieme. Metodovu apoštolskú činnosť prerušili politicko- -náboženské spory, ktoré vyvrcholili v jeho dvojročnom väzení; bol obvinený, že si prisvojil biskupskú právomoc druhého. Až po osobnom zásahu pápeža Jána VIII., bol prepustený na slobodu.
Aj nový panovník Veľkej Moravy, knieža Svätopluk, sa nakoniec stal protivníkom Metodovho pôsobenia; odporoval slovanskej bohoslužbe, a Rímu naznačoval, že má pochybnosti o pravovernosti nového arcibiskupa. V roku 880 Metod bol znova pozvaný ad limina apostolorum, na návštevu do Ríma, aby celý problém ešte raz osobne predložil Jánovi VIII.
Metodovi sa dostalo podobného uznania dokonalej právoplatnosti aj od byzantského cisára a od patriarchu Fócia, ktorý bol v tej dobe v plnom spoločenstve s Rímom, a to počas jeho cesty do Carihradu v rokoch 881 a 882. V posledných rokoch svojho života sa venoval predovšetkým prekladom Svätého písma a bohoslužobných kníh, ďalej prekladom diel cirkevných Otcov, ako aj zbierke cirkevných a občianskych byzantských zákonov, nazývaných Nomokánon.
Starosť o pokračovanie započatého diela ho viedla k tomu, že vybral za svojho nástupcu učeníka Gorazda. Zomrel 6. 7. Prezieravá činnosť, hlboké a pravoverné učenie, vyrovnanosť, oddanosť, apoštolská horlivosť a neohrozená veľkodušnosť mu získali uznanie a dôveru rímskych pápežov, carihradských patriarchov, byzantských cisárov a rôznych kniežat nových slovanských kmeňov.
Popravde povedané, dielo svätých bratov po Metodovej smrti prechádzalo ťažkou krízou a prenasledovanie jeho žiakov sa tak priostrilo, že boli nútení opustiť svoje pole. 8. Hoci bratia Cyril a Metod boli vychovaní v byzantskej kultúre, vedeli sa stať apoštolmi Slovanov v plnom zmysle tohto slova. Odlúčenie od vlasti, ktoré Boh niekedy požaduje od vyvolených ľudí, a prijaté kvôli viere v jeho prisľúbenie, je vždy tajomnou a plodnou podmienkou pre rozvoj a rast Božieho ľudu na zemi.
Pán povedal Abrahámovi: "Odíď zo svojej zeme a od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. V nočnom videní, ktoré mal sv. Božia prozreteľnosť, ktorá sa pre dvoch svätých bratov prejavila hlasom a autoritou byzantského cisára a patriarchu carihradskej cirkvi, sa na nich obrátila podobnou výzvou, keď žiadala, aby sa odobrali na misie medzi Slovanov.
Takéto poverenie znamenalo pre nich nielen opustiť čestné miesto, ale aj kontemplatívny život; to znamenalo vyjsť z prostredia byzantského cisárstva a vydať sa na dlhé putovanie v službe evanjelia, medzi kmeňmi, ktoré z mnohých hľadísk zostávali veľmi vzdialené od spôsobu občianskeho spolunažívania, vybudovaného na rozvinutej štátnej organizácii a rafinovanej kultúre Byzantska, ktorá bola preniknutá kresťanskými zásadami.
9. Slovanský životopis Metoda týmito slovami tlmočí žiadosť kniežaťa Rastislava, ktorú predniesli jeho vyslanci cisárovi Michalovi III.: "Prišli k nám mnohí učitelia, kresťania z Vlách i Grécka i z Nemiec, učia nás rozlične. Ale my Slovieni... nikoho nemáme, kto by nás vyučil v pravde a vyložil zmysel".15 A teda boli vyslaní Konštantín a Metod. Pravda a sila ich misijného poslania vyvierala z hĺbky tajomstva vykúpenia a ich evanjelizačné dielo medzi slovanskými národmi sa malo stať dôležitým článkom poslania, ktoré Spasiteľ zveril všeobecnej Cirkvi až do konca čias.
Bolo naplnením - v čase a v konkrétnych pomeroch - slov Krista, ktorý z moci svojho Kríža a svojho Zmŕtvychvstania prikázal apoštolom: "Kážte evanjelium všetkému stvoreniu."18 "Iďte a učte všetky národy."19 Práve tak to robili hlásatelia evanjelia a učitelia slovanských národov a dali sa pri tom viesť apoštolským ideálom svätého Pavla: "Vierou v Ježiša Krista všetci ste Božími deťmi. Všetci, ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli.
Dvaja svätí bratia okrem veľkej úcty k jednotlivým osobám a nezištnej starostlivosti o ich skutočné dobro mali dosť sily, múdrosti, horlivosti a lásky, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby priniesli budúcim veriacim svetlo, aby im zároveň ukázali dobro a ponúkli konkrétnu pomoc, ako ho dosiahnuť. 10. Práve z tohto dôvodu nahliadli, že je prirodzené zaujať jasnú pozíciu vo všetkých sporoch, ktoré vtedy znepokojovali slovanské kmene, usilujúce sa o pevnú organizáciu, ich ťažkosti prijímali ako vlastné a rovnako aj nevyhnutné problémy národa, ktoré bránili svoju totožnosť pod vojenským a kultúrnym tlakom novej románsko-nemeckej ríše a usilovali sa odmietať tie životné formy, ktoré sa im zdali cudzími.
Bol to tiež začiatok oveľa rozsiahlejších sporov, ktoré sa nešťastne prehlbovali medzi východným a západným kresťanstvom a obaja svätí misionári boli do nich osobne zatiahnutí; vedeli si však vždy zachovať nespornú pravovernosť a dôslednú vnímavosť tak k pokladu tradície ako aj k novosti života národov, ktorým hlásali evanjelium.
Často prevládali kontrasty v ich celej dvojitej a bolestnej zložitosti. Konštantín a Metod však kvôli nim necúvali pred skúškou: nepochopenie, otvorená zlá vôľa, ba dokonca u svätého Metoda aj putá, prijaté z lásky ku Kristovi, neprinútili ani jedného ani druhého, aby zanechali vytrvalý úmysel a slúžili dobru slovanských národov a jednotne všeobecnej Cirkvi.
Kvôli hlásaniu evanjelia - ako sa udáva v ich životopisoch - dvaja svätí bratia vzali na seba ťažkú úlohu preložiť texty Svätého písma, ktoré im boli známe v gréčtine, do jazyka toho slovanského kmeňa, ktorý sa usadil takmer na hraniciach ich rodného mesta. 11. Aby dobre preložili evanjeliové pravdy do novej reči, museli sa najprv postarať o to, aby dobre poznali vnútorný svet tých, ktorým chceli hlásať Božie slovo dôverne známymi obrazmi a pojmami.
Správne vštepovať biblické poznatky a grécke filozofické pojmy do veľmi odlišného kontextu dejinných skúseností a myšlienok sa im javilo ako nevyhnutná podmienka pre úspech misijnej činnosti. Išlo o novú metódu katechézy. Sv. Metod, aby obhájil ich oprávnenosť a dokázal ich správnosť, najprv spolu s bratom a potom sám, ochotne prijmúc výzvu z Ríma, ktorú dostali v roku 867 od pápeža Mikuláša I.
Už predtým Konštantín a jeho spolupracovníci sa postarali o utvorenie novej abecedy, aby hlásané a vysvetľované pravdy mohli byť zapísané slovanským jazykom a tak boli celkom pochopiteľné a prijaté tými, ktorým boli určené. Bola to námaha naozaj hodná misionárskeho ducha, totiž naučiť sa jazyk nových národov a preniknúť do ich mentality, keď im mali priniesť vieru; a rovnako príkladná bola aj rozhodnosť, s akou sa prispôsobili požiadavkám a prijali za svoje očakávania slovanských národov.
Veľkodušná voľba stotožniť sa s ich životom a tradíciou, keď sa očistili a osvietili Zjavením, vytvára z Cyrila a Metoda opravdivé vzory pre všetkých misionárov, ktorí v rôznych podobách prijali výzvu sv. Dokonalé spoločenstvo v láske zachráni Cirkev pred akoukoľvek formou partikularizmu, národnej výlučnosti, pred všetkými rasovými predsudkami ako i pred každou národnou povýšenosťou. 12. Už v ich časoch rozdiely medzi Carihradom a Rímom sa začali vyostrovať ako zámienky roztržky, hoci poľutovaniahodný rozkol medzi oboma časťami kresťanstva bol ešte ďaleko.
Hlásatelia evanjelia a učitelia Slovanov sa vydali na Veľkú Moravu vybavení všetkým bohatstvom tradície a náboženskej skúsenosti, typickej pre východné kresťanstvo. Hoci vo vtedajšej byzantskej ríši sa už dávno posvätné obrady vo všetkých miestnych cirkvách konali po grécky, predsa boli carihradským vzdelancom dobre známe tradície mnohých národných východných cirkví, napr. gruzínskej a sýrskej, ktoré v bohoslužbách používali jazyk svojho ľudu.
Osobitne to poznal Konštantín-Filozof, vďaka svojim štúdiám a stálym stykom s veriacimi týchto cirkví, ktoré udržoval tak v hlavnom meste ako aj na svojich cestách. Obaja bratia si uvedomovali starobylosť i oprávnenosť týchto posvätných tradícií a preto bez obáv používali slovanský jazyk pre liturgické obrady. Stal sa z toho účinný nástroj, ktorý sprístupňoval Božie pravdy tým, kto...
Katedrála svätého Cyrila a Metoda v Ľubľane
tags: #hlavny #patriarcha #v #rumunsku