Tento týždeň máme Veľkonočné sviatky, kedy si kresťania po celom svete pripomínajú ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
So slávením veľkonočného Trojdnia je v našich krajoch spojená pobožnosť eucharistickej adorácie v Božom hrobe na Bielu sobotu. Na druhej strane však vo Vyznaní viery vyznávame článok viery, ktorý sa nachádza medzi tajomstvom umučenia/smrti a zmŕtvychvstaním, a je to článok o tom, že "zostúpil k zosnulým".
Ježišovo "svetlo svieti vo tmách", ako čítame v evanjeliu podľa Jána. Toto svetlo svieti už na kríži v hĺbke Ježišovej duše v jej smrteľnom zápase agónie uprostred temnôt jeho "hodiny" utrpenia a smrti. Ježiš neprestáva byť Boho-človekom, jeho božské svetlo je stále prítomné v jeho vznešenej duši a v jeho srdci. Presvecuje dokonca aj temnoty hriechov celého ľudstva, ktoré si privlastnil v jeho smrteľnom zápase, ktorý sa začal v getsemanskej záhrade.
Čo sa dialo medzi Ježišovou smrťou a zmŕtvychvstaním? Vo Vyznaní viery vyznávame článok viery, ktorý sa nachádza medzi tajomstvom umučenia/smrti a zmŕtvychvstaním, a je to článok o tom, že "zostúpil k zosnulým" (descendit ad inferos, doslova zostúpil do podsvetia). Aký má tento článok spásonosný význam, čo dosiahol Ježiš zostúpením k zosnulým?
Miesto pobytu zosnulých, kam po smrti zostúpil Kristus, volá Sväté písmo „predpeklie“ (po latinsky inferi), „šeól“ (po hebrejsky) alebo „hades“ (po grécky), lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú pozbavení videnia Boha. Taký bol totiž pred príchodom Vykupiteľa údel všetkých zosnulých, či už zlých, alebo spravodlivých. To však neznamená, že ich údel bol rovnaký, ako to ukazuje Ježiš v podobenstve o biednom Lazárovi, ktorý bol prijatý „do Abrahámovho lona“.
Pri Ježišovej smrti sa stalo to, čo sa deje pri smrti každého človeka: oddelila sa duša od tela. Duša zostúpila k zosnulým, nebola prítomná v hrobe, tam bolo jeho telo. Prečo potom ten zvyk "poklony v Božom hrobe"? Môže byť Boh v hrobe? Svätý Tomáš Akvinský odpovedá, že áno. Je to dôsledok hypostatickej únie, teda zjednotenia božskej a ľudskej prirodzenosti v božskej Osoba Syna. Celý Kristus je božská Osoba Syna zjednotená s ľudskou prirodzenosťou, dušou i telom. A tak hoci v hrobe zostalo telo oddelené od duše, Osoba Syna neprestáva byť zjednotená s telom rovnako ako s dušou. Preto celý Kristus je v hrobe a celý zostupuje do podsvetia k zosnulým. Ježiš totiž nezomrel ako iní ľudia, pretože nebol len človek.
Svetlo jeho slávy, ktoré osvecuje jeho ľudskú dušu od momentu počatia až do momentu smrti, a "presvitá" sem-tam počas pozemského života aj jeho telo, ako to ukazuje Premenenie na hore Tábor, sa po jeho vykupiteľskej obete a smrti začne rozlievať na celé ľudstvo. Keďže je najprv oslávená Ježišova duša, tak po smrti sa táto sláva rozlieva na duše zosnulých, keď Ježišova duša zostupuje k nim. Tam očakávajú jeho slávu všetci, ktorí verili v prisľúbenia spásy, od Adama, cez patriarchov až po prorokov. Oni nemohli vidieť Boha z tváre od tváre, hoci boli očistení od hriechov vierou v prisľúbenia.
V závere veľkonočného chválospevu Exultet, ktorý zaznieva počas veľkonočnej vigílie, spievame: „Tvoj Syn Ježiš Kristus, ktorý slávne vstal z mŕtvych, osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom a s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen.“ Toto osvietenie ľudstva sa začalo už jeho zostúpením k zosnulým. Oni ako prví dosiahli ovocie vykúpenia. Svätý Tomáš Akvinský fascinujúco vysvetľuje toto tajomstvo (STh III, q. 52), keď hovorí, "Kristus zostúpil do všetkých častí podsvetia: avšak s rozličnými účinkami. V podsvetí zatratených priniesol účinok, ktorý zmiatol ich neveru a zlobu. Tým, čo sa nachádzali v očistci, priniesol nádej dosiahnutia spásy. A svätým Patriarchom, ktorí boli v podsvetí len kvôli dedičnému hriechu, vlial svetlo večnej slávy", ktoré priniesla jeho duša plná božského svetla.
Hoci Ježiš tak svojou smrťou otvára nebo. Čo ma však fascinuje ešte viac na vysvetlení svätého Tomáša, je to, že patriarchovia zostali v podsvetí s Kristom, ktorého duša tam zostúpila, až do momentu Zmŕtvychvstania. Zostúpením k zosnulým Kristus oslobodil tých, čo sa tam nachádzali, ale nevyviedol ich z podsvetia, ale ich osvietil v samotnom podsvetí svetlom slávy. Oddialenie smrti a zmŕtvychvstania malo totiž potvrdiť realitu jeho smrti, že skutočne zomrel.
Potom na tretí deň zároveň jeho duša vyšla z podsvetia a jeho telo z hrobu v momente Zmŕtvychvstania. Tak treba rozumieť aj Spasiteľovým slovám na kríži lotrovi: "Dnes budeš so mnou v raji!" Týkali sa nie pozemského raja, ale duchovného raja, neba, v ktorom sa nachádzajú všetci tí, čo sa radujú z Božej slávy (vidia Boha z tváre do tváre). Preto dobrý lotor zostúpil s Kristom do podsvetia, aby tam spolu s ním pobudol. Ale už sa tešil z Kristovho božstva ako iní svätí. A svätý Tomáš uzatvára: "Len čo podstúpil smrť, Kristova duša okamžite zostúpila k zosnulým a priniesla svätým ovocie jeho umučenia: oni však zostali v podsvetí až dovtedy, kým tam zostal Kristus, pretože samotná prítomnosť Krista im prinášala plnosť radosti."
Len čo podstúpil smrť, Kristova duša okamžite zostúpila k zosnulým a priniesla svätým ovocie jeho umučenia: oni však zostali v podsvetí až dovtedy, kým tam zostal Kristus, pretože samotná prítomnosť Krista im prinášala plnosť radosti. (svätý Tomáš Akvinský)
Pri Zmŕtvychvstaní je definitívne oslávený celý Kristus, jeho vnútorné svetlo, ktoré sa odhaľovalo pri jeho zázrakoch a bolo naznačené pri Premenení na hore Tábor, keď presvecovalo jeho telo, teraz definitívne oslávi Ježišovo telo a "presvetlí" ho božským svetlom. A potom sa toto svetlo začne prelievať na všetkých žijúcich. Ovocie vykúpenia premení už počas zjavení Zmŕtvychvstalého srdcia učeníkov, ktorí v neho postupne uveria, premení Petrovo srdce, ktoré ho zbabelo zaprelo. Petrova duša sa vďaka Kristovej vykupiteľskej obete očistí od hriechu zapretia a rozjasní sa posväcujúcou milosťou pri trojnásobnom vyznaní lásky pri stretnutí so Zmŕtvychvstalým. A počnúc Turícami sa toto nadprirodzené svetlo rozlieva na celú Cirkev prostredníctvom hlásania a prostredníctvom sviatostí.
Raz večer, keď som nevedela, ako povedať Ježišovi, že ho milujem a ako túžim, aby bol všade milovaný a oslavovaný, s bolesťou som myslela na to, že z pekla ho nikto nikdy nepoteší jediným prejavom lásky. Vtedy som Pánu Bohu povedala, že aby som mu urobila radosť, nedbala by som byť pohrúžená až na dno pekla, len aby bol aj na tomto mieste rúhania večne milovaný.... Vedela som, že to ho nemôže osláviť, pretože túži iba po našom šťastí, ale keď človek miluje, žiada sa mu povedať aj tisíc pochabostí. Ak som takto hovorila, neznamená to, že by som netúžila po nebi, ale vtedy bola mojím nebom iba Láska a ja som ako svätý Pavol cítila, že nič by ma nemohlo odlúčiť od božského predmetu, ktorý ma uchvátil!
Svet zachvátilo utrpenie, pochybnosti, sme vyrušení z našej spokojnosti. Prijmime Kristovo svetlo. Ak jeho svetlo nepustíme do svojho srdca, ak sa nepremeníme, neobrátime, tak nemôžeme byť šťastní. Nedeformujme evanjelium! Na nebo nemusíme čakať, nebo sa začína životom s Kristom. Nemožno však prejsť k láske inak ako umŕtvením nášho hriechu, egoizmu, pohodlnosti, márnivosti, zbabelosti. Musíme s Kristom pochovať starého človeka, aby sme s ním duchovne vstali zmŕtvych. Najprv duchovne, v duši, prostredníctvom milosti posväcujúcej, neskôr oslávením v blaženom videní Boha a napokon oslávením aj nášho smrteľného tela podriadeného skaze.
Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiášskeho poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení.
Peklo je všade tam, kde panuje nenávisť. Je opakom Božieho panovania - kráľovstva Božieho, v ktorom sa uplatňuje láska. V pekle vládne utrpenie a smrť. Je to kráľovstvo diabla. Pod peklom rozumieme posmrtné utrpenie tých, ktorí počas svojho žitia na zemi odmietli Božiu lásku a odpustenie. Dobrovoľne odišli od Boha a sú potrestaní tým, že musia byť od Boha ďaleko na večné veky. Peklo je najbeznádejnejšie miesto na svete, smrť všetkých nádejí. Z pekla nik nemôže ujsť. - Až na jedného. Ježiš aj tam prichádza a vyhlasuje svoje víťazstvo nad diablom, hriechom a smrťou. Kristus do ríše smrti nielen vošiel - zostúpil, ale odtiaľ aj vyšiel, lebo smrť Ho nemohla zadržať.
Ježiš nezostal v pekle - odňal peklu moc, aby sa navždy nemohlo zmocniť človeka. Kristus má „kľúče smrti a podsvetia“ (Zjavenie 1,18), ktorými dokáže otvoriť dovtedy zavreté brány večnej smrti. Ak peklo pripodobníme väzeniu, z ktorého nieto úniku, tak biblická správa, že Ježiš má „kľúče smrti a podsvetia“ značí dobrú zvesť o oslobodení, o víťazstve (evanjelium). Smrť má v moci iba toho, koho spútava okovami hriechu: „Odplata za hriech je smrť“ (Rímskym 6, 23). Toho, kto zostáva v hriechu, smrť spúta a uväzní.
V Ježišovej blízkosti smrť stráca svoju moc (Marek 4,22-24.35-43; Lukáš 7,11-17; Ján 11. kapitola) a každý, kto aj v najväčšej beznádeji a zúfalstve prijme evanjelium, nad tým večná smrť stratí svoju moc. Smrť stretneme všetci, no ak patríme Kristovi, tak ju stretneme nie ako panovníčku, ale ako šatniarku, ktorá sa na krátky čas postará o naše zvrchníky (telá). Pre tých, ktorí sú v Kristovi - veria, že Ježiš je aj ich Spasiteľom a Pánom, platí Kristov sľub: „Ja som vzkriesenie a život - kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie, a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa“ (Ján 11,25-26). Podstatná je posledná veta z verša Jána 11,26: „Či veríš tomu?“
Prečo musel Ježiš ako náš Pán zostúpiť do pekiel? Nemusel, ale zostúpil tam z lásky k nám - ľuďom, aby sme tam my nemuseli zostúpiť a prežívať odlúčenosť od Boha (peklo). Čítaj: Marek 15,34 a Žalm 22,2. Čo sa tam asi za ten čas dialo? Z 1. Petra 4,6 môžeme predpokladať, že Ježiš zvestoval dobrú, radostnú správu o víťazstve (evanjelium) všetkým, ktorí žili pred Jeho príchodom na svet a evanjelium ešte nemohli počuť. Obsahom evanjelia je, že vierou v Kristovi máme aj my podiel na Jeho víťazstve nad diablom, hriechom a smrťou. „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho“ (Ján 3,16)
Ježiš zostúpil do pekiel, aby na mieste najväčšej beznádeje zvestoval svoje víťazstvo. Tým miestom môže byť pre niekoho smrteľné lôžko, pre iných ním boli koncentračné tábory - ich plynové komory, gulagy, cely, v ktorých sa konali výsluchy ľudí nespravodlivo väznených z politických či rasových dôvodov, Severná Kórea a Afrika so svojimi zónami hladomoru, pre ďalších rozvrátené vzťahy, konflikty, uprostred ktorých žijú... - Je mnoho miest beznádeje a hlbokého zúfalstva (je veľa pekiel). Ježiš však vo svojej láske k nám aj tam zostupuje. A keďže „On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi“ (1. Petra 2,22-23), „ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži“ (Filipským 2,8) - hriech, diabol ani smrť nad Ním nezískali moc. Smrť Ho nedokázala zadržať. Nie smrť získava moc nad Ježišom, ale Ježiš je Pánom aj v kráľovstve smrti. On získal moc nad smrťou.
„Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán“ (Filipským 2, 9-11). Tí, ktorým nebolo zvestované evanjelium, ho v pekle prijali.
Svedectvom Písiem sme zistili, že vzkriesenie spravodlivých sa uskutoční pri druhom príchode Kristovom, keď príde pre živých veriacich. Tým je daný fakt vzkriesenia i jeho čas. Všetci, ktorí veríme, /sme si istí/, že sme v knihe vykúpených, mali by sme túžiť dozvedieť sa viac o tom, aké telo budeme mať. Mali by sme sa usilovať z Biblie zistiť všetko, čo Písmo učí o vzkriesenom tele. Tu na tomto svete sa každý veľmi zaujíma o svoje telo. Je to ale telo porušiteľné, telo na krátky čas. Aké telá budeme mať na večnosť? Vzkriesené telo nebude také isté, ako to, ktoré sa kladie do hrobu, ale bude premenené. Musí mať niečo spoločné s tým naším terajším, inak by tu nebolo hovorené o vzkriesení, teda povstaní toho čo už bolo. Už sme hovorili o tom, že telo človeka sa obnovuje v cca 7 ročných cykloch. Samozrejme tu máme na mysli obnovu čiastočnú z časového hľadiska, lebo inak by sme žili na veky. Pri tejto telesnej obnove zostáva myseľ a pamäť pôvodná. Medzi telom kladeným do hrobu a telom vzkrieseným bude iste rozdiel.
1 Korintským 15:42 Tak aj vzkriesenie mŕtvych. Seje sa v porušenosti, vstane v neporušiteľnosti; 1 Korintským 15:53 Lebo toto porušiteľné musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné obliecť nesmrteľnosť. 54 A keď toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť, a toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa naplní slovo, ktoré je napísané: Smrť je pohltená vo víťazstvo. Uvedené verše vravia, že pri vzkriesení spravodlivých budú porušiteľné telá premenené na neporušiteľné a nesmrteľné. Smrteľné, znamená nestále, niečo čo podlieha deštrukcii, postupnému starnutiu, druhému zákonu termodynamiky. Nesmrteľné sa vzťahuje na opak smrteľného a týka sa osláveného tela. Adamovo telo sa stalo smrteľným v súvislosti s hriechom, ktorý vykonal, a smrť prešla na všetkých ľudí.
Keďže spravodliví budú vzkriesení do nesmrteľnosti, je na mieste aby sme správne pochopili výrazy „večné jestvovanie“, „večný život“, „nesmrteľnosť“.Večné jestvovanie /existenciu/ majú všetci, spasení aj zatratení, buď to v nebi, alebo v pekle. Večný život majú iba tí, ktorí prijali Pána Ježiša za svojho osobného Spasiteľa a boli znovuzrodení. Toto znovuzrodenie svedčí o prijatí duchovnej prirodzenosti Kristovej a nesie zo sebou zasľúbenie večného života v nebesiach. Nesmrteľnosť fyzického tela nie je pre každého. Nie je pre všetkých, ktorí majú večné bytie. Iba tí, ktorí majú dar večného života, iba tí, ktorí sú spasení a znovuzrodení, sú schopní „obliecť“ si nesmrteľnosť, lebo dar večného života im dáva právo na nesmrteľnosť, ktorú oblečú súčasne pri vzkriesení spravodlivých, pri druhom príchode Pána. Písmo ukazuje, že duch, duchovná podstata, je nesmrteľná na rozdiel od tela. V predošlých kapitolách sme dokázali, že duch po smrti žije naďalej a má vedomie. Pripomeňme si slová Pána Ježiša, keď povedal, že dušu nemožno zabiť. /Mat 10:28 /. Vráťme sa k veršom z epištoly Korinťanom.
1 Korintským 15:42 Tak aj vzkriesenie mŕtvych. Seje sa v porušenosti, vstane v neporušiteľnosti; 43 seje sa v nečesti, vstane v sláve; seje sa v slabosti, vstane v moci; 44 seje sa duševné telo smyselné, vstane duchovné telo. (Ak) je duševné telo, je i duchovné telo. 45 Tak je aj napísané: Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom. 46 Ale nie prv duchovné, ale duševné, potom duchovné. 47 Prvý človek zo zeme zemský, z hliny, druhý človek - Pán z neba. 48 Jaký bol ten zemský, takí aj všetci zemskí, a jaký ten nebeský, takí aj všetci nebeskí. 49 A jako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského. Nové vzkriesené telo bude neporušiteľné a nesmrteľné, verš 42. Pavel postupuje ďalej pri popise vlastností vzkrieseného tela. Mŕtve telo je dokonalým príkladom slabosti, nemohúcnosti. Boh hovorí, že ho vzkriesi v moci, teda telo bude mocné, verš 43. Seje sa v „nečesti“, vstane v sláve. Po vzkriesení to bude telo slávne, prosté nečestnosti, hanby, hriechu. Slovo duchovné, verš 44 neznamená telo neskutočné. Vzkriesené telo veriaceho teda bude neporušiteľné, nesmrteľné, slávne, mocné a duchovné. Avšak najslávnejšia a najdôležitejšia skutočnosť zjavená v Písmach ohľadom duchovného tela je, že: Vzkriesené telá budú podobné vzkriesenému a oslávenému telu samotného Pána Ježiša Krista. Budú mať tie isté znaky a vlastnosti ako telo nášho Spasiteľa.
Filipským 3:20 Lebo naše občianstvo je v nebesiach, odkiaľ i Spasiteľa očakávame. Pána Ježiša Krista, 21 ktorý premení telo nášho poníženia, aby bolo súpodobným telu jeho slávy podľa pôsobenia, ktorým si môže aj podriadiť všetky veci. Ján 3:2 Milovaní, teraz sme deťmi Božími, a ešte sa neukázalo, čo budeme. Ale vieme, že keď sa ukáže, budeme jemu podobní, lebo ho budeme vidieť tak, ako je.
Zjavenie Božej slávy na tvári Pána Ježiša Krista
Aké bolo vzkriesené telo Pána Ježiša? Bolo to skutočné telo, viditeľné, celá postava, bolo možné sa Ho dotýkať. Mohlo sa presúvať veľkou rýchlosťou a mohlo prechádzať cez hmotu. Z desiatich zjavení Pána Ježiša v oslávenom tele po Jeho vzkriesení uvádzame tri správy. Tieto dokazujú, že Pánovo telo bolo skutočné, zrejmé pre zrak, sluch i hmat.
- Matúš 28:9 A jako tak išly zvestovať jeho učeníkom, tu hľa, Ježiš sa stretol s nimi a povedal: Zdravstvujte! A ony pristúpily, chopily sa jeho nôh a klaňaly sa mu.
- Lukáš 24:39 Vidzte moje ruky i moje nohy, že som ja sám, ten istý. Dotýkajte sa ma a vidzte, lebo duch nemá tela a kostí, jako vidíte, že ja mám.
- Ján 20:26 A po ôsmich dňoch boli zase vnútri jeho učeníci a Tomáš s nimi. Vtedy zase prišiel Ježiš pri zamknutých dveriach a stal si do prostredku a povedal: Pokoj vám!
Tela Pána Ježiša Krista, sa dalo nielen dotýkať a mohlo prechádzať cez hmotu, ktorá pre Neho nepredstavovala žiadnu prekážku, ale bolo možné Ho poznať. Poznala Ho Mária /J 20:16,18/. Poznali Ho učeníci /J 20:20/. Naše telá budú podobné Pánovmu, teda vzkriesené a oslávené telá budú skutočné, z mäsa a kostí, schopné prenikať cez hmotu, budú to telá, ktoré sa budú dať rozpoznať. Ak som napísal z mäsa a kostí, treba vziať do úvahy aj verš, kde Pavel hovorí o tom, že telo a krv nemôže zdediť kráľovstvo Božie. /1Kor 15:50/ Má na mysli telo, v ktorom sa teraz nachádzame. Hoci telo vzkrieseného nebude z mäsa ako ho poznáme dnes a krvi, bude však z tela a kostí, ako Pánovo telo. Pán v L 24:39 hovorí o telu a kostiach, nehovorí ale o krvi. Oslávené vzkriesené telo bude bez krvi, pretože telo a krv nemôže zdediť Božie kráľovstvo, a krv nebude telo potrebovať. Účelom krvi v našom terajšom tele, je dodávať živiny vyčerpanému telu. Nemoc je znakom vyčerpania, únavy a napadnutia tela. Keďže v nebi žiaden z týchto stavov nemá miesta, je zrejmé, že telo nebude „umdlievať“ a nebude treba ,aby krv dodávala bunkám výživu. Vzkriesené telo bude nesmrteľné. Telo, ktoré sa neunavuje, nevyčerpáva, je neporušiteľné, nesmrteľné,, také telo je právom večné. To súhlasí s L 20:36 „ani zomrieť nebudú viac môcť“, a so Zjav. Takto sme v Písmach došli k poznaniu, že vzkriesené telo bude neporušiteľné, slávne, mocné, duchovné, že bude ako telo Pánovo, hmotné, ale nebude z mäsa ako ho poznáme dnes, nebude z krvi, ale bude z tela a kostí, a potrvá na veky.
Doteraz sme hovorili o vzkriesenom tele spravodlivých, mŕtvych v Kristu. Nebolo však hovorené o živých veriacich, ktorí budú ešte v tele vychvátení spolu so vzkriesenými svätými Pánovi v ústrety. 1 Korintským 15:51 Hľa, tajomstvo vám hovorím. O žijúcich sa píše, že budú premenení razom v okamihu. To znamená, že aj ich telá budú mať následne tie isté vlastnosti, atribúty, ako telá vzkriesených.