Katolícky kňaz Andrej Hlinka, od ktorého smrti uplynie v sobotu sedemdesiat rokov, bol v mnohých ohľadoch nesporne kontroverznou osobnosťou. Niektorí ho nazývajú Otcom národa, ktorý sa zaslúžil o sebaurčenie Slovákov, podľa iných to bol autoritatívny politik, ktorý sa netajil obdivom k totalitným nacionalistickým režimom. Hlinka, ktorého meno nesú mnohé slovenské ulice i námestia a ktorého portrét je na tisíckorunáčke, však v spoločnom štáte Čechov a Slovákov radikálne presadzoval silnejšie postavenie pre Slovensko.
Busta Andreja Hlinku
Raný život a kňazská služba
Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v obci Černová, dnes súčasť Ružomberka. Vyštudoval vyššie gymnázium v Levoči a v roku 1883 nastúpil do seminára v Spišskej Kapitule (v súčasnosti časť Spišského Podhradia). Za kňaza bol vysvätený 19. júna 1889. Ako kaplán pôsobil v Zakamennom-Kline na Orave, Liptovských Kľačanoch a Tvrdošíne. V roku 1892 sa dostal na faru v liptovských Troch Sliačoch. Okrem cirkevných povinností Hlinka písal do Katolíckych novín a časopisu Hlas, v Ružomberku bol členom mestského zastupiteľstva a spoluzakladal Slovenskú ľudovú stranu (SĽS, od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS).
Politická činnosť a národné povedomie
Už za svojho života sa stal Hlinka, ktorý sa netajil antikomunistickým presvedčením, národným symbolom. „Ja tu nie som len Andrej Hlinka, ja tu som národ,“ hlásal na demonštráciách. Jeho prejavy za práva Slovákov v roku 1906 súd označil za urážku maďarského národa a Hlinku odsúdil na dva roky väzenia. Jeho osobu nielen na Slovensku, ale aj vo svete, však zviditeľnili aj tragické udalosti v jeho rodnej obci Černovej. Podnetom brutálneho zásahu, pri ktorom 27. októbra 1907 zomrelo 15 veriacich, bol spor o vysviacku nového kostola v obci.
Kostol v Černovej
V roku 1918 Hlinka významne prispel k rozhodnutiu slovenských politikov orientovať sa na česko-slovenské spojenectvo. Opieral sa pritom o ustanovenia takzvanej Pittsburskej dohody z mája 1918, ktorá Slovákom v novom štáte sľubovala vlastnú administratívu, snem i súdy a úradný jazyk slovenčinu. Podľa českej vlády dohoda nebola právne záväzná, pretože išlo len o lokálnu dohodu amerických Čechov a Slovákov.
Cesta do Paríža a obvinenie z vlastizrady
Vnútropolitickú búrku vyvolal Hlinka na jeseň 1919, keď sa s požiadavkou na slovenskú autonómiu vydal na mierovú konferenciu do Paríža, a to bez akéhokoľvek poverenia a s falošnými cestovnými dokladmi. Za provokatívnu misiu, ktorú v Paríži nebrali príliš vážne, si Hlinka vyslúžil obvinenie z vlastizrady a päťmesačnú internáciu.
Sociálne učenie a angažovanosť v politike
Ľudské práva a ich presadzovanie tvorí ťažiskový bod sociálneho učenia katolíckej cirkvi, ktoré sa sformovalo do uceleného systému až na prahu 20. storočia. Pápež Lev XIII. si uvedomil potrebu reagovať na prevratné spoločenské zmeny spôsobené priemyselnou revolúciou a jej následkami. Vo svojej encyklike Rerum novarum zanalyzoval situáciu v spoločnosti, poukázal na negatíva a vyzval kresťanov k angažovanej účasti na odstraňovaní spoločenských neduhov. Tento mohutný impulz zasiahol aj slovenských katolíckych kňazov. Jedným z najväčších aktivistov sa stal v tomto smere Andrej Hlinka, v tom čase mladý farár v Troch Sliačoch. Zameral sa na sociálne všeobecno-prospešné projekty, zakladal gazdovské podporné spolky, potravinové družstvá a čitateľské krúžky. Gróf Ferdinand Ziči (Zichy) pod vplyvom Rerum novarum v novembri 1894 založil Katolícku ľudovú stranu, na pôde ktorej našiel Andrej Hlinka možnosť presadzovať nielen ľudské a sociálne požiadavky, ale aj národné práva Slovákov.
Po vzniku ČSR sa stal proticirkevný postoj oficiálnou líniou československej vlády. V roku 1919 sa pri vláde zriadil poradný zbor pre riešenie cirkevnopolitických otázok (označovaný aj ako rozluková komisia), v ktorom pracovali vysokí štátni úradníci z viacerých rezortov. Komisia už pri svojom vzniku vychádzala z predpokladu, že ich hlavným problémom je katolícka cirkev, lebo ostatné náboženské spoločnosti s rozlukou štátu a od cirkvi súhlasili.
Stav ohrozenia katolicizmu mobilizoval katolíckych kňazov do politiky. Zakladateľ Ľudovej strany v Taliansku a osobný priateľ Hlinku Luigi Sturzo bol katolíckym duchovným. Slovinský katolícky kňaz Anton Korošec, kým sa v roku 1928 stal ministerským predsedom Juhoslávie, bol ministrom viacerých rezortov a mons. Ignaz Seipel, jeden z tvorcov moderného Rakúska, zastával funkciu kancelára. Ministrom československej vlády a predsedom Lidovej strany bol kňaz Jan Šrámek a kňaz A. Ernszt bol ministrom jednej z medzivojnových maďarských vlád.
Andrej Hlinka, ako významný politik medzivojnového obdobia, napriek tomu, že bol väčšinou reprezentantom opozičnej strany, sa veľmi aktívne zaslúžil o smerovanie štátnej cirkevnej politiky Československej republiky. Predovšetkým treba zdôrazniť, že aj zásluhou Slovenskej ľudovej strany nebol v parlamente odhlasovaný ústavný zákon o odluke štátu a cirkví. Nemožno pochybovať o tom, že tento zákrok sťažil antiklerikálom ich ťaženie proti katolíckej cirkvi.
Lateránske dohody a encyklika Quadragesimo anno
Najvýznamnejším aktom vatikánskej diplomacie medzivojnového obdobia boli Lateránske dohody z 11. februára 1929, ktoré obnovili plnú suverenitu Svätej stolice a ukončili takmer 60-ročný spor pápeža s talianskym štátom. Konkordátmi sa diplomacia Vatikánu usilovala docieliť, aby miestna katolícka cirkev v jednotlivých štátoch mala zaručené určité štandardné práva. V roku 1931 sa pápež Pius XI. v encyklike Quadragesimo anno zásadne vyjadril k úlohe cirkvi v spoločnosti. Okrem iného hovorí: A tak súčasné pomery, ctihodní bratia, jasne ukazujú, akou cestou sa má ísť. Pretože prvými a najbližšími apoštolmi robotníkov musia byť zasa robotníci, rovnako tak apoštoli pre svet priemyslu a obchodu majú byť ľudia z týchto oblastí. Z uvedeného vidno, že pápež chcel na dôležitých politických miestach vidieť laikov. Encykliku Quadregisimo anno veľmi pozorne študoval aj Andrej Hlinka. Politici HSĽS ju plne integrovali do svojej stratégie.
Smrť a odkaz Andreja Hlinku
Andrej Hlinka zomrel 16. augusta 1938 v Ružomberku. Po jeho smrti v lete 1938 si Hlinkovo meno prisvojili mnohé, i neslávne známe, organizácie, napríklad Hlinkove gardy. Legendu menom Hlinka umocňuje i záhadný osud jeho pozostatkov. V roku 1967 sa zistilo, že jeho nabalzamované telo, ktoré ešte v roku 1949 určite spočívalo v bratislavskom Dóme svätého Martina, zmizlo. Doterajšie pátrania boli neúspešné, a tak v roku 2003 previezli z Bratislavy späť do Ružomberku len prázdnu rakvu.
Zhrnutie
Andrej Hlinka nepochybne patril k najvýznamnejším slovenským politikom v dejinách. Ako kňaz urobil veľa v bežnej ľudovej osvete. Zakladal spolky a družstvá, bojoval proti alkoholizmu, na prelome 19. a 20. storočia sa stal symbolom boja proti maďarizácii. No zároveň bol človek spiatočnícky, ktorý pranieroval vyučovanie evolučnej teórie, neveril medicíne, bol autoritatívny, mal zlý odhad na niektorých ľudí - a občas mu chýbal politický cit.
Tabuľka: Prehľad dôležitých dátumov v živote Andreja Hlinku
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 27. september 1864 | Narodenie v Černovej |
| 19. jún 1889 | Vysvätený za kňaza |
| 1892 | Dostal faru v liptovských Troch Sliačoch |
| 1905 | Zvolený za farára v Ružomberku |
| 27. október 1907 | Tragédia v Černovej |
| 16. august 1938 | Úmrtie v Ružomberku |