Slovensko je krajina bohatá na historické a kultúrne pamiatky, medzi ktoré patria aj kostoly. Tieto sakrálne stavby sú svedkami bohatej histórie regiónov, umeleckými klenotmi a miestami duchovného rozjímania. Poďme sa pozrieť na históriu a architektúru niektorých z nich.
Kostol sv. Martina vo Vrbovom
Kostol sv. Martina, nachádzajúci sa v srdci mesta Vrbové, je najstaršou stavebnou pamiatkou tohto malebného mesta. Tento architektonický klenot ukrýva bohatú históriu siahajúcu až do 12. storočia. Prvé zmienky o existencii sakrálneho objektu na mieste dnešného Kostola sv. Martina pochádzajú z rokov 1332 až 1337. Predpokladá sa však, že tu stál kostol už omnoho skôr, pravdepodobne najneskôr v 12. storočí.
Na sklonku 14. storočia, okolo roku 1397, bol vo Vrbovom postavený nový jednoloďový gotický kostol z kameňa. Táto impozantná stavba však čelila viacerým nešťastiam. Napriek týmto ťažkým skúškam Kostol sv. Martina pretrvával a v 15. storočí dokonca prešiel významným rozšírením. K pôvodnej stavbe bola pristavená severná loď a v 18. storočí bol kostol zbarokizovaný.
V súčasnosti sa návštevníci môžu kochať nádherným interiérom Kostola sv. Martina. Presbytérium, orientované na východ, je zakončené lunetovou valenou klenbou s bohatou štukovou ornamentálnou výzdobou. Na rozhraní presbytéria a hlavnej lode sa nachádza baroková kazateľnica z konca 17. storočia. Klenbu hlavnej lode zdobí staršia nástenná maľba zobrazujúca svätú trojicu - otca, syna i ducha svätého. Táto maľba dodáva interiéru kostola jedinečnú atmosféru a duchovný rozmer.
Kostol sv. Martina vo Vrbovom je viac než len historickou pamiatkou. Je svedectvom bohatej histórie mesta, umeleckým klenotom a miestom duchovného rozjímania.
Kostol sv. Michala Archanjela v Dolných Otrokovciach
Kostola Sv. Michala Archanjela v Dolných Otrokovciach je výnimočný nielen svojou bohatou históriou, ale aj príbehom o obnove a zachovaní kultúrneho dedičstva. Jeho pôvodné základy boli položené už v 16. storočí. Tento jednoloďový kostol s rovným uzáverom, dreveným chórom a predstavanou murovanou vežou, kde sa ukrývali dva zvony, slúžil svojmu účelu až do konca 18. storočia.
Napriek snahám o udržiavanie kostola, sa stavba v roku 1869 dočkala potrebnej rekonštrukcie a následného nanovo vysvätenia. Avšak, kostolík sa začal rozpadávať a v roku 1884 bol nútene uzavretý. Všetky liturgické predmety boli prevezené do farského kostola v Hornom Trhovišti. Až po dlhých 50 rokoch, v roku 1934, obec Dolné Otrokovce zažila významný míľnik - výstavbu nového kostola sv. Michala Archanjela.
Projekt novej stavby, ktorá vyrástla na mieste pôvodného kostola, viedli renomovaní odborníci Ladislav Tersztyánszký a Imrich Sándor, obaja rodáci z Hlohovca. Nový kostol bol vysvätený na sviatok sv. Michala v roku 1934, avšak v tom čase ešte oltár zostal prázdny. Socha sv. archanjela Michala bola na svoje miesto dodaná až nasledujúci rok. Zaujímavosťou je, že pôvodný barokový oltárny obraz s vyobrazením Archanjela Michala je dnes považovaný za nezvestný.
Kostoly vo Veľkých Uherciach
Kultúrne pamiatky obce Veľké Uherce predstavujú rímskokatolícke kostoly, ktoré svedčia o bohatej histórii a kultúrnom dedičstve tohto regiónu. Vo Veľkých Uherciach sa nachádzajú tri významné rímskokatolícke kostoly:
- Kostol sv. Michala Archanjela: Pôvodne postavený v roku 1332 v gotickom štýle, prestavaný v roku 1495. Do súčasnej podoby bol prestavaný v r. 1756-68 v barokovom štýle. Patrónom chrámu je sv. Michal Archanjel. V blízkosti chrámu stojí aj socha Sv. Jozefa z 18. storočia.
- Kostol zasvätený všetkým svätým: Postavený v r. 1617 v gotickom štýle.
- Kostol postavený v r. 1787.
Malý zvon na kostole sv. Michala Archanjela dala odliať matka Sussane, Caroline Thonet na pamiatku svojej dcéry. Na cintoríne sú aj hroby rodiny Thonetovcov. Neďaleko kostola sa nachádza aj Pamätník Sussane Thonet, postavený na mieste, kde 20. mája 1920 zahynula táto mladá žena pádom z koňa. Sussane bola pravnučkou Michaela Thoneta, zakladateľa slávnej továrne na ohýbaný nábytok. Thonetovci sa zaslúžili o rozvoj tejto obce, ako aj celého regiónu, keď tu postavili po Koryčanoch a Bystřici pod Hostýnem, svoju tretiu fabriku na výrobu ohýbaného nábytku. Výroba tu bola spustená v roku 1867.
Kaštieľ Veľké Uherce
Jednou z dominánt obce je kaštieľ, ktorý postavili v roku 1622 Michal Bošány s manželkou Margarétou v časoch Tureckej invázie. Pôvodne bol postavený ako renesančný, ale v 18. storočí bol zbarokizovaný a v roku 1845 až 1860 úplne prestavaný v romanticko - neogotickom slohu s ponechaním časti pôvodných miestností na prízemí.
Kaštieľ vo Veľkých Uherciach je pôvodne renesančná budova, pochádzajúca zo 17. storočia. Postavil ju v roku 1622 Michal Bošány s manželkou Margarétou ako štvorkrídlovú budovu, stavanú okolo obdĺžnikového arkádového dvora s vežami na nárožiach. Jeho najrozsiahlejšiu premenu zrealizoval tekovský župan Ján Keglewich, ktorý ho dal prestavať v neogotickom slohu. Západná strana kaštieľa dostala svoju dnešnú podobu až po roku 1865, keď ho kúpila jedna vetva podnikateľskej rodiny Thonetovcov, ktorí mali fabriku na výrobu nábytku z ohýbaného dreva. Rod Thonetovcov vlastnil kaštieľ až do druhej svetovej vojny.
Ich sídlom bol kaštieľ ktorý odkúpili od grófa Keglievicha v roku 1865. Pôvodne renesančný kaštieľ dal postaviť v roku 1622 Michal Bossanyi, v 18. storočí bol prestavaný do barokoveho slohu. Do neogotickej podoby ho začal prestavovať gróf Keglievich a prestavbu dokončili Thonetovci.
1. svetová vojna ako aj hospodárska kríza zasiahla aj túto rodinu a preto sa spojili s hlavným konkurentom, firmou Kohn a Mundus, ktorá mala podobné ťažkosti. Fúziou v roku 1922 vzniká veľký koncern Thonet-Mundus, zakrátko sa končí výroba vo fabrike vo Veľkých Uherciach. Fabrika ktorá fungovala do roku 1923 za svojej éry vyrobila 1,8 milióna slávnych thonetových stoličiek, ktoré sa vyvážali do celého sveta.
Rodine Thonetovcov sa v roku 1945 - 1948 skonfiškoval majetok, nakoľko boli nemeckej národnosti. Neskôr po konfiškácii tu bola zriadená v kaštieli škola, objekt s priľahlým parkom na čas patril aj prezidentskej kancelárii. Dnes patrí kaštieľ potomkovi pôvodných majiteľov Flaviovi Thonetovi.
Kaštieľ je štvorkrídlová budova, stavaná okolo obdĺžnikového arkádového dvora s vežami na nárožiach. Dominantou kaštieľa obklopeného rozsiahlym anglickým parkom sú štyri nárožné veže s cimburím. Fasáda budovy je členená bohatými neogotickými architektonickými článkami. Dvojtraktové prízemie s neogotickou kaplnkou, prístupno bohato riešeným portálom. Na druhom podlaží reprezentačné miestnosti s vyrezávanými drevenými stropmi, stenami obloženými drevenými obkladmi a vzorovým parketom. Romantická rytierska sieň s bustami rytierov na stenách.
Vo vnútornom zariadení gobelín, umiestnený v slávnostnej sieni, predstavuje kráľa sediaceho na tróne, obklopeného množstvom postáv. Reliéfna podobizeň baróna Thoneta z roku 1904 od P. Breithuta z Viedne. Rokokový rám z 2. tretiny 18. storočia a iné.
V súčasnosti je kaštieľ opäť vo vlastníctve jedného z potomkov Thonetovcov. Flavio Thonet pracuje na rekonštrukcii kaštieľa a plánuje objekt sprístupniť aj verejnosti. Kaštieľ ani park nie sú dostupné pre verejnosť, určité úpravy sa tu uskutočnili. Stav historického sídla je dobrý.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Hladovke
Medzníkom v duchovnom i kultúrnom živote obyvateľov Hladovky bol rok 1787, kedy bola zriadená vlastná farnosť a v roku 1789 postavená drevená fara. Keďže centrom náboženského života vo farnosti je kostol, a ten bol iba v Trstenej, aj takmer tristo katolíkov v Hladovke chcelo mať ten svoj čo najskôr. Došlo k tomu po politickom a náboženskom uvoľnení, keď cisár Jozef II. Prvou sakrálnou drevenou stavbou v Hladovke bola modlitebňa postavená z dreva okolo roku 1589. Drevený kostol bol postavený pred rokom 1700 a stál tam, kde teraz stojí socha svätého Floriána. Bol zasvätený sv. Keďže malý drevený kostolík už nevyhovoval, rozobrali ho a nakoniec roku 1808 predali do Liptovských Hút.
Vitanová sa pridala k farnosti v Čimhovej v roku 1799 a nechcela vraj pomáhať pri budovaní hladovského kostola a fary. Vitanovci údajne „merali kroky,“ kde je bližšie do kostola - či do Hladovky, alebo do Čimhovej. Domáci majstri robili na stavbe kostola hladovského kostola zadarmo a veriaci s radosťou a s nadšením pomáhali a obetovali koľko len mohli. Kanonická vizitácia hovorí, že farský kostol v Hladovke bol postavený z pevného materiálu nákladom náboženskej fundácie za prispenia farníkov ručnými prácami a nikdy nebol v područí inovercov. Vyhovoval počtu farníkov a bol v dobrom stave. Boli tu nahromadené aj rezbárske a maliarske diela krakovských akademikov.
Keď zrušili pobožní mnísi Červený kláštor, za skromnú náhradu vďačne obohatili svojimi pokladmi početné kostoly a tak vtedy aj obetaví farníci z Hladovky nadobudli nejeden z týchto svätých predmetov. Hladovskí farníci neskôr tiež radi dávali nezištne. Hladovka však najviac ďakuje svojmu rodákovi Imrichovi Šimaľovi, ktorý ako chlapec odišiel z domu a po 50 rokoch sa vrátil do svojej rodnej obce ako vzdelaný cisterciánsky kňaz - správca cisterciánskeho majetku v Königinhofe v Rakúsku. Pri poslednej návšteve rodiska, mal ešte v úmysle ozdobiť vežu hodinami a fare učiniť nehynúcu pamiatku. Prekazila to smrť. Zomrel v roku 1884 ako sedemdesiatosemtročný v Königinhofe nad Leitau. Tento kňaz obdarúval svojimi ornátmi a milodarmi aj iné kostoly na Orave ako napr.
V histórii hladovskej farnosti musíme spomenúť, že dobrí a žičliví farníci bývali v obci vždy a vždy boli štedrí voči svojmu kostolu. V roku 1887 pán farár oznámil na nasledujúci rok storočnicu založenia farnosti. Veriaci sa ihneď uzniesli, že na pamiatku tejto udalosti dajú vymaľovať kostol. Na tento cieľ za jeden týždeň darovali 500 zl. V roku 1892 vznikol veľký požiar. Zhorela celá obec, no kostol zostal neporušený. Na pamiatku sa z darov veriacich vymaľoval kostol a vtedajší pán farár Haluška zakúpil aj novú monštranciu. Z tohto obdobia pochádza aj nový oltár. V roku 1906 rezbári Balážiovci zo Suchej Hory starý oltár s veľkým vkusom a rezbárskym umením zväčšili.
V lete v roku 1910 do jednej chalupy udrel hrom, vznikol veľký požiar a ohňu padla za obeť celá dedina, kostol aj zvony. Ľud ihneď zakryl eternitom novú strechu, klenba však zostala poškodená. Že to bola veľká škoda, sa ukázalo až vtedy, keď sa pri reštaurácii odhalili pôvodné maľby, ktoré požiar zničil. Ani novo zadovážené zvony nevydržali dlho. V decembri 1921 prevzal faru pán farár Jozef Laurinec. Pustil sa do ťažkej práce, do obnovy klenby kostola. Tento obetavý kňaz päť rokov chodil, zháňal, prosil, písal referátu ministerstva školstva a národnej osvety, že veriaci sú vystavení neustále nebezpečenstvu úrazu, lebo pukliny na klenbe boli také veľké, že trochu väčší otras mohol spôsobiť katastrofu a sväté miesto sa mohlo stať hrobom veriacich ľudí. Nakoniec úrady poslali inžinierov, ktorí zistili, že „kostolu treba pomôcť.“ Štát daroval 185.000,- Kčs a v júni 1931 sa začala rekonštrukcia kostola. Trvala štyri mesiace. Opravu viedol staviteľ z Dolného Kubína Václav Kolín. Veriaci z Hladovky poskytli pomocné práce zdarma. 6. 12. 1931 bol kostol vysvätený a odovzdaný do rúk farnosti, aby slúžil svojmu odvekému poslaniu. Starý organ už tiež nevyhovoval, zvony boli vypálené. Pán farár sa obrátil o pomoc na vysťahovalcov v USA, ktorí pomohli kúpiť organ Rieger za 50.000,- Kčs a zvon za 26.000,- Kčs. Pán farár Laurinec zakúpil sochu sv. Jozefa v Tirolsku, v meste Bolzano.
Vznikla prirodzená potreba postaviť kostol aj v Suchej Hore. Suchohorčania chceli mať svoj kostol. Vedúcu úlohu pri výstavbe kostola mal vtedajší predseda obce Suchá Hora Ján Brnušák za pomoci obecného výboru. Pozemok pod kostol kúpili od Antona Krátkeho za 1.110,- Kčs. Zbierka od Američanov vyniesla 33.000,- Kčs. Na zvyšok sa po 220,- Kčs na jeden dom poskladali veriaci. Pomocná ručná a povozová práca sa nepočítala. Pri stavbe nového kostola bol najvýznamnejším pomocníkom Matej Kovalík, ktorý zakúpil do kostola hlavný oltár v Poľsku za 14.000,- Kčs a sochu Krista Kráľa z Tirolska za 3.000,- Kčs. Ďalej mali udalosti zrýchlený osudový spád, ktorý doteraz obe farnosti nepoznali.
Koncom storočia pracoval na Orave známy umelec - maliar Jozef Hanula. V zachovanom rukopise farára Chrašča sa uvádzajú udalosti, ktoré sa odohrali počas jeho pôsobenia. Napríklad: v roku 1949 víchor zhodil z veže kríž. V roku 1952 sa do kostola za 105 473,- Kčs zakúpili dva veľké lustre. 60.000,- Kčs na ich kúpu venoval veriaci Ján Kalis. Zároveň boli steny kostola obložené spišským travertínom. Majster Štefan Bonk skonštruoval bočný oltár pre sochu Matky Sedembolestnej. Pod týmto oltárom sa nachádza Boží hrob zo začiatku XIX. storočia. Kostolné lavice boli chatrné, preto majster Ján Hutlas urobil v roku 1960 nové. V roku 1964 bol v kostole inštalovaný rozhlas. V roku 1966 sa podľa koncilového uznesenia z kostola odstránili „šránky“, ktoré delili kostolnú loď od Svätyne. Starý oltár nechali ako pamiatku na staré časy, ako malebné pozadie a postavili pred oltár nový obetný stôl, pri ktorom kňaz slúžil svätú omšu tvárou k ľudu.
Kňaz Michal Tondra pôsobil vo farnosti sedemnásť rokov. Veľa sa v tomto čase urobilo. V rokoch 1974 - 1975 sa robila generálna oprava farskej budovy. Táto fara však bola neskôr v roku 1987 zbúraná a na jej mieste postavená nová farská budova. Projekt vypracoval rodák Ing. arch. Ján Šprlák. Novú budovu zdobí vitráž sv. Cyrila a Metoda v okrúhlom okne kancelárie podľa návrhu akademického maliara Vincenta Hložníka. V jedálni sa zase nachádza plastika Poslednej večere od akademického maliara Petra Hložníka. Plastika má rozmer 400x150 cm. Posviacka fary sa konala v roku 1988. Úpravy sa robili v roku 1981 aj na kostole. Strecha a veža sa pokryli medeným plechom, vymenili sa okná, vynovila sa a zariadila novým nábytkom sakristia. Kostol počas opravy v r.
V roku 1981 sa začala formovať hudobná skupina, ktorá prerástla do speváckeho zboru. Účinkovala na rôznych aktivitách farnosti, akými boli akadémie, mikulášsky večierok, vianočné i veľkonočné pobožnosti a pod. Vo farnosti sa rozprúdil nový život. Kostol sa stal súčasťou dedinskej kultúry. Duchovný život farnosti sa začal vzmáhať. Pri liturgických slávnostiach a pobožnostiach sa začali využívať prvky goralskej kultúry. Tým sa oživili dávne tradície, kroj, reč, piesne aj zvyky, všetko pre slávu Božiu.
Po vzniku hladovskej farnosti 1787 sa stal kňaz najpotrebnejšou osobnosťou v obci. Bol v prvom rade nielen duchovným pastierom, často i jediným vzdelaným človekom v obci.