V súčasnej dobe, v dobe plnej politických sporov, je dôležité nezabúdať na ľudskosť a súcit. V tomto kontexte sa vynárajú otázky o spravodlivosti, viere a morálke v našej spoločnosti.
Smútok a bolesť sú súčasťou života. Nedávna smrť slovenského speváka Mateja Bartka vo veku 46 rokov je pripomienkou krehkosti života. „Jeho nápadný a nezameniteľný vzhľad ho predurčoval na divadelné javisko. Nechcem počuť o ňom nič zlé. Vidím slzy tých, čo tu ostali. Bolesť pozostalých. Dotýka sa ma to.
Aj údel pani Jankovskej sa dotýka mnohých. Najskôr si ujasnime jedno. Myslím si, že jej osud má nevyhnutný vývoj. Spravodlivosť ju dobieha. Ale, dobehne ju až po rozsudku. To treba pripomenúť. Budete sa však čudovať. Aj jej mi je ľúto. Prepustenie a následné zadržania bolo kruté, až stredoveké. A my sa z ľudskej bolesti ešte aj tešíme.
Ľudská spravodlivosť býva krutá. Ale, musí taká byť? Zlo plodí len zlo.
Martin M. Šimečka pred pár dňami vo svojom stĺpčeku v Denníku N upozornil na zaujímavú štúdiu politológa Ronalda Ingleharta. Ide zvlášť o krajiny blahobytné - osobitne prekvapujúce je oslabenie náboženstva v Spojených štátoch amerických počas posledných pár rokov. M. M. Šimečka podáva Inglehartovu tézu vecne, zdržanlivo a bez triumfalizmu. Sám zdôrazňuje, že je to trend, ktorému predchádzalo vyše štvrťstoročné obdobie posilňovania náboženstva, a v budúcnosti sa to môže obrátiť. Tento rok tiež Slovensko čaká sčítanie obyvateľstva. Je dosť možné, že podiel počtov veriacich viacerých cirkví na populácii (vrátane tých veľkých) sa oproti poslednému sčítaniu v roku 2011 zníži.
Inglehartova téza o náboženstve a bezpečnosti
Inglehart už prinajmenšom od roku 2004 vo viacerých svojich knihách rozvíja tézu, podľa ktorej nábožnosť súvisí so široko chápaným pocitom bezpečia a osobnej zraniteľnosti. Preto aj dnes stále náboženstvo prekvitá skôr v chudobných krajinách, ktoré majú okrem mizernej životnej úrovne problémy s korupciou, všadeprítomným organizovaným zločinom či politickou nestabilitou.
Naproti tomu, blahobytné spoločnosti charakterizuje zredukovanie fyzických, osobných, ekonomických či spoločenských rizík a neistôt pre ich obyvateľov. Väčšina z nich od roku 1945 neprežila skutočne devastačný vojnový konflikt. Korupcia alebo organizovaný zločin nie sú v týchto štátoch také vypuklé, aby sa väčšina populácie musela zobúdzať a zaspávať s akútnym strachom napríklad z únosu či fyzického útoku na svoj život a zdravie. Na druhej strane, kriminálny systém je oproti minulosti či v porovnaní s chudobnými krajinami relatívne humánny. Trest smrti, kedysi udeľovaný za široký okruh previnení, buď neexistuje, alebo len za najťažšie zločiny.
Inglehartova téza je takou sofistikovanejšou verziou predstavy o náboženstve ako o barličke pre veriaceho. Na jednej strane asi nejaký čiastkový rozmer religiozity naozaj vysvetľuje - napokon, autor ju podopiera množstvom sociologických dát z celého sveta. Na druhej strane sa zdá trochu redukcionistická.
Prehľad kľúčových myšlienok Ronalda Ingleharta:
| Kľúčová myšlienka | Vysvetlenie |
|---|---|
| Nábožnosť a bezpečie | Nábožnosť je silnejšia v spoločnostiach s nižším pocitom bezpečia a vyššou zraniteľnosťou. |
| Blahobytné spoločnosti | Znižujú riziká a neistoty, čo vedie k oslabeniu náboženstva. |
| Humánny kriminálny systém | Znižuje potrebu hľadať útechu v náboženstve. |
Kresťanstvo nesľubuje život bez utrpenia. Naopak, pripomína, že utrpenie je súčasťou života. No ani to nie je úplným jadrom kresťanstva. Tým je evanjelium, ktoré konštatuje, že každý človek je postihnutý realitou hriechu, ktorého sprievodcom je smrť. No má tiež nádej, lebo „veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto verí, v neho nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3:16). Ježiš niesol naše hriechy na kríži a tým nás vykúpil, zaplatil za naše hriechy. Viera v neho so sebou nesie prísľub večného života po smrti a nového života vo vzťahu s ním tu na zemi. Realitu, že každý raz zomrie, zatiaľ neodstránil ani ten najblahobytnejší sociálny štát.
Inglehartova téza je užitočná, ale nemala by sa považovať za vyčerpávajúce vysvetlenie. Možno opisuje jeden nezrelý motív pre hľadanie Boha. No každý, kto ho nájde, zistí, že viera je omnoho viac než len alebo hlavne o pocite bezpečia.
Samotné kresťanstvo ponúka vlastný pohľad na religiozitu. Tvrdí, že každý človek má duchovný rozmer a v srdci dieru zvláštneho tvaru, ktorú vyplní len Boh. Súvisí to aj s prvým prikázaním Desatora: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, ktorý som ťa vyviedol z Egypta, z domu otrokov. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (2. kniha Mojžišova 20:2).
Perspektíva prvého prikázania spochybňuje dichotómiu „viera verzus ateizmus“, lebo prihlásenie sa k ateizmu často znamená len deklaratórnu nevieru v kresťanstvo alebo iné tradičné náboženstvá. Takáto modla môže byť individuálna (majetok, nejaká osoba, na ktorej visíme...) i kolektívna. Takýmto svetským politickým náboženstvom bol aj marxizmus. Už 19. storočie so svojím dlhým obdobím mieru po skončení napoleonských vojen a priemyselným pokrokom zaznamenalo vlnu ústupu kresťanstva medzi intelektuálmi a buržoáziou.
No náhradné svetské náboženstvá ako nacionalizmus či marxizmus nesplnili svoje prísľuby, ale viedli k hrôzam 20. storočia. A tu sa opäť vraciame k Inglehartovi a jeho sekularizačnej téze. Mier, ktorý trvá od roku 1945 vo väčšine týchto krajín, sa môže skôr či neskôr skončiť. Ekonomika sa môže dostať do krízy. Aj v mantineloch Inglehartovej tézy by to mohlo v budúcnosti znamenať ústup sekularizmu a renesanciu náboženstva.
Obísť nemožno ani potenciálny faktor nových sekulárnych náboženstiev, ktoré vznikajú okolo Inglehartom vyzdvihovaných „postmateriálnych hodnôt“. Napríklad priam náboženský zápal súčasnej „woke“ mládeže na Západe, pripomínajúci puritánov zo 17. storočia. Na druhej strane politického spektra časť náboženských potrieb uspokojujú konšpiračné teórie a starý prízrak nacionalizmu.
Problém takýchto náhradných svetských náboženstiev je, že nemajú za sebou stáročia intelektuálneho zjemňovania a zušľachťovania ich praxe, ako má napríklad kresťanstvo. Aj keď uspokojujú náboženské potreby ich vyznávačov, používajú sekulárny jazyk „ľudských práv“, „spoločenských vied“ či „národa a vlasti“.
Na druhej strane, kresťania by nemali podliehať malovernosti a apokalyptickým náladám o „konci sveta“, ani keď počúvajú o trendoch globálneho ústupu náboženstva.
Rozšírenie náboženstiev vo svete.
tags: #predpostna #nedela #kazen