Kláštor pod Znievom je nenápadná dedinka v Turčianskej záhradke na úpätí Lúčanskej Malej Fatry, mimo všetkých hlavných cestných ťahov. Napriek tomu má čo ponúknuť a nie je to len história (jedno z prvých slovenských gymnázií v Kláštore pod Znievom).
História osídlenia a vznik obce
V širšom regióne pochádzajú prvé stopy po osídlení už zo staršej doby kamennej (3200 - 1900 p. n. l.). Bezprostredné okolie Znieva bolo osídlené až v dobe bronzovej. Dokladajú to zlomky dvoch medených sekeromlatov zo staršej doby bronzovej (1900 - 1500 p. n. l.) ako aj hromadný nález bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej (1200 - 1000 p. n. l.). V dobe rímskej (1. - 4. stor. n. l.) bolo už územie obce i poloha neskoršieho hradu osídlená ľudom púchovskej kultúry.
Napriek potvrdenému a pomerne hustému osídleniu Turčianskej kotliny slovanským etnikom už od predveľkomoravského obdobia, nemáme dosiaľ priamo z obce žiadne konkrétne poznatky o existencii slovanského sídliska. Rozhodujúcim činiteľom pri vzniku Kláštora pod Znievom bola existencia cesty vedúcej cez Diel (nad dnešným Vríckom) v pohorí Žiar, ktorá spájala kotlinu pri hornom toku rieky Nitry so širokou kotlinou rieky Turca a prechádzala práve územím našej obce.
Do konca 12. storočia vzniklo v Turci približne tridsaťdeväť osád. Už v tomto čase sa v Turci usadili zoborskí benediktíni, ktorých panovník aj hmotne dotoval. Hraničná listina kráľa Kolomana z roku 1113 uvádza jediný majetok a to ”Villa sancti Ypoliti”, čo podľa neskorších prameňov bol dnešný Kláštor pod Znievom. Túto skutočnosť môžeme považovať za dôkaz centra väčšej občiny na území Kláštora pod Znievom už na prelome 10. - 11. storočia.
Na území dnešnej obce Kláštor pod Znievom bol hromadný nález bronzov z mladšej doby bronzovej a sídlisko púchovskej kultúry. Prvá písomná zmienka o osade pod hradom Turiec (neskôr Znievsky hrad), je v hraničnej listine kráľa Kolomana z roku 1113.
Obec sa vyvinula z podhradia hradu Turiec-Zniev. Doložená je z roku 1253 ako Turuch, z roku 1251 ako Turch, Turul, z roku 1252 ako Thuruch, z roku 1422 ako Suburbium oppidum Thuroch, z roku 1503 ako Castrum Znio, Podhradie, z roku 1773 ako Klaster, z roku 1920 ako Kláštor pod Znievom; maďarsky Znióváralja, Znyóváralja; nemecky Klosster.
Názov obce a hradu
O tom, akou obcou teda Kláštor pod Znievom je, svedčí v prvom rade jeho názov, zložený z dvoch výrazov. Z prvého sa dozvedáme, že obec dostala meno od kláštora, ktorý tu bol založený, zatiaľ čo význam druhého výrazu - Zniev alebo Zniov - je nejasný. Predovšetkým nie je isté, čo tento výraz znamená a nie je jasné, čo sa týmto názvom pôvodne označovalo, či skalný výbežok pohoria Žiare a či hrad, ktorý na tomto výbežku povstal.
Hrad Zniev
Hrad Zniev bol postavený pri staršej osade, ktorá v roku 1113 patrila zoborským benediktínom. Doložený je z roku 1243 ako castrum Turuz. Hrad Zniev prichýlil kráľa Belu IV. na úteku z bitky pri Slanej, čo okrem iných historických súvislostí dokazuje i skutočnosť, že len veľmi krátko po odchode Tatárov Belo IV. dňom 29. január 1243 datuje jednu svoju listinu ”apud castrum Turuz” - čiže „na hrade Turiec“, čo bol pôvodný názov hradu Zniev (od ktorého sa odvodil názov regiónu Turiec).
Hrad bol vystavaný na ťažko dostupnom vrchu a patril ku klasickým stredovekým obranným hradom. Je naším druhým najvyššie položeným hradom. Zrúcanina leží na vrchu Zniev vo výške 985 m. n. m., takmer 500 m nad obcou Kláštor pod Znievom.
Na najvyššom vrchu Zniev stáli kedysi budovy horného hradu, postupujúc k dolnej budove, vzdialenej asi 100 m. Horný hrad chránila priekopa a vežová stavba. Boli tu hospodárske a obytné budovy. Dnes z neho ostali len veľmi poškodené základy. Smerom do priekopy sa zachovali zvyšky smolného nosa.
V polovici 13. storočia dostala obec mestské privilégia podľa krupinského práva, od 14. storočia sa však vyvíjala ako zemepanské mestečko. Nakrátko sa stal župným hradom, v roku 1320 prešiel do majetku prepošstva, v roku 1440 získal hrad i prepošstvo Pongrác z Mikuláša. Stal sa sídlom panstva Zniev, ktoré bolo vyňaté z právomoci turčianskej župy.
Významné udalosti v histórii hradu
- V roku 1605 sa ho zmocnili Bocskayovci.
- V roku 1681 ho vyplienili a vypálili Thökölyovci.
- V roku 1705 Rákócziovci.
- Posledná zmienka o hrade je z roku 1713.
Súčasnosť hradu
V súčasnosti z hradu ostali len veľmi poškodené základy budov a stavieb horného hradu. Poschodová budova zo 14. storočia, situovaná nižšie, si zachovala nárožné kamenné kvádre a zvyšky opevnenia. Z neskorších stavieb stojí už len torzo malej vežičky pri východnej strane gotickej pozdĺžnej budovy. Ostatné objekty sú takmer neviditeľné, skryté pod nánosmi vegetácie.
Znievsky hrad, hoci dnes už len ruina, ostáva majestátnou pripomienkou našej bohatej histórie.
Hrad Zniev leží v Turčianskej kotline a patrí medzi najvyššie položené hrady v Turci, preto výstup nie je ľahkou záležitosťou. Obec vzdialená od chaty Woodpark vo Valčianskej doline približne 14 km ponúka taktiež zaujímavé turistické možnosti.
Zaparkujte pri cintoríne a vyberte sa na Kalváriu. Odtiaľ vedie príjemná cesta cez les na zrúcaninu hradu Zniev. Držte sa zelených značiek. Výstup trvá približne hodinu a trochu sa pri ňom zadýchate, stúpanie je prudšie.
Odmenou vám však budú krásne výhľady. Cestou sa zastavte a oddýchnite si pri Kaplnke svätej Margity Uhorskej, ktorú v roku 2010 opravili. Ďalšou peknou zastávkou je Kláštorská vyhliadka, z ktorej uvidíte Martinské hole, pýchy Veľkej Fatry ako je Malý Kriváň, Veľký Kriváň, Lysec, Tlstá a Ostrá. Ďalekohľadom uvidíte aj Blatnický a Sklabinský hrad.
Znievsky hrad stojí na skalnatom vrcholci v nadmorskej výške 985 m n.m., kde ho nechal po tatárskych vpádoch vybudovať kráľ Belo IV. Hrad mal chrániť vstup do Turca na starej obchodnej ceste z Ponitria. Bol však ťažko dostupný a postupne sa stal nepohodlným aj pre svojich majiteľov.
Najznámejšia povesť sa viaže k prvým rokom hradu. Keď sa sem vraj po prehratom boji s Tatármi uchýlil samotný kráľ Belo IV., nepriatelia sa rozhodli, že bez jeho hlavy neodídu. Keď sa už zdalo, že sa bude musieť nenávideným cudzincom vzdať, postavil sa pred kráľa istý miestny sedliak. Tajnou chodbou prišiel na hrad s dvomi prasatami, plnou nošou rakov a hlavne jedným spásonosným nápadom.
Tí si mysleli, že keď sa môžu o také dobroty deliť s nepriateľom, iste majú ešte bohaté zásoby a nemá význam ďalej hrad obliehať.
Podľa legendy, keď Tatári drancovali okolitú krajinu, ostávala po nich všade len spúšť. Ich vodca chcel dostať hlavu živého alebo mŕtveho kráľa Belu IV., ktorý sa ukrýval na Znievskom hrade. Tatári obkľúčili hradné múry a vytrvalo dobývali hrad. Chceli ich vyhladovať a vyplieniť. Keď sa už na hrade míňali potraviny, prišiel s radou múdry sedliak. Kázal upiecť dve prasiatka a jedno voňavo upečené zhodili z hradieb nepriateľom. Kráľ Belo IV. prejavil svoju vďačnosť a múdremu sedliakovi daroval veľké majetky. Povýšil ho do zemianskeho stavu a tiež aj ostatných bojovníkov. Preto bolo v Turci toľko zemianskych rodov.
Svojráznou atrakciou je aj samotný výstup na hrad, ktorý ponúka nádherné výhľady na okolitú krajinu.
Premonštráti a ich vplyv
Turiec bol v tých časoch málo obývaný. Aby sa tento málo obývaný kraj mohol povzniesť a prinášať kráľovi a krajine náležitý úžitok, rozhodol sa kráľ Belo IV. založiť pod Turčianskym hradom kláštor Panny Márie pre rehoľu premonštrátov, ktorého založenie sa podľa známej kráľovskej listine datuje približne do obdobia roku 1251.
Navyše, Belo IV. Usídlenie sa rehole premonštrátov (v tej dobe známej v celej západnej Európe) a vybudovanie kláštora Panny Márie v Turci bolo požehnaním pre celý tento kraj stredného Slovenska.
Premonštrátski mnísi v duchu programu svojej rehole pracovali nielen na zúrodnení ľudských duší, ale i na zúrodnení kraja, v ktorom sa osadili. Vysušovali močiare a takto získanú pôdu menili na úrodné role. Vyrubovali alebo vypaľovali neprehľadné lesy a na ich miestach zriaďovali lúky, role a záhrady. Na uskutočňovanie takéhoto pracovného programu bolo potrebné stále viac pracovných síl.
V rámci svojich kompetencií premonštráti plnili v cirkvi aj staviteľskú funkciu. Už v 13. storočí začala svoju činnosť staviteľská gotická škola, ktorá najskôr v Znieve vystavala budovy kláštora, prepoštského a farského kostola a neskôr vybudovala kostoly v Turci.
V roku 1248 sa v nej usadili premonštráti, ktorým Belo IV. daroval v roku 1252 Podhradie, Lazany, Slovany, Valču, Ležiakovo. Založili tu konvent P. Márie, ktorý bol do roku 1780 hodnoverným miestom a patril do roku 1530 premonštrátom, neskoršie svetským kňazom a súkromným majiteľom, v rokoch 1586-1773 jezuitom.
Výsadné postavenie získal Zniev od roku 1251, kedy tu bol ustanovený konvent s právomocou hodnoverného miesta (locus credibilis). Obvod konventu zahŕňal komitáty Turiec, Orava, Liptov, Zvolen, Trenčín a plnil funkciu neskorších štátnych notárov a pozemkovoknižných úradov.
Kláštor pod Znievom ako mesto, v ktorom bolo sídlo prepozitúry, bol výstavnejší než ostatné obce dŕžavia, čo možno usúdiť najmä z toho, že premonštrátom na výstavbe obce veľmi záležalo. Výsledkom tohto diania je aj fakt, že Kláštor pod Znievom i dnes patrí medzi obce vzorne usporiadané a plánovito budované.
Mestské práva a rozvoj
Mestečko Zniev dostalo okolo roku 1266 od kráľa Belu IV. aj prvé mestské práva v Turci. Odvtedy sa Zniev menoval mestom (suburbium oppidum Turoch).
Na panstve sa rozvíjalo dobytkárstvo, salašníctvo, lesné a poľné hospodárstvo, lov a rybolov. Panstvu patrili obce Moškovec, Ondrašová, Polerieka, Socovce, Valča, Vrícko, Trnovo, Turčiansky Ďur.
V rokoch 1397-1666 viedli mešťania tuhý zápas o mestské výsady, chotár a i. V roku 1595 zostavili prvý urbár panstva. Blízka obchodná cesta napomáhala rozvoj tunajšieho obchodu. Vyberalo sa tu polovičné mýto. Mešťania mali právo variť pivo a páliť lieh.
V roku 1732 dovolil prepošt obyvateľom mestečka postaviť pivovar a variť pivo, čím sa potvrdil mestský charakter Kláštora pod Znievom.
V rámci mestského práva mohol Zniev taktiež usporadúvať týždenné trhy a jarmoky. Túto výsadu Znievu udelil v roku 1643 cisár Ferdinand III.
V roku 1785 mala obec 128 domov a 1141 obyvateľov, v roku 1828 mala 137 domov a 1584 obyvateľov.
Olejkárstvo a lekárnictvo
Rehoľníci zriadili lekáreň, podporovali zber liečivých rastlín a výrobu liečivých olejov. Tunajší olejkári chodili od 16. storočia do Ruska, Poľska i na Kamčatku a do Perzie. Do popredia sa dostávala výroba olejov a olejčekov (zachoval sa tlačený receptár, v ktorom nachádzame 26 liekov pre ľudí a 5 pre dobytok).
Práve dŕžavie kláštorskej prepozitúry sa považuje za kolísku slávneho obdobia olejkárov, keďže výraznejší rozmach tohto odvetvia súvisel práve s príchodom jezuitov a ich vedomostí.Táto činnosť mala zásadný vplyv na charakter mestečka, ktoré sa transformovalo viac z poľnohospodárskej na mestskú, obchodnícku komunitu.
V 18. storočí začali obyvatelia Kláštora pod Znievom variť pivo a vyrábať rôzne liečebné oleje a olejčeky.
Zniev má aj svoje európske prvenstvo. Získal ho v roku 1578, odkedy tu pôsobila prvá botanická záhrada liečivých rastlín.
Školstvo a vzdelávanie
Najväčší význam Znieva pre slovenský národ majú jeho školské dejiny. Už na začiatku 14. storočia vznikla v Znieve kláštorná stredná škola, ktorá poskytovala aj vyššie vzdelanie. V týchto tradíciách pôsobila aj vyššia teologická škola (ktorá bola genézou Trnavskej univerzity). V rámci reforiem Jozefa II. bola v Znieve zriadená robotná škola. Chodievali do nej dievčatá sa priúčať ženským prácam. Aj táto škola mala charakter strednej školy s dvoma triedami.
Na začiatku 18. storočia vznikla v Znieve čoskoro chýrečná umelecko-rezbárska škola, jediná v súdobom Uhorsku. Vyšli z nej mnohí vynikajúci ľudoví umelci - rezbári. Najvýznamnejším rezbárom bol Juraj Toček, rodák zo Znieva.
V Kláštore pod Znievom vzniklo katolícke gymnázium a dve evanjelické v Revúcej a v Martine. Od založenia do roku 1874 znievske gymnázium navštevovalo počas jeho doby 669 (martinské 671 a revúcke 566 ) študentov.
Prvej slovenskej kvalifikovanej učiteľke Ľudmile Kuorkovej, na preparandii v Kláštore pod Znievom umožnili, aby zložila skúšky a tak sa stala kvalifikovanou učiteľkou.
Mestečko Zniev sa zlatými písmenami zapísalo do národných dejín v roku 1869 založením prvého slovenského katolíckeho patronátneho gymnázia. Vznik tohto gymnázia bol výsledkom národných a kultúrnych snažení celej generácie národných buditeľov v druhej polovici 19. storočia. Slovenské gymnázium v Znieve vzniklo v omnoho zložitejších podmienkach ako revúce a martinské.
V poslednom roku existencie znievskeho gymnázia tu študovali žiaci, ktorí pochádzali z týchto oblastí: Hont - 2, Liptov - 10, Nitra - 16, Orava - 13, Pešť - 1, Morava - 1, Turiec - 32, Zvolen - 5, Prešpork - 4, Tekov- 7, Trenčín - 50.
Znievske gymnázium navštevovalo počas jeho existencie 669 žiakov, martinské 671 a revúcke 566 žiakov. Zo študentov znievskeho gymnázia vynikli budúci spisovatelia Anton Bielek a Ferko Urbánek.
Pri porovnaní tohto učebného plánu s plánmi martinského a revúckeho gymnázia, týždenný počet v jednotlivých triedach bol vyšší ako na martinskom gymnáziu a skoro dosahoval počet vyučovacích hodín revúckeho gymnázia, ktoré bolo vyšším gymnáziom.
| Gymnázium | Počet študentov |
|---|---|
| Znievske gymnázium | 669 |
| Martinské gymnázium | 671 |
| Revúcke gymnázium | 566 |
Po zatvorení gymnázia v roku 1874 bol založený učiteľský ústav, v ktorom študoval Martin Kukučín aj Jozef Gregor Tajovský. Ten zanikol v roku 1910.
Kláštor pod Znievom v 20. storočí
V roku 1850 sa Kláštor pod Znievom stal sídlom okresu a súdu, v rokoch 1869-1874 sídlom slovenského gymnázia a učiteľského ústavu. Koncom 19. storočia miestny obchod upadal, zanikali mestské podniky. Obyvatelia kupčili ako podomoví obchodníci radšej vo svete, najmä v Krakove, Varšave a Moskve.
V rokoch 1880-1890 sa mnohí vysťahovali do Ameriky. V roku 1885 založili vzájomnú pokladnicu a gazdovské družstvo. V roku 1909 bolo sídlo okresného úradu presťahované do Turčianskych Teplíc, v roku 1911 aj sídlo učiteľského ústavu.
Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, remeslami a obchodom. Časť obyvateľov sa zapojila do SNP. Obec bola oslobodená 10. 4. 1945. Mesto bolo vyznamenané Radom práce.
Do najnovších dejín nášho národa sa Kláštor pod Znievom zapísal aj svojím aktívnym protifašistickým odbojom, keď sa na jar v roku 1944 vo Valčianskej doline začala partizánska činnosť. Vznikol oddiel Slovan, ktorý sa včlenil do 2. partizánskej brigády M. R. Štefánika pod vedením mjr.
Súčasnosť a pamiatky
Predstavuje obec s najbohatšou históriou v Turci. Obec charakterizuje zachovaná pôvodná urbanistická štruktúra. Historicky a architektonicky najcennejší je areál bývalého prepošstva s kostolom a farský kostol s priľahlými stavbami. Kostol Panny Márie a kláštor premonštrátov pochádza z 13. storočia. V centre obce sa nachádza farský Kostol sv. Mikuláša z 13. storočia, ktorý bol v 18. storočí barokovo upravený.
Z ďalších pamiatkových objektov zaujme Točekovský dom - zrekonštruovaná budova slovenského katolíckeho gymnázia z roku 1869 a klasicistická radnica z roku 1780, budova ľudovej školy a niekoľko zemianskych kúrií. V miestnej časti Lazany sa zachovalo viacero domov dokumentujúcich ľudovú architektúru 19. storočia. Pred druhou budovou gymnázia sa nachádza busta Martina Čulena, prvého riaditeľa gymnázia. Pred základnou školou je umiestnená busta miestneho rodáka Alexandra Moyzesa, hudobného skladateľa a jedného z hlavných predstaviteľov slovenskej medzivojnovej hudobnej moderny.
Obec je východiskom turistickej trasy, ktorá vedie okolo cintorína južným smerom. Pokračuje po zalesnenom svahu, na ktorom sa rozkladá kalvária z roku 1728 s barokovým kostolom. Odtiaľ chodník pokračuje k zrúcanine stredovekého hradu Zniev.
Pod hradným vrchom Zniev pramení neveľký potok, na ktorom vybudovali v polovici 13 stor. mnísi rádu premonštrátov najstarší rybník v Turci - Vädžer. V obci sa vyskytuje prameň Kláštornej minerálnej vody, ktorý sa využíva od začiatku 90-tych rokov.
Prírodná minerálna voda pramení v horskom prostredí Turčianskej kotliny. Prameň sa nachádza v katastri obce Kláštor pod Znievom. Zaujímavosťou je, že vrt je hlboký 231 m a teplota vody je 17°C. Patrí medzi najvýdatnejšie prírodné vrty na Slovensku a jeho výdatnosť je neuveriteľných 11 litrov za sekundu.