Hriech Nečistoty, Duchovná Zviazanosť: Vysvetlenie Sv. Augustína

Toto monumentálne dielo sv. Augustína vyšlo po prvý raz v slovenskom preklade v r. 1948. Vydavateľstvo LÚČ vydalo už najznámejšie dielo sv. Augustína, nesmrteľné Vyznania (2000). Teraz k nim pridávame v spolupráci so Spolkom sv. Vojtecha tento objemný dvojzväzok, ktorý je hlavným dielom sv. Augustína, reprezentatívnou knihou kresťanskej literatúry.

Rímsky občan bol hlboko presvedčený o nepremožiteľnosti svetovej Rímskej ríše a o večnosti a nedotknuteľnosti jej hlavného mesta Ríma. To presvedčenie zdedil po svojich slávnych predkoch ako najposvätnejšiu tradíciu. Na nej sa zakladala hrdosť a sebavedomie občianstva, na nej budovali svoje smelé plány rímski štátnici a vojvodcovia, o nej spievali básnici, rečnili rétori a písali rímski dejepisci. Roma aeterna et intangibilis!

Rím je stredobodom kultúry a civilizácie, je matkou a ochrankyňou národov, preto nemôže nikomu podľahnúť. Presvedčenie o večnosti Ríma bolo u rímskeho občana samozrejmosťou, kým bol ešte pohanom. No v roku 410 sa stala príhoda, čo v základoch otriasla vierou rímskeho človeka v nedotknuteľnosť Ríma. Rímsky občan sa ocitol ako ochromený v krútňave udalostí.

Rím padol! Vizigóti pod vedením kráľa Alaricha obsadili Večné mesto a v južnej Galii a v severnom Španielsku ? teda na území Rímskej ríše ? To ešte neznamenalo koniec svetovej Rímskej ríše, bol to iba začiatok jej konca. Rím neostal nadlho v rukách nepriateľa. Cisár Honórius si ešte načas panovnícku korunu podržal. No idea nedotknuteľného Ríma sa zatemnila a viera v nepremožiteľnosť ríše sa podkopala.

Štát utrpel obrovské hmotné škody, zámožným patricijom a drobnému občianstvu sa zmarili obchodné plány a výpočty. Ale nie to bolelo najviac Rimana. Rím padol vtedy, keď už rímsky štát nebol pohanským, ale kresťanským. Sotva tridsať rokov uplynulo odvtedy, ako Teodózius Veľký vyhlásil kresťanstvo za úradné a jediné náboženstvo Rímskej ríše.

Hoci kresťanské náboženstvo bolo už od Konštantína Veľkého povoleným a od Teodózia predpísaným náboženstvom Rimanov, jednako ešte celkom neformovalo a neusmerňovalo zmýšľanie všetkého občianstva. Kresťanstvo ešte neprešlo do krvi rímskeho občana a tradičný kult rímskych bohov mu ešte nevymizol z pamäti.

Rímski bohovia mali ešte mnoho tajných ctiteľov aj medzi jednoduchým ľudom, no najmä medzi poprednými Rimanmi, ktorí medzi osobným blahobytom i slávou na jednej strane a kultom bohov na druhej strane videli príčinnú súvislosť. V takejto situácii ľahko bolo siať kúkoľ pochybností o pravdivosti nového náboženstva tomu, komu záležalo na kompromitovaní kresťanstva.

Medzi rímskym ľudom vyvolal pád Večného mesta nespokojnosť a obavu o ďalší osud vlasti. Tajní prívrženci pohanstva to obratne využili a vštepovali ľudu pochybnosti a nenávisť ku kresťanstvu. Kým ochraňovali ríšu a Rím naši bohovia ? hovorievali ?, Rím prekvital a nepriateľ ho rešpektoval. Či by nemohol Rimanov ochraňovať aj kresťanský Boh? Drobný rímsky človek sa nad tým pochybovačne zamýšľal. A vzdelaný Riman začal uvažovať o kresťanskej náuke ako o prvku, ktorý mu nezaručuje bezpečnosť.

Kresťanstvo hlása pokoj a samé odpustenie. Tým vlastne podlomilo výbojnosť a podnikavosť Rimanov. Zbavilo ich sily, na ktorej spočívala veľkosť Ríma. Sv. Augustín vedel, čo sa šíri medzi ľudom a ako vysvetľujú kresťanstvo niektorí učenci.

Vo svojich kázňach často poukazoval na mylné chápanie kresťanstva a vyvracal podobné námietky pohanov. No cítil a videl, že otras, ktorý zapríčinil v zmýšľaní Rimanov pád Večného mesta, je väčší, než by mu stačil čeliť kázňami prednášanými v užšom kruhu. Videl, že verejná mienka je otrávená a že ju možno zmeniť len obšírnejším dielom a dôkladným kresťanským poučením o dobre a zle, o prozreteľnostnom riadení ľudských dejín. Vynorila sa pred ním myšlienka napísať dielo De civitate Dei.

Teraz mu už nestačilo vyvrátiť len pohanské výčitky, ktoré súviseli s Alarichovým pokorením Ríma, ale aj pre budúcnosť chcel vyriešiť pomer medzi kresťanstvom a pohanstvom. Dielo venoval priateľovi Marcellinovi Fláviovi, tribúnovi v Kartágu, ktorý ho po páde Ríma požiadal o dôkladné vyvrátenie výčitiek pohanov proti kresťanom. Rozvrhol si ho do dvadsiatich dvoch kníh. Keď dokončil prvé tri zväzky, hneď ich uverejnil (v roku 414). Dbal na to, aby dielo bolo časové, aby veci spomínané v prvých knihách nestratili aktuálnosť, kým bude môcť dokončiť ostatné knihy. Aj ďalšie knihy uverejňoval postupne a s poslednými troma zväzkami bol hotový v roku 426.

Keďže sv. Augustín pracoval na diele Boží štát trinásť rokov a uverejňoval ho po čiastkach, jednotlivo uverejnené skupiny kníh javia istú ucelenosť a mohli by sa pokladať za samostatné dielo. Týmto postupom vypuklejšie a celistvejšie spracúval okruhy myšlienok a vyvracal námietky, ktoré boli momentálne naliehavé a s ktorými chcel oboznámiť verejnosť skôr, než by jej bol mohol prezentovať celé dielo. Práve pre túto okolnosť sa na prvý pohľad zdá, že Augustínov Boží štát nie je dosť jednotným a uceleným dielom. No len zdanlivo, lebo plán, aspoň v hlavných črtách, mal Augustín hotový už na začiatku práce a vedúca myšlienka sa markantne vinie celým dielom.

Sv. Augustín chcel nielen vyvracať argumenty nepriateľov kresťanstva, ale chcel aj kresťanov poučiť o hlbšom zmysle ich náboženstva. Podľa toho v diele Boží štát môžeme rozoznávať časť apologeticko-polemickú (od 1. do 10. knihy), v ktorej kriticky rozoberá a podvracia námietky a výčitky pohanov, a od 11. do 22. V apologeticko-polemickej časti šlo sv. Augustínovi o spochybnenie pohanských výčitiek kresťanstvu a o vyvrátenie nebezpečnej a úlisnej náuky novoplatonikov. Sv. Augustín poprel kauzálnu súvislosť medzi nešťastiami Ríma a kresťanstvom. Konkrétnym poukazovaním na rímske dejiny dokázal, že veľkosť a blahobyt Rímskej ríše nevyplývali z kultu bohov, ale z bezohľadných útočných vojen, ktorými si Rimania podmaňovali susedné národy a vykorisťovali ich. Práve za tieto neprávosti v minulosti musí terajší Rím pykať.

Novoplatonici pripúšťali, že nešťastia u pozemšťanov sú prirodzené, že vždy boli a budú; jednako len ? podľa nich ? kult mnohých bohov a najmä obety, ktoré im prinášajú, sú potrebné a osožné pre záhrobný život Rimanov. Sv. V pozitívno-špekulatívnej časti diela sv. Útoky pohanov na kresťanstvo, ktorým boli v posledných časoch vystavení veriaci ? hovorí sv. Augustín ?, sú vlastne len jednou epizódou v ustavičnom boji medzi spoločnosťou dobrých a spoločnosťou zlých.

Dobrí ľudia tvoria organizovanú spoločnosť, akoby Boží štát (civitas Dei), v ktorom vládne láska k blížnemu, a tá spája jednotlivcov až po zapieranie samých seba. Aj zlí ľudia tvoria spoločnosť, pozemský štát (civitas terrena), kde má prevahu sebaláska až po odmietanie Boha. Ustavičné napätie a nepretržitý zápas medzi spoločnosťou ľudí oddaných Bohu a synmi tohto sveta vypĺňa ľudské dejiny. O ňom hovorí každá chvíľa prežitej ľudskej minulosti, oň ide aj dnes. Obe spoločnosti budú medzi sebou zápasiť až do skončenia sveta. Hoci boj oboch štátov má v ľudských dejinách rozličné spády, kde zlo často víťazí nad dobrom, jednako len na konci zvíťazí dobro, Boží štát.

Svoje dielo pomenoval sv. Výraz civitas Dei (Boží štát, Božia obec, Božie mesto, Božia pospolitosť, Božie spoločenstvo) čerpal sv. Augustín zo Svätého písma. Aj Platón rozlišuje medzi doménou viditeľného a neviditeľného sveta; novoplatonici a stoici robia ešte ostrejší rozdiel medzi panstvom dočasných, tuzemských vecí a panstvom večných hodnôt. Sv. Augustín sa pri použití tohto výrazu opieral jedine o Písmo, a to o Žalm 87 (86), 3, kde tento výraz značí Božie mesto Jeruzalem, ako protiklad Babylonu, mesta diablovho. Podľa žalmistu dve mestá značia na jednej strane súhrn dobrých a svätých (bytostí) na zemi i vo večnosti a na druhej strane súhrn bezbožníkov žijúcich na zemi a zatratených vo večnosti.

Aj sv. Pavol v Liste Rimanom (vo veršoch 10-11) zadeľuje ľudstvo do dvoch skupín: spravodlivých a hriešnikov, ktorí, hoci žijú pomiešaní, predsa sa značne líšia od seba. Jedni zostávajú pod mocou hriechu, ktorý uviedol na svet prarodič Adam, druhí sa zúčastňujú na milosti skrze vieru v Ježiša Krista. Podobné výrazy vo svojich kázňach používal aj sv. Ambróz (civitas Dei, regnum peccati) a sv. V Augustínovom poňatí „civitas“ znamená denne sa opakujúce zoskupovanie ľudí, jedných, ktorých život sa riadi podľa Božej vôle, druhých, u ktorých prevládajú prevrátené ľudské záujmy.

Dve ľudské skupiny nazýva mysticky „civitates“ (quas mystice apellamus civitates duas). Obe spoločnosti, symbolické štáty, tu na zemi sa vzájomne prenikajú, a aspoň podľa ľudského pozorovania sú zmiešané, vzájomne poprestýkané a také ostanú až do posledného súdu. Miestami ich sv. Augustín porovnáva, ba do istej miery aj stotožňuje s jestvujúcimi ustanovizňami alebo historickými danosťami. Civitas divina je kolektivita, ktorú tvoria duše Božou milosťou zbavené hriechu; je to spoločnosť vyvolených, no môže to byť aj bojujúca Cirkev, ktorá za svojho tuzemského putovania zápasí s nepriateľmi v pevnom očakávaní svojho víťazstva.

Spomínané dva štáty vznikli ešte pred začiatkom viditeľného sveta. Boží štát vznikol stvorením anjelov a štát sveta sa začína pádom anjelov, neposlušnosťou anjelov. Protiklad dvoch svetov sa dostal na zem naším praotcom Adamom. V bratovražednom boji Kaina s Ábelom je prvá zrážka dvoch svetov. Tento dramatický zápas pokračuje v ich potomkoch a napĺňa ďalšie dejiny. Len tým, že Boží štát je vmiešaný do pozemského štátu a že ho preniká ? uprostred zlých žijú aj dobrí ?, je možný na zemi ľudský život a udržiava sa akýsi poriadok.

Prechodom času do večnosti, pri poslednom súde, sa oba štáty ostro odlúčia. V pozemskom štáte bude panovať len neporiadok, skaza, rozvrat bez konca. Jeho občania prepadnú večnému súženiu a mukám. Nezmieriteľnosť dvoch štátov alebo svetov, ktorú sv. Augustín už v prvej knihe jasne naznačil, sa dôsledne vinie celým jeho dielom a postupne rastie, priberá na presvedčivosti a odôvodnenosti. Autor sa na všetko díva z tohto zorného uhla a všetko hodnotí podľa príslušnosti k tomu, alebo onomu štátu. Na všetkom, čo patrí k Božiemu štátu, Augustín akoby už videl odrážať sa lúče slnka nebeskej milosti, kým z pozemského štátu akoby už vanulo povetrie a pach pekla.

Nečudo, že niektorým čitateľom tohto diela sa zdalo, akoby sa v Augustínovi pri opise oboch štátov ohlasovali, hoci v podvedomí, manicheistické reminiscencie a dualistické predpojatosti o ríši svetla a ríši tmy, ktorými bola zaujatá jeho mladosť. Vyhranená kontrastnosť, ktorou charakterizuje oba štáty, miestami samému zapríčiňovala ťažkosti, keď ju chcel ozrejmiť realizáciami z histórie. Napríklad: Societas impiorum (spoločenstvo bezbožných) musel občas identifikovať s rímskym impériom. Pravda, nemyslel to doslovne, a preto sa na iných miestach usiloval otupiť ostrie podobného prirovnania. Ani civitas Dei sa nedá stotožniť s Cirkvou. Augustínom myslený Boží štát jestvoval skôr, ako bola Cirkev založená, a do Cirkvi za jej tuzemského putovania patria aj takí ľudia, ktorí sú ináč občanmi svetského štátu.

V súvise s Augustínovými konkrétnymi poukazmi na príklady z histórie sa treba zastaviť pri otázke, či nebol svätý spisovateľ nepriateľsky naladený proti štátu, proti civilne organizovanej verejnej moci vôbec. Či sa odmietavé výroky, ktoré miestami používa o rímskom pohanskom štáte, nemajú vzťahovať na každú politickú organizáciu, ktorá sleduje len dočasné ľudské ciele. Či sv. Pri všetkých príkrych výrokoch, ktoré sv. Augustín používa v súvise s rímskym pohanským štátom, jeho postoj k štátnej moci je celkom kladný. Pre štát a jeho moc má nie menšie porozumenie ako sv. Pavol (Rim 13), o ktorého sa v tejto veci opiera, a aké sa javí vo Svätom písme vôbec. Štátu pripisuje istú civilnú spravodlivosť, ktorú velebí ako záruku verejného poriadku.

Pravda, v Augustínovom Božom štáte sa nemá hľadať nejaká presná politická teória, lebo k takej nesmeroval. Jeho dielo je mravno-náboženskou úvahou o ľudskom údele. Politickej organizácii štátu a jeho sociálneho zriadenia sa Augustín nechcel priamo dotýkať. Nech je politická štruktúra štátu akákoľvek a nech je hocijaké jeho sociálne ústrojenstvo, podľa sv. Augustína kresťan má v ňom vždy možnosť starať sa o svoje duševné spasenie a pracovať na Božej sláve. A to je hlavné.

Úsilie kresťana nemá smerovať k tomu, aby menil štruktúry štátov, ale k tomu, aby zlepšoval seba, aby sa zdokonaľoval v tých okolnostiach, v ktorých práve žije. Augustínov Boží štát očakáva od kresťana, aby žil v mieri so štátnou vrchnosťou, aby ju poslúchal, kým nežiada od neho niečo, čo sa nezhoduje s jeho vierou a svedomím.

Keby sa predsa malo určiť, aký štát si Augustín želá, za predlohu by mohol slúžiť rímsky štát za Teodózia Veľkého alebo Teodózia II. Je to štát kresťanský, v ktorom sa pravá viera uplatňuje do všetkých dôsledkov. Hoci sv. Augustín venuje pozornosť najmä veciam nadprirodzeného poriadku, jednako hlboko začiera aj do problémov tohto sveta, ktoré stoja v popredí ľudských záujmov a pozornosti. Ide tu najmä o otázky vojny a mieru. Vojnu samu osebe neodsudzuje. Zatracuje však vojnu útočnú, v ktorej rozhoduje jedine právo pästí a právo silnejšieho. Takú vojnu volá veľkým zločinom (grande latrocinium). Jeho osobným ideálom je svetový mier, ktorý pokladá za zvrchované dobro, o ktoré sa má človečenstvo usilovať vo svojom tuzemsku.

Tabuľka: Porovnanie Božieho a Pozemského štátu podľa Sv. Augustína

Svätý Augustín

tags: #hriech #necistoty #duchovna #zviazanost