Hromnice: História, Tradície a Význam Svätenia Sviec

Druhý februárový deň patrí starému cirkevnému sviatku Obetovania Pána s ľudovým názvom Hromnice. Pred Druhým vatikánskym koncilom ho volali aj Očisťovanie Panny Márie.

V Cirkvi je 2. február dňom, keď si katolícki veriaci pripomínajú Sviatok Obetovania Pána - Hromnice, obetovanie Ježiša Krista v chráme. Slávia ho nielen katolíci, ale aj evanjelici.

Sviatok má svoj pôvod na východe, kde sa slávil od polovice 4. storočia 14. februára, tj. 40 dní po Zjavení Pána (Epifánia). V Jeruzaleme sa v tento deň konali osobitné procesie, tzv. apante. V r. 542 cisár Justinián (527-565) zaviedol jeho slávenie v Carihrade a stanovil ho na 2. februára, tj. 40 dní po Narodení Pána. Z Carihradu sa potom sviatok rýchlo rozšíril na Západ.

Pripomína udalosť, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2,22-30):

„Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: ´Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi´ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek, alebo dva holúbky.“

Mária s Jozefom na 40. deň po narodení priniesli Ježiša do chrámu a prorok Simeon ho označil za Spasiteľa všetkých národov a svetlo na osvietenie pohanov. V západnej liturgii ma tento sviatok názov Obetovania Pána.

Tento sviatok sa pred r. 1969 slávil v západnej Cirkvi ako mariánsky sviatok Očisťovania Panny Márie. Pápež Sergej I. (687-701) nariadil, aby sa v tento deň konali slávnostné procesie, ktoré smerovali do Baziliky Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore).

V 8. a 9. storočí sa dôraz obsahu slávností postupne presunul na oslavu Panny Márie a sviatok nadobudol mariánsky charakter. V novom liturgickom kalendári z roku 1969 dostal názov Praesentatio Domini - Obetovanie Pána - a vrátil sa mu jeho kristologický ráz.

Podľa židovského zákona sa totiž každá žena po pôrode považovala za poškvrnenú. Obradu očisťovania v chráme sa podriadila aj Ježišova matka Mária a pri tejto príležitosti spolu s Jozefom obetovala Bohu svojho syna ako prvorodené dieťa.

Táto tradícia pochádzala z toho, že pred Mojžišom Židia nemali oficiálnych kňazov a ich funkciu vykonávali prvorodení synovia. Pri obetovaní malého Ježiša prišiel do chrámu aj zbožný starec Simeon a prorokyňa Anna. Obaja velebili Boha a Simeon nazval dieťa „svetlom na osvietenie pohanov”.

Sviatok Stretnutia Pána má svoj pôvod v udalosti z Ježišovho života, ktorú opisuje evanjelista Lukáš (Lk 2, 22-40). Mojžišov zákon predpisoval, že každá žena po narodení chlapca nesmela 40 dní vojsť do chrámu, lebo v tomto čase sa považovala za nečistú (porov. Lv 12, 1-4). Toto obdobie štyridsiatich dní sa nazývalo dňami očisťovania. Po zakončení týchto dní prichádzala matka novonarodeného dieťaťa do chrámu a priniesla obetu, čím sa stávala (obradne) čistou. Bohatšia žena mala pri tejto príležitosti obetovať jednoročného baránka na celostnú žertvu a mladého holúbka alebo hrdličku; ak bola chudobná, mala priniesť pár hrdličiek alebo dva holúbky (porov. Lv 5,7; 12, 6-8). Prečistá Panna Mária ako Božia Matka sa nemusela podrobiť obradu očisťovania, lebo sa posvätila Kristovým narodením, ako hovorí kondák sviatku: „Kriste Bože, svojím narodením si posvätil život Panny (panenské lono)“.

Druhý februárový deň si kresťania pripomínajú sviatok Obetovania Pána. Prečo si cirkev teda v jeden deň pripomína viacero udalostí? „Jozef, Mária a bábätko Ježiš boli židovská rodina, ktorá dôsledne zachovávala odveké starozákonné predpisy. Prvá vec je, že každé narodenie dieťaťa spôsobovalo pre matku obradnú nečistotu, ktorá nastávala po styku s krvou. „Obradnej nečistoty sa matka zbavovala na 40. deň po pôrode. Svätá rodina tak splnila to, čo Židom prikazovala Kniha Levitikus (Lv 12,1-8).

Andrej Radlinský vo svojom diele Nábožné výlevy, ktoré vydal v roku 1850, dodáva, že ak matka porodila dievča, dni očisťovania boli až na 70. Druhý starozákonný predpis, ktorý Svätá rodina splnila na 40. deň od narodenia Ježiša, bolo jeho vykúpenie. Vyslobodenie spočívalo v zázračnom Božom zásahu, pri ktorom Boží anjel v každom egyptskom dome zabil každého prvorodeného, ale domy Izraelitov obišiel. „Okrem tohto Písmo nariaďuje každého prvorodeného syna na 40. deň zasvätiť Bohu. Stať Knihy Exodus to vysvetľuje slovami: „Každého prvorodeného zo svojich detí vykúpiš.“

Na sviatok Obetovania Pána si Katolícka cirkev tiež pripomína Deň zasväteného života. Zaviedol ho v roku 1997 pápež Ján Pavol II., ktorý stanovil, aby sa slávil 2. februára, v deň sviatku Obetovania Pána. Nadviazal na tradíciu začatú za pápeža Pavla VI., keď sa v ten deň schádzali do Baziliky sv.

Svätenie Sviec a Hromničné Sviečky

V 10. storočí vznikla tradícia svätenia sviec. Kladú sa do rúk zomierajúcich, zapaľujú sa v prípadoch nebezpečenstva, napríklad pri búrkach. Preto dostali názov hromničné, od ktorého je odvodené aj pomenovanie Hromnice.

Sviatok Obetovania Pána ľudovo nazývaný Hromnice sa spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Sviece každoročne v úvode sv. omše požehnáva biskup alebo kňaz. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. 494. Andrej Radlinský vo svojich Nábožných výlevoch opisuje, že tento sviatok je jeden z najstarších v cirkvi, bol zavedený už v 4. storočí.

„Z toho sa zaviedol rituál sviec, ktoré sa požehnávali a ktoré si veriaci odnášali domov a opatrovali ako ,posvätené‘. Zapaľovali si ich pri prírodných pohromách, najčastejšie počas búrok. Podľa iných údajov sa žehnanie sviec zaviedlo za čias cisára Justiniána v roku 592. Iné zdroje zas tvrdia, že so svätením sviečok začal pápež Sergius I. v rokoch 687 - 701 namiesto pohanských očisťovacích slávností zvaných Amburbale, ktoré sa zvykli konať 2. februára. „A tak od pradávna zbožní veriaci zapaľujú tieto sviečky pri živelných pohromách, najmä pri hrmení, krupobití a hromobití, aby Boh milostive odvrátil tieto pohromy od nich na prosbu sv.

Anton Konečný dodáva, že dnes sa hromničná sviečka zapaľuje aj pri návšteve kňaza pri chorom, keď prichádza s Eucharistiou, a aj pri modlitbovom sprevádzaní umierajúceho. „Nebadám, že by sa táto prax vytrácala.

A prečo by si veriaci mali dávať dnes žehnať hromničné sviečky? Anton Konečný vysvetľuje, že „každý symbol spája to znakové a viditeľné s tým neviditeľným - duchovným. Požehnaná hromničná sviečka sprítomňuje nesmiernu Božiu lásku, „ktorá svojimi spásnymi činmi zahŕňa všetky generácie a všetkých ľudí.

Požehnané veci sa podľa liturgistu môžu používať aj viac rokov, rovnako aj hromnička. „Po čase, ako každá vec, sa opotrebia, poškodia alebo zostarnú. V tom prípade ich treba dôstojne zničiť, napríklad spáliť.

Hromnice sú ľudovým názvom pre kresťanský sviatok Obetovania Pána. Veriaci ho oslavujú 2. februára. Je to deň spomienky na obetovanie Ježiša v chráme a slávi sa na 40. deň po Narodení Pána.

V základoch tohto sviatku stojí biblická udalosť z Jeruzalemského chrámu, ktorej ústredným motívom je stretnutie so Simeonom. Tento sviatok sa už na konci 4. storočia vyznačoval slávnostným sprievodom zakončeným svätou omšou. Sprievod sa postupom času obohatil o svetlo. V 5. storočí sa v Ríme pri svätej omši svietilo sviecami. Samotné požehnávanie sviec je neskoršie, pravdepodobne z konca 1. tisícročia (z vtedajšej Galie). Nepredpokladá sa (a ani nepripúšťa) mať so sebou „zásobu“ sviec len kvôli tomu, aby sa požehnali bez použitia pri procesii. Keď teraz nestratíme zo zreteľa liturgickú hodnotu týchto sviec, môžeme sa pozrieť aj na ich ľudové použitie.

V dávnych dobách bol začiatok februára prechodom medzi zimou a jarou. Takto popri kresťanskej liturgii zostávali v povedomí ľudí niektoré zvyky. Hromničné sviečky bývali v každej domácnosti a používali sa ako ochrana pred búrkou a hromom. Aj v súčasnosti môže byť hromničná svieca, zapálená počas búrky, prejavom viery a dôvery voči Bohu na rozdiel od poverčivosti, či dokonca určitej „renesancie“ starých slovanských kultov a božstiev. Hromničné sviece treba vidieť v súvise s pravým svetlom, ktoré prišlo na svet (porov. Jn 1, 9), ako aj s veľkonočnou sviecou a s našou krstnou sviecou. Prvoradý význam je teda v tom, aby sme kráčali vo svetle (porov. 1 Jn 1, 7). Výstižné sú slová Cirkvi, uvedené v Direktóriu o ľudovej zbožnosti a liturgii (bod 123): „Sviatok 2. februára je príležitosťou zdôrazniť teologický význam symboliky svetla, poukázať na Krista ako „svetlo sveta“ a najmä prebudiť vo veriacich vedomie, že prostredníctvom krstu sú sami „svetlom“.

Horiace sviece nám pripomínajú Krista ako svetlo sveta. Ľudia si na sviatok Obetovania Pána berú z kostola domov požehnané hromničné sviečky. Viete mi vysvetliť ich duchovný význam a účel, kedy ich používať?

Pôvod a História

Pôvod a História V Rímskej ríši v tomto období roku vybraní kňazi - luperci - obetovali božstvám capy a psy. Súčasťou týchto obradov, známych ako luperkálie, boli sprievody, počas ktorých nosili ľudia zapálené sviece a šibali sa koženými remeňmi z obetovaných zvierat. V roku 494 zaviedol pápež Gelasius sviatok, ktorý mal nahradiť ten rímsky. V tento deň kresťania so zapálenými sviecami obchádzali okolo kostola. Cirkev tak zriadila namiesto očistných obradov sviatok očistenia Panny Márie. Rímska tradícia zapaľovania sviec bola veľmi živá a zrejme aj z tohto dôvodu sa cirkev v 10. storočí rozhodla sviece v tento deň aj posväcovať.Ďalšie vplyvy na formovanie Hromníc je možné nájsť v tradíciách Slovanov. Východní Slovania v tomto čase slávili tzv. stretenie, čiže stretnutie zimy s letom. Súvisí to s tým, že pôvodne ľudia delili rok len na dve ročné obdobia - zimu a leto.

Sviatok Pánovho Stretnutia sa začal sláviť v Jeruzaleme v druhej polovici 4. stor. Prvú zmienku o tom podáva pútnička Etéria vo svojom denníku, kde ho nazýva štyridsiatym dňom po Bohozjavení. Jeho slávenie opisuje nasledovne: „Štyridsiaty deň po Bohozjavení sa tu slávi naozaj veľmi slávnostne. V tento deň sa koná procesia (tzv. apante - pozn. prekl.) do chrámu Vzkriesenia, kde sa všetci schádzajú na bohoslužbu, slávenú podľa predpisov s najväčšou slávnosťou, ako na Paschu. Všetci kňazi kážu a tiež biskup. Všetci vysvetľujú úryvok z evanjelia o tom, ako na štyridsiaty deň Jozef a Mária priniesli Pána do chrámu (hl. Z Jeruzalema sa sviatok rozšíril na celý východ, ale až v 6. storočí za cisára Justiniána (527-565) nadobudol sviatok osobitný význam. Cisár Justinián nariadil, aby sa Pánovo Stretnutie považovalo za veľký sviatok a zaviedol ho v celom cisárstve. Sviatok Stretnutia bol na Západe pôvodne Pánovým sviatkom (Hospodským); až oveľa neskôr (8.-9. stor.) nadobudol mariánsky charakter a nazýval sa Očisťovanie Panny Márie, resp. Obetovanie Pána v chráme. V novom liturgickom kalendári (r. 1969) latinskej Cirkvi, zavedeným po Druhom Vatikánskom koncile, dostal názov Praesentatio Domini - Obetovanie Pána, čím sa mu vrátil jeho kristologický charakter a bol opäť zaradený medzi Pánove sviatky. Duch bohoslužieb sviatku je rovnaký, ako na sviatok Kristovho narodenia a Bohozjavenia: hlavnou myšlienkou je osláviť zjavenie sa Boha na zemi, zvelebovať Kristovo božstvo a vzdať úctu Prečistej Panne Márii, ako Matke Božej. Toto malé dieťa, ktoré dnes rodičia priniesli do chrámu, je predvečný Boh, ktorý dal Zákon Mojžišovi na hore Sinaj. Sviatok sa (v západnom obrade) ľudovo nazýva Hromnice a spája sa s požehnaním hromničnej sviece, v ktorej vidíme ochranu pred rozličnými živelnými pohromami a nebezpečenstvami. Zavedenie svätenia hromničných sviečok sa pripisuje pápežovi Geláziovi r. Ikonografia tohto sviatku zobrazuje dieťatko Ježiša, Bohorodičku, spravodlivého Simeona, prorokyňu Annu a sv. Jozefa. Dieťa Ježiš je zobrazené v bielom odeve, ako vo chvíli premenenia na hore Tábor, pretože prináša Ducha všetkému, čo bolo pozemské. Na ikone „Stretnutia“ sa akoby Starý zákon náhlil nadobudnúť svoj pravý význam v osobe Ježiša. Preto starec (nazývaný v našom obrade Bohopríjemca) berie dieťa do náručia s veľkou ochotou, prijímajúc ho z rúk Bohorodičky, ktorá ho odovzdáva veľkodušným gestom plným pokory. Spravodlivý Simeon s veľkou úctou a rešpektom drží na rukách Spasiteľa Ježiša, ktorý je zobrazený s tradičnou svätožiarou okolo hlavy, v ktorej je znázornený kríž a v ňom sú napísané tri grécke písmena „ ό ων “, ktoré znamenajú „Ten, ktorý je“ (Meno, ktorým sa nazval Boh na hore Sinaj počas zjavenia sa Mojžišovi, porov. Na väčšine ikon “Stretnutia“ je zobrazený chrámový oltár, t.j. Podľa starodávneho zvyku sú ruky Simeona zahalené - z úcty ku Kristovmu kráľovskému majestátu. Simeon sa akoby prihováral dieťaťu Ježišovi. Mária a Jozef sa divia Simeonovým slovám (Lk 2, 33), lebo Simenon oznámil, že Kristus bude znamením, ktorému budú odporovať, a jeho matka bude veľmi trpieť, akoby jej dušu prenikol meč (Lk 3, 34-35). Prorokyňa Anna ako jedna z prvých plní poslanie ohlasovať Krista uprostred ľudu. O Ježišovi hovorí všetkým, čo očakávali mesiáša, spasiteľa, aby ich vyslobodil (Lk 2, 38). Sv. Celá scéna je zobrazená na pozadí symbolickej architektúry jeruzalemského chrámu. Boh sa však teraz priblížil človeku nielen v chráme, ale aj v osobe Ježiša Krista. Катрій Ю. Пізнай свій обряд. Шпідлік Т. Рупнік М.-І. Про що розповідає ікона. Креховецький Я. Богослов’я та духовність ікони.

Zvyky a Povery

Na tento deň sa vzťahujú viaceré ľudové pranostiky. Hovorilo sa, že ”na Hromnice zadúva ulice”, ale aj „prešli Hromnice, koniec sanice”. Mráz v tento deň bol predzvesťou konca zimy, teplé počasie naopak: ”Keď chytia Hromnice, odhadzuj onuce, keď pustia Hromnice, len chytaj onuce.” S tým súvisia aj porekadlá ”Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, v marci zmrzne” alebo ”Radšej vidí bača o Hromniciach vlka ako sedliaka v košeli”.

V tradičných predstavách sa Hromnice považovali za dôležitý deň z hľadiska predpovedania počasia. S Hromnicami sa spájalo množstvo úkonov poľnohospodársko-magického charakteru, mnohé z nich sa podľa Horváthovej uchovali ešte v prvej polovici 20. storočia. Často súviseli s pestovaním textilných rastlín - ľan a konope.

V minulosti ľudia verili, že keď na Hromnice zo strechy voda tečie, zima sa dlho povlečie. Alebo ak je silný mráz, treba urýchliť zimné práce, lebo jar už klope na dvere. Zvykov a povier na tento deň bolo naozaj dosť.

Na Hromnice gazdinky varili dlhé cestoviny, aby im narástli dlhé rastliny. Alebo dievčatá a chlapci išli na sánkovačku a vybrali si čo najdlhšiu dráhu. Čím bola dlhšia dráha, tým bol dlhší ľan aj konope.

V tento deň platilo aj veľa zákazov. Na západnom Slovensku ľudia verili, že toho, kto bude v tento deň pracovať, zasiahnu počas roku blesk a hrom. Na Myjave sa z rovnakých príčin nesmelo v tento deň šiť, na Ponitrí zase pracovať v lese. Podobné predstavy boli rozšírené na celom Slovensku.

Na väčšine územia Slovenska preto gazdiné v tento deň varili dlhé rezance alebo šúľance, aby aj konope a ľan boli čo najvyššie. Niekde tieto jedlá posýpali aj tvarohom, aby aj vyrobené plátno bolo pekné biele. Obľúbenou zábavou v tento deň bola aj sánkovačka. V medzivojnovom období sa v mnohých oblastiach Slovenska chodili sánkovať celé rodiny alebo aspoň gazdiné a dievky s mládencami. Cieľom bolo opäť zabezpečiť dobrú úrodu ľanu a konope.

Podľa dobových novín z 18. storočia pozývala bratislavská šľachta na hromničné sánkovačky hostí z cisárskeho dvora vo Viedni.

tags: #hromnice #svatenie #sviec