Rehoľa sv. Ignáca z Loyoly, čiže rehoľa jezuitov, jubiluje. Je tomu 27. septembra t. r. 400 rokov, čo ju pápež Pavol III. prvý raz potvrdil. Spoločnosť toľko zaslúžila nespočetnými a skvelými skutkami. Iste vieš, ako si milujeme a vážime rodinu sv. Ignáca, ktorú Ty od 25 rokov starostlivo a obozretne spravuješ.
V 16. storočí cirkev Kristova ohrozená bola v celej Európe. Krajiny trhal od tela cirkvi. Nepriateľ napredoval všade. Autorita cirkvi a jej hlavy bola ťažko poškodená potupou. Verili, že Boh svoju cirkev neopustí, nevedeli odkiaľ a ako príde pomoc. Vtedy Boh postaral sa aj o pomoc. Roku 1521 sv. Ignác predostrel pápežovi Pavlovi III. plán a tak sa zrodila Spoločnosť Ježišova.
Učeniu maly byť hlavnou úlohou Spoločnosti. Proíes S. J. dal pokyn ísť hockde, kde to vyžaduje väčšia sláva Božia. Podľa jeho žcniálneho plánu na povel pápeža do roboty. Protireformácia a stratené pozície sa pomaly vracaly. Mnohé poblúdené ovce sa vrátili do pravého ovčínca Božského Pastiera. Vo veľkej Nemeckej ríši, v Uhorsku, v Poľsku, Čechách, všade kde zakotvili jezuiti, znova začal rozkvitať katolícky život.
Na ocenenie zásluh sv. Ignáca a jeho diela povolanejší sú iní. Každý, kto trochu zná dejiny cirkvi, utvorí si mienku o význame diela sv. Ignáca a jeho nasledovníkov. Na Slovensku zmienime sä na inom mieste. Slovensku. Od národného prevratu 1918, ako každá Slov. katol. J. v plnom štádiu vývinu. Božiu šíri sa dielo sv. Ignáca pre spásu duší. Nech ho príjmu s takou láskou, s akou láskou a vďačnosťou im ho S. J. Slovensku venuje.
Svätý Ignác z Loyoly
Sv. Ignác poznáva Krista svojím spôsobom. Kristus je v jeho očiach podstatne vodcom, kráľom, dobyvateľom. Semienko organicky rastie. Ignác zapaľuje oheň tam, kde sa i sám rozblčal. Ignác loví duše pre Krista. To, hľa, vnútorná stránka Spoločnosti Ježišovej. A tvár? vonkajšie vyústenie ideálu? Operarius in vinea Domini. Pánovej. Zosnulý Pius XI. vedeli prežiť rekordy.
Úradne bola založená Spoločnosť r. 1540. Pavel III. prvý raz potvrdil ústavu Spoločnosti. Rehoľa zaisťuje si pôdu predovšetkým v Taliansku. Ale už r. 1543 vedie P. Araoz Spoločnosť do Španielska, r. 1549 dorastá. O rok neskôr zakladá Spoločnosť domy v Portugalsku. V apríli r. 1549 sa otvára cesta do Indie a Japonsko, Brazília a Kongo v Afrike. Zatiaľ ani v Európe neochabuje pochod. R. 1552 víta jezuitov Viedeň, r. 1555 i Praha. Aj do Poľska, kde v sprievode apoštolského nuncia prichádza P. Salmeron. Sed-mohradska. Pavel III. povolania, aby si zaistila budúcnosť i rozkvet. Pri smrti sv. Ignáca bolo vyše tisíc jezuitov v 100 domoch. R. 1600, teda po 60 r. ich bolo už 8554, r. 1626 už 15.544, r. 1749 vyše 22.000, tesne pred znovuzrodení r. 1814. V rozkol-níckom Bielorusku, vzmáhalo sa silou víťazných šíkov. R. 1814 bolo zasa vyše 4000 jezuitov a dnes doťahuje Spoločnosť do 26. tisícky.
V počte je skoro polovica kňazov, ostatní sú klerici a rehoľní bratia. Spoločnosť sa delí na 8 asistencií, z ktorých každá má po 5-7 provincií. Zaujímavá je sféra pôsobnosti tých tisícok ľudí. Dá sa povedať, že práce dosahujú skutočne rekordnú pestrosť. Iste, niektoré viac zodpovedajú úmyslom sv. zakladateľa. Spoločnosť sa snaží prispôsobiť duchu doby a vyhovieť všetkým pálčivým otázkam času a kraja.
Jezuiti vychovávajú, organizujú v Mariánskych kongregáciách, v Garde B. duchovnými cvičeniami a ľudovými misiami. S osobitnou láskou venuje sa Spoločnosť zámorským misiám. Iba verná tradícií prvých jezuitov. Každý sa môže uplatniť podľa svojich talentov. Len jedno pole je zatvorené pred jezuitom. Pred jednou vecou uteká Spoločnosť. Sú to cirkevné úrady a hodnosti. Je príznačné, že Spoločnosť nedala cirkvi ani jedného pápeža zo svojich radov. Páter sa radšej zriekol všetkej svojej učenosti. Takéto smýšľanie rodí svätcov.
Do slnečných dní zapadajú i mráčky prenasledovaní. Spoločnosť prenasledovali v rôznych štátoch. O jezuitoch majú iní čudný, exotický pojem. Niekto ich považuje za ľudských zákerníkov alebo aspoň neodmaskovateľnou podzemnou spoločnosťou. Ale postoj k nim je vždy ten istý: treba sa ich chrániť, treba ich ničiť. Pochopiteľné! To bolo vždy. vo svojom zaťatom boji proti Kristovej cirkvi. Spoločnosť si uhájila svoju pravdu. desaťročí pred r. 1773 bolo skutočnou krížovou cestou pre Spoločnosť. Dovolila vyzúriť sa zlu. Spoločnosť podľahla násiliu. Dôstojne, mlčky a dokázala aj tým, že si zaslúži slávneho vzkriesenia . Ideál i skutočnosť, práce i sebaposvätenie, radosti i žiale.
Žijeme na prielome dejín. Duchovia sa triedia, spoločnosť ľudská sa kryštalizuje. Socialistické vykúpenie robotníctva sklamalo. Sviatočným vyniká v záplave hriešneho, ba i všedného sveta. K uvedomelej viere a k horlivému kresťanskému životu. Povrchný pozorovateľ azda zapochybuje. Prenasledovania sú skúškou pre kresťana. Spoločnosť nesklamala. Spoločnosť sa snaží predstaviť duchovnú obrodu katolíkov. Také domy má Spoločnosť všade.
Výborne je, že sa rozvíjajú exercičné domy. Zachytávame smysel i potrebu Mariánskych kongregácií. Úctu poníma Spoločnosť ako žriedlo milostí a sily. Nerobíme si ilúzií ani s katolíkmi. Korunou S. j. i pred svetom, jej najlepším ovocím sú je; svätí. Svätí a blahoslavení S. J. boli rôznych darmi. Boli učenci i neučení, boli sveto-chýrni i svetu neznámi, ale všetci boli svätí. Takto sa stali ozdobou sv. cirkvi. Je oprávnene hrdá svätou hrdosťou na svojich synov.
Kanonizácia svätých zo S. J. je potvrdením, ktoré dáva sv. cirkev spôsobu života v S. J. Z nich môže priniesť len strom, čo má zdravé korene, ktorým prúdi zdravá životná miazga. cirkev, keď povýšila niektorých synov S. J. na oltár. Len si pomyslíme na sv. Ignáca, sv. Františka Xaverského, sv. Alojza, sv. Stanislava Kôstku. Za 400 r. povýšila sv. cirkev 24 jezuitov za svätých. Medzi posledných patrí poľského mučeníka sv. Andreja Bobolu, na Veľkú noc 1938. S. cirkev vyhlásiť za svätého.
Kto je svätý Ignác z Loyoly?
Kláštor v Gýmeši
Hrad Gýmeš
Zamerala sa v prvom rade na vybudovanie posvätného hradného územia, tzv. hradnej tercie („ Arx Tertia “), ktorej patrónom, ako aj patrónom celého hradu sa stal sv. Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitskej rehole. Posvätné územie bolo zriadené v bezprostrednom okolí neskorogotického vežového paláca vo východnom predhradí, ktorý prestavali na hradný kostol s patrocíniom sv. Ignáca. Ku kostolu bola od západu pristavaná menšia kaplnka sv. Jána a priľahlý priestor s trojuholníkovým pôdorysom oddelili od zvyšnej plochy nádvoria múrom.
Vstup do posvätného územia viedol cez veľkú bránu v zmienenom deliacom múre, kde vítal návštevníka verš z knihy Jób. Ústil do vonkajšieho jednoramenného schodiska, ktorým sa kvôli klesaniu terénu zostupovalo smerom dolu, pred samotný vstup do kostola. Schodisko po bokoch lemovalo šesť sôch svätých, dolu s nápismi ich mien a datovaním (1720). Pri severozápadnom kúte areálu stála socha Blahoslavenej P. Márie a v priestore medzi ňou a kaplnkou sv. Jána bol z niekdajšej cisterny zriadený Mariánsky prameň. Prekrývala ho červená strecha a okrem pozláteného lampáša tu bol umiestnený obraz svätej Panny. V protiľahlej juhovýchodnej časti nástupného priestoru stála socha sv. Ignáca a pri bočnej východzej bráne z hradu sa vynímal verš z knihy Genezis.
Prestavbou niekdajšieho paláca na kostol sa zmenil nielen interiér ale i exteriér pôvodnej stredovekej stavby. Zrušením stropov viacpodlažného objektu vznikol spojitý interiér, ktorého lichobežníkovito sa zužujúci pôdorys umožnil realizáciu centrálneho východného uzáveru s oltárom a zároveň opticky predĺžil malý jednoloďový priestor kostola. Interiér presvetlovali dve nové veľké segmentové okná na južnom a západnom priečelí, ktoré nahradili zamurované stredoveké okienka. Nad hlavným vstupom v strede západnej steny bol vybudovaný murovaný chór sprístupnený schodiskom z vedľajšej kaplnky sv. Jána.