Gréckokatolícka cirkev, alebo presnejšie katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu, je v plnom spoločenstve s katolíckou cirkvou. Gréckokatolíci a pravoslávni sú pôvodne jedným spoločenstvom byzantského obradu, avšak rozdeleným schizmou. Na Slovensku má táto cirkev bohatú históriu a zaujímavú súčasnosť.
Zastúpenie náboženstiev na Slovensku v roku 2021
História Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom.
Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol. Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu. Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu. Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania.
Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu. Od 15. storočia už existujú hodnoverné správy o existencii biskupstva v Mukačeve, ktoré zasahovalo aj na naše územie (až po Spiš). Sledovať jednotu či nejednotu východných kresťanov s katolíckou cirkvou na našom území v 11. - 17. storočí je dosť problematické, v každom prípade značná časť nebola zjednotená.
Po viacerých “pokusoch” sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie (dohody o zjednotení) na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať. Napriek tomu už o sto rokov neskôr badať v tomto smere výrazný tlak latinskej hierarchie.
V neskoršom období sa snahy o priblíženie, pripodobnenie k západnému obradu, tzv. latinizácia, objavujú aj vo vnútri samotnej gréckokatolíckej cirkvi. Dôvodov na to bolo niekoľko. Byzantskí kňazi neboli pred štátom rovnoprávni s latinskými, boli, až na malé výnimky, nevoľníkmi a neboli finančne podporovaní štátom; táto situácia trvala až do r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Vyššie teologické vzdelanie získavali gréckokatolícki kňazi spravidla na rímskokatolíckych fakultách, napr. v Trnave.
V 18. storočí sa vystupňovali snahy latinských biskupov o podrobenie východných katolíkov, ich latinizáciu a maďarizáciu, a to často aj násilnými spôsobmi. Vďaka Márii Terézii bolo 19. septembra 1771 pápežom Klementom XIV. oficiálne “zriadené” Mukačevské biskupstvo so 711 farnosťami a 560 tisíc veriacimi podriadené priamo Rímu. V snahe uľahčiť správu tohto rozsiahleho územia bol v r. 1787 zriadený Košický vikariát, 1792 prenesený do Prešova. V roku 1816 (1815) sa cisár František I. rozhodol vytvoriť z neho samostatnú eparchiu. 22. septembra 1818 to bolo Apoštolským stolcom oficiálne potvrdené.
Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950. Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev; biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení, ostatní prestúpili do schizmatickej pravoslávnej cirkvi, alebo boli nútení vysťahovať sa. Pod týmto tlakom veriaci boli nútení prijať oddelenie od Ríma, pričom im ostal východný obrad, alebo navštevovali rímskokatolícke bohoslužby. Počas 18 rokov “neexistencie” gréckokatolíckej cirkvi zomrelo 123 jej kňazov.
Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, avšak invázia vojsk Varšavskej zmluvy zmrazila všetky nádeje. Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo prakticky akýkoľvek rozvoj. Gréckokatolícky klérus sa mohol formovať iba v jedinom - a to rímskokatolíckom seminári, ktorý na Slovensku existoval.
Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl. Najmä medzi mladšou generáciou je snaha o obnovu (očistenie od latinizácie) obradu a duchovnosti, o návrat k pôvodnému a tradičnému duchovnému bohatstvu našej cirkvi. Výrazný podnet k tejto obnove dal najmä II. vatikánsky koncil a v poslednom období rímsky pápež Ján Pavol II.
Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát a 30. januára 2008 Bratislavská eparchia. Od 30. januára 2008 je na Slovensku samostatná metropolia byzantského obradu, ktorú tvoria tri biskupstvá (čím sa naplnil sľub z konkordátu medzi Vatikánom a prvou ČSR z r. 1928).
Súčasná štruktúra Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, usporiadanou v troch biskupstvách:
- v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze)
- v Košickej eparchii (diecéze)
- v Bratislavskej eparchii
Prešovská eparchia vznikla roku 1818 (alebo 1815 - podľa cisárskeho dekrétu) vyčlenením z Mukačevskej eparchie, 30. januára 2008 bola povýšená na sídlo metropolie. Súčasným arcibiskupom-metropolitom je vladyka Ján Babjak, SJ.
Dňa 21. februára 1997 bol erigovaný Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR. Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák.
Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.
Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi. Najvyšším orgánom našej metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.
Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich (3,83% obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219 831 veriacich (4,1% obyvateľov Slovenskej republiky). Počet gréckokatolíkov na Slovensku by však reálne mal značne prevyšovať číslo tristotisíc.
V období komunistickej totality totiž mnohí gréckokatolíci navštevovali rímskokatolícke chrámy, prijímali tam sviatosti a hlásili sa k latinskej cirkvi (keďže grkat. cirkev oficiálne nemohla existovať) a mnohí si podnes mylne myslia, že sa tým stali rímskokatolíkmi, resp.
Byzantský obrad a spiritualita
Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom. Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete. Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov.
Po Milánskom edikte (r. 313) sa tieto rozdiely začali kryštalizovať a jednotlivé obrady sa diferencovali. Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie. V 9. - 11. storočí sa definitívne formuje byzantský obrad.
Cirkev ako tajomné Kristovo telo má mnoho rozličných údov a každý z nich je nezastupiteľný a nevyhnutne potrebný. Tak v katolíckej cirkvi existuje mnoho obradov: arménsky, byzantský, etiópsky, chaldejský, koptský, latinský, maronitský a sýrsko-antiochijský. Obrad je duchovná cesta, spôsob určitého spoločenstva (miestnej cirkvi), ako žije, kráča s Bohom a k Bohu.
Obrad je zároveň aj dar - charizma, ktorým miestne spoločenstvo má slúžiť celej cirkvi. A aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku chápe svoju cyrilometodskú tradíciu a byzantský obrad s jeho osobitou spiritualitou ako charizmu na obohatenie celej všeobecnej cirkvi.
Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Pokúsime sa trochu porovnať niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasniť ich príčiny.
Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty.
V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé).
Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca. To však neznamená, že táto skúsenosť je zmyslová. Môžeme azda povedať, že je to analogické ako pri sviatostiach - vonkajšie znaky to, čo naznačujú, aj neviditeľne uskutočňujú, sprítomňujú. Zmysly sú teda bránou, ktorou nebeská skutočnosť “vchádza do človeka”. Táto skúsenosť je predobrazom, predchuťou života v Božom kráľovstve. Tak každá bohoslužba je obrazom nebeskej bohoslužby ale zároveň aj účasťou na nej. Preto hlavným aspektom bohoslužieb je oslava, vďakyvzdávanie. Navonok sa to prejavuje tým, že sa veľa spieva (neexistuje recitovaná liturgia), a vôbec východná cirkev si potrpí na vznešenosť a krásu bohoslužieb a výzdobu chrámu (množstvo sviec, veľa sa okiadza a pod.). Na bohoslužbách sa nikdy nešetrí (porov. Mk 14, 3-9), krása je totiž jedným z prejavov (a symbolov) Boha a „sám Kristus je vtelená Krása.“ (P. Evdokimov)
Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu. Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”. Cieľom ikony je kontemplácia Boha skrze predkladané tajomstvo. Ikona totiž sprítomňuje sviatok alebo osobu, ktorá je na nej zobrazená, a tak keď sa klaniame pred ikonou (alebo ju bozkáme), neklaniame sa drevu, ale osobe, ktorá je na ňom zobrazená. Byzantský obrad vôbec nepozná sochy, len dvojrozmerné zobrazovanie. Príčinou je jednak silný vplyv Starej zmluvy, ale najmä snaha vystihnúť nie pozemskú realitu ale nebeskú, večnú (eschaton).
Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Príčinou tohto faktu môže byť veľký význam a vplyv mníšstva. Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie).
Dlhé bohoslužby sú menej postavené na porozumení, poskytujú viac slobody pre osobné prežívanie. Ich cieľom je najmä byť s Bohom, zakúšať nebo a stotožniť sa so sláveným tajomstvom. Charakteristické je opakovanie niektorých modlitieb, aj mnohonásobné, aby sme mohli hlbšie prežiť a uvedomiť si niektoré pravdy. Prvok opakovania je však typický aj pre osobnú modlitbu, najznámejšia je tzv. Ježišova (Isusova) modlitba.
Cieľom kresťanského života je zbožštenie (theosis) - úplná premena človeka, jeho účasť na Božej prirodzenosti, podiel na živote presvätej Trojice, bytostné zjednotenie s Bohom (nie splynutie ani rozplynutie sa v Bohu). Vzorom tejto premeny je Mária - Bohorodička, aj preto východnými kresťanmi osobitne uctievaná.
Obec Ihľany a jej gréckokatolícke dedičstvo
Obec Ihľany, ukrytá v malebnom prostredí Levočských vrchov v okrese Kežmarok, je miestom s jedinečnou atmosférou. Jednou z najväčších zaujímavostí Ihľan je jej netradičný vznik. Dnešná obec bola vytvorená v roku 1960 zlúčením obcí Majerka a Stotince, ktorých história siaha až do stredoveku. Meno obec dostala podľa vrchu Ihla, pod ktorým sa obec rozkladá.
Otec Sergej Kovč vo svojom príhovore o obci Ihľany spomína: „Začínam nestarnúcimi slovami Sláva Isusu Christu, ktoré do tejto zalesnenej krajiny Slovenska priniesli drevorubači, keď sa prežehnali a vzájomne pozdravili. Ich pozdrav ako echo znie do dnešného dňa. Pozrime sa späť do histórie. Smutne a temno bolo pred viac ako 690 rokmi v tejto krajine, zarastenej ihličnatými stromami bez ciest. Iba divá zver sa preháňala lesom a vtáctvo po stromoch. Zdalo sa, že už nikdy nezasvieti slnko na korene zarastené machom.
No predsa prišiel čas, keď Boh poslal do opusteného kraja svojich verných Bohu, svalnatých drevorubačov, aby preriedili lesy a vybudovali cesty. Boli to ľudia silnej viery, ktorí prišli do grófstva rodu Berzevieczyovcov. Boli chudobní, ale pracovití. Prichádzali sem na zimu a v lete odchádzali do vlastných domovov, kde mali svoje políčka, manželky, deti, rodiny. Pánovi sa to nepáčilo, preto im navrhol, aby si privideli svoje rodiny a mohli tu pracovať po celý rok. Ponúkol im zalesnenú zem. Vyrúbané drevo bude pánovo, odlesnená pôda bude patriť im. Môžu si na nej postaviť domy a hospodárstva.“
Tento príhovor poukazuje na hlboké korene kresťanstva v obci Ihľany a na jej spojenie s gréckokatolíckou cirkvou. V historickom spise - Publikácií k 690. výročiu obce sa spomína príchod drevorubačov, ktorí priniesli vieru a kultúru do tejto oblasti.
Majorka (maď. Majorka, nom. Meierhófen) je podľa všetkého totožná so sídliskom Borkut, ktoré sa spomína už v roku 1307. Majerka sa pravdepodobne vyvinula z nejakého majera, ktorý patril mestečku Ľubici. V 16. stor. osídlili Majerku valasi. Obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým rúbaním a ortovaním lesov, obrábaním takto získanej pôdy, ovčiarstvom.
Aj Stotince sú písomne doložené roku 1307. Vo svojej dlhej histórii mali rozličné názvy: 1307 - Szazteleke, 1317 - Hundurmark, 1322 - Hundertmark, 1920 - Hodermark, 1948 - Stotince.
Pri podobnej vizitácii v roku 1700 sa obec spomína ako samostatná farnosť a bolo konštatované, že - chrám je už murovaný, v dobrom stave. Posvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby vo východnom obrade sa vykonávajú už viac ako 120 rokov. Miestnym duchovným je už viac ako 20 rokov otec Ivan Nemirovský.
Hodermark vtedy patril do samostatného dištriktu (dekanátu) ,,Fraternita s Parochorum Ritus Groeci Unitorum“, ktorý spravoval dekan Vasiľ Smerekovský, ktorý bol gréckokatolíckym farárom v Nižných Repašoch. Tieto farnosti pôvodne patrili do mukačevskej gréckokatolíckej eparchii a pod právomoc spišského prepošta (a neskôr biskupa) sa dostali v roku 1687.
Veriaci byzatnstko - slovanského obradu oddávna obývajú východné Slovensko. Existuje zmienka, že sa tento rítus zavchoval ešte z čias cyrilometodských. Mnoho veriacich tohto obradu prišlo na východné Slovensko v 14. až 16. storočí. Koncom 16. a 17. storočí prichádzalo k snahám Rusínov spojiť sa s rímskou cirkvou. Roku 1646 sa prijala Užgorodská únia, čím sa zjednotila časť pravoslávnych s katolíckou cirkvou.
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Chrám svätého Michala archanjela
Kostol sv. Michala archanjela (gréckokatolícky) je neoklasicistický, postavený roku 1879. Je jednoloďový, s rovným uzáverom presbytéria a s rovným stropom. Pred svätyňou sú po stranách malé kaplnky. Na ľavej strane je umiestnený oltár Božského srdca. Veža je s barokovou baňou. V roku 1968 bola ku svätyni zo severovýchodnej strany pristavaná sakristia a v roku 1994 opravená veža kostola, ktorá bola pokrytá medeným plechom.
Ikonostas z roku 1896 tvorí drevená trojradová architektúra s cárskymi dverami a spodnými obrazmi od Jána Bogdanského z Dobromilu z roku 1896. Na pravej strane ikonostasu je inštalovaná ikona prešovského biskupa Petra Pavla Gojdiča a na ľavej strane ikona biskupa Vasiľa Hopku. V roku 1987 sa uskutočnila kompletná rekonštrukcia ikonostasu v hodnote 262 876.- Kčs Zlatenú stenu a drevené ornamenty v roku 1995 nanovo zhotovil rezbár Michal Hutník zo Sulína.
Kazateľnica - je klasicistická polychrómovaná drevorezba. Pozostáva z oblého rečišťa, spojovacej dosky a striežky. Oltár z roku okolo 1837 je klasický murovaný štvorcový stôl so štyrmi stĺpmi na rohoch, ktoré sú na vrchu ukončené baldachýnom. Na prednej časti je olejomaľba na plátne s výjavom „Bratovražda Ábela" (138 x 67 cm) od neznámeho maliara. Pozoruhodnou súčasťou oltára je z troch strán presklený svätostánok.
Bočný oltár - je na ľavej strane pred bočnou kaplnkou. Nad oltárom je olejomaľba na plátne „Božské srdce" z roku 1971 (106 x 166 cm) od M. R. Jordána.
Vnútorné zariadenie kostola je z 20. storočia. V kostole sa nachádzajú obrazy sv. Michala, Jána Zlatoústeho, Gregora Bohoslovca, Bazila Veľkého a oltárny výjav bratovraždy Kaina a Ábela. V lodi chrámu na stenách medzi oknami, sú inštalované olejomaľby na plátne: Zmŕtvychvstanie Krista (90 x 130 cm), Usnutie Bohorodičky (78 x 105 cm), Krst Krista (90 x 130 cm).Žertvenik - stôl na prípravu obetných darov. Nad ním je olejomaľba Ukrižovanie (65 x 135 cm) z roku 1900 od Jana Bogdanského.
Historicky sú hodnotné liturgické knihy, evanjeliáre a bohoslužobné knihy písané v cirkevnom slovanskom jazyku.
Kaplnka Navštívenia Panny Márie v Stotinciach
Medzi hlavné pamiatky patrí rímskokatolícky Kostol svätého Martina biskupa v časti Majerka a Kaplnka Navštívenia Panny Márie v Stotinciach. Barokovo-klasicistický tolerančný kostol bol postavený v roku 1787. Sieňový priestor s polkruhový oltárnym uzáverom a bez veže. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Fasády sú hladké.
Rokokový oltár je z konca 18. storočia. V stĺpovej pilastrovej architektúre s rokajovou ornamentikou stoja sochy sv. Petra a Pavla apoštolov, ako aj Mojžiša a Árona. V strede sa nachádza obraz Kalvárie zo začiatku 20. storočia. Kazateľnica je baroková z konca 18. storočia, s polygonálnym parapetom, ktorý je členený kazetami a točenými stĺpikmi. Protestantská polychrómovaná drevená empora je rokoková z konca 18. storočia, s kazetami na parapete. Organ je klasicistický z prvej polovice 19. storočia.
Stav kostola je dobrý a slúži svojmu účelu.
Mons. Sergej Kovč a Ihľany
Pred pár rokmi som spoznal príbeh jedného človeka - gréckokatolíckeho kňaza Mons. Sergeja Kovča. Sergej Kovč, dlhoročný správca farnosti Ihľany sa narodil 29. augusta 1911 v Pidvoločiskách na Ukrajine v starej kňazskej rodine. Starý otec, o. Grigorij Kovč, zahynul ako vojenský kaplán. Otec Sergeja Kovča dobrovoľne nastúpil do koncentračného tábora, kde svoj život zasvätil pomoci druhým.
Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií začal študovať na filozofickej fakulte. Neskôr zmenil zameranie a vyštudoval teológiu v Kyjeve. Dňa 28. septembra 1941 bol vysvätený na kňaza. Prvým pôsobiskom po inkardácii do prešovskej eparchie sa stala farnosť Maškovce, kde pôsobil v rokoch 1941-1945. Nasledovala farnosť Kremná od roku 1945 až do októbra 1948. Vtedy bol šesť týždňov vo vyšetrovacej väzbe v Ilave.
Keď bol otec Sergej Kovč v ťažkých povojnových rokoch správcom farnosti Kremná, navštívil ho raz preosvietený vladyka Pavel Gojdič, ktorý mal vo zvyku vždy aspoň na chvíľku zájsť do cerkvi na poklonu. „Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“ bl. P. P.
Otca Sergeja Kovča vyšetrovali za to, že je Ukrajincom. Vo väzení bol spolu s otcom Vojtechom Havašim, otcom Michalom Juchnovičom, otcom Emilom Bokšayom a inými. Kňazi boli zadelení do pracovného útvaru a pracovali v závode v Dubnici nad Váhom. Po prepustení bol určený do farnosti Sabinov, kde však pôsobil iba krátky čas. Od 29. apríla 1949 do 31. januára 1950 pracoval v uhoľných baniach v Novákach. Potom pracoval v Trenčíne do 10. septembra 1950.
Už v roku 1953 bol opätovne zaistený a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. októbra 1953 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe zo dňa 13. októbra 1954 uznaný za vinného z pokusu neoprávneného opustenia republiky na trest nepodmienečného odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a šiestich mesiacov. Vo väzení strávil jeden rok, štyri mesiace a dvadsaťštyri dní. Pre ťažké zhoršenie zdravotného stavu bol trest prerušený.
tags: #ihlany #greckokatolicky #chram