Nedeľa Božieho slova, slávená každoročne na Tretiu nedeľu v Cezročnom období, pripomína význam a hodnotu Svätého písma pre kresťanský život a vzťah medzi Božím slovom a liturgiou.
Ako kresťania sme jeden ľud, ktorý kráča dejinami, posilňovaný prítomnosťou Pána uprostred nás, ktorý k nám hovorí a živí nás. Deň venovaný Biblii nemá byť len ,raz do rokaʻ, ale raz po celý rok, pretože naliehavo potrebujeme zblízka a dôverne spoznať Sväté písmo a Zmŕtvychvstalého, ktorý v spoločenstve veriacich neprestajne rozdáva slovo a láme chlieb.
II. Vatikánsky koncil bol pre Cirkev niečím ako "prerodom", aby teraz mohla čeliť požiadavkám modernej doby. Otvorenie koncilu a prvé zasadnutie bolo zahájené v roku 1962 pápežom Jánom XXIII.
Jedným z najdôležitejších záverov, ktoré počas tohto päťročného koncilu padli, bola možnosť vysluhovania liturgických obradov v národných jazykoch štátov (na rozdiel od latinčiny), odsúdenie komunizmu a výzva na medzinárodné odzbrojenie a návrat mieru. Koncil bol po smrti Jána XXIII. v decembri 1962 dočasne pozastavený.
Sväté písmo: Božie slovo v písanej forme
Účinné, tvoriace a zachraňujúce Božie slovo je počiatkom bytia i dejín, počiatkom stvorenia i vykúpenia. Pán ide v ústrety ľudstvu, zvestujúc: „Riekol som a splnil!“ Boží hlas však prechádza aj ďalšou etapou, ktorou je etapa písaného slova. Ide o Graphé alebo Graphaí, teda Sväté písmo, ako sa hovorí v Novom zákone.
Sväté písmo je „svedectvom“ o Božom slove v písanej forme, je kánonickým, historickým a literárnym pamätným spisom, svedčiacim o Zjavení v udalostiach stvorenia a spásy. Božie slovo teda predchádza a prevyšuje Bibliu, hoci je „Bohom vnuknutá“ a obsahuje účinné Božie slovo. Preto v centre našej viery nie je len táto kniha, ale aj dejiny spásy a konkrétna osoba: Ježiš Kristus, Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, človekom, dejinami.
Práve preto, že horizont Božieho slova objíma a presahuje Sväté písmo, je nutná trvalá prítomnosť Ducha Svätého, ktorý „uvedie do plnej pravdy“ toho, kto číta Bibliu. Toto je tá veľká Tradícia: účinná prítomnosť „Ducha pravdy“ v Cirkvi, správkyne Svätého písma, hodnoverne interpretovaného cirkevným magistériom. Pomocou Tradície možno dospieť k pochopeniu, interpretácii, odovzdávaniu Božieho slova a k vydávaniu svedectva o ňom.
Ježiš Kristus je skutočný, krehký a smrteľný, je dejinami i človečenstvom, no je aj slávou, božstvom, tajomstvom: tým, ktorý nám zjavil Boha, ktorého nikto nikdy nevidel. Kresťanská tradícia často prirovnáva Božie Slovo, ktoré sa stalo telom, s tým istým Slovom, ktoré sa stalo knihou.
Aj Biblia je „telom“, „literou“. Je totiž vyjadrená v konkrétnych jazykoch, v rôznych literárnych a historických formách, v pojmoch súvisiacich so starobylou kultúrou. Uchováva spomienky na často tragické udalosti a jej stránky sú nezriedka posiate krvou a násilím. Z jej vnútra vyžaruje úsmev ľudstva a prúdia jeho slzy, vystupuje z nej modlitba nešťastných a radosť zamilovaných. Pre tento jej „telesný“ rozmer si vyžaduje aj historickú a literárnu analýzu, ktorá sa vykonáva pomocou rôznych metód a prístupov, ponúkaných biblickou exegézou.
Pre jednotné a plné pochopenie Svätého písma je teda nutná „živá tradícia celej Cirkvi“ a viera. Ak totiž ostaneme len pri „litere“, Biblia ostane iba slávnostným dokumentom z minulosti, vznešeným etickým a kultúrnym svedectvom. Znalosť exegézy sa preto musí nerozlučne snúbiť s duchovnou a teologickou tradíciou, aby božská a ľudská jednota Ježiša Krista a Písma nebola narušená.
Len v tejto znovu nájdenej harmónii zažiari Kristova tvár vo svojej plnosti a pomôže nám odhaliť inú jednotu. Ide o hlbokú a vnútornú jednotu Svätého písma, jeho bytia, ktoré predstavuje 73 kníh, no pritom tvoria len jediný kánon, jediný dialóg Boha s ľudstvom, jediný plán spásy. On je pečaťou, „alfou i omegou“ dialógu medzi Bohom a jeho stvoreniami, ktorý prebieha v čase a ktorý potvrdzuje Biblia.
Liturgia a Božie slovo
Prostredníctvom biblických čítaní hlásaných na liturgii hovorí Boh k svojmu ľudu a sám Kristus ohlasuje svoje evanjelium. Kristus je centrom a plnosťou celého Písma, Starého i Nového zákona. Počúvanie evanjelia, ktoré je vrcholom bohoslužby slova, je charakterizované osobitnou úctou, ktorú vyjadrujú nielen gestá a zvolania, ale aj samotný evanjeliár.
Poriadok biblických čítaní stanovený Cirkvou v lekcionári nás otvára pre poznanie celého Božieho slova. Preto je nevyhnutné rešpektovať stanovené čítania, nenahrádzať ich či nevynechávať a používať tie verzie biblických textov, ktoré sú schválené na použitie v liturgii. Čítanie textov z lekcionára predstavuje puto jednoty medzi všetkými veriacimi, ktorí ich počúvajú. Pochopenie štruktúry a cieľa liturgie slova pomáha zhromaždeniu veriacich prijať Božie spásne slovo.
Odporúča sa spievať responzóriový žalm ako odpoveď modliacej sa Cirkvi; preto treba v každom spoločenstve podporiť službu speváka žalmov (žalmistu). Počas liturgického roka sa na základe biblických čítaní v homílii vysvetľujú tajomstvá viery a normy kresťanského života.
Najmä kňazi majú teda „veľkú zodpovednosť, aby vysvetľovali Sväté písmo a všetkým umožnili mu porozumieť. Pretože je to kniha ľudu, tí, čo sú povolaní byť služobníkmi Slova, musia cítiť silnú potrebu spraviť ju dostupnou pre vlastné spoločenstvo.“ Biskupi, kňazi a diakoni majú cítiť povinnosť vykonávať túto službu zvlášť oddane a s využitím prostriedkov ponúkaných Cirkvou.
Zvlášť dôležitú úlohu má ticho, ktoré podporuje meditáciu a umožňuje tomu, kto počúva Božie slovo, aby ho vnútorne prijal. Cirkev vždy venovala osobitnú pozornosť tým, ktorí hlásajú Božie slovo v zhromaždení: kňazom, diakonom a lektorom. Táto služba si vyžaduje určitú vnútornú i vonkajšiu prípravu, dôvernú znalosť ohlasovaného textu a potrebnú prax, pokiaľ ide o spôsob jeho ohlasovania, pričom sa treba vyhýbať akejkoľvek improvizácii. Je tiež možné vložiť pred čítania stručné a vhodné vysvetlenia.
Cirkev vyzýva k tomu, aby sa pre vzácnosť Božieho slova nezaobchádzalo s ambónou z ktorej sa hlása, len ako s funkčným zariadením, ale ako s miestom dôstojným pre Božie slovo, ktoré korešponduje s oltárom: ak totiž hovoríme o pokrme Božieho slova a Kristovho tela, týka sa to tak ambóny, ako aj - a predovšetkým - oltára.
Ambóna je vyhradená pre čítania, spev responzóriového žalmu a veľkonočného chválospevu (Exsultet). Možno z nej predniesť homíliu a prosby zo spoločných modlitieb veriacich, pokým menej vhodné je využívať ju na komentáre, príhovory či usmerňovanie spevu. Knihy obsahujúce texty zo Svätého písma, vyvolávajú u tých, čo ich počúvajú, úctu voči tajomstvu Boha, ktorý hovorí k svojmu ľudu. Preto sa vyžaduje, aby sa venovala pozornosť jednak ich materiálnej kvalite, ako aj správnemu používaniu.
V dňoch pred alebo po Nedeli Božieho slova je vhodné podporiť formačné stretnutia, ktoré by vyzdvihovali hodnotu Svätého písma v rámci liturgických slávení. Nedeľa Božieho slova je tiež najvhodnejšou príležitosťou na hlbšie pochopenie vzájomnej previazanosti medzi Svätým písmom a liturgiou hodín, modlitbou žalmov a chválospevov posvätného ofícia, a tiež biblickými čítaniami. Možno to urobiť podporením spoločného slávenia ranných chvál a vešpier.
Spomedzi mnohých svätcov a svätíc, ktorí svedčili o evanjeliu Ježiša Krista, možno vyzdvihnúť príklad sv. Hieronyma a jeho veľkú lásku k Božiemu slovu. Ako nedávno pripomenul pápež František, on bol „neúnavným učencom, prekladateľom, exegétom, hlbokým a zapáleným znalcom Svätého písma […] V pozornom počúvaní Svätého písma nachádza Hieronym sám seba, Božiu tvár i tváre bratov, a prehlbuje sa jeho záľuba v komunitnom živote“.
Cieľom je vo svetle Nedele Božieho slova prispieť k posilneniu vedomia o význame Svätého písma pre náš život ako veriacich, počnúc jeho počúvaním v liturgii, ktoré nás uvádza do živého a trvalého dialógu s Bohom, „počúvané a slávené Božie slovo, predovšetkým v rámci Eucharistie, živí a vnútorne posilňuje kresťanov; robí ich schopnými vydávať v každodennom živote autentické evanjeliové svedectvo“.
Božie slovo a prozreteľnosť
Všetko, čo sa z pravdy a milosti nachádzalo už u pohanov ako skrytá Božia prítomnosť, táto činnosť oslobodzuje od vplyvov zla a prinavracia svojmu pôvodcovi - Kristovi, ktorý zvrháva vládu diabla a zabraňuje mnohotvárnej zlobe hriechu. Preto čokoľvek dobré je zasiate v ľudských srdciach a mysliach alebo v obyčajoch a kultúrach národov, nielenže sa nestráca, ale sa ozdravuje, povznáša a dozrieva na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a na blaho človeka.
Misijná činnosť tak smeruje k eschatologickej plnosti, lebo ňou sa do miery a do chvíle, ktorú si vyhradil Otec svojou vlastnou mocou, rozrastá Boží ľud, na ktorý sa vzťahuje prorocká výpoveď: „Rozšír priestor svojho stanu, kože obydlia si roztiahni a nezužuj, predlžuj!“ Ňou sa rozvíja tajomné telo do miery plného Kristovho vzrastu a rastie a buduje sa duchovný chrám, kde je Boh uctievaný v Duchu a pravde, na základe, ktorým sú apoštoli a proroci, a na uholnom kameni, ktorým je sám Ježiš Kristus.
Cirkev, ktorú poslal Kristus zjavovať a odovzdávať Božiu lásku všetkým ľuďom a národom, si uvedomuje, že na ňu čaká ešte obrovská misijná práca. Je dôležité, aby Cirkev bola prítomná vo všetkých ľudských prostrediach prostredníctvom svojich synov a dcér, ktorí v nich žijú alebo sú tam vyslaní. Nech sa dobre oboznámia s ich národnými i náboženskými tradíciami a nech s radosťou a úctou objavujú semená Slova, ktoré sú v nich skryté. Nech však zároveň pozorne sledujú hlboké zmeny vo vývoji národov a nech pracujú na tom, aby sa ľudia našich čias, priveľmi zaujatí modernou vedou a technikou, neodcudzili Božím veciam, ba naopak, aby sa v nich prebudila živšia túžba po Bohom zjavenej pravde a láske.
Prítomnosť kresťanov v ľudských prostrediach nech oživuje láska, ktorou nás miluje Boh: on chce, aby sme sa aj my navzájom milovali tou istou láskou. Kresťanská láska sa vzťahuje naozaj na všetkých bez rozdielu rasy, spoločenského postavenia alebo náboženstva a nečaká nijaký zisk alebo vďaku. Tak ako nás Boh miluje nezištnou láskou, aj veriaci sa majú vo svojej láske venovať samému človeku a milovať ho tým istým srdcom, akým Boh hľadal človeka. Kresťania sa majú v spolupráci so všetkými ostatnými pričiniť o správne usporiadanie hospodársko-sociálnych záležitostí. Nech sa s osobitnou starostlivosťou venujú výchove detí.
Svätý Pavol a zákon
Svätý Pavol píše: ,Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom.‘ No Pavlovi odporcovia tvrdili, že Galaťania by mali dodržiavať zákon, aby boli spasení. Vracali sa naspäť. Smútili za časmi pred Ježišom Kristom. Na takýchto podmienkach sa s ostatnými apoštolmi v Jeruzaleme nedohodol.
Pri uzatváraní zmluvy s Izraelom Boh ponúkol ľuďom Tóru, aby mohli pochopiť jeho vôľu a žiť v spravodlivosti. V tom čase bol takýto zákon potrebný, bol to veľký dar, ktorý Boh dal svojmu ľudu. Prečo? Niekoľkokrát sa predovšetkým v knihách prorokov uvádza, že nedodržiavanie predpisov predstavuje skutočnú zradu zmluvy. A táto zrada vyvoláva ako reakciu Boží hnev. Zákon je vyjadrením toho, že človek - ľud - má zmluvu s Bohom.
Prvý bod, o ktorý sa svätý Pavol pri svojom vysvetľovaní opiera, je, že zmluva, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom, bola založená na viere v naplnenie prisľúbenia. Nebola založená na dodržiavaní zákona, ktorý ešte neexistoval. Apoštol doslova píše: ‚Zmluvu potvrdenú Bohom neruší zákon, vydaný po štyristotridsiatich rokoch, aby tak zmaril prisľúbenie. Lebo ak je dedičstvo zo zákona, už nie je z prisľúbenia. Teda: prisľúbenie bolo pred zákonom a bol to prísľub Abrahámovi; až potom prišiel zákon - o 430 rokov neskôr.
Slovo prisľúbenie je veľmi dôležité: Boží ľud kráča životom, pričom hľadí na prisľúbenie. Touto úvahou Pavol dosiahol prvý cieľ: Zákon nie je základom zmluvy, pretože prišiel neskôr. Bol potrebný a spravodlivý, ale najprv bolo prisľúbenie, zmluva.
Nesmieme si však preto myslieť, že svätý Pavol bol proti Mojžišovmu zákonu. Vo svojich listoch obhajuje božský pôvod zákona a tvrdí, že má veľmi presnú úlohu v dejinách spásy. Zákon je cesta, ktorá nás vedie vpred k stretnutiu; zákon je pedagóg na ceste ku Kristovi - pedagóg, ktorý vedie k viere v Krista, teda učiteľ, ktorý nás vedie za ruku k stretnutiu.
Odporúčania pápeža Františka
Na záver Mimoriadneho svätého roku milosrdenstva som poprosil, aby sme uvažovali nad „jednou nedeľou, celou venovanou Božiemu slovu, aby sme pochopili nevyčerpateľné bohatstvo, ktoré pochádza z trvalého dialógu Boha s jeho ľudom“. Týmto listom by som chcel odpovedať na mnohé žiadosti, ktoré mi prišli od Božieho ľudu, aby sa v celej Cirkvi jednotne slávili úmysly Nedele Božieho slova; a aby sa stalo spoločnou praxou prežívanie momentov, v ktorých sa kresťanská komunita sústreďuje na veľkú hodnotu, ktorú Božie slovo zaujíma v jej každodennom živote.
Preto nariaďujem, aby 3. nedeľa Cezročného obdobia bola venovaná sláveniu, uvažovaniu a rozširovaniu Božieho slova. Táto Nedeľa Božieho slova bude tak umiestnená do príhodného obdobia roka, keď sme pozvaní posilňovať svoje vzťahy so židmi a modliť sa za jednotu kresťanov. Spoločenstvá nech nájdu spôsob, ktorým budú túto nedeľu prežívať ako slávnostný deň. Pritom bude dôležité, aby sa pri slávení Eucharistie intronizoval posvätný text, čím sa zhromaždeniu jasne dá najavo, že Božie slovo má normatívnu hodnotu. Na túto nedeľu bude zvlášť užitočné, ak sa dá dôraz na jeho hlásanie a homília sa prispôsobí tak, aby vynikla služba, ktorú poskytuje Pánovmu slovu.
Biskupi môžu na túto nedeľu sláviť obrad udeľovania lektorátu alebo zverenia nejakej podobnej služby, aby sa pripomenul význam hlásania Božieho slova v liturgii. Podstatné je, aby sa neopomenula nijaká možnosť pripraviť niektorých veriacich na to, aby sa prostredníctvom náležitej prípravy stali skutočnými hlásateľmi Slova, ako sa to už deje v prípade akolytov alebo mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania.
V tejto jednote, vytvorenej počúvaním Slova, nesú veľkú zodpovednosť predovšetkým kňazi, aby vysvetľovali Sväté písmo a všetkým umožnili mu porozumieť. Celkom špecifickú funkciu pritom zohráva homília, pretože má „temer sviatostný charakter“. Preniknutie do hĺbky Božieho slova jednoduchým jazykom, prispôsobeným tomu, kto počúva, umožní kňazovi, aby odhalil aj „krásu obrazov, ktoré Pán používa na podporu konania dobra“. Pre mnohých veriacich je to totiž jediná príležitosť, aby zachytili krásu Božieho slova a uvideli jeho vzťah k ich každodennému životu. Je preto nevyhnutné, aby sa jej príprave venoval primeraný čas. Nemožno len improvizovať komentár k posvätným čítaniam. Od nás kazateľov sa tiež vyžaduje, aby sme sa usilovali nerozprávať príliš dlho v homíliách obsahujúcich premúdrelé reči či cudzorodé argumenty.
Keď budeme meditovať nad posvätným textom a modliť sa, potom budeme schopní hovoriť zo srdca - aby sme zasiahli srdcia poslucháčov - a vyjadriť podstatu toho, čo sme zachytili a čo takto prinesie úrodu. Prv ako Zmŕtvychvstalý otvoril mysle učeníkov na pochopenie Svätého písma, keď boli zhromaždení a zavretí v dome, zjavil sa dvom z nich na ceste z Jeruzalema do Emauz. Evanjelista Lukáš vo svojom rozprávaní poznamenáva, že to bol deň vzkriesenia, teda nedeľa. Títo dvaja diskutovali o posledných udalostiach Ježišovho umučenia a smrti. Ich cesta bola poznačená smútkom a sklamaním z tragického Ježišovho konca. Dúfali v neho ako Mesiáša - Osloboditeľa a zrazu čelili pohoršeniu ohľadom Ukrižovaného. Sám Zmŕtvychvstalý sa však diskrétne pridáva k učeníkom a kráča s nimi, no oni ho nespoznajú.
Po ceste sa ich Pán vypytuje a uvedomí si, že nepochopili zmysel jeho utrpenia a smrti. Nazval ich preto „nechápavými a ťarbavými srdcom“ a „počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, im vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“. Kristus je prvým exegétom!
| Dokument | Téma | Dôležitosť |
|---|---|---|
| Dei Verbum | Sväté písmo | Povaha Svätého písma, jeho odovzdávanie, božská inšpirácia, dôležitosť pre život Cirkvi |
| Aperuit Illis | Nedeľa Božieho slova | Slávenie, uvažovanie a rozširovanie Božieho slova |
| Evangelii Gaudium | Homília | Dôležitá funkcia homílie, preniknutie do hĺbky Božieho slova |