Ikona Boh Otec: Význam a Symbolika

Ikona je sakrálny obraz, najčastejšie namaľovaný (písaný) na dreve, pôvodom z byzantskej kultúry. Vyobrazuje postavy svätých, scény z ich života a biblické motívy. Ikona je charakteristická pre pravoslávne a gréckokatolícke kresťanské chrámy - cerkvi. Charakter ikony vychádza z tradičnej byzantskej estetiky - zobrazuje protiklad dobro-zlo, svet nadzemský-svet pozemský a pod. Smeruje k symbolickému stvárneniu sveta (umenie ikony = umenie symbolov).

V pravoslávnom chráme Svätej trojice vo Svidníku bol pred nedávnom dokončený rozpis dvoch protiľahlých stien vedľa ikonostasu. Steny chrámu zdobia ikony, ktoré sú charakteristickým prvkom ortodoxných svätostánkov. Grécky ikonopisec sa pri práci striktne držal byzantského štýlu týchto sakrálnych obrazov. Do nedávna biele steny postupne ožívajú farbami.

"Ikona je akési duchovné okno, cez ktoré veriaci človek hľadí na prvoobraz svätého, ktorý je na nej zobrazený. S pravoslávnou cirkvou je bytostne spätá. Je to živé Sväté Písmo v obrazoch. Vývoj ikon nadväzoval na liturgický a dogmatický vývoj. V prípade ikon nejde len o akúsi krásu, ale aj o hlbší duchovný význam," dodal o. Ján Sovič.

Ikona Milosrdného Otca je silným symbolom Božieho milosrdenstva a lásky. Táto ikona, inšpirovaná súkromnými zjaveniami sestry Eugénie Ravasio, zobrazuje Boha Otca s otvorenou náručou, pripraveného prijať každého, kto sa k nemu utiekne. V tomto článku sa pozrieme na pôvod, význam a posolstvo tejto ikony v kontexte kresťanskej viery a Svätého roku milosrdenstva.

Pôvod Ikony Boha Otca

Pôvodnú ikonu napísal v roku 1994 známy ikonopisec z Padovy Lia Gladiolo. Vychádzala z opisu zo súkromných zjavení sestry Eugénie Ravasio. Sestra Eugénia bola talianska mníška, ktorá žila v rokoch 1907 až 1990 a patrila ku Kongregácii sestier Panny Márie Apoštolskej. Dlhé roky bola predstavenou svojej kongregácie. Zanechala písomné posolstvo od Boha Otca, ktorý sa jej zjavil počas jej pobytu v noviciáte v roku 1932. Jednou z požiadaviek tohto posolstva bolo šíriť obraz Boha Otca. Tieto súkromné zjavenia boli starostlivo preskúmané a uznané komisiou biskupa Alexandra Caillota z francúzskeho Grenoblu.

Ikona Najsvätejšej Trojice s Bohom Otcom a Duchom Svätým.

Symbolika Ikony

Boh Otec je na ikone zobrazený ako mladý muž bez brady. Jeho tvár je veľmi podobná Kristovej tvári znázornenej na ikonách, pretože ako čítame na stránkach Svätého písma: „Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: Ukáž nám Otca?! Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne?

Boh Otec sedí na zlatom tróne, pred ním leží žezlo a koruna, symboly kráľovskej moci. Obklopujú ho serafíni, ktorí mu vzdávajú slávu. Okolo jeho hlavy sú grécke písmená znamenajúce „Som, ktorý som“. Jeho trón je skromný a vyžaruje z neho svetlo v podobe zlatých lúčov. Tento jednoduchý trón naznačuje, že Boh túži byť blízko človeka, aby sa k nemu mohol bez strachu priblížiť. Boh chce byť prítomný v našom živote.

Pravú ruku Boh Otec drží v geste požehnania. V ľavici drží guľu s písmenami alfa a omega (tie symbolizujú začiatok a koniec). Na guli je kríž. Guľa symbolizuje svet vykúpený Kristovým krížom. Nápis Deus Abba znamená Boh Otec, Omnipotens Pater zas všemohúci Otec.

Posolstvo Ikony

Ikona Boha Otca ukazuje, že hoci je všemohúci, je trpezlivý a milosrdný a túži priťahovať ľudské srdcia. Svojím otvoreným a priamym postojom naznačuje ochotu zjaviť sa všetkým, ktorí ho chcú poznať. Boh Otec chce prísť k nám a zostať s nami. Táto ikona nás pozýva k úprimnej modlitbe k Otcovi. Povedzme mu o našich zraneniach, šťastí, zápasoch, ale aj o našej vďake, modlitbách a chvále.

Svätý Rok Milosrdenstva

Pápež František vyhlásil v Katolíckej Cirkvi Svätý rok milosrdenstva, ktorý trval od 8. decembra 2015 do 20. novembra 2016. Cieľom tohto Svätého roku bolo posilniť presvedčenie, že milosrdenstvo môže skutočne prispieť k budovaniu ľudskejšieho sveta.

Katolícka cirkev začala s tradíciou Svätého roka v roku 1300 za pontifikátu pápeža Bonifáca VIII., ktorý počítal so slávením jubilea každých sto rokov. Od roku 1475 sa slávenie „riadneho svätého roku“ začalo opakovať po 25 rokoch, aby ho mohla zažiť každá generácia. Doteraz bolo 26 riadnych svätých rokov. Zvyk vyhlásiť „mimoriadny jubilejný rok“ siaha až do 16. storočia. V minulom storočí pápež Pius XI. vyhlásil Svätý rok 1933 pri príležitosti 1900. výročia vykúpenia, a v roku 1983 tak urobil Ján Pavol II. pri príležitosti 1950. výročia.

Katolícka cirkev pripisuje Jubilejnému roku duchovný význam v možnosti obnoviť vzťah s Bohom a blížnym. Motto Svätého roku „Milosrdní ako Otec“ (prevzaté z Lukášovho evanjelia, 6,36) nabáda žiť milosrdenstvo podľa príkladu Otca, ktorý žiada nie odsúdiť, ale odpustiť a preukazovať lásku a odpustenie bez miery.

Ako Získať Plnomocné Odpustky Počas Svätého Roku Milosrdenstva

Počas mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva bolo možné získať plnomocné odpustky v určených chrámoch. V Prešovskej archieparchii arcibiskup Ján Babjak SJ ustanovil sedem chrámov, v ktorých veriaci mohli získať plnomocné odpustky. Podmienky pre získanie odpustkov zahŕňali:

• Pristúpiť k sviatosti zmierenia.
• Byť na slávení svätej liturgie a prijať Najsvätejšiu Eucharistiu.
• Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny.

Boh je Milosrdenstvo

Milosrdenstvo nie je len Boží atribút, ale samotná Božia podstata. Boh nemiluje, je Láska. Boh nie je milosrdný, je Milosrdenstvo. Ak nám Sväté písma počnúc prvým zjavením Starého zákona zjavujú toto, potom je ohraničujúce ponúknuť obraz Boha, ktorý… je iba niekedy milosrdný, presnejšie, keď sa nachádza pred hriechom kajúceho človeka.

Enzo Bianchi vraví, že vo všetkých týchto podobenstvách „Ježiš ‚evanjelizuje Boha‘ v tom zmysle, že jeho Boh nie je vytvorený náboženstvami. Je evanjeliom, dobrou, nádhernou, radostnou zvesťou pre všetkých, zvlášť pre hriešnikov.“ Pretože je „Otec so srdcom Matky, Strážca života, zvnútornenie milosrdenstva, nekonečná nežnosť a nekonečná trpezlivosť. Nemôže nebyť, ak je Milosrdenstvo“ (F. Scalia).

Ikona Milosrdného Otca a Svätý rok milosrdenstva nám pripomínajú, že Boh je nekonečne milosrdný a pripravený odpustiť každému, kto sa k nemu obráti.

Ikona Otcovstva

Ikona, nazývaná aj Otcovstvo, lat. Paternitas, pochádza z Ruska zo 17. storočia. Predobrazom ikony je Najsvätejšia Trojica vo svojom tajomstve. Ikonografia Otcovstva dodnes kladie historikom rôznorodé otázky. Jej kontroverziu podčiarkuje skutočnosť, že moskovský snem z rokov 1666-1667 zobrazenie Otcovstva zakázal.

O samotnom pôvode motívu sa dodnes stále diskutuje. Nemecký cirkevný historik Konrad Onasch ho napríklad identifikuje už u svätého Jána evanjelistu, kde v prvej kapitole píše: Jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca.

Ikona Otcovstva nás opätovne vracia k základnej otázke: je možné zobraziť Boha? Pripomeňme si slová z vôbec prvej epizódy Ikonického podcastu: „Ak sa Boh stal viditeľným v Kristovi, znamená to, že stal aj opísateľným. Ak je Kristus Bohom, potom aj obraz Krista je obrazom Boha.

Zástancovia ikony Otcovstva argumentovali, že Boh na ňom nie je zobrazený podľa svojej prirodzenosti, ale na základe prorockého videnia. Avšak s týmto záverom väčšina vtedajších teológov nesúhlasila. Zobrazenie Otcovstva považovali za herézu antropomorfizmu a popretie dogmy Nicejského snemu, v ktorej sa hovorí: „Prečo nezobrazujeme Otca Pána Ježiša Krista? Lebo nevieme, čím je.”

Moskovský snem pripomenul aj slová svätého Jána Damaského: „Kto môže napodobniť Boha neviditeľného, beztelesného, neopísateľného, nepredstaviteľného?

Samotné zobrazenie Otcovstva nás vedie k ďalším úvahám. Boh v Starom zákone sám seba zjavuje slovami: „Ja som, ktorý som.“ Ja som Boh vašich otcov, Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. Boh v nijakom prípade nechce byť samotárom, ale chce aby aj niekto iný mal to isté božstvo ako On. Preto sa zjavuje ako Otec, ktorý plodí Syna, Božstvo darované a spoluúčastné. Otec a Syn si vo vzájomnej láske hovoria My a láska, ktorá ich spája je Svätý Duch. Boh Láska je spoločenstvo Troch, ktoré tvoria Milujúci, Milovaný a Láska. Veriť v Boha znamená veriť, že je jeden Boh v Troch osobách. Jeden v Láske, traja v dávaní a prijímaní lásky. To čo sa deje v Bohu odzrkadľuje sa aj v nás - v ľudských osobách.

Boh je teda nezobraziteľný podľa svojho Božstva, ale je zobraziteľný v ľudskej podobe.

Ústredný Výjav Ikony

Ústredným výjavom ikony je žehnajúci Otec sediaci na masívnom tróne na dvoch poduškách červenej a modrej farby, symbolov božskej a ľudskej prirodzenosti. Otec má vzhľad starého muža. Zlatý osemcípový nimbus znamená večnosť. Jeho tvár je plná energie. Po stranách zľava doprava je nápis „Pán zástupov“. V lone Otca sedí Syn so zvitkom Písma v ľavej ruke, ako “Vtelené Slovo“. Pravou rukou spolu s Otcom žehná stvorenstvu. Štóla na pravom pleci Otca a Syna je znakom kráľovskej dôstojnosti. Syn je zobrazený ako Emanuel, Spasiteľ, v modrom kruhu, čo naznačuje Jeho vykupiteľské poslanie prísť na svet a spasiť človeka. Nad obomi plecami sú iniciály Jeho mena IC XC. Nad hlavou Syna je biela holubica v červenom kruhu, ktorý sa dotýka Obidvoch, a tak vizuálne ukazuje na jednotu troch Osôb v Jednom. Žiarivo sa skvejúce biele rúcho Otca symbolizuje duchovnosť tak isto, ako operadlo trónu a podnožka. Trón Otca je prežiarený Jeho svetlom, čo je vpísané do kresby dreva v pravidelne sa opakujúcich kotúčoch svetelných lúčov. Postoj Otca naznačuje gesto vykročenia k človeku. On prvý prichádza a prvý s človekom nadväzuje vzťah. Dva polkruhovité výrezy na tróne pripomínajú dve kamenné dosky Božích prikázaní.

Ikona zvestuje otcovskú nežnosť a materinskú starostlivosť, bezpečie a istotu. Vťahuje do Božej harmónie a pokoja. Celá ikona je prežiarená nepostihnuteľným svetlom a absolútne tichým a nezmerateľným pokojom. Je to svetlo prvého dňa stvorenia, večné svetlo, svetlo premenenia na vrchu Tábor.

Boh ako Trojica sa v Novom Zákone zjavil štyrikrát a to: pri Zvestovaní, Krste v Jordáne, pri vstupe do Jeruzalema a pri Premenení na hore Tábor. Keď anjel zvestuje Panne Márii boží plán, Svätý Duch zoslaný od Otca zostupuje na ňu a Syn Boží sa stáva človekom. Anjel hovorí Márii. Moc najvyššieho ťa zatieni, preto aj Dieťa sa bude volať svätým. Bude to Boží Syn (Lk 1,35). Keď Ježiš prijíma krst v Jordáne z Neba počuť hlas Otca, ktorý ho predstavuje svetu: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie (Mt 3,16) a Duch na Neho zostúpil v podobe Holubice. Po vstupe do mesta Ho čakali zástupy kým On hovoril s Otcom: „Otče, osláv svoje meno!“ a z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Keď sa Ježiš premenil na hore Tábor, tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. V tom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu.

Kardinál Tomáš Špidlík píše: „My kresťania sme monoteisti, no zvláštnym spôsobom. Keď hovoríme, že veríme v jedného Boha, súčasne tvrdíme, že veríme v tri božské osoby. Preto dejiny židovsko-kresťanskej viery sú dejinami Božej pedagogiky, ktorá nás pripravuje na prijatie toho nevyspytateľného tajomstva. Dejiny, počnúc od Adama až po Apokalypsu, sú pedagogikou nehy Boha k nám.

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe.

Na otázku „Ako si predstavuješ Boha?“ odpovedajú mnohí ľudia odkazom na obrazy alebo sochy starého muža s dlhou bielou bradou, ktorý - so žezlom a zlatou guľou v rukách - je odtrhnutý od sveta a z výšky pozerá dolu na ľudí. Avšak každé úsilie znázorniť Boha v obraze je odsúdené na neúspech, lebo si nemôžeme urobiť obraz o Bohu. Vyzdvihnúť túto odlišnosť Boha je zmyslom starozákonného zákazu zobrazovania Boha. Chcel by ochrániť Božiu nepochopiteľnosť a nevysvetliteľnosť a upozorniť ľudí na to, že ani jeden pokus nanútiť Boha do ľudských predstáv sa nemôže vydariť.

Existuje jediná cesta, ako sa priblížiť k Bohu: Ježiš Kristus. Túto cestu k Otcovi ukázal samotný Ježiš svojimi slovami „Ja som cesta. [...] Kto vidí mňa, vidí Otca!“ (Jn 14,6-9) Evanjelista Ján konštatuje v predhovore k svojmu evanjeliu: „Boha nikto nikdy nevidel. Jediný, ktorý je Boh a spočíva na srdci Otca, priniesol zvesť“.

Staroveká cirkev musela ešte zápasiť s modlami svojho pohanského okolia. Dlhý čas sa urputne sporilo o tom, či obrazové znázornenia Boha sú možné a povolené a zlučiteľné alebo nie so zákazom obrazov. Napokon rozhodol druhý Nicejský koncil v roku 787 takto: Boh v Ježišovi, ktorý je Bohom a človekom zároveň, znázornil seba samého. Preto je možné znázorňovať Ježiša v obraze. Znázorniteľnosť sa však môže týkať len jeho ľudskej podoby. „Každé úsilie znázorniť Boha v obraze je odsúdené na neúspech, lebo si nemôžeme urobiť obraz o Bohu.

Výsledkom uvažovania o znázorniteľnosti Ježiša je ikona Pantokratora, Vševládcu. Postava a výzor Ježiša sa celkom podobajú postave a výzoru vládcu. Oblečený do purpurového odevu, ktorý patrí len cisárovi, Ježiš vyžaruje vznešenosť a moc. Avšak „Vševládca“ sa odlišuje od ostatných mocnárov. Toto ukazuje pohľad, ktorý smeruje na človeka. Ježiš sa mu díva do očí a pozerá do srdca. Tento pohľad dáva pocítiť Božiu podstatu: blízkosť a zároveň diaľku, vznešenosť a zároveň láskavosť, vážnosť a zároveň lásku. Týmto pohľadom sa pozorovateľ ikony cíti byť oslovený. Cíti, že Boh neodmieta ľudí, ale ide k nim a chcel by s nimi byť vo vzťahu. Tým, ktorí idú chybným smerom, ukazuje cestu. Tých, ktorí sa cítia osamelí, sprevádza. Tých, ktorí sa od neho odvracajú, stále znova pozýva. Tými, ktorí ho hľadajú, sa nechá nájsť. Pre tých, ktorí ho milujú, má pripravené niečo nekonečne veľké. Nikoho, kto k nemu patrí, nezanechá. Aj mňa ako osobu berie vážne.

Ježiš drží pozorovateľovi ikony oproti evanjeliár. Toto je najčastejší nápis, no možné sú aj iné, ktoré sú často prevzaté zo slov „Ja som“ Jánovho evanjelia: „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), „Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca“ (Jn 14,6), „Ja som svetlo sveta“ (Jn 8,2), „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený“ (Jn 10,9), „Ja som dobrý pastier“ (Jn 10,11). Nikto sa nemôže vyhnúť otázke, či verí Ježišovmu posolstvu a prijíma jeho pozvanie. Každý ho môže aj odmietnuť. Avšak všetci, ktorí sa rozhodnú pre Ježišovo slovo a pre cestu jeho nasledovania, sú požehnaní Otcom. Toto požehnanie spôsobuje spoločenstvo s Ježišom a účasť na jeho Duchu, to znamená na jeho postoji viery a života, ktorý sa ukázal ako požehnanie pre všetkých ľudí.

„V ňom ste boli aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a keď ste v neho uverili, označení pečaťou prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy,“ píše apoštol Pavol (porov.

V každom, kto je otvorený pre Ježišovo slovo, môže pôsobiť Boh. Pokoj, radosť, dobrota, zhovievavosť, priateľskosť, vernosť, miernosť a sebaovládanie patria k darom, ktoré vznikajú skrze spoločenstvo s Kristom a menia svet (Gal 5,22; Ef 1,3; Hebr 13,20). Toto božské svetlo naznačuje nimbus. V tomto nimbe je viditeľný kríž, ktorý poukazuje na Ježišovu smrť na kríži. Skrze svoju smrť na kríži Ježiš zmieril všetko a daroval pokoj.

Ježiš - také je posolstvo ikony - je obrazom neviditeľného Boha (Kol 1,15). Grécke slová „ho on“, ktoré stoja v nimbe, sú prekladom hebrejského Jahwe - „Ja som, ktorý som“. V horiacom kríku sa Boh dal spoznať Mojžišovi ako ten, „ktorý je“. Keď je Boh medzi ľuďmi, znamená to pre nich záchranu a pomoc. V Ježišovi je tu Boh. On je - ako oznamuje jeho meno „Ježiš Kristus“, ktoré takisto čítame na ikone, - Záchranca. „Ježiš“ znamená „Jahwe zachraňuje“. Boh sa opakovane ukázal ako ten, ktorý je tu pre ľud, ktorý ľúbi a zachraňuje ľud. Čo toto znamená pre nás ľudí a ako by sme mali na to odpovedať, zhrňuje apoštol Ján do nasledujúcich slov: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život [...]; keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá.

Pantokrator je najstarší typ ikony, starší ako mandylion. Dá sa vysledovať až do štvrtého storočia. Príkladom toho je znázornenie v katakombách svätých Petra a Marcelína v Ríme. Známy zo skorého obdobia ikonomaľby je enkaustickou technikou vytvorený Pantokrator v Kláštore sv. Kataríny na Sinaji zo 6. V priebehu času došlo k niekoľkým variantom obrazu Krista v dôsledku regionálnych dôrazov alebo záľub niektorých ikonopiseckých škôl. Odlišujú sa od seba v znázornení iba v nuansách, napríklad viac alebo menej dobrotivým výrazom Ježišovej tváre alebo držaním rúk.

tags: #ikona #boh #otec