Ikona Krstu Krista v 16. storočí a význam svätého krstu

Sväté tajomstvá (sviatosti) sú najdôležitejšie prostriedky našej spásy, ktoré ustanovil a zveril Cirkvi náš Pán a Spasiteľ Ježiš Kristus. Existuje sedem takýchto sviatostných tajomstiev udeľovaných Cirkvou byzantského obradu. Jedným z nich je aj krst, ktorý má hlboký teologický význam a bohatú históriu.

Teologický základ krstu

Ustanovenie krstu pochádza priamo od nášho Pána Ježiša Krista, ktorý na počiatku svojho verejného pôsobenia slávnostne vyhlásil: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5). Grécky pojem pre krst baptismos doslova znamená kúpeľ alebo umývanie (sa), ako to naznačil svätý Pavol, ktorý povedal, že Ježiš nás spasil „kúpeľom znovuzrodenia a obnovy vo Svätom Duchu“ (Tit 3, 5).

Svätý Ján Zlatoústy († 407) poznamenáva: „Toto mystické očistenie (krst) sa nazýva aj kúpeľ znovuzrodenia“ (porov. Krst sa nazýva aj pokresťančenie, pretože nás robí kresťanmi, nasledovníkmi Krista (Sk 11, 26), lebo „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli“ (Gal 3, 27). Tým, že sme krstom boli mysticky zjednotení s Kristom, už nepatríme sami sebe, ale Kristovi (porov. 1 Kor 6, 19).

Pred svojím nanebovstúpením náš Pán poveril svojich učeníkov a prostredníctvom nich svoju Cirkev, aby učili všetky národy a urobili všetkých kresťanmi, keď povedal: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 18 - 20). „Krst je pečaťou večného života a naším znovuzrodením v Božom Duchu, aby sme sa stali nielen deťmi ľudí, ale aj deťmi večného Boha“ (porov. Augustín, List 98, 6).

Keď sa v deň Päťdesiatnice Židia pýtali Petra, čo musia urobiť, aby boli spasení, odpovedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista (t. j. krstom ustanoveným Ježišom Kristom - Sk 19, 5) na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha (skrze myropomazanie). Sväté písmo nás uisťuje, že tí, ktorí prijali Petrovu radu, „dali sa pokrstiť; a v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší“ (Sk 2, 37 - 38. 41). Apoštoli a ich nástupcovia nezanedbali pokrstiť všetkých, ktorí uverili v Ježiša Krista a sľúbili, že budú verní jeho učeniu. Tak boli uvedení do kresťanského spoločenstva, ako to dosvedčuje mučeník z druhého storočia, svätý Justín († 156): „Tých, ktorí veria v pravdu nášho učenia a prisľúbia podľa neho žiť…, privádzame na miesto, kde je voda, aby boli znovuzrodení (pokrstení) rovnakým spôsobom, akým sme boli my - v mene Boha Otca a nášho Spasiteľa Ježiša Krista a Svätého Ducha“ (porov. Apologia, I, 61).

Svätý Ján Krstiteľ nám hovorí, že nás nekrstí človek, ale Kristus, keď hovorí: „Prichádza mocnejší, ako som ja… On vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom“ (Lk 3, 16). Z tohto dôvodu, keď nás kňaz krstil, nepovedal: ‚Ja ťa krstím,‘ ale: ‚Boží služobník NN sa krstí v mene Otca i Syna i Svätého Ducha.‘ Takto kňaz ukázal, že to nebol on, kto nás pokrstil, ale Boh v Blaženej Trojici“ (porov. sv. Bazil Veľký, O Svätom Duchu, XV, 36).

Vývoj krstného obradu

„Čo sa týka krstu - krsti v tečúcej vode. Ale ak nemáš tečúcu vodu, použi takú, aká je k dispozícii. Vylej vodu na hlavu trikrát v mene Otca i Syna i Svätého Ducha“ (porov. Didaché, 7, 1-3). Postupom času, ako sa rozvíjal liturgický život Cirkvi, bolo udeľovanie svätého krstu čoraz viac vypracované a neustále ho obohacovali veľmi pôsobivé a symbolické obrady napodobňujúce okázalosť a nádheru cisárskeho dvora. Koniec koncov Cirkev skutočne reprezentovala Božie kráľovstvo na zemi.

V polovici štvrtého storočia dosiahol krstný obrad v byzantskej cirkvi svoj plný vývoj, o čom svedčia katechetické prednášky svätého Cyrila Jeruzalemského, prednesené počas Veľkého pôstu v roku 348 v Chráme Božieho hrobu. V týchto patristických inštrukciách môžeme jasne vysledovať všetky integrálne súčasti súčasnej krstnej iniciácie:

1. Prijatie kandidáta na krst (katechumenát), ktorého musel predstaviť nejaký ručiteľ;
2. Exorcizmus - keďže v dôsledku prvotného hriechu kandidáti do určitej miery podliehali nepriateľskej sile zlého ducha (porov. Zlatoústy, Krstné inštrukcie, 11, 12 - 14);
3. Zrieknutie sa diabla a príklon ku Kristovi, ktoré Zlatoústy označuje ako „zmluvu viery“ (tamže, XI, 19-26);
4. Vyznanie viery, ktoré svätý Cyril nazval „spásnym vyznaním“ (porov. Katechetické prednášky, XX, 4);
5. Pomazanie olejom katechumenov, ktoré nás robí „Kristovými atlétmi“ (porov. Zlatoústy, Krstné inštrukcie, II, 23);
6. Krst „vodou a Svätým Duchom“ (Jn 3, 5), ktorý v nás obnoví Boží obraz (Gn 1, 26);
7. Zaoblečenie bielym odevom, nazývaným „rúcho spravodlivosti“, symbolizujúce spravodlivosť duše, ktorá je slobodná od „každého kazu“ (porov. Zlatoústy, Krstné inštrukcie, VII, 24);
8. Odovzdanie horiacej sviece ako pripomienka pokrstenému, aby počas celého svojho života „žiaril svetlom viery a dobrých skutkov“.

Aby sme vstúpili do nebeského kráľovstva, musíme byť pokrstení (Jn 3, 5). Keďže deti sa rodia v stave prvotného hriechu (Rim 5, 12 - 14) a mnohé z nich zomierajú pred dosiahnutím dospelosti, krst novorodencov bol v Cirkvi zavedený už od apoštolských čias, ako to dosvedčuje slávny alexandrijský učiteľ Origenes († 253) vo svojom komentári k Listu Rimanom, V, 9. Apoštoli pamätali na napomenutie od nášho Pána: „Nechajte deti prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo!“ (Lk 18, 16). Cirkevný otec z druhého storočia svätý Irenej Lyonský trval na tom, že Ježiš Kristus „prišiel spasiť všetkých, ktorí sa skrze neho znovuzrodili do Boha: nemluvňatá aj deti, chlapcov aj dievčatá, mladých aj starých“ (porov. Proti herézam, II, 22,4).

Svätý Ján Zlatoústy dáva nasledovné vysvetlenie: „Krstíme nemluvňatá, hoci nemajú (osobné) hriechy, aby im bol daný dar posvätenia, spravodlivosti, synovskej adopcie a (nebeského) dedičstva, a aby sa ako Kristove údy (t. j. ako Cirkev) stali príbytkom Svätého Ducha“ (porov. List Korinťanom, 40, 3).

Počas štvrtého storočia, keď niektorí kresťanskí rodičia začali odkladať krst svojich detí na zrelý vek, mnohí cirkevní otcovia, ako napríklad svätý Bazil Veľký († 379), svätý Gregor z Nazianzu († 389), svätý Ambróz Milánsky († 397), aby sme spomenuli aspoň niektorých, sa dôrazne pokúšali vykoreniť takýto zlozvyk.

Keďže krstný obrad v byzantskom obrade je vystavaný tak, že kandidát sa na ňom musí aktívne podieľať zúčastňovať a odpovedať na nejaké otázky kňaza (ako zrieknutie sa Satana, prísľub patriť Kristovi, vyznanie viery atď.), stala sa nevyhnutnou inštitúcia ručiteľa. Hlavnou zodpovednosťou ručiteľov je zaistiť kresťanskú výchovu svojich „duchovných detí“ a poskytnúť im vedenie v ich duchovnom živote. Svätý Ján Zlatoústy ich nazýva „duchovnými rodičmi“, preto „by mali by prejavovať svoju otcovskú lásku tým, že budú povzbudzovať, radiť a naprávať tých, ktorým robia ručiteľa (porov. Krstné inštrukcie, 11, 15 - 16). Na počiatku bol požadovaný iba jeden ručiteľ. No neskôr, v stredoveku, sa zaviedol zvyk mať dvoch alebo viacerých ručiteľov. Napokon od 15. storočia prevládol zvyk mať dvoch ručiteľov, muža a ženu, čím sa vytvorila určitá podobnosť medzi prirodzenými a duchovnými rodičmi pokrstených.

Pri krste kandidáti dostanú aj svoje kresťanské meno. V prvých troch storočiach boli pokrstení so svojimi rodnými menami. Až po roku 313, keď sa kresťanstvo stalo legálnym v Rímskej ríši, začali cirkevní otcovia presadzovať zvyk meniť pohanské mená krstených na kresťanské. Za kresťanské mená boli považované mená apoštolov, mučeníkov a vyznávačov, ktorí „zaisťujú pre krstených svoju nebeskú ochranu“ (porov. Teodoret Kýrsky, Kázeň 8). Neskôr boli zavedené biblické mená zo Starého aj Nového zákona. Svätý Ján Zlatoústy vysvetľuje: „Kresťanskí rodičia by mali vždy dávať svojim deťom také mená, ktoré by ich inšpirovali k cnostnému životu a slúžili ostatným ako pripomienka pravého kresťanského života“ (porov. K listu Kolosanom, XI, 3).

Na štyridsiaty deň po narodení dieťaťa je predpísaný špeciálny obrad, všeobecne známy ako uvedenie dieťaťa do chrámu, napodobňujúci predstavenie nášho Pána v chráme. Keď kňaz vedie matku s dieťaťom do chrámu, hovorí: „Vstup do Božieho domu a pokloň sa Synovi preblahoslavenej Panny Márie. Pôvodne sa uvedenie novokrstencov do chrámu konalo hneď po krstných ceremóniách, keď ich duchovenstvo viedlo v slávnostnej procesii do chrámu, kde boli prijatí za radostného spevu zhromaždenia: „Ktorí ste v Krista pokrstení, Krista ste si obliekli. Aleluja“ (Gal 3, 27). Po zavedení krstu detí sa pôvodný cirkevný obrad musel upraviť a rozvinúť do špeciálneho obradu (porov. Goar, Euchologion, s. 269). K plnému rozvoju uvedenia do chrámu došlo v priebehu 13. a 14. storočia, ako o tom svedčí Simeon Solúnsky († 1429): „Na štyridsiaty deň matka opäť prinesie svoje dieťa do chrámu a obetuje svoje dieťa Bohu ako dar.“ Následne Simeon podáva úplný opis tohto obradu (porov. O sviatostiach, s. 93 - 94).

Svätý Ján Zlatoústy povzbudzoval novopokrstených, aby často opakovali svoje krstné sľuby: „Stále opakujte tieto slová, pretože nič vám nedodá viac istoty ako tieto slová, pokiaľ ich dokazujete svojimi skutkami. Predstavujú náš kontrakt (zmluvu) s naším Vládcom, Ježišom Kristom“ (porov. K listu Galaťanom, III, 1).

Krst je teda nielen očistením od hriechov, ale aj zjednotením s Kristom a vstupom do spoločenstva Cirkvi. Je to sviatosť, ktorá nás premieňa a dáva nám nový život v Duchu Svätom.

Ikona Krstu Krista

Pre lepšie pochopenie jednotlivých krokov krstu, pozrite si nasledujúcu tabuľku:

Ďalšia ikona Krstu Krista

Pozrite si video o význame krstu v živote kresťana:

tags: #ikona #kristovho #krstu #zo #16 #storocia