Ikonostas je výsledkom postupného vývoja prvotnej balustrády, ktorá oddeľovala svätyňu od lode chrámu a bola zhotovená so všetkými prostriedkami umenia z bohatých materiálov, ako je striebro, slonovina, pozlátený dub atď. Prví kresťania, ktorí napodobňovali jeruzalemský chrám, používali vo svojich chrámoch bohato zdobenú oponu (porov. Mt 27, 51). Balustráda sa začala používať neskôr.
Klasická forma otvoreného ikonostasu sa vyvinula vo východnej Európe, kde na začiatku 13. storočia dosiahol ikonostas svoju klasickú formu. Obľúbené rezbárske umenie a zlatý vek ikonopisectva u východných Slovanov v 14. - 15. storočí výrazne prispeli k rozvoju drevených otvorených ikonostasov, ktoré dosiahli svoju definitívnu podobu v 16. storočí.
V Karpatskej oblasti nemali chudobní horali možnosť ani prostriedky na výstavbu bohatých palácov či impozantných bazilík, a tak museli pri výstavbe skromných drevených chrámov použiť svoje umelecké prostriedky, ktoré im dal Boh. Výsledkom je, že z umeleckého hľadiska nenájdeme dva úplne rovnaké drevené chrámy. Všetky si navzájom konkurujú príťažlivou formou, pôsobivou kompozíciou a umeleckými detailmi. Ikonostasy zvláštnym spôsobom poskytli našim predkom možnosť vytvoriť vlastný národný štýl ikonostasu, ktorý nazývali predel, ohrada alebo aj tempion.
Až v 16. storočí sa vyvinula slovanská podoba ikonostasu, najmä v karpatskej oblasti, sa stala oveľa ľahšou a otvorenejšou vďaka drevenej konštrukcii a umelecky vyrezávaným dreveným zástenám. Na Podkarpatsku sa zachovali ikonostasy zo 16. a 17. storočia. Najstarší ikonostas sa nachádza v obci Kolodne v Iršavskej župe. Kompletný ikonostas so všetkými štyrmi radmi ikon sa nachádza v obci Krajnikovo v Chustskej župe (r. 1662). Ale najmonumentálnejší ikonostas, postavený v roku 1750, s akcentovaným vplyvom baroka, sa nachádza v obci Ruská Dolina.
Štruktúra a symbolika ikonostasu
Ikonostas sa v podstate skladá z troch dverí a štyroch radov ikon. Na zástenách medzi dverami sú zavesené štyri hlavné ikony, ktoré tvoria prvý rad predpísaných ikon. Napravo od kráľovských dverí je ikona Krista Učiteľa a patróna chrámu alebo patronátneho sviatku farnosti. Naľavo od kráľovských dverí je ikona Presvätej Bohorodičky a svätého Mikuláša, patróna byzantsko-katolíckej cirkvi. Ak je svätý Mikuláš zároveň patrónom farnosti, v ľavom rohu sa umiestňuje ikona svätého Jána Krstiteľa, ktorý je veľmi uctievaný v byzantskom obrade (porov. Christovej blahozvesti, tj. starozákonné predobrazy a predpovede o Christovi. a nachádzajú sa pod hlavnými ikonami.
V strede tohto radu sa vyníma ikona Poslednej večere, ktorá sa neustále opakuje pri božskej liturgii. Ústrednou postavou hornej časti ikonostasu je Kristus v sláve, Pantokrator - Vševládca, ktorý sedí na tróne ako Kráľ sveta. Nakoniec celý ikonostas završuje Ukrižovanie, pod krížom stojí Bohorodička a svätý Ján Evanjelista (Jn 19, 26 - 27).
Ikonostas oddeľuje svätyňu (symbolizujúcu triumfujúcu Cirkev) od lode (predstavujúcej bojujúcu Cirkev) a od nartexu či predsiene, ktorá je miestom kajúcnikov a označuje trpiacu Cirkev. Takto ikonostas prispieva k symbolickému vyjadreniu mystického zjednotenia univerzálnej Cirkvi.
Centrálne dvere ikonostasu, ktoré majú dve krídla a sú bohato zdobené, sa nazývajú Kráľovské alebo Sväté dvere. Nazývajú sa Kráľovské, pretože cez ne prechádza eucharistický Kristus, ktorý je označovaný ako „Kráľ slávy“. Nazývajú sa aj Sväté dvere, pretože cez ne smie vstúpiť iba biskup, kňaz alebo diakon, keď nesie „sväté veci“ (Evanjeliá alebo Sväté dary).
Kráľovské dvere by mala zdobiť ikona Zvestovania Bohorodičke a štyroch evanjelistov, pretože „vtelené Božie Slovo, náš Spasiteľ, otvorilo brány neba (svätyňa symbolizuje nebo). Dobrú zvesť o spáse najskôr ohlásil archanjel Gabriel presvätej Bohorodičke a potom štyria evanjelisti celému svetu“ (o. Julián Peleš). Dvere napravo sa nazývajú diakonské dvere, pretože ich používa najmä diakon a predtým viedli do diakonikona (dnes nahradeného sakristiou), kde sa uchovávali posvätné nádoby a rúcha. Sú označené ikonou niektorého svätého diakona, zvyčajne svätého Štefana Prvomučeníka. Na ľavej strane ikonostasu sú služobné dvere, ktoré používali menší klerici alebo iní služobníci.
Aby sa zamedzilo vstupovaniu nepovolaných osôb do svätyne, Svätá stolica vydala nasledujúcu inštrukciu: „Vstup do svätyne je vyhradený kňazom, diakonom, klerikom a posluhujúcim. Laici, ktorí neposluhujú pri bohoslužbe, nemajú miesto vo svätyni, a už vôbec nie ženy, akýkoľvek by bol dôvod alebo ich postavenie“ (porov. Ordo Celebrationis, Rím 1944, č. 6b).
Ikonostas slúži aj ako liturgický predmet, ktorý pomáha náležite vykonávať najkrajšie slávenia byzantského obradu. Myslenie Svätej stolice v tomto bode je veľmi jasné: „Oltáre, pokiaľ nemajú vlastný ikonostas, sa nepovažujú za náležite vhodné pre liturgické slávenie“ (porov. Ordo Celebrationis, č. 6b).
Ikonostas je umiestnený pred očami veriacich a premieta do ich mysle hlavné udalosti spásy a pomáha im lepšie pochopiť skutočný zmysel dejín, podporuje ich vieru a napĺňa ich srdcia nostalgickou mystickou skúsenosťou, po ktorej túži myseľ moderného človeka. A nakoniec ikonostas slúži ako posvätná ozdoba našich chrámov, prispieva k ich kráse a výzdobe. Preto by mal byť vždy bohato zariadený, krásne navrhnutý a skonštruovaný a umelecky namaľovaný.
Ikonostas v pravoslávnom chráme sv. Mikuláša v Bielsko-Biała, Poľsko
Význam ikonostasu
- pritvor - predstavuje obdobie Starého zákona
- prvým a druhým radom je Isus Christos zobrazený ako cárske dvere.
- tretieho radu je ikona Tajnej večere.
Číslo "4" symbolizuje materiálny svet. Lazár bol v hrobe štyri dni.Číslo "7" je sväté číslo!Číslo "8" reprezentuje duchovno, duchovný svet. Tretia osmica stĺpov symbolizuje príchod Isusa Christa na zem, keď príde súdiť živých i mŕtvych.
Dvere na ikonostase musia byť vždy zatvorené! Znamená to, že nebo je zavreté. Navždy! keď uveril diablovi viac ako Bohu. z laikov nesmie vstúpiť do svjatilišča - zakazuje to 44. Laodicejského koncilu (r.343-381) a 69. kňaza, môže mimo bohoslužieb vstupovať diakonskými dverami do svjatilišča. diakonske dvere i počas bohoslužieb. Ale odnášať napr. sv. čaše, sv. prípadne držia sv. pričasti, je nedovolené.
Najbližšie práce budú pokračovať už od budúceho mesiaca. "Naši veriaci by chceli, aby to bolo hotové čím skôr, ale ako som už hovoril, nedá sa to zvládnuť ani finančne a ani ľudsky. Pravoslávna cirkev v českých zemiach a na Slovensku patrí medzi tie menej početné. U nás má okolo 50 tisíc veriacich, ale tých, čo sa venujú písaniu ikon vraj máme stále dosť. Medzi najvýznamnejších patrí Miroslav Pirchala, duchovný zo Sukova, ktorí rozpísal aj humenský ikonostas. Podľa Petra Humeníka je ich na Slovensku asi 10. Oni si ale vybrali umelca z Poľska. "Táto výzdoba interiéru nášho chrámu by mala našim veriacim pripomínať kúsok neba na zemi.
Ikony zobrazujú výjavy zo Starého a Nového zákona a zo života svätých. Medzi ústredné postavy, ktoré sú na ikonách stvárňované, patrí Ježiš Kristus, Matka Božia, sv. Juraj, sv. Gabriel a sv. Mikuláš. Je to maľba na dreve so špecifickou maliarskou technikou.
Keď západný kresťan zavíta do chrámu byzantskej tradície, jeho zvedavému oku neunikne ikonostas, drevená stena s tromi dverami zdobená ikonami, ktorá z teologického hľadiska viac odhaľuje, než ukrýva. Ikonostas sa štandardne považuje za východné kresťanské špecifikum. Málokto si uvedomuje, že similárne architektonické štruktúry boli pred Tridentským koncilom bežnou súčasťou interiéru kostolov v sfére vplyvu Christianitas Latina. Na niektorých miestach, napríklad v anglikánstve, pretrvali dodnes. O aké architektonické formy vlastne ide a čím sa líšia od svojich byzantských „bratov“? Existuje čosi ako latinský „ikonostas“?
Pluteum z Byzantského a kresťanského múzea v Aténach
Latinský jazyk pozná termíny fanum a profanum. Fanum je sakrálny priestor, svätyňa. Profanum je to, čo žije za touto hranicou (odtiaľ do moderných jazykov preniklo adjektívum profánny, synonymum všetkého svetského). Raní kresťania mali obrovskú úctu k mystériu oltára a uvedomovali si, že oltár nie je obyčajný stôl, ale Boží trón, preto je súčasťou fanum. Naše pátranie sa preto začína v ranokresťanských bazilikách 4. a 5. storočia. Z archeologických pamiatok vieme, že oltárna časť (presbytérium, východný chór, apsida) bola od chrámovej lode oddelená viditeľnou hranicou. Architektúra bola a je vierou vpísanou do kameňa a hmoty.
Mysterium fidei a starodávny princíp disciplina arcani (poriadok utajovania, ochrana posvätnosti a vážnosti obradu pred zrakom nezasvätených) sa v architektonickej skúsenosti raných kresťanov prejavovali budovaním bohato dekorovaných oltárnych prepážok, v taliančine známych napríklad pod označením recinto presbiterale. Tieto štruktúry mali dvojakú podobu: existovali ako pluteum alebo ako pergula, ktorú byzantský Východ poznal pod gréckym názvom τέμπλον (v transliterácii do latinky je zaužívaný tvar templon).
Pluteum (niekde sa namiesto latinského neutra stretávame s maskulínom pluteus) bola nízka, asi metrová (aliquando plus, aliquando minus) priečka tvorená rektangulárnymi kamennými platňami. Laik by ju nazval múrikom alebo ohradou. Pluteum bývalo dekorované reliéfmi, ornamentami či florálnymi motívmi. Funkciou plutea bolo oddeľovať rôzne sektory interiéru. V ranokresťanskom umení sa pluteum uplatňovalo vo funkcii oltárnej priečky či ako delimitácia priestoru pre chrámových spevákov (schola cantorum).
Druhým typom archaickej oltárnej bariéry je pergula, po grécky templon. Grécke slovo templon znamená chrám, v latinčine sa ujalo v tvare templum. Grécky templon alebo latinská pergula je prakticky nízke pluteum obohatené o stĺpovú konštrukciu zakončenú architrávom (epistylium). Séria stĺpov alebo pilastrov bola vlastne optickým predĺžením plutea. Zo stĺpov často viseli votívne olejové lampy (lampady). Priestor medzi stĺpmi (intercolumnium, medzistĺpie) zahaľovali bohato zdobené luxusné tkaniny (vela, singulár velum).
Vo vyvýšení plutea hrali okrem estetických a teologických aspektov (dôraz na kontinuitu s veterotestamentárnou najsvätejšou svätyňou v Jeruzaleme sancta sanctorum) svoju úlohu aj praktické dôvody. V stredoveku ľudia (prevažne nobilita) prichádzali do chrámov aj so svojimi koňmi. Veľké katedrálne chrámy, najmä vo východných regiónoch rímskeho impéria, nemali lavice. Budovanie vysokých pergúl malo ochrannú funkciu, aby sa kone nedostali do presbytéria. Vysoký templon mal zabezpečiť ochranu oltára a jeho nedotknuteľnosť. Z templonu (v latinskom milieu z perguly) sa po víťazstve ikonodulov nad protivníkmi uctievania obrazov vyvinuli prvé ikonostasy. Do intercolumnia (priestoru medzi stĺpmi) sa začali vkladať ikony. S primordiálnymi typmi ikonostasov, ktoré vznikli obohatením perguly o ikony, sa stretávame v stredovekých balkánskych chrámoch a monastieroch, napríklad v gréckom Hosios Lukas.
Latinský svet neprešiel traumou ikonoklazmu, preto nemal tendenciu zdobiť svoje perguly drevenými či mozaikovými ikonami. Dôraz sa kládol na dôstojnú dekoratívnosť. Nádherné vela (luxusné a ťažké závoje a závesy s vyšívanými krížmi a ornamentami) boli rovnako finančne nákladné, ako mozaiky v lesku Orientu. Väčšina kostolov si ich nemohla dovoliť. Na západných pergulách sa z toho dôvodu začali postupne objavovať početné reliéfy a sochy.
V komparatívnych štúdiách však nie je vhodné aplikovať pojem ikonostas na každú oltárnu prepážku, najmä ak si uvedomíme, že v západnej kultúre nebolo všeobecným zvykom umiestňovať na oltárne steny ikony s byzantskou štýlotvornou aurou.
Do tvárí mnohých románskych sôch je vpísaná vážnosť a dynamická statickosť ikony. Medzi latinskými a gréckymi „ikonostasmi“ však existovali signifikantné rozdiely. V čom spočívali?
Tvar latinskej perguly nebol prísne kodifikovaný. Medzi exempláre pergúl, ktoré sa nám zachovali do dnešných dní prevažne na území Talianska, nenájdeme dva identické typy. Rupestrálne (jaskynné) svätyne na juhu Itálie či mariánsky chrám na benátskom ostrove Torcello majú na oltárnych stenách obrazy podľa východného vzoru. Na juh talianskej čižmy (Magna Grecia) a na Benátsko vždy svietili liturgické lúče byzantského slnka.
Dôležitým rozdielom oproti východnému ikonostasu je absencia trojdverovej dispozície. „Latinské ikonostasy“ majú iba jeden centrálny vchod (kráľovské dvere). Grécky svet používa termín krásna brána. Slovania hovoria o cárskych dverách, pretože nimi prechádza Cár slávy (eucharistický Kristus). Rumuni používajú termín ușile împărătești (imperátorské dvere). Vo východorímskom impériu bolo zvykom, že cisár, Bohom pomazaná osoba, mal privilégium prechádzať týmito dverami do svätyne a prijímať sviatostného Krista spolu s klérom.
Troje dvier na ikonostasoch byzantského obradu nepriamo súvisia s trojdverovým riešením antického divadla. Teatralita v pozitívnom zmysle slova patrí k dôležitým štýlotvorným prvkom byzantskej liturgie, priamu kontinuitu medzi architektúrou starovekých divadiel (scenae frons) a východnou formou ikonostasu sa však vedcom nepodarilo preukázať. Byzancia sa na pohanské kultúrne dedičstvo (vrátane divadla) dívala kriticky, jej cieľom však nebolo odstrihnúť sa od vlastných koreňov. Zalievať tieto korene znamená dať im správnu výživu, aby z nich vyrástli stromy rodiace zdravé plody.