Rímska Ríša a Svätý Peter: Dedičstvo a Kontinuita

Svätý apoštol Peter je označovaný ako knieža apoštolov a Kristov námestník na zemi, viditeľná hlava cirkvi.

Bazilika svätého Petra vo Vatikáne

Jeho pôvodné meno bolo Šimon, ale vzhľadom na jeho budúcu úlohu v cirkvi náš božský Spasiteľ zmenil jeho meno na Peter, čo znamená skala. Pri tej istej príležitosti náš božský Spasiteľ prisľúbil Petrovi najvyššiu autoritu vo svojej cirkvi, keď povedal: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 19).

Táto najvyššia právomoc daná Petrovi bola rozšírená aj na záležitosti viery: „Ale ja som prosil za teba, [Šimon], aby neochabla tvoja viera (neomylnosť).“ Po svojom slávnom vzkriesení Ježiš oficiálne prepožičal túto najvyššiu autoritu v cirkvi Petrovi, keď povedal: „Pas moje baránky! Pas moje ovce!“ (Jn 21, 15 - 17).

Peter ako hlava cirkvi sa chopil iniciatívy pri voľbe Mateja do apoštolského kolégia namiesto Judáša (Sk 1, 15 - 26). Peter predniesol prvú kázeň v Päťdesiatnicu (Sk 2, 14 - 40) a prijal prvých pohanov do cirkvi (Sk 10, 9 - 48).

Po zatknutí Herodesom Agrippom I. bol Peter zázračne vyslobodený z väzenia a po tom, čo ponechal Jakuba Mladšieho, aby sa staral o jeruzalemskú komunitu, odišiel „na iné miesto“ (Sk 12, 1 - 17), t. j. Následne Peter predsedal jeruzalemskému koncilu, ktorý rozhodol, aby sa neukladala pohanom povinnosť zachovávať mojžišovský zákon (Sk 15, 1 - 12). Po krátkom pobyte v Antiochii začal Peter svoju dlhú misionársku cestu cez Pontus, Kapadóciu, Galáciu, Bytíniu a Malú Áziu (1Pt 1, 1). Napokon došiel do Ríma.

Svätý apoštol Peter má primát právomoci; ale prečo by bol rímsky pápež dedičom tohto primátu? Musíme priznať, že táto otázka takto položená vôbec nepadá vážne na váhu. Len čo pripustíme vo všeobecnej Cirkvi základnú a zvrchovanú právomoc, ustanovenú Ježišom Kristom, v osobe svätého Petra, musíme tiež pripustiť, že táto právomoc voľakde jestvuje.

Keďže ani carihradský patriarcha ani petrohradská Synoda nemajú a nemôžu mať nárok zastupovať skalu všeobecnej Cirkvi, to jest ozajstnú a základnú jednotu cirkevnej právomoci, načim sa bude zriecť tejto jednoty a prijať stav rozdelenia, neporiadky a poroby ako normálny stav v Cirkvi, buď načim uznať práva a ozajstnú cenu samojedinej jestvujúcej moci, ktorá sa vždy javila ako stredobod cirkevnej jednoty.

Nijaká rozumová úvaha nemôže potlačiť zrejmosť skutočnosti, že mimo Ríma sú iba cirkvi národné (ako cirkev arménska a cirkev grécka), cirkvi štátne (ako cirkev ruská a cirkev anglická) alebo sekty, založené jednotlivcami (ako luteráni, kalvíni, irvingiáni, atď.). Rímsko-katolícka Cirkev jediná nie je ani národnou cirkvou, ani štátnou, ani sektou, založenou človekom. „Po ovocí ich poznáte ich“.

V oblasti náboženskej ovocie katolicizmu (pre tých, čo zostali katolíkmi) je jednota a sloboda Cirkvi; ovocie východného a západného protestantizmu pre tých, čo sa k nemu pridali, je rozdelenie a otroctvo: rozdelenie najmä pre Západniarov, otroctvo najmä pre Východniarov.

O rímskej Cirkvi alebo o pápežstve môže myslieť a hovoriť každý, čo chce; my sami sme veľmi ďaleko od toho, aby sme tam videli alebo hľadali dosiahnutú dokonalosť, uskutočnený ideál. Vieme, že skala Cirkvi nie je Cirkev, že základ nie je budova, že cesta nie je cieľ. My len toľko tvrdíme, že pápežstvo je jedinou cirkevnou mocou medzinárodnou a nezávislou, jedinou reálnou a trvalou základňou pre všeobecnú činnosť Cirkvi.

To je nepopierateľná skutočnosť a ona stačí, aby prinútila uznať v pápežovi jediného držiteľa právomoci a výsad, ktoré dostal Peter od Krista. A keďže ide o všeobecnú cirkevnú monarchiu, ktorá mala prepodstatniť všeobecnú monarchiu politickú a zúplna ju nepotlačiť, nie je prirodzené, že vonkajšie sídlo týchto dvoch zodpovedných monarchií ostalo to isté?

Prenesenie do Ríma zvrchovanej cirkevnej moci, založenej Kristom, je zjavným faktom, dosvedčeným podaním Cirkvi a ospravedlneným logikou vecí. Čo sa týka otázky, ako a v akých formách bola Petrova moc odovzdaná rímskemu biskupovi, to je historický problém, ktorý pre nedostatok dokladov nemôže sa vyriešiť vedeckým spôsobom.

My veríme ortodoxnému podaniu, zaznačenému v našich liturgických knihách, ktoré tvrdí, že svätý Peter prišiel do Ríma a tam definitívne ustálil svoje sídlo a že pred smrťou sám vymenoval svojho nástupcu. Potom vidíme pápežov, volených kresťanskou spoločnosťou mesta Ríma, až sa s konečnou platnosťou zaviedol terajší spôsob voľby zborom kardinálov.

Monarchistická moc všeobecnej Cirkvi bola v prvotnom kresťanstve len zárodkom, sotva znateľným, no plným života; v druhom storočí sa tento zárodok rozvinul viditeľným spôsobom, ako o tom svedčia akty pápeža Viktora; v treťom storočí akty pápežov Štefana a svätého Dionýza a vo štvrtom storočí akty pápeža Júlia I. V nasledujúcom storočí vidíme už túto najvyššiu autoritu a túto monarchistickú moc rímskej Cirkvi sa zdvíhať ako silný ker - s pápežom svätým Leom I.; a napokon okolo IX.

V tom je veľká skutočnosť, skutočnosť hlavná, prejav a historické vyplnenie božského slova „Ty si Peter“ atď. Táto všeobecná skutočnosť je plodom božského práva, kým partikulárne udalosti, týkajúce sa odovzdania zvrchovanej právomoci, pápežskej voľby atď., sa týkajú čisto ľudskej stránky Cirkvi a z náboženského hľadiska majú iba druhoradý význam.

Ešte aj tu nám môže rímska ríša, ktorá v istom zmysle nám predobrazovala rímsku Cirkev, poslúžiť za prirovnanie. Keďže Rím bol nepopierateľným stredom ríše, muž, vyhlásený za cisára v Ríme, bol ihneď uznaný celým svetom, ktorý sa nepýtal, či k tej najvyššej moci ho vyzdvihol senát, prétoriáni alebo želanie ľudu.

Vo výnimočných prípadoch, keď cisár bol zvolený légiami mimo Ríma, jeho prvou starosťou bolo ísť do cisárskeho mesta, bez súhlasu ktorého jeho voľba bola každým pokladaná len za dočasnú. Rím pápežov sa stal pre celé kresťanstvo tým, čím bol Rím cézarov pre celý pohanský svet.

Rímsky biskup bol už pre samu túto hodnosť zvrchovaným pastierom a učiteľom celej Cirkvi a nikto sa nemusel znepokojovať pre spôsob jeho voľby, ktorý závisel od okolností a dejinného prostredia.

Vo všeobecnosti nebolo viac príčin pochybovať o zákonitosti voľby v prípade rímskeho biskupa, ako v prípade každého iného biskupa. A keď už raz biskupská voľba bola uznaná, predstavený ústrednej Cirkvi, zaujímajúci Stolicu svätého Petra, mal eo ipso všetky práva a všetku právomoc, ktorú Kristus spojil so skalou Cirkvi.

Boli výnimočné prípady, keď voľba mohla byť pochybná, a dejiny poznajú protipápežov. Falošný Demetrius a falošný Peter III. nič neodnímajú zákonitej autorite ruskej monarchie; taktiež protipápeži nemôžu poskytnúť nijakú námietku proti pápežstvu. Všetko, čo sa v dejinách Cirkvi môže zdať nenormálnym, prináleží k ľudským spôsobom a nie k božskej podstate náboženskej spoločnosti.

Keď vyznávame, že rímsky biskup je opravdivým nástupcom svätého Petra a - ako taký - neochvejnou skalou Cirkvi a kľúčnikom nebeského kráľovstva, abstrahujeme od otázky, či knieža apoštolov bol telesne v Ríme. O udalosti svedčí podanie Cirkvi, ako východnej, tak západnej a my osobne nemáme o tejto veci nijakej pochybnosti.

Ale ak sa nájdu kresťania dobrej viery, citlivejší na zdanlivé dôvody protestantských učencov, než my, nemusíme sa s nimi prieť o tejto otázke. Keby sme aj pripustili, že svätý Peter telesne nikdy nešiel do Ríma, z hľadiska náboženského možno tvrdiť duchovné a mystické prenesenie jeho zvrchovanej moci na biskupa Večného mesta.

Dejiny prvotného kresťanstva nám podávajú žiarivý príklad obdobného vzťahu. Svätý Pavol sa v prirodzenom poriadku neupína na Ježiša Krista, nebol svedkom pozemského Pánovho života a neprijal svoje poslanie viditeľným a zjavným spôsobom;3 a jednako je všetkými kresťanmi uznávaný za jedného z najväčších apoštolov.

Jeho apoštolát bol verejnou službou v Cirkvi a jednako pôvod tohto apoštolátu - pomer Pavlov k Ježišovi Kristovi - je udalosťou mystickou a zázračnou. Ako zjav nadprirodzeného poriadku stvoril prvopočiatočné spojivo medzi Ježišom Kristom a svätým Pavlom a urobil z Pavla nádobu vyvolenia a apoštola pohanov, hoci jednako toto zázračné poslanie neprekazilo ďalšej apoštolskej činnosti vstup do prirodzených podmienok ľudského života a dejinných udalostí - taktiež prvý vzťah medzi svätým Petrom a rímskou Stolicou, ktorý stvoril pápežstvo, mohol sa akiste odnášať na mystický a transcendentálny čin, čo pápežstvu samému, raz ustanovenému, nijako neodníma charakter pravidelnej sociálnej ustanovizne, prejavujúcej sa v obyčajných podmienkach pozemského života.

Mocný duch svätého Petra, riadený všemohúcou vôľou svojho Majstra, mohol sa pre zvečnenie strediska cirkevnej jednoty akiste pevne osadiť v stredisku politickej jednoty, napred utvorenom Prozreteľnosťou, a urobiť rímskeho biskupa dedičom svojho primátu.

Pápež v tejto hypotéze - ktorá, nenačim na to zabúdať, by sa stala potrebnou len vtedy, keby bolo pozitívne dokázané, že svätý Peter nešiel do Ríma - by musel byť pokladaný za nástupcu svätého Petra v tom istom duchovnom a jednako celkom reálnom zmysle, v akom (mutatis mutandis) svätý Pavol musí byť pokladaný za opravdivého apoštola, vyvoleného a poslaného Ježišom Kristom, ktorého jednako poznal iba zo zázračného videnia.

O apoštoláte svätého Pavla svedčia Skutky apoštolské a Listy samého svätého Pavla; o rímskom primáte ako o nástupníctve svätého Petra svedčí stále podanie všeobecnej Cirkvi.

Toto hľadisko, ktoré fakt podriaďuje princípu a viac sa opiera o všeobecnú pravdu ako o vonkajšiu istotu hmotných zjavov, nie je vôbec naším osobným hľadiskom: je to mienka samej pravoslávnej cirkvi.

Je celkom isté, že prvý všeobecný snem nicejský bol zvolaný cisárom Konštantínom a nie pápežom svätým Silsvetrom.4 Jednako grécko-ruská cirkev v bohoslužbách dňa 2. januára, keď sa slávi pamiatka svätého Silvestra, mu pririekla zvláštne chvály za to, že zvolal 318 Otcov do Nicey a že rozhodol dogmu pravej viery proti Áriovej bezbožnosti.

To nie je jednoduchý historický omyl - dejiny prvého snemu boli vo východnej cirkvi dobre známe, - je to skôr prejav všeobecnej pravdy, ktorá pre náboženské vedomie Cirkvi bola oveľa dôležitejšia ako materiálna presnosť.

Keď raz bol primát pápežov uznaný v zásade, bolo prirodzené vzťahovať na každého pápeža všetky cirkevné činy, ktoré sa stali za jeho pontifikátu. Tak majúc pred očami všeobecné a ústavné pravidlo cirkevného života a nie historické podrobnosti čiastočného prípadu, pápežovi svätému Silvestrovi pripísali pocty a úkony, ktoré mu patrili podľa ducha, no nie podľa litery kresťanských dejín.

Už od staroveku sa o Ríme hovorilo ako o „hlave“, ktorá je akoby stredom celého sveta. Dnes to o hlavnom meste Talianska, a zvlášť o miništáte v ňom, platí takmer doslova.

S napätím sa očakáva kúdoľ bieleho dymu poletujúceho nad obrovskou kupolou Chrámu svätého Petra. Vtedy sa svet dozvie meno nového pápeža. Túto udalosť si prídu do Vatikánu pozrieť desaťtisíce pútnikov z celého sveta.

Námestie svätého Petra je veľmi zaujímavé miesto, pretože leží priamo v srdci Vatikánu. So zveličením môžeme povedať, že celý Vatikán je srdcom, keďže jeho rozloha je iba 0,44 štvorcového kilometra. Čo už tuší menej ľudí, to je fakt, že Námestie svätého Petra patrí k najväčším námestiam sveta.

Je skutočne veľké, ale optickú ilúziu skresľuje výstavné stĺporadie geniálneho architekta Berniniho, ktorý svojimi dielami povýšil Rím medzi architektonickú elitu. Stĺpy ohraničujú námestie z jednej aj druhej strany a pôsobia ako obrovské kamenné ruky pripravené objať Chrám svätého Petra.

Do stredu námestia a medzi dvojicu fontán „zapichol“ v šestnástom storočí Domenico Fontana staručký egyptský obelisk. Z krajiny na Níle ho sem dal priviezť rímsky cisár Caligula. Tu v Ríme sa dejiny a epochy prelínajú na každom mieste.

Najväčšiu pozornosť dnes pútajú budovy Vatikánskeho múzea stojace napravo od chrámu. Tu sa totiž skrýva Sixtínska kaplnka, ktorá bude onedlho miestom významného stretnutia konkláve.

Za zatvorenými dverami sa stretnú najvýznamnejší predstavitelia cirkvi, aby zvolili nového majiteľa vzácneho prsteňa svätého Petra. Na ruke ho môže nosiť len samotný pápež.

Naposledy žilo námestie voľbou pápeža v roku 2005, preto sa na tohtoročnú voľbu chystajú desaťtisíce ľudí. Zažiť chvíle, keď sa tvoria a píšu dejiny, je neopakovateľné. Vatikán je na podobné momenty pripravený a vraj dokáže do svojich útrob vtiahnuť viac než stotisíc pútnikov.

Aj napriek obrovskému číslu sa na námestie väčšina ľudí nedostane, a tak sa upchá celé okolie, aby ľudia mohli sledovať povestný komín aj z diaľky. Ak sa objaví biely dym, ľudia sú vo vytržení. „Habemus Papam,“ ozve sa z pápežskej komnaty a onedlho sa objaví tvár, ktorá obletí svet.

Chrám svätého Petra považujú Rimania za jednu zo svojich najobľúbenejších pamiatok. Hoci je celý vo Vatikáne, mnohí Rimania ho tak nevnímajú, pretože tu chýbajú hranice. Kto sa chce pozrieť dnu, musí absolvovať prehliadku podobnú tej na letisku, no oplatí sa to, pretože podobný chrám by sme na svete hľadali ťažko.

Ráno tu je nával, ale kto si nechá prehliadku na podvečerné hodiny, ocitne sa v komornejšom prostredí. Kráčame okolo stĺpov a tie nás vedú až ku schodom chrámu.

Nad obrovskou vstupnou bránou sú okná, ktoré spoločne s kupolou Chrámu svätého Petra patria k najfotografovanejším objektom celého Vatikánu. Prostredné okno totiž patrí pápežovi a vždy z neho zdraví svet počas svojich omší, sviatkov či požehnaní.

Už prvé kroky v interiéri chrámu každého presvedčia, že sa ocitol na svätom mieste. Veľkolepé priestory naplnila krása bohatej výzdoby, ale aj ticho a pokora. Je fascinujúce stáť na tomto mieste a vidieť všetko na vlastné oči.

Niekoľko ľudí sedí v laviciach, zopár mníšok kľačí pri postrannom oltári a iní sa len ticho, bez slova prechádzajú. Hovorí sa, že počas rušného dňa sem zavíta dvadsaťtisíc návštevníkov, ale podvečer je tu priam božský pokoj. Chrám svätého Petra nevyrástol na tomto mieste len tak z popudu architektov, ale zapustil korene na mieste, kde našiel smrť svätý Peter.

Z jeho hrobu vzišiel neskôr prvý svätostánok, kam smerovali modlitby raných kresťanov. Stavbe, ako ju poznáme dnes, vdýchlo život až šestnáste storočie. Vystriedali sa tu najznámejší architekti, stavitelia a spoločnými silami vytvorili kolos vzdorujúci storočiam. Svojho vysvätenia sa chrám dočkal až v roku 1629, keď tak slávnostne urobil pápež Urban VIII.

Hrob sv. Petra na Vatikánskom vŕšku a hrob sv. Pavla na Ostijskej ceste „za múrmi“ sa čoskoro stali miestami verejnej úcty. V polovici 4. storočia začala Rímska cirkev sláviť sviatok svätých Petra a Pavla 29. júna „veľmi slávnostne“.

Cisári Valentinián II. († 392) a Teodóz Veľký († 395) prestavali skromný chrám sv.

Vyberte sa do Vatikánu! Hoci sa to nezdá, maličký Vatikán je miesto, kde človek bez problémov dokáže stráviť pri svojich potulkách Rímom celý deň.

Ráno vystojí v rade smerujúcom do Vatikánskych múzeí. V jeho sieňach sa dá stráviť niekoľko hodín. Medzi povinné zastávky patrí aj návšteva Švajčiarskej gardy, mladíkov odetých do oranžovo-modrých rovnošiat, strážiacich poklady Vatikánu. Netreba ich hľadať, stačí prísť bližšie k chrámu a uvidíte ich.

Medzi obľúbené miesta patrí aj Vatikánska pošta, kde predávajú nielen originálne suveníry, ale ľudia sem prichádzajú posielať pohľadnice alebo lístky kvôli vzácnej vatikánskej pečiatke. Zberatelia mincí zavítajú do obchodíka s mincami, kde hľadajú kolekciu vatikánskych euromincí.

tags: #imperium #svaty #peter