Princípy, ktorými sa riadi svätec: Svätosť v každodennom živote

Svätosť nie je výsadou vyvolených, ale cieľom, ku ktorému je povolaný každý človek. Avšak, ako dosiahnuť svätosť uprostred každodenných starostí a povinností? Aké princípy by mal nasledovať ten, kto túži po svätosti? Na tieto otázky sa pokúsim nájsť odpoveď v tomto článku, pričom sa zameriam na príklady sv. Františka Saleského a sv. Bazila Veľkého.

Svätý František Saleský, svojou duchovnosťou a náukou predbehol dobu, pretože zdôrazňoval potrebu svätosti uprostred každodenného života. Prejavoval nesmiernu lásku k dušiam, z čoho povstala túžba pomáhať hľadajúcim a blúdiacim. Ako ženevský biskup v exile, v meste Annecy, bol obklopený šíriacim sa kalvinizmom. Ten odvádzal duše od Cirkvi a vieru v Krista napĺňal bludnými učeniami. Svätec sa preto rozhodol vynaložiť všetky svoje sily na ich obrátenie a návrat k pravej Kristovej Cirkvi. Práve tu sa dynamicky rozrastá aktuálnosť jeho posolstva.

Sv. František Saleský nám ukazuje presný opak, človeka hlbokej lásky, ktorý miloval Boha v ľuďoch a ľudí skrze Boha. Práve preto ho spaľovala neutíchajúca túžba privádzať duše bližšie k Pánovi. Nezostával ľahostajný aj napriek tomu, že musel vynakladať obrovské úsilie. Aj keď sa ako biskup nachádzal v prostredí nepriateľskom katolíckej viere, ba ocital sa pod tlakom, aby zostal ohraničený len vlastným biskupským palácom a katedrálou, neustále sa zaoberal tým, ako sa prihovoriť ľuďom, ktorí blúdia a ktorí potrebujú pravú vieru. Pretože nestratil záujem o druhých, našiel si k nim cestu. Ani nie on, no Pán.

Svätosť pre Františka znamenala rešpektovanie základných pravidiel, ktoré stanovuje ľudská prirodzenosť a z nej vyvierajúca slušnosť, jemný spôsob komunikácie, priateľstva, ba aj rešpektovanie pravidiel slušného správania. Podľa jeho pochopenia môže len zdvorilosť oživovaná láskou zrodiť svätca. Pretože k tomu, aby mohol byť niekto svätý, musí byť najprv ľudský. V našom zápase o svätosť nejde o to, aby sa svätec stal ľudským, no človek svätcom. Svätosť má nie len dušu, no aj telo.

Láska a sloboda ako piliere svätosti

František však nikdy nevykročil na cestu autoritatívnych príkazov bez rozmeru lásky. Sv. František nechápe slobodu lacno, navyše oddelenú od zodpovednosti. Sloboda sa totiž stretá s láskou, láskou zakotvenou v Bohu. Preto podkladom Božej slobody nie sú príkazy, no láska. Láska potom vedie človeka k tomu, že vie chápať ako priestor „slobody“ aj nepríjemnosti a ťažkosti, ktoré sa v živote naskytnú. Skutočná sloboda je sloboda, kde človek dokáže prijať utrpenie aj radosti života, kde si nevyberá to, čo je príjemnejšie, ale to, čo sa páči Bohu.

Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky; ak napomínaš, napomínaj z lásky; ak odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. V hĺbke tvojho srdca nech je zakorenená láska. Z tohto koreňa, sa nemôže narodiť nič iné iba dobro (Komentár k listom sv. Jána 7, 8). Láska totiž nikdy nekončí v sebeláske, no riadi sa Kristovými slovami: „Milovať budeš Pána svojho Boha (…) a svojho blížneho, ako seba samého.“ (Mk 12, 30 - 31). Jeho postoj sa dá napokon vyjadriť slovami, ktoré sám napísal: „Netreba milovať pod tlakom obavy, no treba sa obávať pod tlakom lásky.

Svätý František Saleský však zhotovil pre svätosť módny oblek zdvorilosti, radosti a spoločenskej výchovy. Svätosť pre Františka znamenala rešpektovanie základných pravidiel, ktoré stanovuje ľudská prirodzenosť a z nej vyvierajúca slušnosť, jemný spôsob komunikácie, priateľstva, ba aj rešpektovanie pravidiel slušného správania. Podľa jeho pochopenia môže len zdvorilosť oživovaná láskou zrodiť svätca. Pretože k tomu, aby mohol byť niekto svätý, musí byť najprv ľudský. V našom zápase o svätosť nejde o to, aby sa svätec stal ľudským, no človek svätcom. Svätosť má nie len dušu, no aj telo.

Svojich veriacich povzbudzoval k budovaniu pravých čností, ktoré rozvíjajú ľudskú prirodzenosť. Pretože čnosti nikdy nemôžu odporovať katolíckej viere, ba naopak. Jednému mladíkovi napísal: „Z lásky k Pánu Ježišovi harmonicky rozvíjaj všetky dary, ktorými ťa Boh tak štedro vybavil do života. Pestuj svoje telo fyzickými cvičeniami a nech je u teba vítaný aj šerm (dnes by sme mohli povedať šport), len aby tvoje telo bolo pevné, harmonické a predovšetkým poslušné duchu. Obohacuj svoju myseľ poznaním, napĺňaj svoje srdce múdrosťou, aby bola tvoja prítomnosť príjemná a tvoja spoločnosť milá.“ Hovorieval: „Nafúkaná bezcitnosť tých, čo nechcú pripustiť, že sme ľudia, sa mi vždy zdala opravdivou úchylkou.

Každý tvor je spojený so Stvoriteľom jedinečnými vláknami lásky. Ak nie vláknami lásky, pretože je to zväčša človek, ktorý Pánovi lásku odopiera, spojení sme skrze existenciu ako takú. Boh však nezostal ukrytý v neznáme. Sv. František správne povedal, že my ľudia máme vrodenú túžbu po Nekonečnom Dobre. Boh na túto odpovedá svojím Vtelením. Ježiš Kristus sa tak stáva nielen naším bratom, no najmä našou Hlavou, Životom, ktorý garantuje môj vlastný život. Tým je kresťan pozvaný nielen k nasledovaniu Ježiša Krista, no k životu jeho samého. Aj sv. Sv. František Saleský hovorieval: „Ja som vždy nechal konať Krista.“

Práve toto je potom základ „prenikania“, ktoré sv. František nazýva „inhesia“ - prelínanie, prenikanie, kedy srdce, rozum a vôľa nelipnú na Kristovom Srdci, no prenikajú do jeho rozumu, Srdca a vôle. Najdokonalejším obrazom tohto prenikania je Božia matka, Panna Mária. „Ona žila iba jeden život, spoločný so svojím Synom. Kresťan do tejto jednoty s Kristom zapája tiež svoj vlastný život. Nežije život rozdelený medzi štyri či päť úloh, svetov. Všade je on sám a ako veriaci a milujúci Boha koná jednoduché či zložité každodenné povinnosti v jednote s Kristom. Nemôže preto robiť rozhodnutia bez vplyvu svojej viery v Boha, či bez morálnych zásad. „Sv. František, ty si videl obrátenie 60 000 ľudí späť ku katolíckej viere, ako výsledok tvojich modlitieb a evanjelizácie. Oroduj za nás, aby sme boli, tak ako ty, nástrojmi Ducha Svätého pre našich bratov a sestry a pomáhali im objavovať pravdy a bohatstvo katolíckej viery.

Svätý František Saleský (1567 - 1622) patrí medzi veľkých svätých kresťanského novoveku. Už v prvých detských rokoch sa ukázalo, že František je bystrý chlapec a aj v škole sa veľmi dobre učil; preto otec chcel mať z neho právnika. Pod vplyvom Kalvínovej náuky o predurčení ho ovládla myšlienka, že aj on je predurčený na večné zatratenie. František sa postavil proti tomuto pokušeniu hrdinským postojom viery s myšlienkou: „Keď už nebudem môcť milovať Boha vo večnosti, chcem ho zo všetkých síl milovať aspoň tu na svete.“ Po skončení parížskych štúdií (1588) šiel František podľa otcovho želania ešte na chýrnu právnickú fakultu do Padovy. V tomto severotalianskom meste dosiahol roku 1591 doktorát práv. Padovský pobyt bol pre Františka zaťažkávacou skúškou charakteru.

Po návrate zo štúdií sa František stal členom senátu v savojskom hlavnom meste Chambéry. No advokátska ani politická kariéra ho nelákala. Už dávnejšie túžil stať sa kňazom a teraz sa rozhodol uskutočniť túto túžbu. František bol vtedy už 24-ročný a mohol si zvoliť kňazské povolanie i bez otcovho súhlasu, no to bolo proti jeho charakteru. Nechcel nič dosiahnuť nasilu a proti vôli druhého, lež vo vzájomnom porozumení. Ako džentlmensky sa správal v zápase o kňazstvo, svedčí jeho zdvorilé odmietnutie ponúkanej nevesty. Otec mu totiž vybral peknú a bohatú nevestu a zariadil všetko tak, aby sa mladí priamo stretli. Pri štúdiách v Paríži a v Padove získal hlboké teologické vedomosti a i duchovne bol dobre pripravený. Preto už 18. decembra 1593 mohol prijať kňazské svätenie.

Nový kňaz začal hneď po vysviacke horlivo účinkovať. Biskup čoskoro vybadal jeho rozumovú a charakterovú vyspelosť a rozhodol sa poslať ho na pôsobisko, kde iní nemali nijaké vyhliadky na úspech. Bol to kalvínsky kraj Chablais na juh od Ženevského jazera. O niekoľko mesiacov sa vybral do tohto nepriateľského kraja novokňaz František. Začal s kázňami. Okrem asi pätnástich katolíkov, ktorí ostali v tom kraji po protestantskej reformácii, sa nikto o jeho kázne nezaujímal. Kalvíni sa rozhodli úplne ho bojkotovať. Ich vyzývavé mlčanie bolo prerušované iba vyhrážkami, ktorými sa usilovali prinútiť horlivého kňaza na odchod. Keď neprijali hovorené slovo, František začal písať. Na listoch papiera vysvetľoval hlavné body kresťanskej náuky a vyvracal bludy. Tieto letáky potom pripevňoval v noci na múry alebo vkladal do domov. Letáky písal zaujímavým žurnalistickým štýlom, a pritom zmierlivo. Niektorí kalvíni sa rozhodli neúnavného misionára zabiť. Napokon po siedmich mesiacoch zaťatého nepriateľstva sa začala situácia meniť. František si postupne získal mysle i srdcia odporcov katolíckej viery. Roku 1603 už mohol oznámiť do Ríma, že 25 tisíc inovercov sa vrátilo do Cirkvi. Ešte za chablaiskej misie vymenoval pápež Klement VII. roku 1599 úspešného apoštola za pomocného biskupa, až napokon roku 1602 František Saleský celkom prevzal vedenie ženevského biskupstva.

Boli to roky bohato vyplnené modlitbou, prácou a starostlivosťou o zverenú diecézu. Veľkú pozornosť venoval duchovenstvu, a to nielen úradnými obežníkmi a synodálnymi smernicami, no aj bezprostredným osobným stykom, či už išlo o horlivých duchovných pastierov alebo o takých, čo zanedbávali svoje povinnosti. Pre kňazov vypracoval inštrukcie o vysluhovaní sviatosti pokánia a o kázaní. Staral sa aj o rehoľníkov. Horlivý biskup sa však neobmedzil iba na styk s duchovenstvom. Chcel sa stretnúť so všetkými veriacimi svojej diecézy, aby spoznal ich život, ich radosti i ťažkosti a aby im pomohol, nakoľko mu to bolo možné. Osobitné miesto v jeho pastoračnej starostlivosti zaujímala katechéza. Roku 1603 vydal smernice o vyučovaní náboženstva a v ďalších rokoch ich dopĺňal. Založil i laické bratstvo kresťanskej náuky. Sám venoval veľa času vyučovaniu katechizmu.

Patrilo vždy kázanie a František Saleský v ňom nezaostával za inými. Apoštolská služba slova vypĺňala i jeho dlhší, desaťmesačný pobyt v Paríži v rokoch 1618-19, kde mal asi 360 kázní a náročných konferencií. Veľký význam vo Františkovom apoštoláte mala aj jeho obsiahla ko…

Svätý František Saleský

Svätý Bazil Veľký: Obranca viery a zakladateľ mníšstva

Sv. Bazil Veľký (okolo 330 - 379) bol významný kresťanský teológ, biskup, askéta a Cirkevný Učiteľ. Bol jedným z najvplyvnejších Otcov východnej cirkvi a veľkým obhajcom pravoslávnej viery proti bludu arianizmu. Narodil sa okolo roku 330 v Kapadócii (dnešné Turecko) v bohatej a kresťanskej rodine. Vzdelanie získal v Cézarei, Konštantínopole a Aténach, kde študoval filozofiu, rétoriku a právo. Po návrate sa rozhodol zasvätiť život Bohu a stal sa mníchom. V roku 370 bol zvolený za biskupa v Cézarei Kapadóckej a neohrozene bojoval proti arianizmu, ktorý popieral božskú podstatu Krista. Podporoval tiež charitatívne aktivity - založil nemocnice, útulky a pomáhal chudobným.

Významne sa podieľal na formulovaní kresťanského učenia o Najsvätejšej Trojici. Nadviazal na asketické tradície a položil základy východného mníšstva. Jeho „Veľké pravidlá“ a „Malé pravidlá“ sa stali základom pre mníšsky život v pravoslávnej cirkvi. Bol obhajcom liturgickej tradície - tzv. Bazilova liturgia sa dodnes slávi vo východnej cirkvi.

Sv. Bazil Veľký

Boj sv. Bazila Veľkého proti arianizmu

V zápase proti arianizmu sa postavil cisárskej moci, ariánskym biskupom a teologickým oponentom, pričom obhajoval pravú kresťanskú vieru formulovanú na I. nicejskom koncile (325). Arianizmus tvrdil, že Kristus nebol pravý Boh, ale len stvorenie Boha Otca. V Svätej Trojici je Syn podriadený Otcovi a má nižší status než Boh Otec. Svätá Trojica nie je rovnocenné spoločenstvo troch osôb, ale je hierarchicky usporiadaná - toto učenie popieralo božstvo Ježiša Krista, čím spochybňovalo celé kresťanské učenie o spáse.

Po I. nicejskom koncile, ktorý odsúdil arianizmus a formuloval Nicejské vyznanie viery („Syn je jednej podstaty s Otcom“), sa však arianizmus naďalej šíril, najmä vďaka podpore cisárskej moci. Cisári Konštantín II. (337 - 361) a neskôr Valens (364 - 378) presadzovali arianizmus a odvolávali pravoverných biskupov. Bazil Veľký sa stal biskupom Cézarey (370) práve v čase, keď sa ariánska heréza rozmáhala a Cirkev bola rozdelená; bol jedným z hlavných teológov, ktorí v 4. stor. bránili pravoverné učenie Cirkvi.

Vo svojom zápase proti arianizmu zdôraznil jednotu Trojice. V diele „O Duchu Svätom“ (De Spiritu Sancto) vysvetľoval, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jednej podstaty (homoousios). Učil, že Kristus je pravý Boh, nestvorený a večný, a nie iba nadradené stvorenie, ako tvrdili ariáni. Polemizoval s nimi a vysvetľoval pravú vieru; písal listy biskupom a kresťanom, v ktorých vyvracal ariánske argumenty. Presadzoval učenie o Duchu Svätom, pretože ariáni odmietali aj božstvo Ducha Svätého. Sv. Bazil Veľký napísal, že Duch Svätý je rovnako Boh ako Otec a Syn a nemožno ho považovať len za „moc“ alebo „stvorenú bytosť“.

Dostal sa tiež do ostrej konfrontácie s rímskym cisárom Valensom, ktorý bol veľkým zástancom ariánskeho bludu a ktorý chcel, aby sa sv. Bazil Veľký podriadil ariánskej viere. Cisár Valens poslal svojho prefekta Modesta, aby Bazila zastrašil a prinútil ho podpísať ariánsku vieru. Bazil sa však odmietol podriadiť a odpovedal prefektovi:„Nemôžete mi vziať moje bohatstvo, lebo nemám nič. Nevyženiete ma, lebo celý svet je môj domov. Nezastrašíte ma smrťou, lebo pre mňa je smrť ziskom.“ Valens bol ohromený Bazilovou odvahou a nakoniec ho nechal na pokoji. Tento postoj z neho spravil vzor odvahy a nekompromisnosti v boji za pravú vieru.

Sv. Bazil Veľký prežil cisára Valensa len o niekoľko mesiacov, ešte pred víťazstvom svojho pravoverného učenia o Svätej Trojici, ale jeho boj a teologické dielo malo kľúčový význam pre II. ekumenický koncil v Konštantínopole (381), ktorý: definitívne odsúdil arianizmus, potvrdil Nicejské vyznanie viery a upevnil učenie o Svätej Trojici.

Bazilika v Ravenne, ktorú postavili Vizigóti, má na strope ariánsku maľbu Kristovho krstu

„Veľké“ a „Malé pravidlá“ sv. Bazila Veľkého pre mníšsky život

„Veľké pravidlá“ a „Malé pravidlá“ sv. Bazila Veľkého sú dve základné diela, ktoré formovali mníšsky život vo východnej cirkvi. Predstavujú zbierku otázok a odpovedí, ktoré pomáhali mníchom správne žiť podľa evanjelia a asketických zásad. „Veľké pravidlá“ (lat. Regulae fusius tractatae, gr. Ὅροι κατὰ πλάτος) sv. Bazila Veľkého patria k jeho najznámejším dielam a slúžia ako základ pre východné kresťanské mníšstvo. Sú zostavené vo forme otázok a odpovedí a poskytujú komplexný teologický a praktický návod na život v kláštornom spoločenstve.

Kláštor Athos v Grécku zdroj: wikimedia commonsKaždá otázka pravidiel je formulovaná na základe praktických problémov, ktoré sa objavovali v mníšskom živote, a odpoveď poskytuje teologické i morálne usmernenie. Hlavnými témami sú: základné princípy mníšskeho života - mnísi sa majú riadiť evanjeliovými radami - žiť v chudobe, čistote a poslušnosti. Hlavným cieľom mníšskeho života je napodobňovanie Krista a nasledovanie jeho prikázaní. Mnísi nemajú byť izolovaní pustovníci, ale majú žiť v bratskom spoločenstve, kde sa podporujú v duchovnom raste.

Poslušnosť predstavenému je nevyhnutná pre jednotu kláštora. Predstavený má byť vzorným príkladom pokory a lásky. Bratia majú žiť v súlade s pravidlami, aby sa vyhli egoizmu a neporiadku. Každý mních je povinný pravidelne sa modliť a čítať Sväté Písmo. Mnísi však nemajú žiť len v modlitbe, ale majú sa venovať tiež práci - manuálnej, hospodárskej či charitatívnej. Mnísi sa musia vzdať osobného majetku - všetko patrí spoločenstvu. Chudoba nie je samoúčelná, ale pomáha sústrediť sa na Boha a spoločenstvo.

Kláštorný život je neustálym procesom očisťovania a prehlbovania viery. Vo východnom kresťanstve sa stali základom východného monasticizmu. Mníšske komunity v Byzantskej ríši, Rusku, Balkáne a na Blízkom východe prijali tieto zásady. V 9. storočí sv. Teodor Studita ich ešte prísnejšie kodifikoval a rozvinul, informácie o sv. Teodorovi Studitovi však presahujú rámec tohto článku (tak možno inokedy).Myšlienky sv. Bazila Veľkého však ovplyvnili aj západné kresťanstvo, ako aj mníšsky život. Hoci západné mníšstvo sa riadilo Regulou sv. Benedikta, Benedikt z Nursie bol silne ovplyvnený Bazilovým učením.

Kláštor sv. Kataríny, Sinaj Egypt

„Malé pravidlá“ sv. Bazila Veľkého

„Malé pravidlá“ (lat. Regulae brevius tractatae, gr. Ὅροι κατ’ ἐπιτομήν) sv. Bazila Veľkého sú doplnkom k „Veľkým pravidlám“. Ich cieľom bolo poskytnúť stručné a praktické usmernenia pre mníšsky život, a preto sú menej teologické a viac orientované na každodenné správanie mníchov. „Malé pravidlá“ sú rovnako ako „Veľké pravidlá“ zostavené vo forme otázok a odpovedí, pričom každá odpoveď dáva konkrétne morálne a praktické riešenia pre život v kláštore. Mnísi musia zachovávať pravidelnú modlitbu a čítanie Svätého Písma. Kláštorný život má byť zameraný na ustavičnú modlitbu, aj počas práce. Mních musí bezpodmienečne poslúchať predstaveného kláštora. Práca je nevyhnutná - kláštor nemá žiť z almužien, ale z vlastnej produkcie.

Mnísi nemajú vlastniť žiadny súkromný majetok - všetko patrí spoločenstvu. Dôraz sa kladie na dobročinnosť - nadbytok má slúžiť chudobným. Každý mních je zodpovedný za svoje správanie voči ostatným. Ak mních zhreší, musí sa verejne vyznať a prijať pokánie. Kláštor sa riadi zásadou „bratskej korekcie“ - ak vidíš chybu u iného, máš mu ju povedať s láskou, nie s hnevom. Sv. Bazil varuje pred ohováraním, hádkami a žiarlivosťou, ktoré ničia kláštorné spoločenstvo. Pôst nie je len fyzickou skúškou, ale tiež prostriedkom duchovného rastu. Kláštor má prejavovať osobitnú starostlivosť o chorých a starých mníchov. Láska a súcit sú dôležitejšie než prísna disciplína. „Malé pravidlá“ sú stále aktuálne pre mníšske komunity aj laikov, ktorí hľadajú duchovné vedenie v každodennom živote.

Koptský kríž

Liturgia sv. Bazila Veľkého

Liturgia sv. Bazila Veľkého (ktorý ju systematizoval a upravil) je jednou z najvýznamnejších a najstarších liturgických foriem používaných v byzantskom obrade. Jej texty majú veľkú teologickú hĺbku a zdôrazňujú Božiu veľkosť, pokoru človeka a tajomstvo spásy. Vychádza zo starších kresťanských liturgických tradícií, pravdepodobne z antiochijskej a alexandrijskej školy. Okolo roku 370 sv. Bazil upravil existujúcu liturgiu - spravil ju zrozumiteľnejšou, logickejšou a hlbšie teologicky prepracovanou. Používala sa najmä na Východe - v Byzancii, Arménsku, Gruzínsku a pravoslávnom svete. Sv. Ján Zlatoústy († 407) neskôr upravil niektoré časti, čím vznikla Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, ktorá sa dnes používa častejšie než Bazilova liturgia.

Na rozdiel od Liturgie sv. Jána Zlatoústeho, ktorá sa používa po väčšinu roka, Liturgia sv. Bazila Veľkého sa slúži iba niekoľkokrát do roka: na Štedrý deň (24. december), na sviatok Zjavenia Pána (6. január - Epifánia), prvých päť nedieľ Veľkého pôstu, na Zelený štvrtok (Posledná večera Krista), na Veľkú sobotu (príprava na Vzkriesenie Krista), na sviatok sv. Bazila Veľkého (1. január). Liturgia sv. Bazila Veľkého je podobná Liturgii sv. Jána Zlatoústeho, ale eucharistické modlitby sú oveľa dlhšie a teologicky prepracovanejšie. Najvýznamnejšou časťou je Anafora sv. Bazila, ktorá obsahuje: dlhú modlitbu vďakyvzdania a rozsiahlu epiklézu. Liturgia sv. Bazila liturgia zdôrazňuje transcendentnosť Boha - Boh je nekonečne veľký a človek malý a hriešny. Veľký dôraz sa kladie na pokoru, vyznanie hriechov a očistenie srdca pred prijatím Eucharistie.

Liturgia sv. Bazila Veľkého bola hlavnou liturgiou v raných kresťanských časoch na Východe - pred vznikom Liturgie sv. Jána Zlatoústeho bola najrozšírenejšou formou. Dnes sa síce slúži menej často, ale má veľký duchovný význam - pripomína veriacim hlboké tajomstvo spásy a pokoru pred Bohom.

Tabuľka: Porovnanie princípov svätosti u sv. Františka Saleského a sv. Bazila Veľkého

tags: #princip #ktorym #sa #riadi #svatec #mozno