Boh prírody a jeho podstata: Charakteristika a vnímanie

Viera v Boha je pre človeka, ktorý sa pýta na zmysel života, vznešenou ponukou o zmysle života. Boh nás pozýva do vzťahu. Obrazne nám podáva svoju ruku, ale nenúti nás.

Žijeme v čase, keď chceme mať vo všetkom jasno, všetko chceme vedieť a chápať. To je dobré a patrí to k našej ľudskej prirodzenosti. No život sám osebe zostáva tajomstvom. Aj človek sám pre seba zostáva tajomstvom, hoci súčasná veda nám dáva nahliadnuť hlboko do tohto tajomstva.

Poďme sa ponoriť do podstaty Boha prírody, jeho charakteristík a toho, ako je vnímaný v rôznych kultúrach a náboženstvách.

Tajomstvo Najsvätejšej Trojice

Najsvätejšia Trojica je tajomstvo, ktoré sa ľudia už v minulosti snažili pochopiť a znázorniť. Zobrazenie Najsvätejšej Trojice najčastejšie poznáme zo sakrálneho umenia, kde je Boh Otec znázornený ako starec. Po jeho pravici sedí s krížom Syn človeka Ježiš Kristus, vykupiteľ sveta, a nad nimi sa vznáša Duch Svätý v obraze holubice.

Ďalšie vyobrazenie poznáme ako trón milosti (latinsky sedes gratiae). Na tomto zobrazení je Boh Otec, ktorý v náručí drží ukrižovaného Krista. Na niektorých vyobrazeniach majú Boh Otec a jeho syn Ježiš Kristus rovnakú tvár. V kresťanskom umení je známa Rublevova ikona. Vyobrazuje troch tajomných hostí u Abraháma.

Vidieť snahu umelcov odhaliť alebo aspoň načrtnúť tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Umenie má svoju vlastnú reč vyjadrovania.

Zjavenie Boha

Cez zjavenie, ktoré máme zaznamenané vo Svätom písme, Boh vstúpil do dejín a dal sa nám poznať. V tomto zjavení Boh od počiatku hovoril k ľuďom spôsobom, ktorý boli schopní vnímať - v dialógu. V Starom zákone k nám Boh hovorí ľudským slovom a spôsobom, ktorým koná ako človek, hnevá sa, trestá, no vždy nakoniec odpúšťa. To všetko sú vyjadrenia, ktoré my ľudia poznáme a sme schopní rozumieť.

Preto sa nám Boh zjavil v tejto ľudskej podobe. A platí to pre všetky monoteistické náboženstvá, ktoré veria v jedného Boha. Všetky tieto náboženstvá majú zjavenie, na rozdiel od iných, ktoré nazývame prirodzené. Kresťania, židia a moslimovia vyznávajú jedného Boha. A cez Ježiša Krista prichádzajú k tomuto tajomstvu vnútrobožského vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Ide o tajomstvo Boha, ktoré je podstatné pre kresťanskú vieru.

To najhlbšie poznanie Boha je hlboko v nás, kde cítime, že Pán Boh je prítomný v našom živote, že nám pomáha. My kresťania veríme, že všetko, čo existuje, je Bohom stvorené. A Boh sa cez to dáva svojím tajomným spôsobom poznať. A najhlbší spôsobom zjavenia Boha je naša osobná skúsenosť s Bohom.

Pre nás kresťanov sa Boh zjavoval postupne v dejinách spásy. V Ježišovi Kristovi máme úplné poznanie Boha. Pre nás kresťanov je tým zjavenie ukončené. Dal nám poznať všetko, čo potrebujeme vedieť pre našu spásu.

Dogma a jej význam

V dnešnej dobe si mnohí ľudia slovo dogma spájajú s niečím negatívnym, uzavretým, neschopným dialógu. A to je trochu problém. Slovo dogma označuje náuku. Dogma je veľmi zhustene podaná náboženská pravda vychádzajúca zo zjavenia, často podložená filozofickými argumentmi. Už pred kresťanstvom existovali rôzne matematické dogmy. Napríklad Pytagorova veta je v určitom zmysle takisto dogmatická formulácia.

Celá dogma o Najsvätejšej Trojici je veľmi stará a predchádzal jej veľmi dlhý teologický proces. Bola sformulovaná až vo 4. storočí. Vyhlásením a proklamáciou božstva Ježiša Krista sa zavŕšila teologická reflexia a vnútrobožskom živote. Ide o veľmi zložitú teologickú reflexiu. V pozadí sú ontologické úvahy gréckej filozofie.

V súvislosti s Najsvätejšou Trojicou ste spomenuli heretické náuky, ktorými by sme sa nemali nechať pomýliť. Najznámejšou herézou pre trinitárnu náuku je modalistický monarchianizmus. Monarchianizmus zvýrazňuje absolútnu zvrchovanosť Boha Otca, pričom Syn a Duch Svätý sú mu podriadení. Modalizmus učil, že je jeden jediný Boh v jednej osobe. No jeho zjavenie sa uskutočnilo v troch spôsoboch.

Vo východnej gréckej teológii použil ako prvý pojem slovo Trojica (Trinitas) Teofil Antiochijský v spise Ad Autolycum. V západnej latinskej cirkvi slovo Trojica použil teológ Tertulián v spise Adversus Praxeam.

Rublevova ikona zobrazujúca Najsvätejšiu Trojicu

Boh ako vzťah

Boh sa nám zjavuje ako vzťah. A v tom sa snažíme sprostredkovať tajomstvo Boha. Zavŕšenie Božieho zjavenia je pre nás kresťanov posledné zjavenie svätého Božieho mena. V Prvom liste apoštola Jána máme zjavenie Božieho mena - Boh je láska. A čo je láska? Poznáme rôzne vzťahy. Preto si pod pojmom vzťah každý človek môže vysvetliť niečo iné. O vysvetlenie Najsvätejšej Trojice sa snažili aj veľkí východní teológovia, tzv. kapadócki otcovia, svätý Bazil Cézarejský, Gregor Naziánsky a Gregor Nysský.

Na počiatku stvorenia Pán Boh stvoril človeka na svoj obraz a podobu, ako muža a ženu ich stvoril. Preto vzťah lásky medzi mužom a ženou je pre nás kresťanov posvätný. Avšak stále je to len analógia. Božia láska je, samozrejme, oveľa väčšia. A takto môžeme trojičný vzťah chápať dodnes. Zo západnej latinskej tradície svätého Augustína poznáme ešte iný model. Staroveký platónsky koncept prikladal duši tri mohutnosti: rozum, vôľu a pamäť. Tieto tri schopnosti duše sú Božou stopou, odtlačkom božského v nás. Augustín vychádzal z aspektu stvorenia, že Boh stvoril človeka na svoj obraz.

Jeden zo svätcov, ktorí boli obdarení milosťou vliatej kontemplácie najhlbších tajomstiev Najsvätejšej Trojice, bol Ignác z Loyoly. Zo slov svätého Ignáca je jasné, že vychádzal z poznania Boha prostredníctvom duše, ktorá v sebe zahŕňa rozum, vôľu a pamäť. Rozum je rácio v nás. A vôľa sa nie vždy riadi rozumom, ale aj citom. Svätý Ignác, keďže bol mystik, mal vnútornú skúsenosť s Božou láskou. Toto mystické prežitie sa u neho prejavovalo darom sĺz. Všetci sme pozvaní prežiť toto tajomstvo Boha vo svojom živote. Všetci sme pozvaní k takémuto mysticizmu, prežitiu osobnej lásky Boha.

Viera je ponukou pre vzťah s Bohom. Má to byť vzťah lásky a k láske nemožno nútiť.

V Katechizme Katolíckej cirkvi je napísané: Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“. Sviatosťou krstu sme my kresťania včlenení do života Najsvätejšej Trojice. Stávame sa Božími deťmi. V Starom zákone sa Boh predstavuje ako Vládca, Pán. Túto krásnu skutočnosť je potrebné si pripomínať. A tento krstný aspekt máme rozvíjať v raste poznania Pána Boha, aby sme pochopili, čo to vlastne znamená žiť s Bohom.

Pohľad filozofie na prírodu

Pojmom prírody, „fyzis“ označovali filozofi pred Platónom pravú predstavu všetkého bytia. Na rozdiel od toho obrazu vlastnej a autentickej pravdy prírody vysvetľuje Platón svoj mýtus o demiurgovi, ktorý stvoril svet, ale pritom sa musel riadiť ideami. Aristoteles sa v polemike s Platónom pýta, kde sa asi tieto idey dali nájsť. Prírodné, tvrdí Aristoteles, má svoju ideu, svoj účel v sebe samom, a nejestvuje nijaká osobitná ríša ideí.

Absolútnym predpokladom kresťanskej interpretácie prírody je myšlienka Boha- stvoriteľa, ktorý na rozdiel od Platónovho demiurga stvoril prírodu a všetok život v nej iba sám zo seba. Príroda je božie dielo, všetky účely, ktoré v prírode jestvujú, sú prejavom božského kladenia účelov.

Príroda ako božie dielo je dobrá, kazí ju len dedičný hriech človeka. Zem sa tak vinou hriešneho človeka stáva slzavím údolím, z ktorého vyslobodzuje len smrť a druhý svet.

Až v renesancii sa pojem prírody oslobodzuje z tejto fixácie na Boha- stvoriteľa a jeho kráľovstvo nebeské, ktorého jas presvecuje temnotu prostej prírody. Renesancia zdôrazňovala osobité právo prírody, v ktorej sa dá objaviť viac, než iba človekom znetvorený rukopis Boha.

Boh ako stvoriteľ sa nenachádza nad tým, čo stvoril. Boh je v prírode, lenže sa nezjavuje bezprostredne, ale zašifrováva svoju podstatu v zákone. Nielen pokorní veriaci, ale každý, kto je schopný tento zákon poznať, chápe prírodu.

Praindoeurópsky panteón

Ak chceme získať predstavu, v aké božstvá verili ľudia stredoeurópskych kultúr v dobe bronzovej (či koncom doby medenej), nestačí vychádzať z jedinej vetvy indoeurópskej náboženskej tradície. Potrebujeme porovnať čo najviac takýchto vetiev a hľadať sugestívne, charakteristické spoločné vlastnosti božstiev a s nimi spojených mýtov, naznačujúce historickú súvislosť. Týmto spôsobom vlastne zrekonštruujeme pôvodný, praindoeurópsky panteón, a zároveň získame predstavu, ktoré božstvá mali tendenciu v indoeurópskych vetvách pretrvávať.

Porovnávacia religionistika odhalila pestrú históriu božstiev - vznik a zánik, zmeny mien, príchody z cudzích panteónov, dokonca spájanie božstiev, keď jedno prebralo funkcie iného, ktoré upadlo do zabudnutia. Z porovnávacej religionistiky tiež vyplýva, že indoeurópske božstvá mali ľudskú podobu už od najskorších čias. „Tak ďaleko, ako sme schopní nazrieť, boli indoeurópske božstvá vnímané antropomorfne,“ konštatuje filológ David West.

Medzi praindoeurópske božstvá možno bezpečne zaradiť boha nebies (Djeus) a jeho partnerku bohyňu Zeme (Degom), slnečnú bohyňu (Sehul), bohyňu úsvitu (Heusos) a v neskoršom období, najneskôr od doby bronzovej, dvoch synov boha nebies. Praindoeurópania ďalej uctievali boha, ktorý chránil cesty a stáda (Péhuson), boha metalurgie, boha vojny, ktorý bol zároveň ochrancom polí a bohov búrky, vetra, vody a ohňa. Žial, niektorým praindoeurópskym božstvám nevieme zrekonštruovať meno. V prípade boha metalurgie nepoznáme ani takmer žiadne jeho atribúty.

Poďme sa teraz podrobnejšie pozrieť na najlepšie známe praindoeurópske božstvá.

Djeus - Boh nebies

Meno božstva vychádza z praindoeurópskeho koreňa *di/dei - „svietiť/žiariť“. Väčšina neskorších božstiev je ale odvodená od nadstavieb uvedeného koreňa, termínov *dyéw-/*diw- „denná obloha“ a *deiwós „boh“.

Medzi prívlastky Djeusa patrilo „vševedúci“ a „otec“ - napr. Jupiter (Iup(p)iter, z Iovis/Diouis pater, doslovne „nebeský otec“ či „otec jasnej oblohy“), Stribog („boh otec“), attas Istanus („otec Istanus“), Papaios („otec“), rigvédsky Djaus Pitar („nebeský otec“) a grécky Zeus pater, „otec Zeus“.

Djeus bol boh dennej oblohy a zrejme hlavné božstvo praindoeurópskeho panteónu. V niektorých vetvách tradície (napr. rigvédska) ustupuje do úzadia a stáva sa len akousi vágnou postavou predka. Niečo podobné pozorujeme v germánskom panteóne.

Degom - Bohyňa Zeme

Djeus mal partnerku, bohyňu Degom, čiže Matku Zem, a toto spárovanie sa zachovalo vo viacerých tradíciách - rigvédskej (s Prithvi Mater ako „rodičia bohov“), rímskej (s Tellus Mater), gréckej (dokonca viacnásobne, Zeus a Démétér, doslovne „Matka Zem“, resp. Semela, zrejme „zem“). Môžeme spomenúť tiež spárovanie boha Urána s Gaiou.

Božskí blíženci

Poznáme nemalý počet mytologických dvojčiat, „božských blížencov“ však spájajú naprieč tisíckami rokov a tisíckami kilometrov charakteristické asociácie, vďaka ktorým ich dokážeme pomerne ľahko a spoľahlivo identifikovať. Vo všetkých prípadoch sa považujú za mladých mužov, šikovných jazdcov na koňoch a ochrancov pred nešťastím či záchrancov, najčastejšie pred utopením. Spravidla sú asociovaní so slnečným božstvom, bohyňou úsvitu a dcérou slnka. V neposlednom rade boli blízki obyčajným ľuďom. Mnohokrát sa medzi nich vydali v prestrojení za obyčajných smrteľníkov.

Sehul - Slnečná bohyňa

Na základe vlastnostní dcérskych slnečných božstiev môžeme súdiť, že praindoeurópske slnečné božstvo - bohyňa Sehul, sa považovala za „vševidiacu“ a privolávala sa ako svedok prísah - napríklad Frankovia prisahali na Slnko ešte v 7. storočí n.

Heusos - Bohyňa úsvitu

Eos aj Aurora sa ráno zdráhajú opustiť svoju posteľ. Indická Ušas sa označuje za neochotnú, boh Indra ju musel potrestať, lebo sa pokúsila zabrániť ránu (inak ju ale védy označujú za múdru, silnú a štedrú). S védskou Ušas ju spája motív, že uprednostnila dieťa svojej sestry pred vlastným a vychovávala ho.

Boh hromu

Lenže v iných indoeurópskych tradíciách - chetitskej, védskej, slovanskej, baltickej, germánskej aj keltskej - nachádzame odlišný typ božstva. Medzi charakteristické vlastnosti indoeurópskych bohov hromu patrí zbraň, a to sekera a kladivo (Perkunas), sekera (Perún) alebo kladivo (Thor), prípadne priamo blesk (Zeus, Taranis). Dažďom prinášajú úrodnosť pôde (Zeus, Thor, Pardžanja) a sú ochrancami pred zlými silami (Thor, Pardžanja). Ďalšou typickou črtou je jazdenie na voze, ktorý ťahajú kozy, s čím bol asociovaný Perkunas aj Thor, a čoho reliktom je jeden z Diových prívlastkov, ktorý pôvodne znamenal „ten, ktorý jazdí na koze“ (vo voze putoval aj Pardžanja).

Mapa zobrazujúca migráciu Indoeurópskych národov

Božie poznanie a jeho aspekty

V kresťanskej tradícií sa Božie poznanie chápe tak, že Boh dokonale pozná svoje stvorenie. Boh vie všetko o všetkom (stvorenom, aj ľuďmi vytvorenom), aj o sebe samom. Kresťanskí myslitelia sa pokúšali hlbšie vysvetliť, ako chápať toto Božie poznanie. Všeobecne platí, že Boh dokonale pozná všetko, čo je reálne, pravdivé a skutočné (i skutočne možné).

Skúšobným kameňom vysvetľujúcej sily každej navrhovanej teórie o Božom poznaní je to, ako táto teória vysvetľuje Božie poznanie budúcich udalostí, zvlášť slobodných ľudských rozhodnutí, ktoré sa v skutočnosti ešte neodohrali. Človek so svojím obmedzeným poznaním môže veľa vecí predpovedať, dokonca vo vedách sa schopnosť predpovede považuje za akýsi test, či je vysvetlenie správne. Aj ten, kto vie úplne všetko, vie (predpozná) to, čo sa udeje v budúcnosti, alebo aspoň veľkú časť toho, čo sa udeje v budúcnosti.

Boží intelekt na rozdiel od ľudského podľa Tomáša pozná svoju vlastnú podstatu (esenciu), pričom cez ňu pozná a zároveň zapríčiňuje jednotlivé stvorenia. Stvorené veci sa navzájom podobajú, lebo majú podobné vlastnosti, pomocou ktorých ich človek poznáva a identifikuje. Boh však nepozná len to, čo majú spoločné (ich vlastnosti), v plnosti pozná jednotlivé veci a ich dôvody (príčiny ich existencie).

Boh pozná veci, keďže pozná seba a je príčinou ich aktuálnej existencie. Veci sú objektom Božieho poznania, keďže majú v ňom svoj (logicky) prvý pôvod.

Podľa Tomáša existujú dva druhy udalostí, na ktoré hľadíme ako na budúce: (1) budúce udalosti vo vlastnom slova zmysle a (2) udalosti, ktoré sa odohrajú v budúcnosti, ale už existujú v prítomných príčinách (dajú sa s istou pravdepodobnosťou predpovedať). Podľa Tomáša Boh pozná budúce udalosti vo vlastnom slova zmysle. Zároveň, on (Boh) pozná všetky udalosti v okamihu, keď sa dejú, keď sú aktuálne.

Sloboda a jej deformácie

Takáto koncepcia slobody vedie k hlbokej deformácii spoločenského života. Ak sa povýšenie vlastného „ja“ chápe v kategóriách absolútnej autonómie, vedie nezadržateľne k negovaniu druhého človeka; vníma sa ako nepriateľ, pred ktorým sa treba brániť. Takto sa spoločnosť stáva zoskupením jednotlivcov, ktorí žijú vedľa seba, ale nie sú spojení vzájomnými väzbami: každý chce realizovať svoje ciele nezávisle od druhých, ba chce svoje záujmy postaviť pred záujmy iných.

Avšak skutočnosť, že aj iní majú podobné snahy, núti hľadať nejakú formu kompromisu, ak má spoločnosť zaručiť každému čo možno najväčšiu slobodu. Takto sa stráca akýkoľvek vzťah k spoločným hodnotám a k absolútnej a všetkými uznávanej pravde: spoločenský život podstupuje riziko úplného relativizmu. O všetkom sa možno dohodnúť, o všetkom možno vyjednávať: aj o prvom zo základných práv, akým je právo na život. A práve toto sa deje aj na politickej scéne a na pôde štátu: prvotné a neodcudziteľné právo na život stáva sa predmetom diskusie, alebo môže byť upierané na základe hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, i keď početne silnejšej.

Je to zhubný následok neobmedzenej vlády relativizmu: „právo“ prestáva byť právom, lebo už nemá základ v nenarušiteľnej dôstojnoti osoby, ale podriaďuje sa vôli silnejšieho. Keď sa takto demokracia spreneveruje vlastným princípom, mení sa v podstate na totalitárny systém. Štát už nie je „spoločným domom“, kde môžu všetci žiť v súlade so základnými zásadami rovnosti, ale pretvára sa na tyranský štát, uzurpujúci si právo disponovať životom slabších a bezbranných, nenarodených detí a starých, a to v mene spoločenského úžitku, ktorý v skutočnosti znamená len záujem určitej skupiny.

Oslabenie citlivosti na Boha a človeka

Pri hľadaní najhlbších koreňov zápasu medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“ nemôžeme považovať za jeho jedinú príčinu spomínanú zvrátenú ideu slobody. Treba sa dostať až k jadru drámy, akú prežíva dnešný človek: je ním oslabenie citlivosti na Boha i na človeka, typický jav v spoločenskom a kultúrnom kontexte, ovládanom sekularizmom, ktorého vplyvy prenikajú až do vnútra kresťanských spoločenstiev a vystavujú ich skúške. Kto sa nechá nakaziť touto atmosférou, ľahko sa môže ocitnúť v začarovanom kruhu, ktorý ho strháva do strašného víru: keď stráca citlivosť na Boha, stráca ju aj na človeka, na jeho dôstojnosť a život; na druhej strane systematické narúšanie morálneho zákona, najmä vo vážnej matérii rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti, postupne vedie k istému oslabeniu schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť.

Keď teda mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to lapidárne vyjadruje Druhý vatikánsky koncil: „Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká. Človek už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho „predivne odlišného“ od ostatných pozemských tvorov; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí, za organizmus, ktorý v najlepšom prípade dosiahol veľmi vysoký stupeň vývoja. Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom „vecou“ a prestáva chápať „transcendentný“ charakter svojho „jestvovania ako ľudskej bytosti“.

Oslabenie citlivosti na Boha i človeka nevyhnutne vedie k praktickému materializmu, čo napomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu. Takto hodnoty spojené s „byť“ budú nahradené hodnotami spojenými s „mať“. Jediným cieľom, ktorý sa berie do úvahy, je vlastný hmotný blahobyt. Takzvaná „kvalita života“ sa najčastejšie alebo výlučne vysvetľuje v kategóriách ekonomickej efektivity, neusporiadaného konzumizmu, atrakcií a príjemností fyzického života, a zabúda sa na hlbšie - vzťahové, duchovné a náboženské - rozmery existencie.

Oslabenie citlivosti na Boha a človeka, spolu so všetkými jeho zhubnými následkami pre život, odohráva sa v hĺbke svedomia. Ale v istom zmysle ide tu aj o „svedomie“ spoločnosti: aj ono je istým spôsobom zodpovedné nielen preto, že toleruje alebo podporuje správanie zamerané proti životu, ale aj preto, že utvára „kultúru smrti“, ba vytvára a upevňuje skutočné „štruktúry hriechu“, namierené proti životu. Svedomie, tak individuálne, ako aj spoločenské, podlieha dnes - medziiným aj pod vplyvom dotieravých masmédií - veľmi vážnemu a smrteľnému nebezpečenstvu: spočíva v zotretí hranice medzi dobrom a zlom vo veciach týkajúcich sa základného práva na život.

tags: #boh #prirody #a #ich #podstata