Životopis Ivana Ďuriša: Pohľad do Rodinnej Histórie

Z rôznych komentárov na sociálnych sieťach sa Ivan Ďuriš dozvedel kadečo o svojich predkoch.

Môj otec bol potomkom dolnozemských Slovákov. Pochádzal z mestečka Nadlak, ktoré leží blízko rumunsko-maďarských hraníc v Aradskej župe. Do Nadlaku sa moji predkovia prisťahovali zo Slovenského Komlóša (Tótkomlós), kde sa v roku 1746 usídlilo 70 slovenských rodín, aby tu na vtedajšej pustatine vyľudnenej po vojnách s Osmanmi, začali nový život.

V prvej skupine, ktorá pozostávala zo 42 rodín a prišla do Komlóša z obce Békésszentandrás - Békéšsky Svätý Ondrej, na základe kontraktu so zemepánom, grófom Jozefom Rudnyanszkým, nachádzame aj meno Peter Benčík. V druhej skupine, ktorá bola zložená z príbuzných rodín z prvej skupiny a z prisťahovalcov z Novohradskej a Peštianskej župy, ako aj zo Sarvaša, sa uvádza Pavel Benčík.

V rodovej pamäti sa nezachovala zmienka o tom, z ktorej časti Slovenska, vtedy Horného Uhorska, pochádzali moji predkovia. Vie sa však, že na Dolnú zem sa sťahovali za lepšími podmienkami a kvôli náboženskému útlaku najmä slovenskí evanjelici z Novohradskej, Hontianskej, Zvolenskej a Gemersko-Malohontskej stolice. Meno Benčík sa v Komlóši doposiaľ vyskytuje a z Komlóša pochádza aj tamojší rodák, známy a úspešný chodec a tréner chodcov, Juraj Benčík.

Každopádne Benčíkovský rod sa na Dolnej zemi rozrástol, meno Benčík je tam frekventované a v roku 1803 boli moji predkovia medzi prvými prisťahovalcami v Nadlaku. Boli aj takí, ktorí odišli z Nadlaku a skončili v Argentíne. Ale všetci, o ktorých viem, si zachovali povedomie o svojom slovenskom pôvode, aj materinský slovenský jazyk.

Rodinnú históriu začnem mojim prastarým otcom. Volal sa Ondrej Benčík a narodil sa v Nadlaku v roľníckej rodine v roku 1848. Jeho rodičia vzápätí zomreli na choleru a vychovali ho príbuzní. Nadobudol základné vzdelanie a kým narukoval, pracoval spolu s príbuznými na rodinnom hospodárstve.

Na vojenčine bol až do 30. roku života, zrejme za peniaze slúžil namiesto niekoho z bohatej rodiny. Vtedy existovala možnosť, že za majetného mládenca mohol vojenčinu odslúžiť za úplatu niekto iný. Na vojenčine potom cvičil nováčikov a dosiahol najvyššiu možnú hodnosť, dostupnú v tej dobe pre roľníckeho chlapca bez vzdelania. Bol szakaszvezető. Na vojenčine si našetril pomerne dosť peňazí.

Prastará mama, Alžbeta, rodená Ambrušová, pochádzala z najbohatšej nadlackej roľníckej rodiny. Dievčatá v Nadlaku však majetok nededili, a tak ako veno dostala periny, truhlicu s bielizňou a jednu kravu. Prastarí rodičia po vstupe do manželstva v roku 1878 začínali bez domu, hospodárskych zvierat aj potrebných nástrojov a náradia. V roku 1905 vďaka usilovnej práci ich hospodárstvo dosiahlo 120 katastrálnych jutár. Postavili si dom v meste a tri sálaše (majere). Mali štyroch synov - Ondreja, ktorý tragicky zahynul, keď sa mu splašili kone, Jána, Štefana a Juraja a tri dcéry - Alžbetu, Annu a Zuzanu. Alžbeta zomrela už ako dievča a Anna ako matka dvoch synov. Hrob mojich prastarých rodičov na nadlackom cintoríne.

Starý otec, Juraj Benčík sa narodil v Nadlaku v roku 1891. Ako žiak bol mimoriadne nadaný a jeho učiteľ aj nadlacký farár naliehali na prastarého otca aby ho dal do škôl. Vraj je takého múdreho chlapca škoda za sedliaka. Ale prastarý otec mal tvrdú hlavu a prehlásil, že nevidí jediný dôvod aby sedliak nemohol byť múdry a do škôl ho nedal.

Po vypuknutí 1. Svetovej vojny (28.7.1914 - 11.11.1918) išiel starý otec na srbský front, kde sa v novembri 1914, ako 23-ročný, dostal do zajatia. Zajatcov pred rýchlo postupujúcim C&K vojskom hnali cez Čiernu horu, Albánsko a Taliansko do Francúzska. Počas pochodu mnoho zajatcov zahynulo na týfus a od vyčerpania. Vo Francúzsku sa k nim však správali ľudsky, ako roľníci pracovali na tamojších majetkoch, mali slušnú stravu a v nedeľu dostali aj víno. Starý otec sa v zajatí naučil nemecky, francúzsky, trošku srbsky, albánsky a taliansky. Slovensky, maďarsky a rumunsky vedel už predtým.

Neskôr sa starý otec na radu nadlackého farára Ľudovíta Boora, v roku 1920 začal pripravovať na učiteľskú dráhu. Za dva roky zložil skúšky zo štyroch tried strednej školy. Vo dne pracoval na gazdovstve, v noci sa učil. V septembri 1922 sa ako 31 ročný stal výpomocným učiteľom. Neskôr zložil riadne učiteľské skúšky, získal patričný diplom a od septembra 1923 bol riadnym učiteľom. Stal sa jedným z najlepších slovenských učiteľov v Nadlaku. Mal veľmi dobré hodnotenia aj od rumunských školských inšpektorov.

V r. 1934 starého otca povolali do slovenskej dediny Mokrá (Mocrea) za kantora - levítu. Naučil sa hrať na harmóniu a začal študovať teológiu. V novembri 1936 bol ako 45-ročný vysvätený za kňaza. Mohol kandidovať v cirkevných zboroch do 3000 duší.

Nakoľko starý otec zomrel dávno pred mojim narodením, viem o ňom veľmi málo. Zaujímavú príhodu mi o ňom porozprával jeden z jeho bývalých žiakov. Nadlackým nárečím mi povedal: „Váš starý otec, nak im dá Pán Boh večnú slávu, boli veľmo múdry človek a dobrý učiteľ. Ja som bol veľký beťár a vždy som sa v škole vrtel a robil zle. No a mali sme tam ednu stoličku, kerá mala zlámanú nohu. Tak ma na tú posadili a musel som sedieť rovno, lebo ak som sa vrtel, hneď som bol na zemi.

Moja stará mama, Alžbeta Benčíková, rodená Naď Ďurišová, sa narodila 12.5.1893 v Nadlaku. Vydala sa 20.4.1911 za Juraja Benčíka. Prastarý otec, Ján Naď Ďuriš, sa narodil 21.8.1859 v Nadlaku, otec Michal Naď Ďuriš, matka Alžbeta, rodená Sľúková. Mal staršieho brata Martina a mladších bratov Juraja a Pavla. V r. 1882 sa oženil s Alžbetou Darvašovou. Mali 7 detí - štyroch synov a tri dcéry. Narodili sa v tomto poradí Ján, Zuzana, Alžbeta, Anna a Štefan. Alžbeta bola moja stará mama a jej sestra Anna, vydatá Garajová, bola krstnou matkou môjho otca.

Podľa spomienok môjho otca Ďurišovci nepatrili k popredným nadlackým rodinám, ale robili všetko pre to, aby sa takou stali. Starostlivo obrábali polia a chovali veľké množstvo hydiny, najmä na predaj. Hydinu mali na starosti dcéry, medzi nimi aj moja stará mama. Benčíkovské polia. Po prevrate skončili v kolchoze a keďže nie som rumunský občan, ani som sa nezaujímal o ich vrátenie.

Zatiaľ čo u Benčíkov panoval čo sa týka jedla veľmi prísny poriadok, u Ďurišov to bolo inak. Otec spomínal, že u Benčíkov ho naučili tomu aby mu bolo každé jedlo dobré a u Ďurišov ho naučili čo je naozaj dobré. Stará mama preto ako nevesta, najmä počas vojnových rokov, keď bol starý otec na fronte a v zajatí, trpela nielen odlúčením od manžela, ale aj prísnym režimom v Benčíkovskom starootcovskom dome. Okrem troch hlavných jedál, raňajok, obeda a večere, ktoré síce boli bohaté, nemohla otcovi, ako malému chlapcovi, dať nič iné, iba chlieb. Ani len ovocie, hoci ho mali dostatok, lebo to bolo určené k predaju na trhu.

Po smrti môjho starého otca, 23.2.1937, stará mama, žila striedavo na Slovensku a v Nadlaku, kde v júli 1968, zomrela.

História mojich nadlackých predkov je úzko spätá s evanjelickou cirkvou a tamojším kostolom. Z materiálu vydaného nadlackým evanjelickým cirkevným zborom v roku 2003 pri príležitosti osláv 200.

Prastarý otec z matkinej strany, Juraj Wilk sa narodil 2.2.1832 v Žehre. Jeho rodičmi boli Jakub Wilk a Mária.

Starý otec, František Vilk, sa narodil 21.9.1872 v Spišských Vlachoch. Bol vyučený záhradník a začínal v službe u grófa ako hájnik a záhradník. Neskôr pracoval ako záhradník na železničnej stanici v Spišských Vlachoch a napokon, počas hospodárskej krízy, ako kurič parného rušňa. Oženil sa s Emíliou Ruttkayovou z Vrútok, očividne z lásky, keďže išlo, o v tej dobe nie veľmi želané, tzv. krížne manželstvo. Bol totiž katolík a stará mama evanjelička. Padol v 1.

Starí rodičia mali spolu sedem detí. Synov Alexandra, ktorý tragicky zahynul v mladom veku a Františka. Dcéry - Ilonu, Emíliu, Gizelu, Irenu a moju mamu Margitu, ktorá bola z detí najmladšia. Synovia boli po otcovi pokrstení ako katolíci, dcéry po matke, ako evanjeličky.

Stará mama, Emília Ruttkayová, sa narodila v r. 1878 vo Vrútkach. Pochádzala z menej majetnej vetvy známej slovenskej zemianskej rodiny. Jej otcom bol Samuel Ruttkay Dauko. Ruttkayovcov povýšil do zemianskeho stavu kráľ Belo IV. Stará mama mala dvoch súrodencov, brata a sestru. Zomrela ako vdova v pomerne mladom veku, v roku 1920 na rakovinu.

Môj otec, Ján Benčík, sa narodil v Nadlaku 18. Vojenčinu si odslúžil v rumunskej armáde, bol veľmi dobrý strelec a dosiahol hodnosť caporal. Popri kaplánskych povinnostiach, či výučbe náboženstva na stredných školách, absolvoval štyri ročníky štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu ho zastihol aj začiatok 2. svetovej vojny.

Nakoľko bol ešte stále rumunským občanom, dostal povolávací rozkaz do rumunskej armády, ktorá podobne ako slovenská, bojovala po boku Hitlerovho Nemecka. Povolávací rozkaz ignoroval. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa na vlastnú päsť cez Topoľčany, kde spravoval evanjelický misijný zbor, dostal do Banskej Bystrice, kde sa dal do služieb povstania. Po potlačení povstania spolu s ostatnými ustúpil do hôr. Po stretnutí s francúzskymi partizánmi, im robil tlmočníka. Neďaleko Liptovskej osady padol do zajatia. Kvôli ľahkému zraneniu sa mu podarilo dostať do nemocnice a odtiaľ uniknúť a vrátiť sa opäť cez Topoľčany do Bratislavy, kde ho zastihol koniec vojny.

V roku 1947 sa otec oženil s mojou mamou, Margitou Vilkovou. Okrem mňa mali dcéru Blanku, ktorá sa narodila v októbri 1950.

Pri 15-tom výročí jeho smrti som sa dozvedel niečo o otcovej neokázalej statočnosti. Doma o tom nikdy nehovoril. Išlo o to, že v roku 1962, po vykonštruovanom krivom obvinení, bolo uväznených štrnásť evanjelických farárov. Obvinili ich ako rozvracačov republiky a agentov imperializmu. Medzi nimi otcovho priateľa Bedricha Kasanického, Jozefa Juráša a Darinu Bancíkovú, ktorá bola ako prvá žena na Slovensku, vysvätená za evanjelickú farárku, či 82-ročného biskupa, Vladimíra Čobrdu.V zmanipulovaných procesoch ich odsúdili na rôzne dlhé tresty.

Na teologickom kurze v Bratislave, za prítomnosti veľkého množstva farárov, vtedajšie vedenie evanjelickej cirkvi, poplatné komunistickému režimu, uväznených verejne odsúdilo a opakovalo lživé tvrdenia o ich údajnej protištátnej činnosti. V prednáškovej sieni po tom ostalo trápne, stiesnené ticho. Vtedy vstal môj otec a požiadal o slovo. Podľa svedectva Miroslava Hvožďaru, povedal: „že je veľmi dotknutý Ježišovým slovom z evanjelia o poslednom súde, na ktorom raz zaznie prísne slovo Syna človeka: „Odíďte odo mňa zlorečení, lebo… bol som vo väzení a nenavštívili ste ma. Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, mne ste neurobili.“ A potom sa obrátil na vedenie cirkvi a na zhromaždených farárov s otázkou, čo môžeme a čo sme ochotní ako cirkev urobiť pre uväznených, lebo Kristus sa nás určite raz opýta, čo sme pre nich urobili. Povedal tiež, že to hovorí preto, lebo jeho svedomie je viazané na toto Božie slovo. Jeho reč bola veľmi pôsobivá. Povedal ju s naliehavou rozvahou. Priniesla do dusivej atmosféry uvoľnenie a očistenie.“ Následne sa Miroslav Hvožďara opýtal, kto je ten, ktorý prehovoril.

Vyrastala vo Vrútkach a postarali sa o ňu vo veľmi skromných pomeroch staršie sestry. Po osamostatnení odišla z Vrútok do Bratislavy, kde pracovala ako úradníčka v Poštovej sporiteľni. Bola vždy starostlivou, láskavou a obetavou manželkou, matkou a starou mamou. V bratislavskom zariadení pre nemajetné slobodné mladé ženy.

Toľko o mojich predkoch.

Zoznam osôb, ktoré zastávali funkciu rektora:

• Baziliky sv.: doc. ThDr. PhLic. ThLic. Ing. ThLic. PaedDr. ThDr.
• Diecéznej svätyne sv.: Mgr. PaedDr. ThDr. ThDr. ICLic.
• Kňazského seminára sv.: ThLic. ThLic. ThLic.
• Kostola sv.: PaedDr. PhDr. PhDr.
• Kostola sv.: Ing.
• Kostola sv.: ThLic. PaedDr. Prof. ThDr. ThLic. Ing. ThDr. ThDr. Ing. ThDr. ThDr. O. PhDr. Ing.
• Kostola sv.: PhDr. PaedDr.

Ďalšie funkcie:

• Biskupský vikár, kanonik-kantor, poradca pre cirkevné hnutia
• Farář, pastorácia pútnikov do Sv.
• Administrátor, sekretár vikariátu, väz. duch.
• Duchovný správca, Dom sv. Františka Dom sv.
• Vicerektor - ekonóm Kňazského seminára sv.
• Kanonik-magister junior II., prof.
• Špirituál Kňazského seminára sv.

Evanjelický kostol vo Veľkom Lome. Interiér kostola s rustikálnym vyrezávaným oltárom. Ľudová rezbárska práca. Mojžiš a Áron z lomianskeho oltára. Staré náhrobné kamene na cintoríne vo Veľkom Lome.

Doc. ThDr. PhLic. ThLic. Ing. ThLic. PaedDr. ThDr. biskupský vikár, kanonik-kantor, poradca pre cirkevné hnutia, rektor Baziliky sv. farár, rektor Diecéznej svätyne sv. Mgr. PaedDr. ThDr. ThDr. ICLic. rektor Kňazského seminára sv. ThLic. ThLic. ThLic. rektor Kostola sv. PaedDr. PhDr. PhDr. rektor Kostola sv. ThDr. doc. administrátor, pastoračná výpomoc v Bazilike sv. kaplán pre duchovnú správu Kostola sv. Topoľčany - sv. Ing. rektor Kostola sv. ThLic. PaedDr. Prof. ThDr. ThLic. Ing. ThDr. ThDr. Ing. ThDr. ThDr. O. PhDr. Ing. rektor Kostola sv. Trnava - Sv. PhDr. PaedDr. Nitra, BÚ, Katedrála-Bazilika sv. Topoľčany-sv. výpomocný duchovný v ZSS a pre Kostol sv. Mgr. ThDr. farár, honorárny dekan, riaditeľ Kanet n.o., rektor Domu sv. ThDr. pastoračná výpomoc vo farnosti sv. farár, pastorácia pútnikov do Sv. výpomocný duchovný pre duchovnú správu Kostola sv. Ing. PaedDr. Mgr. administrátor, sekretár vikariátu, väz. duch. ThDr. ICDr. doc. ThDr. Bc. ThDr. Ing. PaedDr. ThDr. Piešťany - Sv. ThLic. PaedDr. duchovný správca, Dom sv. Františka Dom sv. vicerektor - ekonóm Kňazského seminára sv. ThDr. Mgr. Mgr. ThLic. PaedDr. Prof. ThDr. kanonik-magister junior II., prof. ThDr. ThLic. Mgr. špirituál Kňazského seminára sv. ThLic. PhDr. PaedDr. Ing. ThDr. Frank J. Mgr. ICDr. ThDr. ThDr.

Etnické rozloženie na Slovensku v roku 1910

Spišský hrad, v blízkosti ktorého žili moji predkovia

Interiér kostola s rustikálnym vyrezávaným oltárom

tags: #ivan #duris #knaz