Konferencia biskupov Slovenska (KBS) má od 1. augusta 2019 nového výkonného sekretára. Stal sa ním kňaz Trnavskej arcidiecézy Ivan Ružička.
Výkonného sekretára po porade so stálou radou menuje predseda Konferencie biskupov Slovenska. Nový výkonný sekretár KBS Ivan Ružička do funkcie nastupuje po kňazovi Antonovi Ziolkovskom. Ten odchádza do služieb Trnavskej arcidiecézy. Vo funkcii bol od 1. augusta 2009.
Ivan Ružička pochádza z Dobrej Vody pri Trnave. Kňazskú vysviacku prijal 15. júna 2008 v Trnave. Pôsobil ako kaplán v Hlohovci (2008), vo Vrbovom (2009-2011), Leopoldove (2011) a Komárne (2011 - 2012). V rokoch 2012 - 2014 absolvoval teologické postgraduálne štúdium na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme. V rokoch 2014 - 2018 bol tajomník arcibiskupa, notár a ceremoniár Arcibiskupského úradu v Trnave. Od 1. júla 2018 do 31.
Je už tradíciou, že v Kaplnke sv. Barbory, ktorá je súčasťou priestorov prezidentského paláca, sa na Popolcovú stredu koná bohoslužba. Svätú omšu slúžil kňaz Ivan Ružička, výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska a kaplán Kancelárie prezidenta SR, hudobne ju sprevádzala Jana Zibalová.
V homílii prítomným sprítomnil myšlienku Svätého Otca Františka: Slovensko je ako báseň! K takejto harmónii a súladu nás pozýva pôstny čas. K návratu, k jednote so sebou, druhými i Bohom. Almužna, pôst a pokánie sú vonkajšími znakmi srdca, ktoré je pozorné voči blížnemu, uviedol.
Pri príležitosti putovania relikvií svätého Jána Máriu Vianneyho si uvedomujeme, že stojí pred nami ako výnimočný predstaviteľ kňazskej svätosti, ktorá sa prejavila nie v mimoriadnej povahe jeho skutkov, ale v jeho každodennej vernosti výkonu jeho služby a pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Stal sa vzorom a žiarivým lúčom svetla pre Francúzsko v prvej polovici 19. storočia i pre celú Cirkev každej doby a na každom mieste.
On je povzbudením pre všetkých kňazov, a to aj keby sme pociťovali únavu zo svojej služby. Už ako malý chlapec som čítal životopis tohto svätca. Hneď sa vo mne zrodila túžba po duchovnom povolaní a po živote v službe ľuďom a Kristovi. A aj dnes pre mňa ostáva veľkou inšpiráciou. Hlavne v momentoch únavy, keď mám chuť utiecť od ľudí do samoty kláštora.
Obdivujem jeho zápal pre človeka a Boha. Vždy mal srdce nastavené na vnímanie Ducha a za každých okolností bol ochotný slúžiť človeku. Jednoducho vedel, čo je to milovať ako Boh. Farár z Arsu dokázal vo svojej dobe zmeniť srdcia a životy toľkých ľudí, lebo im vedel priblížiť Pánovu milosrdnú lásku. A to je aj moja veľká úloha ako kňaza, ako misionára milosrdenstva, priblížiť dnešným ľuďom milosrdnú lásku Boha.
Arský farár priťahoval ľudí k Bohu, lebo bol ním naplnený. Božie milosrdenstvo prežíval, hlásal a vysluhoval. V jeho živote bolo všetko autentické, pokorné a opravdivé. A keďže platí duchovný princíp „život zo života“, tak u svätého Jána sa Boží život rozlieval cez neho na iných.
Ľudia prišli zo zvedavosti, ale keď videli, ako kľačí, tak pokľakli; keď videli, ako dojemne sa modlí, začali sa modliť s ním. Keď videli, ako dôstojne preniknutý Kristom celebruje svätú omšu, prichádzali a prežívali ju s ním. Ľudia videli, s akou skrúšenosťou hriešnika prichádza k Bohu, prichádzali aj oni a vyznávali svoje hriechy. On ľutoval a plakal s nimi a povzbudzoval k dôvere malomyseľných: „Dobrý Boh vie všetko… vie, že znova zhrešíte, a predsa vám odpúšťa. Aká veľká je láska nášho Boha… zabúda na budúcnosť, len aby vám mohol odpustiť.“ A pretože bol o tom hlboko presvedčený, tak tento pokorný kňaz mnohé hodiny denne spovedal, rozhrešoval a povzbudzoval. Ako to všetko inšpiruje a umocňuje moje kňazské poslanie!
Oslovuje ma jeho schopnosť modlitby a askézy. Jeho vernosť miestu, kde bol, napriek tomu, že viackrát túžil ísť do kláštora. Jeho nasadenie pre ľudí, ktorých mal okolo seba: hodiny spovedania, konkrétnej pomoci, modlitby a obiet za iných. Bol jednoduchý, až naivný, a predsa Boží muž, ktorý vždy pochopil, čo Boh od neho chcel. Nesúviselo to s jeho predstavami, ale s novými podnetmi, ktoré vnímal. Životopis svätého ma zachytil a viackrát som sa k nemu vrátil. Veľmi vnímam dôležitosť svätosti jeho života, jeho neúnavné pastoračné nasadenie a horlivosť za spásu duší. Hlboko tiež vnímam jeho pokoru voči útokom, ktorých sa mu dostalo, ako aj jeho nezlomnú nádej a dôveru v Boha uprostred ťažkostí.
Okrem Ivana Ružičku spomeňme aj ďalšieho kňaza, ktorý sa volá rovnako a ktorého život a dielo sú významné pre Slovensko:
Životopis Ivana Ružičku (1877-1947)
Narodený: 11. december 1877, Gbely, okr.
Zomrel: +1947 jún 21.
Životopis: Študoval na gymnáziách v Skalici a Trnave. Teológiu začal študovať v roku 1894 na Kráľovskej uhorskej vedeckej univerzite, v Budapešti, pokračoval v Biskupskom kňazskom seminári svätého Ladislava kráľa v Nitre a napokon štúdiá dokončil na univerzite vo Viedni. Za kňaza bol vysvätený v r. Ako kaplán pôsobil v Čadci, v rokoch 1900-1902 v Považskej Bystrici. V roku 1903 zložil prosynodálne skúšky. Od októbra 1903 bol kaplánom v Žiline, od r. 1915 administrátor, od r. 1921 ako farár a titulárny klížsky opát.
Martin Podivínský a Ivan Ružička
Už ako kaplán vyvíjal aktivity na zlepšenie sociálneho postavenia slovenského obyvateľstva. V r. 1901 založil potravinové družstvo v Považskej Bystrici, v r. 1906 v Závodí, v r. 1919 v Strážove. Angažoval sa v uhorskej kresťansko-sociálnej strane. Spoločne so žilinským farárom M. Podivínskym sa žilinská fara stala strediskom tohto pohybu. Úzko spolupracoval s K. Kmeťkom, A. Cvinčekom, J. Budayom a A. Hlinkom.
Počas štátneho prevratu r.1918 bol predsedom miestnej Slovenskej národnej rady v Žiline. Stal sa aj členom centrálnej Slovenskej národnej rady so sídlom v Martine. Spočiatku patril k aktívnym členom Slovenskej ľudovej strany, v r. 1925 sa pridal k slovenskej pobočke Československej strany lidovej.
Zaslúžil sa o hospodársky rozvoj mesta Žiliny, bol zakladateľom i vedúcim funkcionárom tamojšieho Hospodárskeho úverového družstva, založil tam a viedol Družstevné nákupné ústredie, stal sa členom správy Ústredného družstva, založil bytové družstvo, ktoré vybudovalo v Žiline 24 domov (tzv. Ružičková kolónia) a 20 rodinných domov pre chudobných občanov.
Od r. 1927 vykonával funkciu starostu mesta Žiliny, patril k spoluzakladateľom Slovenského katolíckeho kruhu, zaslúžil sa o vybudovanie Katolíckeho domu a založil aj chudobinec. Z jeho iniciatívy sa v Žiline v r. 1936 usadili saleziáni, ktorí si tu opäť s jeho pomocou vybudovali moderný kláštor a ústav na výchovu mládeže. Vystupoval ako konateľ Spolku sv. Vojtecha v Žiline. Počas druhej svetovej vojny pomáhal rasovo prenasledovaným.
V r. Bol aj propagátorom ovocinárstva. V Žiline, Strážove a v Závodí založil nové ovocné sady. Písal do rozličných náboženských a národných periodík. V roku 1922 sa stal aj zakladajúcim členom Spolku Kolégia svätého Svorada v Bratislave, ktorý sa staral o ubytovanie a výchovu katolíckych študentov. Už v tej dobe mal isté ekumenické cítenie. Mal veľmi dobré vzťahy so žilinským evanjelickým farárom ThDr. Fedorom Richardom Ruppeldtom (1886-1979) i so židovským neologickým rabínom ThDr. Hugom Stránskym.
Zomrel po dlhšom chorľavení. Príčinou smrti bola angina pectoris. V Žiline ho 24. júna pochoval nitriansky sídelný biskup, titulárny arcibiskup Msgr. ThDr. Karol Kmeťko. Na pohrebe sa zúčastnilo osemdesiat kňazov, a to nielen zo Žilina a jej okolia, ale aj z Nitry, a viac ako pätnásťtisíc veriacich.
Ružičkova ulica Žilina
Pohrebný sprievod išiel z farského Kostola Najsvätejšej Trojice okolo Burianovej veže, cez Radničnú ulicu, na Námestie slobody, okolo Kostola Obrátenia sv. Pavla a okolo františkánskeho kláštora na cintorín. Na cintoríne sa s nebohým rozlúčil najprv arcibiskup Msgr. ThDr. Karol Kmeťko ako s vynikajúcim kňazom, národovcom a svojím osobným priateľom. Pohrebu sa zúčastnil aj banskobystrický sídelný biskup Msgr. ThDr. Andrej Škrábik. V mene patronátneho mesta Žilina sa rozlúčil predseda Miestneho národného výboru v Žiline Ondrej Zelník, ktorý zhodnotil jeho zásluhy o mesto. Za veriacich prehovoril bývalý predseda Cirkevnej obce Ladislav Petrovský. Prehovorili aj zástupcovia saleziánov, príbuzných a mládeže.
Na jeho počesť premenovali Farskú ulicu na Ružičkovú ulicu. Dnes sú to mestské komunikácie Farská ulička a Farské schody. V súčasnosti nesie jeho meno ulica na sídlisku Hliny, a to v miestach, kde stála Ružičkova kolónia.
Pramene:
- Slovenský kresťanský socialista, r. 2, 1922, č. 12
- Medvecký, K. A.: Slovenský prevrat. Bratislava 1930, s. 85, 166, 169
- Slovenské ovocinárstvo, r. 14, 1937, s. 327-328
- Pútnik svätovojtešský, r. 76, 1948, s. 35-36
- Slovenský biografický slovník V. Martin 1992, s. 158.
V kontexte duchovného života a umenia možno spomenúť aj diela s kresťanskou tematikou, ktoré nás môžu inšpirovať:
Kríž zo San Damiana
Podľa tradície ide o kríž, z ktorého sa prihovoril svätému Františkovi samotný Ježiš. Dnes sa tento originál z polovice 12. storočia nachádza v Bazilike svätej Kláry v meste Assisi. Kríž je vytvorený z orechového dreva a je v románskom slohu. Tento typ kríža by sme mohli nazvať aj ako ikonový kríž. Jeho orámovanie tvoria mušle, ktoré sú symbolom večnosti a krásy. Nachádzajú sa na ňom viaceré výjavy zo života Ježiša. Príbehy Ježišovho života sa objavovali na takýchto dielach aj z toho titulu, aby jednoduchým jazykom veriacim, ktorí nevedeli čítať, predstavili život Ježiša.
Ježiš je oblečený do odevu z ľanu a zlata. Má predstavovať efód, teda kňazské rúcho. Ježiš ako najvyšší kňaz prináša dokonalú obetu za nás všetkých. V tomto type kríža vidíme Ježiša, ktorý je živý. Stojí pred krížom s otvorenými očami, má prebodnuté ruky, nohy aj bok. Nad Ježišom je on sám v medailóne ako víťazný kráľ. Za postavou Ježiša sa otvára prázdny hrob. Väčšie postavy na kríži zobrazujú Máriu (po pravici), Jána, ktorý má svoje miesto pri Matke a Ježišovi, Máriu Magdalénu, Máriu, Jakubovu matku a menšie postavy sú Riman a Žid.Hoci má Ježiš prebodnuté ruky, bok aj nohy, má objímajúci postoj.
Ľudovít Fulla - Zvestovanie
Ľudovít Fulla bol významný slovenský grafik a maliar. Pochádzal z Ružomberka. Okrem avantgardných počinov vytvoril aj niekoľko diel s kresťanským motívom. Na obraze s názvom Zvestovanie vyhotovenom na plátne s technikou maľby olejovými farbami vidíme výjav zvestovania od archanjela Gabriela Panne Márii. Obraz pôsobí vizuálne zaujímavo, podobne aj kompozične - Panna Mária kľačí v oddanom postoji pred archanjelom, ktorý jej rukou akoby dáva požehnanie. Nad týmito dvoma postavami vidíme holubicu so svätožiarou. Môže teda ísť o tretiu božskú osobu - Ducha Svätého, ktorý zostupuje na Pannu Máriu, aby ju zatienil, ako to čítame aj u evanjelistu Lukáša (porov. V pozadí obrazu vidíme aj predzvesť narodenia Spasiteľa - pozorujeme v diaľke obrysy chrámu. Môže ísť o naznačenie autora, aké udalosti nasledovali po narodení Ježiša Krista. Ide o malé vyzradenie udalostí, ktoré vo chvíli zvestovania Panna Mária ešte nepoznala, ale my už tento príbeh dobre poznáme. Ak sa ešte na chvíľu zamyslíme nad obrysmi chrámu v diaľke za Máriou na obraze, môže nám to pomôcť pochopiť Božiu logiku. Hoci my často nevidíme niektoré Božie zásahy do udalostí, ktoré žijeme, Boh vidí za roh, Boh vidí aj za „zvestovanie“, vie, čo bude nasledovať a aké dobrá to prinesie. Preto buďme verní, aj keď sa na prvý pohľad zdá, že situácia je komplikovaná a nemá riešenie.
Ide o figurálnu kompozíciu s náboženskou tematikou, konkrétne s príbehom o vyhnaní Adama a Evy z raja. Dielo by sme mohli zaradiť do umeleckého smeru - kubizmus, pre ktorý je typická priestorová koncepcia diela. Pri nej sa predmet nezobrazuje len z jedného uhla, ale z mnohých súčasne. Ďalším znakom sú geometrické tvary, v ktorých bol predmet alebo postava zobrazované. Napriek tomu, že nebadáme v tvárach postáv ich emócie, môžeme ich vyčítať z ich postoja - Adam aj Eva kráčajú zronene, zhrbene preč.
Obraz Božieho milosrdenstva
Príbeh tohto obrazu je nám určite známy, ale môžeme polemizovať nad tým, kto je skutočný autor diela. Ak sa na to pozrieme cez bohaté duchovné zážitky svätej Faustíny, zistíme, že je ním samotný Ježiš. Stalo sa tak 22. februára 1931: Večer, keď som bola v cele, uzrela som Pána Ježiša v bielom rúchu. Jednu ruku mal pozdvihnutú na žehnanie a druhou sa dotýkal odevu na prsiach. Z poodhaleného rúcha na prsiach vychádzali dva veľké lúče, jeden červený a druhý svetlý. Mlčky som sa hľadela na Pána, moja duša bola preniknutá bázňou, ale aj veľkou radosťou. Po chvíli mi Ježiš povedal: „Namaľuj obraz podľa toho, ako ma teraz vidíš, s nápisom: Ježišu, dôverujem ti. Túžim, aby tento obraz bol uctievaný najprv vo vašej kaplnke a potom aj na celom svete“ (Den. Ježiš sa na každého z nás skrze tento obraz pozerá milosrdným pohľadom. Jednu ruku má zdvihnutú na znak žehnania, druhou ukazuje na svoje srdce, ktoré má pod rúchom. Gesto vyjadruje, že sa máme utiekať, dúfať a veriť Božiemu milosrdenstvu. To všetko korešponduje aj s nápisom umiestneným pod postavou Ježiša: Jezu, ufam Tobie(Ježišu, dôverujem ti). Z Ježišovho srdca vychádzajú dva lúče - jeden svetlý a druhý červený. Podľa jeho slov: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené“ (Den.
Existujú dve verzie obrazu Božieho milosrdenstva. Prvý obraz bol namaľovaný v roku 1934 vo Vilniuse a namaľoval ho Eugeniusz Kazimierowski. Ježiš vyzýval Faustínu, aby mali ľudia obraz v úcte. Skrze neho sľubuje ľuďom veľa milostí. „Chcem, aby obraz, ktorý namaľuješ štetcom, bol slávnostne posvätený na prvú nedeľu po Veľkej noci. Táto nedeľa nech je sviatkom milosrdenstva“ (Den.