Svätý Ján Pavol II. (lat. Ioannes Paulus Secundus, vl. menom Karol Józef Wojtyła; * 18. máj 1920, Wadowice pri Krakove - † 2. apríl 2005, Vatikán) bol poľský duchovný a 264. pápež Katolíckej cirkvi.
Jeho pontifikát patrí k najdlhším v histórii, a jeho vplyv na svetovú politiku a náboženstvo bol rozsiahly. Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Do októbra 2004 to bolo 1 340 ľudí.
Život Karola Wojtyłu pred pápežstvom
Malý Ján Pavol II. Karol Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach v južnom Poľsku ako druhý syn bývalého dôstojníka habsburskej armády Karola Wojtyłu st. a Emilie, rodenej Kaczorowskej. Pokrstený bol 20. júna 1920. Rodina Wojtyłovcov žila skromne. Jediným zdrojom príjmu bola mzda jeho otca, ktorý pracoval ako úradník na Okresnom doplňovacom veliteľstve. Matka pracovala príležitostne ako krajčírka. V detstve Karola najčastejšie volali zdrobnenou formou Lolek. Bol to chlapec veľmi talentovaný a rád športoval. Pravidelne hrával futbal, v zime lyžoval. Často sa vydával na vlastivedné výlety a na prechádzky do okolia Wadowíc, na ktorých ho často sprevádzal otec.
Matka mu zomrela 13. apríla 1929 vo veku 45 rokov na zápal srdca a obličiek. S učením nemal žiadne problémy a podľa jeho katechétov sa už vtedy vyznačoval obrovskou vierou. Počas pobytu na gymnáziu sa Karol Wojtyła začal zaujímať o divadlo - vystupoval v predstaveniach divadelného krúžku, ktorý bol založený poľštinármi z chlapčenského a dievčenského gymnázia.
Karol Wojtyła si zvolil polonistiku na Filozofickej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove a štúdium začal v októbri 1938. Vojna odobrala Karolovi možnosť pokračovať v štúdiách, po smrti otca teda nastúpil do zamestnania v chemických závodoch Solvay v Borku Fałęckim. V tomto období sa Karol spojil s podzemnou organizáciou Unia, ktorá bola zviazaná s katolíckym prostredím, a ktorá sa okrem iného snažila chrániť ohrozených Židov.
Rozchod Wojtyłu s divadlom nastal náhle v roku 1943, keď sa rozhodol študovať teológiu a vstúpil do tajného Metropolitného duchovného seminára v Krakove a začal tiež podzemné štúdiá na Teologickej fakulte Jagelovskej univerzity. Karol Wojtyła bol vysvätený za kňaza 1. novembra 1946. Začal učiť etiku na Jagelovskej univerzite v Krakove a následne na Katolíckej univerzite v Lubline.
Biskupská a arcibiskupská služba
5. augusta 1958, keď bol na dvojtýždňovom kajakárskom výlete na rieke Lyn v severovýchodnom Poľsku, Karol Wojtyła dostal list, v ktorom stálo, že sa má okamžite hlásiť na arcibiskupstve vo Varšave u poľského prímasa Štefana kardinála Wyszynského. Po príchode ho kardinál informoval, že 4. júla ho pápež Pius XII. vymenoval za titulárneho biskupa ombijského a pomocného biskupa arcibiskupa Baziaka, apoštolského administrátora Krakovskej arcidiecézy.
30. decembra 1963, teda ešte počas trvania koncilu, ho pápež Pavol VI. vymenoval za krakovského arcibiskupa a o niekoľko rokov neskôr, 29. mája 1967, ho vymenoval za kardinála.
Voľba za pápeža a pontifikát
V auguste 1978, po smrti pápeža Pavla VI., sa Karol Wojtyła zúčastnil na konkláve, ktoré zvolilo Albina kardinála Lucianiho, benátskeho patriarchu, za pápeža Jána Pavla I. Kým 58-ročný Wojtyła mohol očakávať, že sa pred dovŕšením 80-tich rokov (horná hranica pre voliteľov) zúčastní na ďalšom konkláve, ťažko mohol tušiť, že sa to stane tak skoro, pretože 28. septembra 1978, po 33 dňoch vo funkcii pápeža, Ján Pavol I. zomrel.
Ján Pavol II. Pápež, ktorý sa zapísal do dejín
Karola Wojtyłu zvolili kardináli za pápeža 16. októbra 1978 ako 264. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Karol Wojtyła si zvolil meno Ján Pavol II.
Atentáty na Jána Pavla II.
13. mája 1981, bol naňho na Námestí sv. Petra vo Vatikáne spáchal atentát Mehmet Ali Ağca. Kto stál v pozadí tohto atentátu bolo neznáme až do marca 2005, keď dokumenty pochádzajúce z bývalého Sovietskeho zväzu preukázali zodpovednosť KGB. Dva dni po Vianociach v roku 1983 Ján Pavol II. navštívil svojho atentátnika vo väzení. Obidvaja spolu chvíľku hovorili osamote. Ján Pavol II. na margo toho povedal: „O čom sme hovorili, ostane tajomstvom medzi nami.
Zdravotný stav a smrť
Ako najmladší zvolený pápež od čias pápeža Pia IX. (1846) začal Ján Pavol II. svoj pontifikát ako mimoriadne zdravý, relatívne mladý muž, ktorý na rozdiel od svojich predchodcov chodieval na túry, plával a lyžoval. Ortopedická operácia v roku 2001 potvrdila, že pápež Ján Pavol II. trpí na Parkinsonovu chorobu, o ktorej sa už dlhšiu dobu špekulovalo; Vatikán to potvrdil v roku 2003. Aj napriek tomu pokračoval vo svojich cestách po celom svete.
Pápež Ján Pavol II. zomrel 2. apríla 2005 o 21:37 CEST (19:37 UTC), 46 dní pred svojimi 85. narodeninami. Viac ako dvojmiliónový dav ľudí vo Vatikáne, vyše miliardy katolíkov na celom svete a množstvo nekatolíkov smútilo za Jánom Pavlom II.
Smrť Jána Pavla II. dala do pohybu stáročné rituály a tradície Katolíckej cirkvi, siahajúce až do stredovekých čias.
Ospravedlnenie Cirkvi za historické viny
Pred 25 rokmi, 12. marca 2000, došlo k historickej udalosti, keď pápež Ján Pavol II. počas svätej omše v Bazilike sv. Petra verejne ospravedlnil Cirkev za jej historické viny. Počas obradu pápež prečítal sedem vyznaní hriechov a prosil Boha o odpustenie za skutky, ako boli náboženské vojny, násilie križiackych výprav, inkvizícia, prenasledovanie Židov, diskriminácia žien a nespravodlivosti voči chudobným. Každé priznanie viny bolo sprevádzané zapálením lampy na veľkom sedemramennom svietniku pred krížom zo 14. storočia.
Pápež v kázni zdôraznil, že Cirkev má morálnu povinnosť priznať svoje chyby a očistiť pamäť. Odkazoval na dokument Medzinárodnej teologickej komisie *Pamäť a zmierenie: Cirkev a hriechy minulosti*, ktorý slúžil ako teologický základ pre tento akt pokánia.
Pohľad Jána Pavla II. na hriech
Hriech a vina označujú v teológii úmyselný poklesok, previnenie proti Božej vôli, pričom hriech zahrňuje čin, zatiaľ čo vina označuje vzťah k činiteľovi (má vinu). Obidvoje predpokladá poznanie a slobodné rozhodnutie.
Podľa svedectva Evanjelia aj Ježiš videl všetkých ľudí ako hriešnikov, ktorí sa musia obrátiť a či podriadiť Božej vôli. Hriech a vina vrcholí v pýche, ktorá sa domnieva, že nepotrebuje obrátenie (Mt 23,28). Hriech a vina sú v dejinách teológie veľmi tesne spojené s výkladom vykúpenia skrz Ježiša Krista a milosť.
Latinskí cirkevní Otcovia sa naproti tomu snažili zachytiť hriech a vinu právnymi normami. Hriech a vina znamenajú bezprávie voči Bohu, ktoré ničí vzťah spásy k Bohu. Tento vzťah môže byť obnovený jedine Bohom. Pre západnú teológiu je charakteristická koncentrácia na individuálny vzťah jednotlivcov k Bohu a na stupeň viny.
Evanjelium je zjavením Božieho milosrdenstva v Ježišovi Kristovi voči hriešnikom. Svätý Augustín hovorí: "Boh ktorý ťa stvoril bez teba, neospravodlivuje ťa bez teba". Aby sme mohli od neho prijať milosrdenstvo, musíme priznať svoje viny.
Ján Pavol II. v encyklike Dominum et vivificantem hovorí, že obrátenie si vyžaduje, aby bol človek presvedčený, že zhrešil; zhŕňa v sebe vnútorný úsudok svedomia. Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu, zapríčinený zvráteným lipnutím na určitých dobrách. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu.
Ako vidíme, hriechy možno rozlišovať podľa ich predmetu, ako sa to robí pri každom ľudskom čine alebo podľa čností, ktorým protirečia či už nadmierou alebo nedostatkom alebo podľa prikázaní, s ktorými sú v rozpore. Je možné ich rozdeliť aj podľa toho, či sa dotýkajú Boha, blížneho alebo samého hriešnika. Koreň hriechu je v srdci človeka, v jeho slobodnej vôli, ako to učí Pán: "Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie.
V tradícii Cirkvi sa uplatnilo rozlišovanie medzi smrteľným a všedným hriechom, ktoré je naznačené už v Písme. Smrteľným hriechom sa rozumie vážne prestúpenie Božieho zákona. Smrteľný hriech ničí v srdci človeka lásku, odvracia človeka od Boha, ktorý je jeho posledným cieľom a jeho blaženosťou a to tým, že človek dáva prednosť nejakému nižšiemu dobru pred Bohom. Všedný hriech ponecháva v človekovi lásku, hoci ju uráža a zraňuje. Všedný hriech oslabuje čnosť lásky. Prezrádza nezriadenú náklonnosť k stvoreným dobrám. Prekáža duši v pokroku pri praktizovaní čností a pri konaní mravného dobra a zasluhuje časné tresty.
Odpustky
Východiskovým bodom pre pochopenie odpustkov je hojnosť Božieho milosrdenstva zjavená na Kristovom kríži. Ukrižovaný Ježiš je tým veľkým „odpustkom”, ktorý Otec ponúkol ľudstvu skrze odpustenie hriechov a možnosť synovského života v Duchu Svätom.
Aby nám boli odpustené hriechy spáchané po krste, táto cesta má svoj stred vo sviatosti pokánia, ale sa rozvíja aj po jej slávení. V tejto súvislosti časný trest vyjadruje stav utrpenia toho, kto sa síce zmieril s Bohom, ale je ešte poznačený „pozostatkami” hriechu, ktoré mu bránia otvoriť sa milosti úplne.
Odpustky sa chápu ako „odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva a aplikuje poklad zadosťučinení Krista a svätých".
Vzťah Jána Pavla II. k Panne Márii
Na jej počesť do svojho pápežského erbu umiestnil písmeno M a za svoje heslo si zvolil slová Totus tuus (Celý tvoj). Zaujímavou informáciou je skutočnosť, že pokus o atentát na pápeža Jána Pavla II., ktorý spáchal Mehmet Ali Agca na námestí sv. Petra vo Vatikáne, sa uskutočnil 13. mája 1981, presne na výročie prvého zjavenia Panny Márie v portugalskej Fatime. Ján Pavol II. nepovažoval dátum spáchania atentátu za náhodu. Bol presvedčený, že pred smrťou ho ochránila Panna Mária.
Svoj vzťah k Panne Márii prejavil Ján Pavol II. aj tým, že v roku 2002 vyhlásil Rok svätého ruženca od októbra 2002 do októbra 2003 a uverejnil apoštolský list o tejto modlitbe Rosarium Virginis Mariae. Život Cirkvi a ľudstva v ňom vložil do rúk Panny Márie slovami: „Jej zverujem aj moju budúcnosť. Všetko vkladám do jej rúk, aby to v svojej materinskej láske prinášala pred svojho Syna.“
Nepoškvrnené počatie Panny Márie
Táto dogma je tiež špecifická pre katolícku cirkev. Vyhlásil ju 8. decembra 1854 pápež Pius IX. v encyklike Ineffabilis Deus. Ukončil ňou dlhotrvajúce diskusie v katolíckej cirkvi, či Mária bola naplnená Božou milosťou už v okamihu jej počatia v matkinom lone a ako jediný človek sa narodila bez dedičného hriechu.
Podľa katolíckej viery bola Mária uchránená i od následkov dedičného hriechu, ako je náklonnosť k hriechu a neviazaná žiadostivosť. Nebola však uchránená od vonkajších dôsledkov hriechu, ako je bolesť a utrpenie, ktoré niesla spolu so svojím Synom.
Blahoslavený Ján Pavol II. napísal v Posolstve k XII. Svetovému dňu chorých, ktorý sa slávil 11. februára 2004 v Lurdoch. Bolo to presne 8. decembra 1854, keď môj predchodca blahoslavený Pius IX., blahej pamäti, dogmatickou bulou Ineffabilis Deus potvrdil, že „je od Boha zjavené učenie, že osobitnou milosťou a privilégiom všemohúceho Boha a vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, bola Preblahoslavená Panna Mária nedotknutá a uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu od prvej chvíle počatia“.
Dogma o Nepoškvrnenom počatí nás uvádza priamo do srdca tajomstva stvorenia a vykúpenia. Boh chcel darovať ľudskému stvoreniu život v hojnosti. Nepoškvrnené počatie predchádza harmonický súzvuk medzi Božím „áno“ a „áno“, ktoré s úplnou odovzdanosťou vyslovila Mária vo chvíli, keď jej anjel priniesol nebeské posolstvo. To je posolstvo, ktoré lurdská svätyňa neprestajne pripomína zbožným ľuďom a pútnikom.
Ján Pavol II. celebroval slávnostnú svätú omšu v Lurdoch 15. augusta 2004.
Deň Pána
V kresťanskej skúsenosti nedeľa je predovšetkým veľkonočným sviatkom úplne prežiareným slávou vzkrieseného Krista. Je to slávenie "nového stvorenia". Povinnosť svätiť nedeľu, najmä účasťou na svätej omši a odpočinkom bohatým na kresťanskú radosť a bratstvo, dobre pochopíme vtedy, ak zoberieme do úvahy rozličné významy tohto dňa.
Z jednej strany je tu príklad niektorých mladých cirkví, ktoré ukazujú, s akým nadšením je možné oživovať nedeľné bohoslužby tak v mestách, ako aj v najroztrúsenejších dedinách. Zoči-voči týmto novým situáciám a následným otázkam zdá sa, že viac ako inokedy si treba znovu uvedomiť hlboké dôvody, ktoré stoja pri samom základe cirkevného prikázania, aby bola všetkým veriacim jasná neodňateľná hodnota nedele v kresťanskom živote.