Krst je jedným zo základných sviatostí v kresťanstve, predstavujúci prechodový obrad prijatia do kresťanskej cirkvi spojený s dávaním krstného mena. Pri šírení kresťanstva krst podstupovali hromadne dospelí, po jeho zavedení sa začali krstiť dojčatá do 1-2 týždňov po narodení.
Akt spočíva v pokropení vodou (symbolizujúci u katolíkov očistenie od hriechu), alebo ponorením do vody (napr. u baptistov, anabaptistov) a vyrieknutím slovnej formule kňazom. Krstný sľub vyriekne krstený alebo v zastúpení krstní rodičia. Pri udeľovaní krstu vzniká medzi dieťaťom, rodičmi a krstnými rodičmi duchovné príbuzenstvo. Krst vykonáva kňaz vo verejnom priestore kostola, v prípade ohrozenia života však môže pokrstiť každý. Pri problémových pôrodoch krstila pôrodná baba. V pravoslávnej cirkvi je krst spojený s birmovkou.
Po krste sa v domácnostiach usporadúvajú krstiny. V 60. rokoch 20. storočia sa na Slovensku začala šíriť sekularizovaná alternatíva krstu - vítanie detí do života (slávnostný zápis do kroniky narodených), ktoré získalo relatívnu obľubu v meste aj na vidieku. Vykonávateľmi sa stali obecné úrady spolu so Zbormi pre občianske záležitosti.
Čo je krst? / Aký je význam kresťanského krstu? | GotQuestions.org
Význam Krstu
Krst je u kresťanov jednou zo sviatostí. Nedeľa Krstu Pána/ A - homília Mons. Stanislava Stolárika v Katedrále Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave 8. Iba pred dvoma dňami sme slávili slávnosť Zjavenia Pána - ľudovo Troch kráľov. Je na mieste otázka, či môžeme vidieť nejakú duchovnú spätosť spomínanej slávnosti s dnešným sviatkom Pánovho krstu a potom samozrejme aj s naším krstom.
Ak si pamätáte, na slávnosť Zjavenia Pána sme spoločne uvažovali o náročnosti cesty a putovania Troch kráľov, keď sme spomenuli, že prešli asi 1500 km a že im to podľa odborníkov mohlo trvať asi štyri mesiace. Spomenuli sme, aké nástrahy na nich číhali na púšti, ako ich ovplyvňovalo počasie, pohyblivé pieskové duny atď. A tiež, že hoci si po príchode do Jeruzalema mysleli, že tu skončí ich cesta, predsa to ešte nebol cieľ a museli pokračovať do Betlehema, kde ich - ľudsky povedané - čakalo značné „prekvapenie“ - obyčajné dieťa v jasliach, v maštali. Jeho rodičia tiež neboli nejako zvlášť výnimoční..., bieda všade dookola a k tomu ešte aj zápach zvierat. Možno pre Troch kráľov by bolo v tejto chvíli „najlepšie“ a prirodzené začať bedákať a šomrať: „Prečo sme sa trmácali toľkú diaľku, načo sme podnikli takú nákladnú cestu na čas, sily a výdavky! Takto šomrúc sa mohli otočiť a vrátiť sa domov, do svojich krajín.
Nestalo sa tak. Lebo oni, vznešení, vzdelaní ľudia, vidiac všednosť a biedu maštale i navonok ničím neobvyklé dieťa, predsa pokľakli a poklonili sa Dieťaťu a odovzdali mu kráľovské dary. Vonkajšok - to čo bolo viditeľné očiam - im nezabránil v tejto chvíli uveriť, že Boh poslal svojho Syna na túto zem. Milí bratia a sestry, ak sme teda položili otázku, aký súvis môže mať návšteva Troch kráľov práve s dnešným sviatkom Pánovho krstu a s naším krstom, hľadajme odpoveď tak, že začneme pohľadom na našu cestu ku krstu, ktorú sme poväčšine nemuseli absolvovať ako až takú náročnú ako Traja králi, aby sme prijali krst. Hoci pre niektorých, zvlášť už v dnešnej dobe, sa mohla cesta prípravy prijatia krstu javiť náročnejšia a vyvolávať šomranie: „Prečo musíme absolvovať tie náuky? Prečo musíme splniť aj dané podmienky?!“ Takéto reakcie vychádzajú z nevedomosti o hodnote krstu. Čo všetko je ochotný podstúpiť človek, aby získal vzdelanie, vodičský preukaz, certifikát na podnikanie...
Potom, po splnení daných podmienok ku krstu, v kostole sa už dialo to, čím prešli aj Traja králi. Traja králi mohli vidieť v Betleheme len bežné dieťa. Ale oni uverili, že v ŇOM Boh prišiel na svet. Účastníci krstu čo vidia? Vidia, že na hlavu krstenca sa leje voda. A čo teraz? Ako môžu zareagovať prítomní pri krste? No, môžu si povedať: „Konečne to máme za sebou alebo: konečne naši starí rodičia budú spokojní, a aj dary radi potom prijmeme.“ Alebo účastníci krstu - tak ako Traja králi - odhalia hlboké tajomstvo a vo chvíli krstu si povedia: „Teraz Boh vstúpil nie do betlehemskej maštale, ale do srdca, do duše tohto pokrsteného človeka. Boh vstúpil do duše pokrsteného človeka! Teda vo chvíli krstu sa postoj účastníkov krstu, môže zjednotiť s postojom Troch kráľov, ktorí uverili, že v Dieťati - v Ježišovi - je prítomný Boh medzi nami - Emanuel - a uveria.
Vtedy nastáva jednota s kráľmi, ktorí sa poklonili Pánovi, keď účastníci krstu uveria, že Boh je už zvláštne prítomný v duši pokrsteného človeka. Teda, milí bratia a sestry, ak sme tu všetci pokrstení, uvedomme si: krstom začal v nás prebývať Boh! To je obrovské vyznačenie! Opakujem: Boh v nás začal prebývať! Ale toto treba uveriť, tak ako uverili Traja králi, že to Dieťa, ktoré pred nimi leží tam - v jasliach, v maštali, je Boží Syn, Mesiáš! Určité pochybnosti v nás môže vyvolať dnešné slávenie Pánovho krstu. Najskôr budeme potešení, že slová, ktoré odzneli pri Ježišovom krste v Jordáne: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17), že tieto slová sa vzťahujú aj na nás a že nad každým jedným z nás - pokrsteným, zazneli tieto slová z neba: „Ty si môj milovaný Syn, ty si moja milovaná dcéra.“
Ale čo sme teraz povedali o krste, o prítomnosti Boha v duši človeka od chvíle krstu, o výnimočnosti krstu, to vari platí aj o Ježišovi? Vari, ak by sme ľudsky uvažovali, či Ježiš doteraz nemal v srdci Boha? A ak mal, prečo potom prijíma tento krst v Jordáne? Prečo teda prichádza Ježiš k vodám Jordánu, veď bol bez hriechu a nemusel robiť pokánie, lebo tento Jánov krst bol krstom pokánia. Tí, ktorí zachytili Jánove slová ako výzvu na pokánie, na obrátenie, teraz prichádzali a na znak toho, že chcú prijať cestu pokánia, prijímajú krst a tak potvrdzujú: „Budeme robiť pokánie“. Ježiš prichádza k Jánovi a prijíma tento krst, lebo chce robiť pokánie. Ale potrebuje Ježiš pokánie? Prečo teda prijíma krst pokánia z rúk Jána Krstiteľa? Kvôli nám. Len kvôli nám! A tým, že prijal Jánov krst pokánia, Ježiš sa s nami úplne bytostne stotožnil tým, že v ten deň vzal na seba všetky naše hriechy, prijal dokonalý Boží plán, ako hovorí sv. Matúš: „splniť všetko, čo je spravodlivé“ (porov. Mt 3, 15). Akoby jeho kroky po vystúpení z Jordánu boli zároveň aj prvými krokmi na krížovej ceste. A to všetko kvôli nám, lebo jeho vystúpenie z vody Jordána už smerovalo na Kalváriu. Uvedomiť si toto nám pomôže, aby sme sa v tejto optike zadívali na celé Ježišovo dielo na tejto zemi.
Evanjelista sv. Matúš hovorí, že pri Ježišovom krste sa otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval nad Ježiša (porov. Mt 3, 16). Môžeme hovoriť o prvom viditeľnom zostúpení Ducha Svätého, čo je veľmi dôležité a o chvíľu sa toho dotkneme. Teda nedochádza len ku krstu. Dochádza aj k prijatiu Ducha Svätého. Týmto prijatím Ducha Svätého pri Ježišovom krste sa začína úplne nová éra. Ukáže sa to na púšti, keď Ježiš zápasil so Zlým, keď premohol jeho pokušenia mocou Ducha Svätého. Mocou Ducha Svätého, ktorého prijal pri krste. Po návrate z púšte začal Ježiš plniť svoje poslanie. Ohlasoval Božie kráľovstvo, konal znamenia a zázraky. Od tej chvíle už nič nebolo ako predtým. Všetko sa zmenilo. Ale to stále nie je všetko, čo chceme povedať. Pretože od chvíle nášho krstu aj v našom živote nastala nová éra. Nielenže nám krstom boli odpustené hriechy, ale aj my sme prijali Ducha Svätého a dostali sme silu plniť jedinečné poslanie, ktoré nám Boh zveril vo svojom pláne.
Preto, milovaní bratia a sestry, aj pri uvažovaní o našom krste, by sme si okrem pripomínania si slov: „ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra“, mali vždy intenzívnejšie spomenúť na prítomnosť Ducha Svätého, ktorý už pri krste prišiel k nám. Je to tiež to prvé zostúpenie, to „prvýkrát“, čo sa nás Duch Svätý zvláštnym spôsobom dotýka, napĺňa nás a prichádza so svojimi darmi, aby tak, ako v Ježišovi, aj v nás pôsobil Boh mocou Ducha Svätého. Takže, aby sme sa pôsobením toho istého Ducha Svätého mali stať aj my aktívnymi kresťanmi, ktorí nečakajú len na to, čo pre nich urobí Cirkev, ale ako pokrstení kresťania sa máme neustále pýtať, čo my urobíme pre Cirkev?! Lebo Duch Svätý nás pozval a pobáda k aktivite. Teda krst už nie je úkonom „do archívu, do múzea“, ako rád hovorí Svätý Otec František. Krst nie je o tom, aby sme boli len zapísaní v matrike, čo je iste tiež dôležité. Ale krst - to je poslanie.
Keď počúvame tieto silné slová o účinku krstu, možno sa aj neraz zamýšľame nad tým, ako je to možné, že máme kresťanských poslancov, členov vlády, a nevidieť to na živote spoločnosti. Odpoveď je i taká, že možno celkom nepochopili a nerealizujú svoje krstné a už iste nie aj birmovné poslanie. Krstné listy majú kdesi v archíve. Možno doma, možno len na fare. Ale platí to len o nich? Oni sú „na očiach“ celej spoločnosti. Neplatí to tiež o množstve pokrstených a pobirmovaných rodičoch, učiteľoch, vychovávateľoch a ďalších, prakticky všetkých, ktorí svoj krst neprežívajú v praxi? Nie sú takí „viditeľní“, ale život každého jedného človeka ovplyvňuje celé spoločenstvo. Tí, ktorí nežijú aktívne svoju krstnú vieru, často na obhajobu svojej nečinnosti, a nepraktizovania viery povedia: „Však nerobím nič zlé. Nekradnem, nikoho som nezabil...“, a pod. Nemôžeme tu aj ich spomenúť? Lenže potom, ako to dopadne na Božom súde? Možno aj tak, ako v známom príbehu, keď sa istý človek postavil pred večného Sudcu a začal hneď svoju obhajobnú reč: „Pane, zachovával som všetko, všetky tvoje prikázania, nerobil som nič zlé, nijakú nespravodlivosť, žiadny zákon som neprestúpil. Pozri, Pane, moje ruky sú čisté.“ Okamžitou odpoveďou Pána asi bude: „Áno, tvoje ruky sú čisté, ale prázdne.
Milovaní bratia a sestry, v Cirkvi podľa Ježišovho priania - a to je aj jeden zo zámerov našej synodálnej cesty, na ktorej máme aj v tomto roku kráčať spoločne - má byť, aby to všetko bolo tak, ako to má byť v rodine. Či by v rodine bolo normálne, keby sa niekto obhajoval tým, že doma nič neurobil? Že „moje ruky v rodine sú čisté, lebo som nič neurobil“? Myslím si, že každý rozumie, že v rodine vždy platí, že niečo treba urobiť a každý má mať svoju povinnosť, svoju úlohu a nielen komfortne si užívať obetavosť iných. Od nastavenia v rodine - ak aj spoločenstvo Cirkvi chápeme ako rodinu - sa potom konanie odzrkadľuje všade, aj na živote farností, kde buď sa ľudia aktivizujú alebo len čakajú, čo sa im kedy ponúkne, bez toho, aby sa aktivovali oni sami. V pravej rodine to tak fungovať nemôže. Drahí bratia a sestry, krstom Boh vstúpil do našej duše. Sme oprávnene Božími synmi a dcérami. Ale prijali sme aj Ducha Svätého. A tak sme poslaní konať, šíriť, upevňovať Božie kráľovstvo v sebe, v rodinách, v okolí, v tomto svete. Preto nám Boh dal dar krstu. Nie preto, aby sme ho skryli kdesi do archívu, do múzea, ale aby sme svoj krst žili v tomto svete a aby sme Božie kráľovstvo vnášali do tohto sveta aj svojimi aktivitami. Drahí bratia a sestry, toto je tajomstvo nášho života, nášho krstu a našej spásy.
San Giovanni in fonte vo Verone v Taliansku.
Veľká Noc a Krst
Druhý vatikánsky koncil skrze novú úpravu liturgie opäť vyhradil Veľkej noci pozíciu, ktorú mala v ranej Cirkvi. Veľká noc bola ústredným sviatkom kresťanstva a všetky ostatné sviatky cirkevného roka vlastne odzrkadľovali tento sviatok. Ani v meste Hippo Regius to v Augustínovej dobe nebolo inak. Oslava sa začínala Paschálnou nocou a trvala päťdesiat dní až do Turíc. V priebehu týchto päťdesiatich dní prináležalo liturgicky významné postavenie Veľkonočnej oktáve, teda obdobiu medzi Paschálnou nocou a Bielou nedeľou, a to hlavne v súvislosti s novopokrstenými.
Sviatok sa začínal nocou nasledujúcou po Bielej sobote. Len čo nastal súmrak, začala sa vigília. Teraz už nebolo žiadne miesto pre smútok. V bazilike v Hippo vzplanuli svetlá, začalo sa „najväčšie ‚lucernarium‘ celého roka“ (1). Len ťažko si vieme predstaviť radosť, ktorú veľkonočné svetlo zapálilo v srdciach veriacich. Veľké množstvo olejových lámp signalizovalo konečné víťazstvo s Kristom na svet prišlého svetla nad mocnosťami tmy. Keďže smrť je porazená a stratila svoje hrôzy, oslavujúcich ovláda nálada dôvery a triumfu. Pravdaže biskup kladie najväčší dôraz na reflektovanú oslavu Paschálnej noci. Oslavujúci sa zaiste majú vložiť do oslavy aj citovo, no majú vedieť, čo oslavujú, majú pochopiť duchovný význam veľkonočného tajomstva. Na to slúžia veľkonočné kázne s ľahko zapamätateľnými formuláciami.
Ako informuje biskup Pozídius, ktorý je Augustínovým súčasníkom a životopiscom, po smrti hippského biskupa sa nachádzalo v jeho knižnici 23 kázní, ktoré predniesol počas Paschálnej noci. Veľkonočná vigília - prísne vzaté len ona si zasluhuje pomenovanie vigília (2) - sa otvárala pravdepodobne čítaniami, ktoré boli prerušované žalmami, hymnami a modlitbami. Uprednostňovanými textami boli - ako ešte aj dnes - výňatky z kníh Genezis, Exodus a Prorokov, ktoré už od ranej Cirkvi boli čítané a vykladané v súvislosti s centrálnym posolstvom Nového zákona, ktorým je Kristovo spásne dielo. O tom kázať nebolo nijako namáhavé pre biskupa znalého Biblie. Nepobádali samotné čítané texty k svojmu typologickému alebo alegorickému výkladu vo svetle Nového zákona? Komu je tu osobitne zaťažko odhaliť duchovno-historický vzťah medzi „svetlom“, ktoré podľa knihy Genezis 1,3 Boh „stvoril na počiatku“ (3), a „pravým svetlom“, ktoré sa v prológu Jánovho evanjelia 1,3-5 nazýva „Slovo“ a „svet povstal skrze neho“?
Ale Augustín nezostal len pri tom. Nestali sa svetlom samotní kresťania, a síce prostredníctvom krstu počas Paschálnej noci? Nepripomínal apoštol adresátom svojho listu, kresťanom v Efeze, ich „bytie vo svetle“, keď im tam píše: „kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlo v Pánovi. Žite ako deti svetla!“ (Ef 5,8)? (4). Po bohoslužbe s čítaniami nasledovala slávnosť krstu. Šlo sa do baptistéria. Táto slávnosť sa začínala vyznaním Symbolu viery, ktorého text sa katechumeni mali naučiť naspamäť už týždeň predtým (5). Nasledovala posviacka vody, ktorá pozostávala zo znamenia kríža nad vodou a z modlitby za jej očistnú silu (6). Krst udeľoval spravidla biskup, ktorému asistovali diakoni.
Krstný akt, ktorý bol bezpochyby vizuálnym vrcholom Paschálnej noci, opisuje Fritz van der Merr vo svojej prečítania hodnej knihe: Augustín ako dušpastier, a to takto: „Potom si krstenci odložili všetky šaty, pravdepodobne vo výklenkoch kruhovej chodby alebo vo vedľajších miestnostiach. Rozpustili si vlasy a odložili svoje opasky, žiadna ihlica do vlasov nezostane na ich hlave, nič nezostane visieť na ich ušiach, žiadny prsteň na prste, žiadny amulet okolo krku. Vstúpia do mystického materského lona tak, ako opustili pozemské materské lono. Každý z nich je od detstva skrze život v kúpeľoch zvyknutý na túto prirodzenosť - aj doma spia nahí pod prikrývkou. Muži stoja na jednej strane, na druhej strane sú ženy, ktoré sú obsluhované diakonisami a staršími ženami. Jeden po druhom zostupujú za svetla lámp po schodoch dole do prúdiacej vody, pomáhajú im pritom subdiakoni a krstní rodičia. Najskôr prichádzajú deti, potom muži a nakoniec ženy. Krstenec musí, ako hovorí biskup ‚zostúpiť dole, lebo účasť na Pánovom utrpení požaduje pokoru“ (7). Bazén nie je hlboký.
Až po hruď siaha voda chlapcovi, ktorý stojí vzpriamene na mozaikovej podlahe „pisciny“, no dospelému sotva po brucho. Potom zaznievajú prastaré otázky: ‚Veríš v Otca? Veríš v Syna. Veríš v Ducha Svätého? Veríš v svätú Cirkev, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela?‘ - a vrúcna odpoveď: ‚Verím.‘ Trikrát je krstenec ponáraný vo vode... Nevieme, ako prebiehalo toto trojité ‚krstenie, ponáranie, vynáranie‘..., či krstenca chytil za plecia posluhujúci diakon a s ‚ohnutou šijou‘ ho držal pod prúdom vody vytekajúcej z vodovodu alebo bol čupiac ponáraný s plecami alebo hlavou do plného bazéna, pričom až po kolená alebo po pás stál v posvätenej vode“ (8). Grécke slovo Christos znamená „Pomazaný“, lebo „chrisma“ znamená pomazanie: „chrisma quippe unctio est“ (9), preto aj meno Kristus treba odvádzať od krizmy (10). Analogické platí o kresťanoch: „všetci sa nazývajú kvôli mystickej krizme kresťanmi“ (11). Preto pomazanie krizmou patrilo k iniciácii, k vstupu do kresťanského životného stavu. Bolo doplnené vkladaním rúk, modlitbami a obradom nazývaným „spečatenie - consignatio“.
Nemáme žiadny opis, ako sa robilo toto spečatenie, no zohráva dôležitú rolu v Augustínovej teológii o „znaku vlastníctva“ - „character (indelebilis)“, ktorý je vtláčaný sviatosťou krstu. V profánnej oblasti praktizovaný zvyk, ktorý spočíval v označovaní zvierat alebo aj otrokov a vojakov kvôli stanoveniu vlastníckych pomerov, bol rituálne prevzatý už v ranej Cirkvi. Kresťan už nie je pánom seba, patrí svojmu lénnemu pánovi Kristovi, ktorému sa v krste odovzdal do vlastníctva. Pokrstení na nazývali „neopfyti - novozrodení“ a vzhľadom na Matku Cirkev, ktorá ich počas Paschálnej noci prostredníctvom krstu porodila do nového života nesmrteľnosti, „infantes - deti“ (12); sú „jej výhonkami - nouella germina matri ecclesiae“ (13). Keďže krst podľa viery Cirkvi vyhladil všetky hriechy a všetku vinu (14), dostali biely odev, ktorý bol odjakživa znamením kultovej čistoty. Tento symbolický odev mali neofyti nosiť počas celej Veľkonočnej oktávy.
Nechajme ešte raz prehovoriť Fritza van der Meera, ktorý veľmi názorne opisuje návrat znovuzrodených z baptistéria do baziliky na eucharistickú slávnosť: „Takto - bez nejakého zvieracieho vlákna na tele, bez prsteňa alebo náramku, bez ihlice vo vlasoch alebo reťaze okolo krku, v novom odeve a s rozpustenými vlasmi, znovuzrodení, pomazaní, obdarovaní Duchom a spečatení - idú novoosvietení do vyzdobenej baziliky, aby sa uprostred cirkevnej obce prvý raz zúčastnili na sviatosti veriacich. Ešte nevedia, čo to vlastne je. Po prvý raz zostanú stáť, keď budú katechumeni poslaní preč a dvere chrámu sa zavrú. Teraz stoja úplne vpredu, tesne pri oltári. Už často počuli narážky na to, tušia, že tu bije srdce kresťanských tajomstiev.
Ekumenizmus a Jednota Kresťanov
Veľmi túžobne o zjednotení hovorí aj II. Je to výzva aj pre nás, aby sme podporovali ekumenickú činnosť.
- Musíme mať úctu ku každému kresťanskému náboženstvu a nikdy sa nesmieme o nich potupne vyjadrovať. Máme si uvedomiť, že všetci sme deťmi jedného nebeského Otca a bratmi či sestrami Ježiša Krista. Nesmieme čakať, že oni začnú prejavovať úctu nám, ale my ju máme prejaviť im, ako prví.
- Keď sa rozprávame s veriacimi iného vierovyznania, máme si všímať toho, čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje.
- Musíme sa za dar jednoty modliť. Ako sa ja usilujem o ekumenizmus? Modlím sa za dar jednoty kresťanov? Mám v úcte nekatolícke cirkvi?
Keď sa raz naplnia Pánove slová a kresťania sa zjednotia, vtedy budú dokonale predstavovať Boha tomuto svetu, lebo Boh je Jednota a Láska. Zjednotení a vzájomne sa milujúci kresťania - taká je Ježišova vôľa.
Ekumenické centrum v Ženeve.