Tento týždeň, konkrétne 25. júna, uplynulo 490 rokov od prednesenia vyznania evanjelických stavov na nemeckom ríšskom sneme v Augsburgu. Toto vyznanie, neskôr pomenované Augsburské vyznanie, sa týkalo dvadsiatich ôsmych veľkých tém, odlišujúcich evanjelické chápanie Boha, Krista, Ducha Svätého, hriechu, milosti, záchrany človeka, cirkvi, sviatostí a kresťanského života.
V rámci slávnostných Služieb Božích, ktoré sa konali pri príležitosti 490. výročia Augsburského vyznania, zazneli príhovory, ktoré zdôraznili význam tohto vyznania pre evanjelickú cirkev a jeho vplyv na vzťahy s katolíckou cirkvou. Pozrime sa bližšie na tieto príhovory a ich hlavné myšlienky.
Kázeň generálneho biskupa ECAV Ivana Eľka
Generálny biskup ECAV Ivan Eľko vo svojej kázni zdôraznil dôležitosť vzťahu medzi vierou a vieroukou, pričom použil metaforu mora a pevniny. Viera je osobná dôvera voči Bohu, spontánna, slobodná a vnútorná, ako mocné prúdy vôd. Vierouka je premyslená, racionálna, otestovaná skúsenosťou cirkvi, prediskutovaná a premodlená, pevná ako pevnina.
Na základe obrazu mora a pevniny, prúdov vôd a brehov, povedzme k tomu štyri odpovede a štyri posolstvá pre náš kresťanský život:
- Brehy spútavajú silu a živelnosť mora: Vierouka chráni vieru a z nej plynúci život pred deformáciami, ako je povera, sebaklam alebo modloslužba. Vierouka dáva spoľahlivé brehy našej viere!
- Sústredenie sa na precíznejšie formulovanú vierouku, keď samotná viera chradne a vyhasína, je samoúčelné a nezmyselné: Vierouka nemá zmysel sama osebe. To, čo bolo postavené na najvyššie miesto, bol Ježiš Kristus, viera v Neho a z viery plynúci život!
- Brehy dávajú prúdom vody smer: Augsburské vyznanie sa netvári pyšne a nevyhlasuje o sebe, že ono je prameň. Naše Vyznanie vyteká predovšetkým z biblického svedectva o osobe a diele Pána Ježiša Krista.
- Brehy, strácajúce sa v diaľke naznačujú, akým smerom budú ďalej mohutné prúdy vôd tiecť: Augsburské vyznanie smeruje cirkev a človeka k tomuto: Nech všetko vedie k úcte a poslušnosti Ježišovi Kristovi, nikomu a ničomu inému.
Biskup Eľko zdôraznil, že Augsburské vyznanie chráni vieru pred zdefomovaním, spája veriacich s biblickými a apoštolskými tradíciami a volá k Pánovi Ježišovi Kristovi.
Príhovor biskupa VD ECAV na Slovensku Mgr. Petra Mihoča
Biskup Peter Mihoč sa vo svojom príhovore zameral na úlohu ordinovaných a neordinovaných služobníkov v cirkvi. Citoval Dr. Martina Luthera, ktorý definoval hlavné poslanie duchovných ako službu a spravovanie zverených vecí. Služobník má v pokore načúvať hlasu svojho pána, a šafár spravuje zverené dary a tajomstvá.
Biskup Mihoč vyzval duchovných, aby ich služba bola presiaknutá vedomím Pánovej prítomnosti a zodpovednosti za zverených. Zdôraznil, že služba duchovných nesmie byť "panovaním nad dedičstvom", ale obetavou službou a správou zverených Božích tajomstiev.
Príhovor generálneho dozorcu Jána Brozmana
Generálny dozorca Ján Brozman povzbudil neordinovaných členov cirkvi k vernej službe bez egoizmu a pýchy. Zdôraznil, že je dôležité žiť život viery a stáť verne na Písme, ako svedectvo pre tých, ktorí prichádzajú po nás.
Brozman citoval báseň Ladislava Fričovského, ktorá hovorí o tom, že vyznanie viery neznamená len vypožičať si kabát od otcov, ale premôcť vlastný strach a kráčať v ich šľapajach.
Augsburské vierovyznanie je vyjadrením evanjelickej zodpovednosti za jednotu cirkvi
Profesor Ľubomír Batka vo svojom príspevku zdôraznil, že Augsburské vierovyznanie je vyjadrením evanjelickej zodpovednosti za jednotu cirkvi. Cieľom vyznania predneseného v Augsburgu bolo zjednotiť zástancov reformácie a aj zástancov rímsko-katolíckej teológie. Vyznanie viery nebolo formulované so zámerom vymedziť sa, vyhlásiť nezávislosť, oddeliť sa od Ríma, rozbiť jednotu cirkvi.
Batka zdôraznil, že situácia sa značne líši od tej v roku 1530. Jednota Západnej cirkvi, hoci bola v tej dobe vážne ohrozená, nebola ešte rozbitá. Spoločná Rímskokatolícko-evanjelická komisia vatikánskeho Sekretariátu na podporu jednoty kresťanov a Svetového luteránskeho zväzu vydala v 1980 stanovisko ohľadom Augsburského vyznania. Členovia komisie vyjadrili nádej, že jednomyseľnosť, ktorá je v ňom vyjadrená, urýchli jednotu našich cirkví.
Rozdiely medzi katolíckou a evanjelickou cirkvou
Katolícka a evanjelická cirkev majú niekoľko zásadných rozdielov vo svojich náukách, praktikách a histórii:
- Autorita a štruktúra: Katolícka cirkev uznáva pápeža ako najvyššieho duchovného vodcu, zatiaľ čo evanjelická cirkev takúto centralizovanú autoritu nemá.
- Sviatosti: Katolícka cirkev uznáva sedem sviatostí, zatiaľ čo evanjelické cirkvi obvykle uznávajú iba dva (krst a Večera Pánova).
- Viera a skutky: Evanjelické cirkvi kladú väčší dôraz na ospravedlnenie vierou samotnou, zatiaľ čo katolícka cirkev učí, že spása je procesom, ktorý zahŕňa vieru aj dobré skutky.
- Úcta k svätým a Panne Márii: Katolícka cirkev praktizuje úctu k svätým a obzvlášť k Panne Márii, zatiaľ čo evanjelickí veriaci sa nemodlia k Panne Márii a svätým, iba k Trojjedinému Bohu.
Napriek týmto rozdielom, katolíci a evanjelici vydali silné svedectvo vôle po porozumení a zmierení. Spoločná modlitba vrcholných predstaviteľov dvoch kresťanských konfesií, ktoré vzišli z Reformácie, sa môže javiť ako prekvapujúce gesto. Je to však výsledok dlhodobého procesu. Katolíci aj evanjelici pochopili, že ich rozdelenie a ustavičné zdôrazňovanie rozdielov sa stávajú pre moderného človeka nezrozumiteľnými.
Akousi cestovnou mapou tohto pokračujúceho procesu je aktuálny spoločný dokument Od konfliktu k spoločenstvu (2013). Obe strany v ňom hovoria o svojich pohľadoch na to, čo sa stalo v Reformácii.
Manželstvo medzi katolíkmi a nekatolíkmi
Z pohľadu Katolíckej cirkvi je rozdiel, či katolík uzatvára manželstvo s veriacim cirkvi, s ktorou si katolíci uznávajú sviatosť krstu, alebo s nepokrsteným človekom.
Na uzatvorenie platného manželstva katolíka s nepokrsteným je potrebný v prvom rade dišpenz biskupa. Takéto manželstvo je platné, ale nie je sviatostné. Ak si katolík berie pokrsteného nekatolíka, ktorý patrí do kresťanskej cirkvi, ktorej krst sa považuje z pohľadu Katolíckej cirkvi za platný, ide o tzv. miešané manželstvo.
V prvom i druhom prípade ide o tzv. miešané manželstvo, ale rozdiel je vo forme uzavierania manželstva. Kým manželstvo katolíka s evanjelickou stránkou si pre platnosť vyžaduje, aby manželstvo uzavierali v Katolíckej cirkvi, v druhom prípade sa uzavieranie manželstva v Katolíckej cirkvi vyžaduje nie pre platnosť, ale dovolenosť.
Katolícka stránka s nekatolíckou pokrstenou alebo nepokrstenou stránkou je povinná sláviť manželstvo v katolíckom chráme, a to predpísanou formou. Udeliť povolenie sláviť manželstvo mimo chrámu má biskup, to platí pre oba obrady, teda východný aj západný.
Ak by sa katolík zosobášil bez dišpenzu v inom chráme a podľa obradov nekatolíckej cirkvi, jeho manželstvo by z pohľadu Katolíckej cirkvi nebolo platné. V takomto prípade by nemohol napríklad pristupovať k sviatostiam.
Dohoda o vzájomnom uznávaní krstu
Dohoda o vzájomnom uznávaní krstu medzi ECAV a Katolíckou cirkvou bola podpísaná pred dvoma desaťročiami po niekoľkoročnej spolupráci na príprave textu dohody. V dohode o vzájomnom uznávaní krstu vyznali tú istú vieru v trojjediného Boha, ako ju vyjadruje apoštolské a nicejsko-carihradské vyznanie viery, a spoločnú vieru v sviatosť krstu na základe biblického učenia.
Zástupcovia ECAV a Katolíckej cirkvi oboch obradov sa vzájomne dohodli, že budú krst udeľovať rovnakým spôsobom. K platnosti krstu sa vyžaduje úmysel, ktorý sa zhoduje s Kristovým zámerom. Podstatnými znakmi krstu, ktorý cirkev udeľuje, sú ponorenie kandidáta do vody alebo liatie vody na jeho hlavu.
Po roku 2001 sa teda prax zjednotila, podmienky sú jasne formulované, a ak sú splnené, nie je nutné na žiadnej strane nič riešiť. Spoločne veríme, že raz udelený krst neodvolateľne spája pokrsteného s Kristom na celý život.
Dohoda o vzájomnom uznávaní krstu znamenala pokrok v ekumenizme na Slovensku. Jej dvadsaťročné uplatňovanie v praxi zároveň ukazuje priestor, kde sú ďalšie styčné body spolupráce oboch cirkví.