Je príležitostné fajčenie hriech? Názory a úvahy

Jednou z najdôležitejších a zároveň najpodstatnejších súčastí sviatosti zmierenia je spytovanie svedomia. Je paradoxom, že najviac ho zanedbávajú tí, čo to najviac potrebujú. V tomto článku nájdete naozaj podrobné „Spovedné zrkadlo“ - pomôcku pri spytovaní svedomia. Občas sa vám možno bude zdať, že sa niektoré veci opakujú, ale sú to len rôzne uhly pohľadu na fakt, ktorým je hriech v našom živote. Verím, že vám to pomôže k dobrej príprave na predvianočnú sv.

Vzťah k Bohu a viere

Boh je láska. Pozval ma do života preto, aby som ho poznal a mal rád, zachovávaním životných pravidiel - Božích prikázaní. Čomu dávam prvé miesto vo svojich myšlienkach, citoch? Aké je základné nasmerovanie môjho života? Mám srdce upriamené na Boha a milujem ho nadovšetko? Konám svoje skutky z hlbokej viery? Verím všetko, čo Boh zjavil v dejinách spásy? Bol som ľahostajný a nedbalý v rozvíjaní viery? Podporoval som protináboženské organizácie, literatúru a podobne? Čítal som alebo dal som iným čítať knihy, noviny a časopisy nebezpečné pre vieru a mravy? Mám cit zodpovednosti a nadšenia za vieru? Chránil som si svoju katolícku vieru a bol som pri tom znášanlivý k príslušníkom iných vyznaní? Hovoril som proti viere? Čo robím v pochybnostiach? Staral som sa o vysvetlenie nejasnosti vo viere rozhovorom s kňazom? Vzdelával som sa vo viere čítaním Svätého písma, náboženskej literatúry? Našiel som si čas na modlitbu? Modlil som sa vôbec? Modlieval som sa pravidelne ráno i večer? Bol som pri modlitbe dobrovoľne roztržitý? Modlil som sa s odovzdanosťou do Božej vôle? Bola moja modlitba úctivá vo vonkajších prejavoch? Obsah a úmysly mojej modlitby boli zhodné s modlitbou Otče náš? Zahŕňal som do modlitby všetko, čo som prežíval, obetoval som v nej svoje práce, radosti i utrpenia? Naozaj dôverujem Bohu? V utrpení a vo skúškach upadal som do beznádeje až zúfalstva? Reptal som proti Bohu?

Meno reprezentuje osobu. Neúctivé, posmešné vyslovovanie mena uráža osobu. Božie meno používame len vtedy, keď sa modlíme a keď hovoríme o Bohu. Hovoril som o Bohu, svätých a posvätných veciach ako o niečom svetskom a cudzom? Vyslovoval som Božie meno a mená svätých nadarmo (bez potreby, bez príčiny) v prekvapivých situáciách ako výraz citov, údivu, preľaknutia, strachu? Nerozvážne a neúctivo som vyslovoval sväté mená ako prejav nezriadených citov, napríklad v netrpezlivosti, v hneve, v ťažkom rozčúlení? Klial som s použitím svätých mien? Moje preklínanie bolo proti samému Bohu? Volám Boha za svedka pre každú maličkosť? Hovoril som neúctivo o posvätných veciach? Posmieval som sa z náboženských obradov a úkonov? Rozprával som neslušné vtipy o ľuďoch v Božej službe (kňazi, rehoľníci)? Komolil som ich?

Biblická správa o stvorení hovorí o určitom pracovnom rytme a o odpočinku. Presúvam si z nedbanlivosti služobné, domáce či študijné práce na nedeľu a sviatočný deň? Dávam príklad členom rodiny a iným ľuďom v tom, že sviatočný deň treba svätiť? Dlhšiu dobu a ťažko som pracoval v nedeľu a vo sviatočný deň bez dostatočne vážnych dôvodov? Ako si celkove prežívam nedele a sviatočné dni? Človek má nielen odpočívať, ale deň odpočinku má byť posvätný - oddelený pre Boha. Má to byť deň spoločenstva s Bohom. Prečo chodím do kostola? Z nedbalosti som prichádzal na svätú omšu neskoro? Odchádzal som z nej pred ukončením? Bol som na svätej omši dobrovoľne nesústredený? Modlil som sa a spieval som s ostatnými? Nedeľa i sviatočný deň majú spoločenský rozmer. Je pre mňa nedeľa dňom radostného spoločenstva v kruhu rodiny? Cítim sa byť živým členom kresťanského spoločenstva? Často pristupujem k sviatosti zmierenia a k sv. prijímaniu? Dodržiavam príkazy o pôstoch? Zapájam sa do života farnosti, Cirkvi?

Nežijem na svete sám. Videl som v rodičoch Božích zástupcov a svojich dobrodincov? Úctivo som zmýšľal o rodičoch? Hanbil som sa za ich chudobu, či nízke sociálne postavenie? Vyjadril som úctu voči nim navonok? Kládol som im svoje požiadavky s úctou, alebo som si ich vymáhal neláskavými slovami, krikom či manifestačným odstupom? Pohŕdal som nimi? Hneval som ich? Znášal som slabosti a chyby rodičov? Odpúšťal som im s vedomím, že v starobe majú právo na moje porozumenie a trpezlivosť? Alebo neúctivo a zbytočne som hovoril o ich chybách pred inými ľuďmi? Zdvihol som ruku proti rodičom? Zmýšľal som o rodičoch s vďačnou láskou? Nezdravil som rodičov? Vôbec som sa s nimi nerozprával? Zarmucoval som ich svojím životom? Ochotne som im pomáhal v nevládnosti? Poskytoval som im pomoc v práci, podporu v starobe a chudobe? Nezavolal som rodičom kňaza v ťažkej chorobe, takže zomreli bez prípravy na smrť a bez sviatosti? Prijímal som rady, napomenutia a príkazy rodičov ako prejavy Božej vôle? Plnil som príkazy rodičov s nechuťou, otáľavo? Bol som vzdorovitý? Poslúchal som ich len navonok? Vo vážnej veci som si nežiadal dovolenie? Rešpektoval som oprávnene požiadavky rodičov týkajúce sa domáceho poriadku? Napriek vážnemu napomínaniu rodičov som v noci opúšťal dom, alebo som neskoro v noci chodieval domov? Zneužil som dôveru rodičov v peňažných záležitostiach? Spôsobil som ťažké starosti a veľké výlohy rodičom zanedbávaním svojho školského vzdelania alebo prípravy na povolanie?

Mám úctu voči deťom a vážim si ich tak, ako to vyžaduje štvrté prikázanie od detí? Prijímam svoje rodičovstvo vážne? Neutekám od zodpovednosti za svoje deti? V prístupe k deťom som láskavý, veselý, zásadový, čestný? Napomínal som po dôkladnom uvážení alebo v rozčúlení? Bol som trpezlivý alebo zlostný? Vydával som autoritárske rozkazy v ovzduši nelásky? Viem si udržať autoritu pre dobro detí? Dávam im dobrý príklad alebo pohoršenie? Priúčam deti k práci? Nepreťažujem ich podľa svojich prehnaných predstav? Viedol som deti k poctivosti, k pravdovravnosti, k čistému životu, ku skromnosti a k sebaovládaniu? Neprenechávam ich vplyvu kamarátov a ulice? Dávam deťom všetko, čo potrebujú pre telesný život? Starám sa o ich katolícku výchovu? Zabezpečil som im náboženské vyučovanie? Manželia: Snažili sme sa z našej spoločnosti vytvárať spoločenstvo? Bola naša rodina skutočným domovom pre deti s podmienkami pre ich telesný a duševný rast? Snažili sme sa rodinu udržať v láske, v porozumení, v pohode a robiť radosť všetkým? Vyhýbali sme sa svojvoľnému utrácaniu spoločného rodinného majetku? Vnašali sme do výchove deti jednotne v slovách i skutkoch? Neriešili sme napätie v rodinných vzťahoch pred deťmi? Na akom základe sme vytvárali z rodiny domov? Má u nás miesto spoločná rodinná modlitba a nábožný spev? Zo spolupatričnosti k rodine vyrastá aj úctivý a láskavý vzťah k ostatným príbuzným. Ako som zmýšľal o súrodencoch? Prejavil som im lásku a pomoc? Hádal som sa? Bol som ohľaduplný a spravodlivý? Bol môj vzťah k príbuzným poznačený kresťanskou láskou? Bol som tvrdý a neochotný voči ním? Bol som trpezlivý a ohľaduplný? Dokázal som ich vypočuť? Znášal som ich chyby? Odvrával som im? Posmieval som sa im? Nemal som prehnané nároky? Rešpektoval som slobodu ostatných členov rodiny? Rozdelil som spravodlivo dedičstvo? Prispieval som k správnym vzťahom v rodine modlitbou a sebazaprením?

Vo všetkých oblastiach spoločenského života sa stretávam s autoritou. Preto štvrtý Boží príkaz v širšom zmysle upravuje aj spoločenské vzťahy, vedie k zodpovednej úcte voči autorite. Učitelia a vychovávatelia ako spolupracovníci a zástupcovia rodičov majú účasť aj na ich a na Božej autorite. Mal som vnútorný i vonkajší postoj úcty voči učiteľom? Zbytočne som hovoril o chybách a slabostiach učiteľov? Choval som sa slušne voči ním? Dával som pozor počas vyučovania? Bol som ochotný? Poslúchal som ich? Plnil som si školské povinnosti sústavne alebo len občas? Učiteľom vďačný a príležitostne som im túto vďačnosť aj vyjadril? Cítil som zodpovednosť za zverených žiakov? Rešpektoval som v nich ľudské osoby? Mal som ich rád? Bol som iba sprostredkovateľom vedomosti? Alebo staral som sa aj o charakterový a mravný vývoj žiakov? Spravodlivo som klasifikoval? Aký mám vzťah k predstaveným v zamestnaní? Rešpektoval a chránil som ich autoritu? Poslúžil som im dobrou radou? Nepreukazoval som im falošnú úctu neúprimným lichotením a vychvaľovaním? Znižoval som ich autoritu šomraním, posmechom, kritizovaním, preklínaním? Zbytočne som hovoril o skutočných alebo domnelých chybách predstavených? Spôsobil som tým narušenie autority, pohoršenie iných, vážnu materiálnu škodu? Iných som podnecoval k neposlušnosti, vzdoru, odporu? Sťažoval som zodpovednosť predstavených narúšaním poriadku, neplnením svojich povinnosti z ľahostajnosti, lenivosti, namyslenosti, sebectva? Používam svoju funkciu alebo moc v duchu služby iným? Zaobchádzam s podriadenými spravodlivo, uznávam ich osobnú autoritu a oprávnené požiadavky? Cítim svoju zodpovednosť voči štátnemu a občianskemu spoločenstvu, v ktorom žijem? Prejavujem štátnym predstaviteľom povinnú úctu a poslušnosť? Uznával som v pápežovi, biskupoch a kňazoch duchovnú autoritu? Odopieral som im poslušnosť vo veciach viery a mravov? Aké sú moje spoločenské vzťahy s ostatnými ľuďmi? Povyšoval som sa nad iných ľudí, pohŕdal som nimi z pýchy, sebectva?

Boh je pôvodcom ľudského života a tento dar chráni prikázaním. Preto nie je dovolené zabitie nevinného človeka, či už narodeného alebo nenarodeného. Vo svetle týchto skutočností viery ešte výraznejšie a silnejšie vystupuje do popredia rešpekt ľudskej osoby, vyžadovaný už samotným rozumom. Starostlivosť o zdravie a sociálno-zdravotná starostlivosť sú úzko spojené prvky. Služba životu je skutočná len vo vernosti morálnemu zákonu, ktorý vyjadruje jej hodnotu a úlohy. Magistérium chce priniesť slovo povzbudenia a dôvery do kultúrnej perspektívy, ktorá vidí vedu ako vzácnu službu na celkové dobro života a dôstojnosť každého ľudského bytia.

Závislosť a sloboda

Skúsenosťou so závislosťou na porne si prešiel aj sám. V čase začínajúceho objavovania je masturbácia neskutočne príjemná, preto sa k nej ľudia vracajú v priebehu celého svojho života alebo príležitostne. Na počiatku je teda zvedavosť a objavovanie svojho tela, čo v niektorých prípadoch môže prejsť do závislosti. Ale treba rozlíšiť len masturbovanie a masturbáciu s pornografiou. Závislosť nastáva v tom prípade, ak nejakým spôsobom negatívne zasahuje do nášho života, keď ovplyvňuje naše každodenné fungovanie. Čo sa týka masturbácie, človek začne mať problémy, má tendenciu začať masturbovať na neobvyklých miestach. Podľa niektorých odborníkov sa masturbácia ako taká považuje za liek. Tým, že žijeme v sexuálnej spoločnosti, sexuálne napätie v dospievajúcich je obrovské. Preto mnohí psychológovia odporúčajú autoerotiku, aby uvoľnili napätie, ktoré sa v deťoch hromadí. Ponúknuť masturbáciu ako „liek“ pre tínedžerov frustrovaných zlyhaným vzťahom alebo tým, že ešte nemajú partnera, mi príde ako soft riešenie. Keď sa bavíme o masturbácii, pri jej „prevádzkovaní“ sa do tela vyplavujú hormóny, ako napríklad oxytocín. Oxytocín spôsobuje potrebu blízkosti niekoho, ale tá v prípade masturbácie nie je naplnená. To znamená, že keď človek dosiahne orgazmus, je tam sám. Nemá pri sebe nikoho.

Veľmi závisí na tom, či človek vníma masturbáciu ako hriech. Lebo ak to nevníma ako hriech, tak v tejto oblasti sa nemusí nič zmeniť. Problém nastáva vtedy, keď masturbáciu ako hriech ľudia vnímajú, že im je jasné, že sklamali Boha. Ešte silnejšie takýto pocit majú v súvislosti s pornografiou. Je to oveľa jasnejšie, pretože keď sa pozriete do Biblie, tam sa nikde o samotnej masturbácii nehovorí. Ale o tom, že hľadieť na ženu chtivo je hriech, to sa tam hovorí, aj o tom, že pornografia je hriech. Motivácia k tej zmene nevychádza z toho, že musím, lebo mi to hovorí Boh a je to napísané v Písme. Motivácia sa začína tam, že Boh pre mňa urobil všetko, odpustil mi, miluje ma a ja viem, čo pre mňa urobil, a som vďačný. Preto sa chcem zmeniť.

Môže sa začať sociálne izolovať, byť viac mlčanlivý, môže tam byť problém s komunikáciou, môže sa strániť priateľov, ale sú to veci, ktoré sa veľmi zle rozpoznávajú. Problém je aj to, že téma sexu v rámci rodiny je tabuizovaná a takmer vôbec sa o nej nehovorí. Ideálna situácia je, že rodičia sú schopní hovoriť aj diskutovať o témach okolo sexuality. Malo by byť prirodzené, že sa začnú s deťmi baviť o sexe v ich 5 - 6 rokoch. Tým, že začnú varovať deti pred nebezpečenstvami internetu, začnú deti vzdelávať. Určite áno. Ten najzákladnejší problém v tomto je, že dnešní rodičia neprešli týmito témami u svojich rodičov. Ani oni im nevytvárali také prostredie, aby sa prirodzene bavili o sexualite. Znamená to, že súčasní rodičia sami s tým nemajú skúsenosti, niekedy nemajú ani dostatočné informácie, aby ich mohli deťom odovzdať. V prvom rade je potrebné, aby sa rodič sám vzdelával v tejto oblasti a hľadal spôsob, akým môže o tom s deťmi hovoriť.

Človek sa cíti viac slobodne, cíti, že veci v živote dávajú viac zmysel, že zrazu má viac energie. Cíti, že veci, do ktorých predtým nemal silu, chuť ani energiu alebo ho predtým nelákali, ho zrazu začnú lákať. Odrazu nie je ovládaný niečím iným, môže sa už úplne sám slobodne rozhodovať. Má to pozitívny dopad na celý jeho život. Tým, že žijeme v sexuálnej spoločnosti a podnety sú všade, človek je stále v pokušení. Ale keď je zrazu slobodný od závislosti, vie, ako s pokušením pracovať. Myšlienka pomoci sa začala rodiť v roku 2017, keď kamarát pripravoval online kurz o pornografii. Pomáhal som mu dávať k tomu spätnú väzbu. Predsa len, minimálne v cirkvi sa veľmi hovorí o tom, že pornografia je problém. Ale úprimne: vždy, keď sa hovorí, že niekde je problém, málokedy sa ponúkne praktické riešenie, praktická pomoc.

Vplyv alkoholu a iných závislostí

Po dnešnej "rozprave" v súvislosti s alkoholom - koľko zla taký alkoholik spôsobí celej rodine, sa spomenulo, že alkoholizmus je "dedičný". Tým, že rodič je nepísaná "autorita" a zlyhá pod vplyvom alkoholu, vnímajú takého rodiča deti ťažko a možno podvedome ako "vzor". Teda nie je mi celkom jasné, že keď deti doma vidia čo alkohol dokáže "stvárať" , tak ako je možné , že sa z nich tiež prevažne stávajú alkoholici. Podľa mňa je to o prostredí, pretože môj otec a jeho otec a jeho otec.. to boli všetko ľudia z prostredia, kde sa aj tak nič iné nerobilo. Proste nič iné nevidel... Ja som naproti tomu videl aj tu druhú-lepsiu moznost. Skôr by som to uviedol takto..život v rodine alkoholika je zvlaštny život,ma vlastne pravidla,uzavrety svet,členovia rodiny tento stav popieraju,naučia sa potlačať emocie. Alkohol nie je dedičný, všetko záleží na sile a osobnosti človeka. Zavisí to možno aj od sociálneho postavenia rodiny..a od rôznych iných faktorov. Dokonca som si všimla, že záťažové , neúnosné situácie ľudia často riešia alkoholom. alkoholizmus je choroba. To je alfa a omega - to si treba uvedomit. tie protilakoholicke liecebne a terapie su uzasne - lenze podmienka je, ze alkoholovo zavisly musi sam chciet a musi byt silne motivovany - jedna odbornicka nam v ramci vyucby prednasala. Od zavisleho na hocicom - pripadne, ktory nici celu rodinu - treba odist. lahko sa hovorí lea .. /to je najrozumnejšie riešenie keď sa už inak nedá a je to neúnosné/.. ale keď nemáš s deťmi kam odísť ?? ..toto je práva spoločenský problém bviacerých rodím..žijú s tyranom, alkoholikom a pod, ženy to trpia lebo nevidia žiadne iné východisko,,nemajú kam ísť,.

Tabuľka: Vplyv rodinného prostredia na vznik závislosti

Onya s tou dedicnostou je to inac . Ide o predispozíciu a nie priamo dedicnost. Kto ma tu predispozíciu k pitiu alkoholu ten ma dost vela roznych vecí co sa dedicnosti tykaju skryte az za tým Idom alkoholizmu. Teda bez alkoholu nespozna niektoré vnemy, ktoré niektorí co tento gen nemaju poznaju ... No pravidelne. Ano, fajcim prilezitostne? Fajčil som, fajčím, no nechcem fajčiť. Len môj organizmus si nedá povedať. Fajcim vela. Chuti mi. Prepáč ale tie tvoje argumenty sú fakt na smiech... avšak životnému prostrediu nás všetkých škodí len minimálne. oproti továrňam a kamiónom je to priam "smiešny" podiel, takže je škoda o tom hovoriť. jediným princípom sú dnes peniaze a to je dôvod, prečo cigarety na slovensku nikdy nebudú zakázané.

tags: #je #prilezitostne #fajcenie #hriech