Od počiatku Cirkvi veriaci kresťania vzývali Najsvätejšie meno Ježiš. V liturgických sláveniach sa však začalo uctievať až v 14. storočí. Úctu k Ježišovmu menu neúnavne šírili po celom Taliansku a Európe svätý Bernardín Sienský a jeho žiaci. V 16. storočí vznikol liturgický sviatok. Pápež Klement VII. ho roku 1530 povolil františkánom.
Ak sa dnes kohokoľvek opýtate, čo je to spasenie, začne hovoriť o nebi, o živote po smrti. V skutočnosti toto slovko znamená záchrana, vyslobodenie. V biblickom význame je to opak biedy, súženia a úzkosti. Sloveso jáša` a podstatné meno ješu`á, je použité všade tam, kde sa hovorí o vyslobodení, záchrane a to i v prípadoch, keď sa jedná o chorobu, odstránenie potiaží, prekážok, nebezpečenstva a nešťastia v bežnom pozemskom živote.
V eschatologickom význame NZ ho nájdeme v tvare sózein a sótéria všade tam, kde sa hovorí o vykupiteľskom čine Krista, kde sme upozorňovaní na naše vlastné obrátenie sa, kde ide o záchranu z nebezpečia smrti, zo smrteľnej úzkosti. Vidíme teda, že slovo "spasenie" má nielen metaforický duchovný význam, no i praktický, vo vzťahu ku krízovým situáciam jednotlivcov počas ich pozemského života. Nás však bude naďalej viac zaujímať význam eschatologický, pretože sa jedná o našu budúcnosť, v spojitosti s istotou.
Spasenie je morálna a duchovná skutočnosť, ktorá súvisí nielen s oslobodením sa od hriechu (v tomto tele a na tomto svete nikdy nie dokonale), ale je to hlavne záchrana pred Božím spravodlivým hnevom, je to vyňatie z radov súdených, spasenie je stav prechodu z "vinný" do "oslobodený" bez budúceho súdu. Spasenie je stav v ktorom človek prestáva mať obavy o svoju budúcnosť. Podľa Zjav Jan 12:10 je spasenie rovné Božiemu kráľovstvu, kde už nebude žalobcu pred Božím trónom. Spasenie je v úzkom vzťahu s obdržaním daru Ducha Svätého a s tým súvisiaceho prísľubu života v Božom kráľovstve, ktorý sa plne prejaví až vo veku budúcom.
Prejdeme teraz k prvej podmienke, ktorá nás vedie na ceste k istote obdržaného spasenia. Veď viera je podstatou celého kresťanského učenia! Viera je počiatočným krokom, ktorý musí predchádzať zmiereniu sa s Bohom. Ak čítate tieto riadky, iste ste prišli do styku s takým typom viery, ktorá je bežná u veriacich, v náboženstvách, cirkvách, spolkoch a sektách. Viera v Boha.
Samotný Boh v Písme definuje skutočnú podstatu viery ako to, čo sa nevidí, čo vzbudzuje nádej a človek je presvedčený o tom, že tak bolo, je a bude. Viera je fundamentom na ktorom stojí a padá spása. Uveriť a veriť je odpoveďou na Boží zásah, odpoveďou na fakty v Písmach, spoľahnutie sa na Slovo zvesti a v spojitosti so spásou je to uverenie Ježišovi Kristovi. I preto je viera spojená so životným obratom ako uvidíme neskôr pri zmierení sa s Bohom a konaním pokánia. Viera je osobným zaväzujúcim sa rozhodnutím a nie iba teoretickým názorom. Taká viera by nám bola platná ako mŕtvemu zimník. Skutočná viera je komunikáciou jednotlivca a Boha, skutočná viera prebieha v "srdci", medzi duchom človeka a Bohom. Takúto vieru požaduje Pán Ježíš a takouto vierou je podmienené spasenie.
Nebudeme tu teraz skúmať prejavy viery a posudzovať jej ovocie. To je vecou budúcnosti a ako je zrejmé z Písma, v prípade lotra visiaceho na kríži vedľa Pána, bola viera jedinou a dostatočnou "vstupenkou" do nebeského kráľovstva. Viera je i plné spoľahnutie sa na Krista, Boha, Jeho Slovo. I toto je príklad viery, ktorý má najbližšie k viere akú požaduje Boh. Viera prináša zo sebou istotu, preto môžeme smelo povedať, že miesto slova veriť, sa dá použiť v mnohých prípadoch výraz "vedieť". Život vierou a vo viere, je teda spôsobom, ktorým kresťan už teraz žije z moci budúceho veku.
Prichádzame k najdôležitejšej časti v procesu uvedomovania si istoty spásy. Viera je prostriedok, ktorý vo výnimočných situáciách postačuje, zmierenie je dôsledok uverenia, viery, ktoré má prakticky na istotu spásy najväčší vplyv a JE jej hlavným dôkazom! Zmierenie s Bohom prichádza v okamžiku uverenia, vyznania vlastnej beznádeje a hriešnosti.
Zmierenie a ospravedlnenie skrze obeť Pána Ježiša Krista pripravil samotný Boh vo svojom pláne spásy už dávno vopred. V období SZ sa veriaci zmierovali s Bohom skrze obete a vyliatu krv. Bol to však iba predobraz skutočného "platidla", krvi Kristovej vyliatej na kríži. Podstatou zmierenia a ospravedlnenia je Kristova obeť na Golgote. Tam sa upierajú zraky veriacich, tam sa odohral súd za naše hriechy, tam sa naplnilo všetko čo naznačovaly starozákonné obete, tam bol hriech a prestúpenie ľudskej rasy zahladené pre každého, kto to je ochotný po Božom zásahu prijať. Jeho vyliata krv bola pečaťou na Novej Zmluve, tak ako na to poukazuje Večera Pána a samotný Pán Ježíš v Mar 14:24.
Boh nám v Písmach sľúbil, že každému kto "klope" otvorí, kto "hľadá" nájde, kto "prosí" ten dostane. Hovoriť o vlastnej "neistote spasenia" u skutočne veriaceho človeka je vlastne spochybňovaním týchto veršov. Iste, sú ľudia, ktorí právom hovoria o neistote. Každý človek chápe, že narodením, rodením a zrodením prichádza niečo nové. Tento proces je vždy viac či menej bolestivý i pre novorodenca, aj keď si to nepamätá. Toto narodenie je stav trvalý a má ďalekosiahly vplyv na objekt, ktorý sa narodil i na okolie v ktorom ostáva. Preto Pán používa výraz: "musíte sa narodiť znova", lebo človek ktorý nie je s Bohom zmierený, žije v stave smrti, je "duchovná mŕtvola", ktorej hriech je tou najprirodzenejšou vlastnosťou, podobne ako dýchanie.
Možno je to pre niekoho šokujúce vyhlásenie, no je to skutočne tak. Človek je otrokom hriechu a svoje postavenie "otroka" si neuvedomuje, pretože nepozná nič lepšie a dokonalejšie ako iba svoju vlastnú spravodlivosť, svoju vlastnú "dobrotu". Ak nepoznáme dokonalú spravodlivosť, lásku a dobro, ľahko sa nám stane, že túto našu "laťku" hodnotenia dobra, spravodlivosti a lásky považujeme za najvyššie položenú, ktorá už vyššie dať nejde. V momente ak spoznáme Boha, zistíme, že skutočná výška laťky dokonalej spravodlivosti a dobra je umiestnená tak vysoko, že na ňu ledva dovidíme a v tomto živote ju nikdy nemôžeme dosiahnuť. Netreba nám dostať sa k nej, to je záležitosť budúcnosti po fyzickom skone, nám má stačiť poznanie, že i keď nedokážeme byť spravodlivými a dobrými, naše hriechy a viny sú zahladené Pánom Ježišom Kristom, Synom Božím, Bohom samotným na kríži Golgoty.
Zmierením sa s Bohom prichádza u pasívnej "duchovnej mŕtvoly" k znovuzrodeniu, ktoré pochádza "zhora" a z Ducha. Ak hovoríme o pasivite, táto končí momentom znovuzrodenia a nastupuje ďalekosiahla aktivita. Pokánie, život vo viere, v novosti života. Nenastal však obrat, kedy volant nášho života, ktorý sme doteraz držali my, preberá Duch Svätý. Človek, ktorý sa búril proti Bohu, lebo ho ovládal hriech, sa znovuzrodením stáva stvorením, ktoré je Duchom Svätým nasmerované k Bohu. Nieje dokonalý, musí vo viere a chodení s Kristom rásť, no je si istý, že už je spasený a tento stav je nemenný.
Všetky štyri veci: "viera, zmierenie, pokánie, ospravedlnenie", ktoré sú podmienkou udelenia "absolútného pardonu" (odpustenia), spásy na veky, sa môžu udiať a väčšinou sa i udejú v jednom jedinom momente! Ak človek uverí, zároveň sa tým zmieruje s Bohom a v tom istom momente sa mu premieta jeho život, jeho omyly a chyby, jeho "prešľapy" ktoré Bohu vyznáva so žiadosťou o odpustenie v Mene Ježiša Krista, teda vlastne ľutuje, vyznáva - čím koná (činí) pokánie a úprimne prosí o odpustenie. Nezabúdajme, že pokánie je trvalou záležitosťou, nakoľko sa človek hriechu neubráni, musí Bohu svoje omyly, ktoré sú mu Duchom Svätým kladené pred oči, vyznávať naďalej.
Úmyslene som do pohľadu na istotu spásy zaradil "cirkev". Nie je cirkev, ako cirkev. Vo význame spásy, je cirkev spoločenstvom spasených. Vo význame vieroučných smerov, je cirkev spoločenstvom názorovo zhodne zmýšľajúcich ľudí inklinujúcich k náboženstvu. A tu tkvie nebezpečenstvo, ktoré si človek zriedkakedy uvedomuje a i keď existujú aké také náznaky, nechce si ho pripustiť. Pochádza z gréckeho adjektíva "kyriakos" a je použité v spojení "kyriakon dóma", "kyriaké oikia", čo znamená "dom Pána". V NZ je používaný výraz "ekklésia", čo označuje miestne zhromaždenie, nikdy nie dom, či budovu. I keď sa hovorí o "rannej cirkvi", žiaden NZ-konný pisateľ nepoužíva toto vyjadrenie v kolektívnom zmysle. Ako môžeme vidieť v Skutkoch, Jakub, 3Jan a Zjavenie, cirkev vždy znamená miestne zhromaždenie, okrem prípadu v Sk 9:31, kde sa spomína cirkev v Judsku Samárii a Galileji, čo však nevylučuje zahrnutie všetkých kresťanských miestnych zhromaždení v danej oblasti.
Samotný Pán Kristus, ktorý stál na pôde Izraela, hovorí o zhromaždení verných; o povolaní na nasledovanie; hovorí o malom stádočku; o rodine Kristovej a Božej, ktorá je dedičkou budúceho veku. Netreba zabudnúť na četné upozornenia a varovania, z nich najostrejšie a často prehliadané je o úzkej bráne a širokej ceste vedúcej do zahynutia. Iste každý z Vás pozná príklady zo svojho okolia, kedy ľudia uznávajú náboženské zvyklosti. Keď nejedia mäso, lebo je piatok; keď si robia medom krížiky na čelá, lebo je vianočná večera; keď sú kostoly natrieskané, lebo je polnočná omša; keď sa im za čelnými oknami pohupuje krížik na "pátričkách" atd, atd. Ich život "kresťana" je však iba akýmsi klišé, niečim čo sa síce v týchto krajoch "nosí", niečim, čo treba raz za čas prejaviť verejne. Ale pozor! Len odtiaľ potiaľ! Nič netreba preháňať!
Títo naši spoluobčania sa mylne domnievajú, že príslušnosťou k cirkvi (akejkoľvek kresťanskej) sa raz do neba dostanú. Aký hrozný a katastrofálny omyl. Ak sa spomínajú zomrelí, vo všeobecnosti sa o nich hovorí, že sa na nás pozerajú zhora, že sedia na obláčiku. Paradoxom je, že vlastnou spásou na tejto zemi si istí nie sú, ale takmer o každom po smrti hovoria, že je v nebi. Iste, prianie je otcom myšlienky, no je to zastieranie skutočnej reality. Nebojme sa vo svetle Písma povedať pravdu. Spasený je cca každý 6 človek. Tých päť predchádzajúcich odišlo do zatratenia. Právom sa ma teraz opýtate, odkiaľže to viem? Vezmite do ruky Slovo Božie, pozrite si podmienky spásy, porozhliadnite sa okolo seba, v práci, na ulici, v obchode, pozrite si správy, nahliadnite do programu televízií, prečítajte si noviny!
Kresťan je odvodené od slova "Kristovec", čo znamená nasledovník Krista. "Christian(o)i" vznikol za Heroda Agrippy I. ktorý prenasledoval kresťanov ako protiklad slova "Herodian(o)i". Toto slovo sa stále častejšie vyskytovalo v otázkach: "Si kresťan?" tej doby. Pôvodne hanlivé označenie nasledovníkov Krista sa stalo ich pravým menom, pretože obsahovalo meno Vykupiteľa a Spasiteľa, ich vodcu a Kráľa Kráľov, Pána Pánov. (1Pet 4:16).
Stretávam sa s názormi, ktoré hovoria v podstate to isté, že ak by si človek bol svojou spásou istý, mohol by si na tomto svete robiť prakticky čokoľvek, ťažké zločiny nevynímajúc. Je to veľmi silný argument, ktorý sa zdá byť i logický a správny. V skutočnosti tomu tak nie je. Viacero veršov Nového zákona nás uisťuje o tom, že ten, kto sa narodil z Boha, viac nehreší, lebo Božie semeno je v ňom.
Za kresťanské (Kristove) považujeme len to, čo je zapísané v Božom slove. Sväté Písmo je inšpirované Božie slovo. Obsahuje šesťdesiatšesť kníh. Je len jeden živý a pravý Boh. Boh Otec je prvá osoba Trojice. Boh Otec je aj vzhľadom na spaseného človeka jeho Otcom. Všetko riadi a všetko uskutočňuje podľa svojej vôle a milosti. Vyslobodzuje od hriechu každého, kto k nemu prichádza skrze vieru v Ježiša Krista, prijíma za vlastných synov všetkých, ktorí k nemu prídu a na základe toho sa stáva ich Otcom. Ježiš Kristus je druhá osoba Trojice. Ježiš Kristus sa na tento svet vtelil - pravý Boh stal sa zároveň aj pravým človekom. Pri svojom vtelení sa vzdal Božích výsad, ale nestratil nič zo svojej podstaty.
Viera v jedinú, dokonalú, dokončenú, dostatočnú obeta kríža zbavuje hriešnika trestov za hriechy, vín za hriechy a odčiňuje jeho hriechy. Oslobodzuje ho od moci hriechu a vďaka tejto obeti je veriaci hriešnik prehlásený za spravodlivého, získava večný život a stáva sa súčasťou Božej rodiny. Pán Ježiš Kristus naše ospravedlnenie zaistil skrze skutočné fyzické zmŕtvychvstanie, vystúpil do neba a sedí po pravici Otca. Ježiš Kristus je jediný kňaz a Veľkňaz. Pán Ježiš Kristus sa vráti druhý krát na zem, počas vytrhnutia zoberie živých i mŕtvych veriacich k sebe a vráti sa s nimi v sláve, aby ustanovil pozemské Tisícročné kráľovstvo. Boh bude skrze Ježiša Krista súdiť celé ľudstvo.
Duch Svätý je osoba, nie energia. Hovorenie v jazykoch, konanie znamení a zázrakov slúžilo k označeniu a potvrdeniu apoštolov v dobách prvotnej cirkvi, a na potvrdenie Božieho slova, ktoré hlásali. Boh stvoril človeka priamo a hneď na obraz Boží. Boh stvoril človeka, aby ho oslavoval, mal s ním spoločenstvo a naplnil Boží zámer pre ktorý bol stvorený. Adam sa prehrešil neposlušnosťou voči zjavenej Božej vôli, dôsledkom toho stratil nevinnosť a svojím hriechom priniesol do sveta smrť. Človek nemá v sebe žiadnu moc spasiť sa, očistiť sa od hriechu. Preto Boh poslal svojho Syn na svet, aby nik nezahynul, kto verí v neho. Adam reprezentoval celé ľudstvo, preto jeho hriech a skazenú podstatu zdedili všetci ľudia. Všetci ľudia sú tak hriešnikmi bez výnimky.
Človek sa nemôže spasiť vlastnými zásluhami (skutkami, obeťami, premodlením sa…) Človek vôbec nemôže spasiť iných. Vyvolenie ale nezbavuje človeka zodpovednosti činiť pokánie a vyznať Krista ako svojho Pána a Spasiteľa. Zvrchovaná Božia milosť zahrňuje v sebe aj prostriedky ku prijatiu daru spasenia, preto vyvolenie nutne vyústi v to, o čom Boh rozhodol. Znovuzrodenie je nadprirodzeným dielom Ducha Svätého (nie pokoropením bábätka kňazom). Duch Svätý udeľuje veriacemu Božiu prirodzenosť a večný život. Znovuzrodenie sa uskutočňuje z moci Ducha Svätého (nie človeka) prostredníctvom Božieho slova. Duch Svätý zmocní hriešnika činiaceho pokánie (obrátenie, zmenu smeru života o 180°) k tomu, aby vierou odpovedal na ponuku spasenia.
Skrze poslušnosť Božej vôli zjavenej v Božom slove sa veriaci viac a viac pripodobňuje Pánu Ježišovi Kristovi. Táto premena bude dokončená úplne a k dokonalosti pri Kristovom druhom príchode. Božiu spravodlivosť si ale človek nemôže zaslúžiť svojimi skutkami. Preto vierou vzhliadame, že naše hriechy boli uvalené na Krista a tak nám bola pripočítaná Božia spravodlivosť. Ospravedlnenie posväcuje (oddeľuje) každého veriaceho pre Boha, pred ktorým je takto veriaci človek prehlásený a považovaný za svätého. Toto je okamžité posvätenie. Toto posvätenie nesmie byť zamieňané s postupným (celoživotným) posväcovaním. Postupným posväcovaním sa vďaka Duchu Svätému veriaci stále viac a viac pripodobňuje Kristovi a to poslušnosťou Božiemu slovu a zmocneniu Ducha Svätého. Tak je veriaci schopný rásť v podriadenosti Božej vôli zjavenej v Božom slove a stále viac a viac sa podobá Ježišovi Kristovi.
Každý spasený človek zápasí s telesnosťou a po celý čas na zemi tento jeho zápas úplne neskončí. Aj spasený človek nešťastne zhreší. Celé Písmo Starého a Nového zákona nás vyzýva k oddeleniu sa od hriechu. Písmo jasne hovorí, že v posledných dňoch sa rozmnoží odpadlíctvo a svetskosť. Všetci veriaci majú vo svete ukazovať nie seba, ale Krista. Bohu sa máme odovzdať úplne. Veriaci v Krista sú oddelení pre Krista. Kresťanský život je životom poslušnej spravodlivosti.
Cirkev je Kristove telo vytvorené samotným Ježišom Kristom a tvoreným všetkými znovuzrodenými kresťanmi. Najvyššou cirkevnou autoritou je sám Ježiš Kristus. Od zjavil v Písme všetky ustanovenia týkajúce sa vedenia cirkvi (zboru), darov, poriadku, káznenia, uctievania. Na čele zboru sú muži, starší, (biskupovia, pastieri, učitelia) ustanovení podľa biblických princípov a slúžia pod Kristovou autoritou. Potom diakoni. Veriaci v zbore sú tiež navzájom voči sebe zodpovední. Miestny zbor je autonómnou jednotkou, nepodlieha vonkajšej autorite a kontrole. Cirkev (zbor) existuje k Božej sláve, k uctievaniu Boha (Ef 3,21). Cirkev (zbor) Boh používa na to, aby uskutočňoval svoje zámery skrze ňu v okolí, vo svete. Preto Boh dáva cirkvi duchovné dary. (Ef 4,7-12) Každý člen je obdarovaný jedinečnými duchovnými darmi.
Uzavretím Novozákonného kánonu Písma je Božie slovo je jediným meradlom niečijej zvesti. A preto už nie sú potrebné zázračné dary, ktoré by potvrdzovali dôveryhodnosť človeka a jeho učenia. Boh prikázal cirkvi dve, ustanovenia aby ich cirkev konala, kým Kristus nepríde vo svojej sláve: krst a Večeru Pánovu. Krst sa uskutočňuje ponorením. Krst je znakom spoločenstva a stotožnenia sa s viditeľným telom Kristovým. Kresťan vyznáva krstom svedectvo, že verí v dielo Ježiša Krista, v jeho smrť a vzkriesenie. Vyznáva, že zomrel hriechu a skrze Kristove vzkriesenie aj on bol vzkriesený k novému životu. Večera Pánova. Každou Večerou Pánovou zvestujeme jeho smrť a zmŕtvychvstanie, kým nepríde vo svojej sláve. Chlieb a víno symbolicky predstavujú telo a krv Kristovu. Telesným požívaním chleba a vína deklarujeme to, čo Kristus v nás duchovne vykonal - že sme v Kristovi a Kristus v nás. Že žijeme z jeho tela a z jeho krvi. Že máme z neho a jeho slova život. Máme skutočné spoločenstvo s Kristom.
Človek je na Boží obraz. Telesné podstaty ľudí budú všetky vzkriesené. Po smrti spaseného človeka sa oddelí duchovná podstata (duch a duša) od telesnej podstaty. V čase druhého Kristovho príchodu, na zvuk poslednej trúby bude vytrhnutie a prvé vzkriesenie (spasených zomrelých). Spasení mŕtvi vstanú, dostanú oslávené telo a živí spasení v tom momente tiež dostanú oslávené telo. Duše nespasených zomrelých trpia hneď po smrti. Vytrhnutie nastane pred trúbením poslednej poľnice, kedy budú mŕtvi spasení vzkriesení (prvé vzkriesenie) a dostanú oslávené telo a zároveň s nimi dostanú živí spasení oslávené telo. Čiže spasení budú účastní sedemročných súžení a mnohí v nich zahynú. Vytrhnutie nastane v čase druhého Kristovho príchodu, kedy Kristus príde „ako zlodej v noci“.
Spasení s premenenými telami v čase súdov, aké tu ešte neboli, budú na Baránkovej svadobnej hostine. Po skončení sedemročnej doby súženia príde Tisícročné kráľovstvo, kde bude na zemi kraľovať Kristus na Dávidovom tróne. Svätí budú v ňom panovať spolu s Kristom. Tak sa splnia ostatné Božie proroctvá na Izraeli. Tisícročné kráľovstvo bude doba pokoja, mieru, spravodlivosti. Po skončení Tisícročného kráľovstva bude Satan prepustený na slobodu (Zjv 20,7), zvedie národy zeme, aby bojovali proti svätým a milovanému mestu. Satana a jeho odbojníkov pohltí oheň a síra a bude uvrhnutý do ohnivého jazera na veky vekov. Po skončení Tisícročného kráľovstva bude večná sláva pre spasených. Namiesto tejto zeme Boh stvorí Nové nebo a Novú zem, kde bude prebývať spravodlivosť. Z neba zostúpi nebeské mesto a Trojjediný Boh bude panovať nado všetkým naveky.
Anjeli boli stvorení na to, aby oslavovali Boha a slúžili spaseným ľuďom. Satan bol anjelom, ale vzoprel sa Stvoriteľovi. Satan je padlý anjel. S ním sa vzoprela 1/3 anjelov. Pokúšaním Evy priviedol hriech do sveta. Satan a jeho anjeli (démoni) sú nepriateľom Boha a človeka.
Často počujeme mylné názory, že človek sa nemusí nikomu spovedať, že sa spovedá sám sebe, alebo len tak oľutuje hriechy, a že sa tak spovedá Bohu. Ďalšie mylné názory sú, že Boh vie aký som, pozná moje hriechy načo by som ich menoval a podobne. Tieto názory sú nepravdivé a mylné. Vyžaduje sa spolupráca človeka, pokora človeka a ísť na spoveď ku kňazovi, on je nástroj, cez ktorého pôsobí a rozhrešuje Boh.
Ilustračný obrázok spovede