Prerušovaný styk v manželstve: Hriech alebo zodpovednosť?

Otázka prerušovaného sexu v manželstve je často zdrojom zmätku a výčitiek svedomia pre mnohých veriacich. Prečo Cirkev považuje tento akt za hriech? Nie je lepšie byť neveriacim alebo nekatolíkom? Mnohí si slobodu mylne vysvetľujú ako beztrestnosť, no pravá sloboda spočíva vo výbere dobra a odmietaní zla.

Verím, že Boh má s človekom dobrý plán, ktorý nám zjavil vo Svätom Písme. Manželskej intimite sa venuje hneď na začiatku prvej knihy Biblie - Genezis, kde sa hovorí, že Boh stvoril človeka ako „muža a ženu“ (Gn 1,26-31). Sex nie je len vec manželského páru, ale v prvom rade Božia vec. Sex nie je súkromné potešenie.

Problémom je, že väčšina ľudí hlásiacich sa k cirkvi v skutočnosti neverí v Boží plán a nepozná ho. Nevedia nič o žiadostivosti, manželskej čistote a poslaní sexuality v živote človeka. Takmer výlučne sa zaoberajú aktuálnou situáciou - predstavou ďalšieho tehotenstva, výškou materskej, sexuálnym uspokojením seba či svojho partnera. Vedení náboženskou tradíciou sa však cítia povinní vtesnať svoje sexuálne správanie do hraníc určených katolíckou morálkou. Ak sa im to nedarí, prežívajú výčitky svedomia.

Prerušovaný sex nie je zlý, pretože Cirkev povedala, že je zlý (a ak by „zmenila názor“, tak by prestal byť zlý). Cirkev hovorí, že prerušovaný sex je zlý, pretože je zlý. Pretože je v rozpore s Božím plánom. Už slovo „prerušovaný“ naznačuje, že niečo nie je v poriadku. Veľmi často ide totiž pri nejakom „prerušení“ v skutočnosti o „vyrušenie“ či dokonca „zrušenie“.

Pri „prerušovanom“ sexe nás „vyrušuje“ naše myslenie. Pomýlené myslenie. Predstava, že sex je len vzbudenie príjemných pocitov vyvolané dráždením pohlavných orgánov. To však v skutočnosti nie je definícia sexu, ale masturbácie. Boží plán je iný. A nádherný. Katechizmus o ňom píše: „Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto medzi sebou spájajú, sú čestné a dôstojné a, ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú.

Sexualita je prameňom radosti a potešenia: Sám Stvoriteľ ustanovil tiež, aby manželia v tejto úlohe plodenia nachádzali rozkoš a šťastie tela i ducha. Manželia teda nerobia nič zlé, keď túto rozkoš hľadajú a tešia sa z nej. Prijímajú to, čo im Stvoriteľ určil. Krásne. Jasné. Sexualita je prameňom radosti a potešenia. Prináša rozkoš a šťastie tela i ducha.

Myslím, že tu niekde je problém. Zistil som, že väčšina manželských párov ani len netuší, že sexualita môže byť zdrojom nielen telesného potešenia a rozkoše, ale aj hlbokej duchovnej radosti. Preto dokola riešia základný problém - ako dosiahnuť sexuálne uspokojenie a vyvrcholenie „bez následkov“ (bez počatia).

V prvom rade, nie sme zvieratká, ale ľudia. Prežívanie manželskej intimity je čisté a dôstojné, keď sa deje „spôsobom skutočne ľudským“, tzn. prirodzeným, zodpovedajúcim ľudskej prirodzenosti. Úmyselná ejakulácia mimo pošvy je neprirodzená a traumatizujúca. Manželský úkon je totiž vyjadrením manželského sľubu: „Celý/celá sa ti dávam a celú/celého ťa prijímam!“ Ak sa bojíme svojej plodnosti a odmietame ju, v skutočnosti sa nechceme celí dať a celí prijať. Ak manželia prerušujú sex, odmietajú ho dotiahnuť do konca, hovoria: „Nechcem sa ti dať celý, nechcem ťa prijať celého.

Áno, ak manželský akt prebehne prirodzene, ľudským spôsobom, vždy je tu možnosť, že počneme nový život. No ale veď to sme si sľúbili zároveň s láskou a vernosťou na celý život! Milujem ťa a chcem mať s tebou deti. Iste, počatie detí si môžeme zodpovedne plánovať.

Jadrom problému je strach. Verte mi, strach nie je dobrý spoločník pri manželskom sexe. A prerušovaný sex so sebou stále nesie závoj strachu. Čo ak… ? Riešením strachu nie je antikoncepcia, ale dôvera. Najsmutnejšie je to, čoho sa vlastne bojíme. Vlastného dieťaťa. Synčeka či dcérenky. Odťahujem sa od teba, nedávam sa ti celý, alebo sa bojím, že budeme mať chlapčeka alebo dievčatko.

Ale ty zabúdaš, že sú tu zdravotné, sociálne či ekonomické problémy! Nie, nezabúdam. Som však presvedčený, že tieto veci treba oddeliť od samotného dieťaťa. Prijať dieťa a riešiť problémy. Vôbec nechcem tieto problémy zľahčovať.

Možno si poviete: „Ty si celý pozväzovaný tým katechizmom!“ Verte, neverte, v oblasti manželskej intimity sa cítim a konám veľmi slobodne. Prerušovaný sex však z vlastného najhlbšieho presvedčenia pokladám za niečo, čo by ma okrádalo vo vzťahu k mojej manželke. Preto ho odmietam. V živote mi nenapadlo: „Škoda, že to Cirkev nepovoľuje. To by bolo super!“ Super je manželský úkon, v ktorom sa jeden druhému dávame bez akýchkoľvek podmienok a obmedzení. Ty si moja a ja som tvoj.

Čo na to Cirkev?

Je nemálo ľudí, ktorí majú predstavu (a nie sú to len neveriaci), že Cirkev je taká skostnatená, že aj sex medzi manželmi je naformátovaný a nemá mať prečo šťavu. Verejne koluje množstvo tvrdení o tom, čo môže a nemôže katolík za dverami manželskej spálne. Na niektoré sa pozrieme spolu.

1. Lož. Manželstvo ako ustanovizeň má podľa učenia Cirkvi spĺňať dve základné požiadavky: dobro manželov a plodenie detí.

2. Lož. Niekedy to ani nie je možné, z jednoduchého dôvodu: muž ako fyziologická bytosť je stavaný po stránke sexuálnej úplne inak ako žena. Kým jemu trvá veľmi krátko, aby sa vzrušil a bol pripravený na styk, pre ženu je potrebný dlhší čas a dobré zázemie, aby sa uvoľnila a aj ona dosiahla vyvrcholenie. Je povolené, aby muž aj po svojom vyvrcholení ženu v rámci styku ešte uspokojil masírovaním a stimulovaním jej citlivých miest.

3. Petting totiž hovorí: Chcem teraz len hru s tvojím telom, nechcem ťa celú/celého takú/takého, aká/aký si. V opačnom prípade toto pohrávanie sa s telom jedného či oboch prináša postupne do manželstva (či si to priznajú, alebo nie) nespokojnosť a otupenie vzťahu či oslabenie duchovného pohľadu.

4. Lož. Hoci majú obaja manželia tvoriť jednotu a žena má byť v určitom zmysle slova podriadená mužovi ako hlave domácej cirkvi, neznamená to, že manžel môže s ňou a s jej telom nakladať, ako a kedy sa mu zachce. Samozrejme, môže sa stať, že napriek tomu muž psychologickým alebo fyzickým nátlakom dosiahne svoje: v tom prípade však žena nemá hriech, pretože to nebolo jej dobrovoľné rozhodnutie.

5. Lož. Opak je pravdou: Boh stvoril nádheru manželského spojenia práve preto takú slobodnú, krásnu, vzrušujúcu a príťažlivú, lebo túžil, aby naplnenie tela a ducha vyplývajúce z celého aktu spojenia manželov bolo pre nich radosťou a inšpiráciou.

6. O. Lož. Orálne uspokojenie nie je ani úctivé, ani ľudské, ani prirodzené, navyše, chýba mu presne ten aspekt naplnenia manželského styku, ako aj pri petingu: a to plodivý, teda vykonaný spôsobom, ktorý by predpokladal možnosť počatia dieťatka - aj keď k tomu nemusí dôjsť. Orálny sex nemôže byť pre veriacich manželov náhradou bežného styku pri zdravotných problémoch alebo rizikovom tehotenstve. Navyše, tento spôsob prežívania sexuality bez konečného zjednotenia sa v telesnom spojení nebuduje jednotu medzi manželmi.

7. Lož. Aby sme pochopili jej zákernosť, treba sa vrátiť k podstate: Prečo je vlastne pre manželov sexualita a sexuálne spojenie také dôležité? Je to preto, aby im pomohla budovať komplexnú jednotu tela a duše, aby sa stali jedným telom a jednou dušou. Ak vynecháme niektoré časti a použijeme sexualitu len na potešenie tela, niečo v manželskom spojení bude chýbať, nebude dostatočné. Je to rovnaké, akoby ste varili polievku, no uspokojili by ste sa s nedokončeným vývarom, lebo však škoda zeleniny a rezancov, toto stačí. Na zasýtenie potrieb manželov, ktoré nie sú len telesné, je však masturbácia primálo - a ostáva po nej v manželoch prázdno. Ak by sme považovali sexuálny styk len za telesnú záležitosť, prečo je potom pri jeho nesprávnom praktizovaní toľko vnútorných zranení a aj pochybení v duchovnom živote?

8. Lož.

9. Lož. Ak teda pod šteklivými vecami myslíme pornografické filmy, časopisy či knihy. Toto je o pudoch a tele, nie o láske a naplnení a už vôbec nie o darovaní sa. Určite je dôležité vytvoriť atmosféru a pomôcť si uvoľniť sa a pripraviť sa na milovanie; aj tu je však x iných možností ako práve podpora pornografického priemyslu.

10. Lož. Je prirodzené túžiť po svojej manželke alebo manželovi. Priťahujeme sa a Boh chcel, aby sme po sebe túžili. Problém nastáva len vtedy, ak za mojou vášňou stojí len túžba uspokojiť moje pudy, ktoré presahujú moje ovládanie sa, rozum, vôľu - a ktoré nie sú láskavé a prijímajúce voči tomu druhému.

11. Lož. Nikde nie je napísané, že toto je jediný spôsob, keď môžu byť kresťanskí manželia spolu v spojení.

Humanae Vitae a Plodnosť

Argumentácia použitá v spomínanom článku môže niekoho priviesť k záveru, že Humanae vitae už neplatí, aj keď autorovi nešlo o spochybnenie encykliky. Humanae vitae platí. Niektorí by ju však chceli interpretovať v zriedenej podobe, eliminujúc práve jej centrálne časti. Jej učenie je riadnym učením Katolíckej cirkvi, ktoré nadväzuje na dlhú tradíciu. Pápež Pius XI. v encyklike Casti connubii (1930) jasne odsúdil používanie bariérovej antikoncepcie a prerušovanej súlože, čím reagoval na anglikánsku konferenciu v Lamberthe, ktorá, naopak, morálnosť antikoncepcie pripustila.

Nikomu neujde, že tieto formy antikoncepcie menia aj navonok priebeh manželského spojenia. Novinkou šesťdesiatych rokov 20. storočia spojených so sexuálnou revolúciou však bola hormonálna antikoncepcia. Cirkev na čele s pápežom Jánom XXIII. vnímala tento morálny problém, a preto chcela dať naň odpoveď. Začalo sa dlhé obdobie skúmania, ktoré trvalo od roku 1963 do roku 1968. Odpoveď prišla s encyklikou svätého Pavla VI. Humanae vitae v júli 1968. Následne bolo jej učenie potvrdené všetkými nasledujúcimi pápežmi.

Stručne by sme mohli zhrnúť jadro učenia encykliky „o správnom spôsobe regulovania pôrodnosti“, ako znie jej podtitul, takto. Manželia sa môžu zodpovedne rozhodnúť, koľko detí chcú mať. Závisí to od mnohých okolností, ktoré poznajú len oni. Svätý Pavol VI. Potom čo Humanae vitae potvrdí morálne zlo potratu, v jej centre stojí v článkoch 11 a 14 norma, ktorou Pavol VI. odsúdi antikoncepciu, nadväzujúc na tradíciu učenia cirkvi.

Učenie Humanae vitae nezaujíma antikoncepcia ako technika, ale ako cieľ (finis), teda to, na aký účel sa používa. Bezprostredný cieľ definuje predmet skutku, čiže voľbu (čo robím). Pre pochopenie normy Humanae vitae 11 a 14 je preto potrebné porozumieť intencionálnej štruktúre ľudského skutku, ako o nej hovorí encyklika Veritatis splendor. Antikoncepčný styk je definovaný ako pohlavný styk, ktorým sa manželia spájajú, dobrovoľne znemožňujúc plodnosť.

Spolu s manželmi, vedomými si daru manželstva, sa snaží porozumieť, prečo je antikoncepcia vnútorne zlým skutkom. Pre hlbšie pochopenie náuky o nerozlučiteľnosti dvoch významov manželského spojenia vychádzame z diel sv. Jána Pavla II., M. Rhonheimera, J. Noriegu, G. L. Müllera a S.

„Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi opätovne predložil, sa zakladá na nerozlučnom spojení dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý (significationem unitatis) a plodivý (significationem procreationis). Ak sa zachovajú obe tieto základné vlastnosti, totiž zjednocujúca a plodiaca, manželský úkon si podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na svoju vznešenú úlohu rodičovstva, na ktorú je človek povolaný.

V prvom rade treba povedať, že Humanae vitae nehovorí o dvoch významoch manželstva ani o dvoch významoch sexuality. Hovorí o dvoch významoch konkrétneho ľudského skutku, ktorým je manželský akt (alebo inak manželské spojenie). Manželské spojenie je pohlavným stykom medzi manželmi, ktoré nie je úmyselne zbavené plodnosti. Stojí za to si všimnúť, že Humanae vitae nehovorí nič o antikoncepcii mimo manželstva, keďže sexuálny styk mimo manželstva nemá ani spojivý, ani plodivý význam.

Manželia si v sľube, ktorým uzatvárajú manželstvo, darujú sami seba, so všetkým, čo k nim patrí: ich vlastná minulosť i budúcnosť (rodina, vzťahy, priatelia, zdravie i choroba…). Rozhodujú sa žiť nielen jeden s druhým, ale jeden pre druhého. Ich priateľstvo žité v najplnšej forme, teda v manželstve, je spečatené mnohými dobrami, o ktoré sa delia. Preto aj ich sexuálne spojenie je vyjadrením úplného daru jedného druhému. Toto voláme spojivým významom alebo významom jednoty. Manželia, ktorí sa telesne zjednocujú, však vnímajú, že ich spojenie má ešte inú hĺbku. V manželskom spojení sa môžu stať rodičmi. Môže existovať medzi mužom a ženou hlbšia jednota, než byť rodičmi spoločných detí? Dieťa potvrdzuje, že táto láska je výnimočná a navždy.

Ako nám pripomenul Pavol VI., medzi týmito dvoma významami existuje nerozlučný vzťah, ktorý človek z „vlastného podnetu nemôže rozbiť“. Pomôže nám hlbšie poznanie a lepšia aplikácia učenia cirkvi o ľudskej láske a sexualite, nie jeho zmena. Chcieť úmyselne oddeliť plodivý význam tým, že sa zasiahne do reprodukčnej funkcie tela prostredníctvom antikoncepcie, znamená zároveň zničiť aj význam spojivý.

Znamená to, že manželské spojenie musí byť vždy otvorené prijatiu nového života? Áno. Pre Humanae vitae nestačí všeobecná otvorenosť prijatiu života, ako o tom uvažujú niektorí: „Preto sa vonkoncom mýli, kto sa domnieva, že manželský úkon úmyselne zbavený plodnosti, teda vnútorne nemravný, môže sa uznať za dovolený na základe plodných stykov celého manželského života“ (HV 14).

Teraz sa pokúsime bližšie vysvetliť tvrdenie, že akýkoľvek manželský akt musí zostať (per se) otvoreným na odovzdávanie života. Čo znamená výraz per se? Manželské spojenie môže byť definované ako tzv. generatívny skutok. Je zrejmé, že vďaka biologickým zákonom (vloženým Stvoriteľom) nie všetky generatívne skutky sú aj efektívne plodné. Preto keď sa manželia spájajú v neplodných dňoch, ich manželské spojenie sa úmyslom ani navonok ničím nelíši od spojenia v plodných dňoch. Toto sa využíva pri periodickej zdržanlivosti.

Na druhej strane, antikoncepčný skutok nie je generatívnym skutkom, pretože sa ním manželia úmyselne rozhodli zneplodniť svoju lásku. Vylúčili to, čo robí ich lásku výnimočnou, čiže jej plodivý význam. Urobili to tým, že antikoncepciou úmyselne znefunkčnili reprodukčnú funkciu sexuality. Následkom je, že logiku úplného daru vystriedala logika potreby, ktorá síce môže obsahovať aj znaky lásky (ako vzájomná náklonnosť, cit…), nie však už manželskej lásky, ktorej práve logika úplného daru je jej vlastnou logikou.

Pojem generatívneho skutku nám teraz umožní pochopiť rozdiel medzi tzv. prirodzenými metódami plánovania rodičovstva (PPR) a antikoncepciou. Ako PPR, tak antikoncepcia môžu byť použité s rovnakým legitímnym cieľom - nemať v istom okamihu deti. Treba teda rozlíšiť medzi úmyslom (intentio, prostredný cieľ) a predmetom skutku (blízky alebo bezprostredný cieľ). Úmyslom je pre oboch nemať v tomto momente deti. Rozdiel je v predmete skutku, teda v tom, aký skutok si manželia volia. Buď si volia zdržať sa manželského spojenia (PPR), alebo mať antikoncepčný sexuálny styk.

Prečo je dôležitý tento rozdiel medzi zdržaním sa a antikoncepčným stykom? Manželské spojenie má hĺbku, ktorá si to vyžaduje. Neprijatie tohto učenia si nesie so sebou riziko banalizácie sexuality a riziko oddelenia manželskej intimity a plodenia, čo môže mať dosah na samotný manželský vzťah a dobro manželov.

Svätý Ján Pavol II. vidí medzi rozhodnutím sa pre periodickú zdržanlivosť a rozhodnutím pre antikoncepčný styk rozdiel v špecificky ľudskom správaní. Ide tu o „antropologický i morálny (etický) rozdiel“ (FC 32). S cieľom, aby manželia identifikovali, ktorá voľba je v súlade s veľkosťou daru, ktorý dostali v manželskom partnerovi a vo sviatosti manželstva, mali by si položiť otázky typu: Je možné manželsky sa spájať, a pritom zámerne pripravovať našu jednotu o esenciálnu dimenziu jej plodnosti? Naozaj týmto rastie naša láska a vzájomná úcta? Sme si navzájom skutočne osobným darom? Ako hľadíme na naše telá? Čím je pre nás naša sexualita? Uvedomujeme si, že je v nej prítomné hlboké tajomstvo, ktoré nás presahuje? Potvrdzuje v nás naše sexuálne spojenie vedomie vzájomnej dôstojnosti a nenahraditeľnosti? Naozaj nás napĺňa to, ako prežívame chvíle intímnej blízkosti? Komunikujú naše telá jazyk lásky alebo jazyk egoizmu?

Objektívne zlý skutok je zase definovaný svojím predmetom (blízky alebo bezprostredný cieľ: čo robím, čo si volím), úmyslom (intentio, prostredný cieľ, prečo to robím) a okolnosťami.

Zamyslime sa teraz, čo by to znamenalo v prípade antikoncepcie. Manželia túžia po dobre vzájomného spoločenstva s presvedčením, že manželské spojenie podporuje ich vzájomný vzťah. Problémom je, že prípadné počatie dieťaťa by mohlo vážne ohroziť život matky. Druhým krokom je posúdiť konkrétnu voľbu (čo robím, bezprostredný cieľ). V prípade, že by sa rozhodli pre antikoncepciu, vyberajú si skutok, ktorý je vnútorne zlý (intrinsece malum, porov. VS 80), bez ohľadu na okolnosti, pretože odporuje pravde o manželskej láske chcenej samotným Stvoriteľom. Encyklika Pavla VI. V oblasti sexuality existujú hriechy, ktorých sa manželia dopúšťajú zo slabosti, pretože im v danom momente chýba zdržanlivosť či čnosť čistoty. Príkladom môžu byť antikoncepčné skutky, ale aj masturbácia. Avšak to, či naozaj ide o ťažký alebo ľahký hriech, záleží aj na miere ich dobrovoľnosti.

Preto skutočnou pastoračnou múdrosťou nie je ponúknuť manželom v mene „milosrdenstva“ či skôr súcitu naoko ľahšiu cestu, a teda povedať im, že antikoncepcia je pre nich za istých okolností dobrým riešením. Nie je. Život niekedy postaví manželov pred ťažké situácie. Mnohí stoja pred dilemou a pýtajú sa: Ako ďalej žiť našu manželskú lásku? Nežiada od nás cirkev ideál, ktorý nie je možné dosiahnuť? Nekladie cirkev cez jej služobníkov na nás bremená, ktoré sú neznesiteľné a ktoré nechcú samy ani prstom pohnúť? Sú to legitímne otázky. Avšak podstata tkvie niekde hlbšie. Otázkou je, či je učenie Humanae vitae učením, ktorému by manželia (aj neveriaci) nemohli porozumieť. Netúžia vari manželia žiť v úprimnom a radostnom sebadarovaní sa v celom jeho rozmere? Existujú vari manželia, ktorí by nechceli žiť svoju lásku v pravde, úprimnosti, očistenú od se...

Je pravda, že prerušovaný styk je hriešny, rovnako ako každá iná antikoncepcia. Ale nie je pravdivé vyjadrenie to, že sex má slúžiť výlučne na plodenie detí. Cirkev hovorí, že manželstvo nie je ustanovené jedine na plodenie a že manželom nemožno určovať požiadavku, aby v každom svojom intímnom zjednotení museli mať úmysel splodiť dieťa. „Manželské spolužitie je potrebné pre lásku, a nie iba pre prokreáciu (stvorenie života). Manželstvo je ustanovizňou lásky, a nie iba plodnosti.“ Takto hovorí II. Vatikánsky koncil a Ján Pavol II. Ale Cirkev hovorí, že manželský akt nemá byť úmyselne, z vôle človeka, uzavretý životu, a to je rozdiel. Znamená to, že Cirkev je proti akejkoľvek antikoncepcii - či je to hormonálna, chemická, bariérová alebo chirurgická, či je to kondóm alebo prerušovaný styk.

Akákoľvek antikoncepcia má vo svojom princípe to, že úmyselne robí neplodným pohlavný styk. Niekedy je to pôsobením hormónov, inokedy prerušením vajcovodov, inokedy bariérou a pri prerušovanom styku je to samotným správaním - človek chce dosiahnuť orgazmus, ale bez skutočného zjednotenia. Ide pri ňom o to isté, o čo ide pri antikoncepcii - urobiť pohlavný akt neplodným, vedome a úmyselne ho zneplodniť.

Prirodzené plánovanie rodičostva má úplne inú podstatu - nijako nezasahuje do plodnosti, nikdy sa nesnaží zneplodniť pohlavný styk. Princíp PPR je orientácia vo vlastnej plodnosti a itegrácia tohto poznania do zámerov plánovania rodiny. A aj keď sa manželia v oboch prípadoch snažia tehotenstvu predísť - a môžu maťna to oprávnené, dobré dôvody, nie je jedno, akými prostriedkami tento cieľ dosahujú.

Sexualita má aj iný rozmer, než len fyzický - má aj rozmer duchovný. Každá zmluva mala svoj zmluvný znak. V manželstve je tým znakom manželskej zmluvy, akoby jej pečaťou, odovzdanie sa sebe navzájom v láske - manželský akt ako forma sebadarovania. Každý pohlavný styk v manželstve má byť obnovením a potvrdením toho manželského sľubu, ktorý si muž a žena vymenili na začiatku manželstva: sľúbili si lásku, úctu, prijatie druhého a otvorenosť pre plodnosť. Tieto dva prvky: vzájomná jednota a otvorenosť pre rodinu, sú charakteristické pre manželstvo.

Každý taký pohlavný styk, ktorý je zjednocujúci - je prejavom ich jednoty aj na duchovnej úrovni, a zároveň nie je úmyselne uzavretý životu (teda „nechránený sex“) je symbolicky vyjadrením manželského sľubu. Je to rečou tela vyjadrený manželský sľub. Z tohto je zrejmé, že prerušovaný styk nie je „manželským aktom“.

Na to, aby som Vám vysvetlila všetky súvislosti, je potrebná obsiahlejšia odpoveď. V edícii Viera do vrecka vo vydavateľstve Don Bosco malá brožúrka, kde sú zhrnuté odpovede na podobné otázky, ako ste položili.

tags: #je #tazky #hriech #ked #mam #s