Iste ste si všimli, že keď v posledných rokoch niekto zomrie, tak automaticky ide do neba. Herci do hereckého neba, speváci do speváckeho neba, športovci do športového neba atď. Veď ako inak?! Žiaden normálny človek sa predsa neteší z utrpenia iných ľudí.
Akoby sa potom kresťanskí veriaci tešili z večného utrpenia kohokoľvek? Nie je teda prekvapujúce, že aj mnohí kresťania sa dnes prikláňajú k viere, že všetci ľudia budú nakoniec zachránení do nádhernej Božej prítomnosti. Božia láska robí vraj tento univerzalizmus povinnou vierou.
Začnem dnes netradične - reklamou: Knihy C. S. Lewisa sú všeobecne obľúbené. Väčšinou sú to fantastické rozprávania a napísal ich viac než len Kroniky Narnie. Chcel by som vám dať do pozornosti knižku Veľký rozvod, v ktorej opisuje fantastický autobusový výlet z pekla do neba.
Dnes sa sústredíme iba na Ježišovo podobenstvo, ktoré je vo veršoch 19-31. Predchádzajúce verše sme prečítali preto, že pre správne porozumenie každého textu je dôležitý jeho kontext. Preto by bolo ešte lepšie, keby sme si boli prečítali aj celú 15. kapitolu. V oboch totiž Ježiš rozpráva podobenstvá, ktorými reaguje na farizejov, ktorí v Lk 15:2 reptali, že Ježiš prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.
Podľa Lk 16:14 sa mu farizeji posmievali a Ježiš im na to odpovedal týmto podobenstvom.
Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 19-31)
Boháč a Lazár
1. Na prvý pohľad sa zdá, že bohatstvo a luxus privádza človeka do pekla. Veď podľa 23. verša boháč skončil v pekle v mukách. Bohatý človek podľa 19. v. sa obliekal do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. Purpur boli vtedy najdrahšie látky, z ktorých šili šaty iba najbohatším ľuďom. Ale nielen to, obliekal sa aj do kmentu, ktorý bol tým najjemnejším materiálom, z ktorého sa robilo spodné prádlo. A nielen to, on hodoval nielen pri občasných slávnostných príležitostiach, ale deň čo deň skvostne hodoval. Písmo však nikde nehovorí, že bohatstvo a blahobyt sú zlé veci, ktorým by sme sa mali vyhýbať.
Mohli by sme na to uviesť mnohé príklady, ale teraz nám postačí príklad Abraháma, ktorého aj tu Ježiš spomína. V Genezis 13:2 čítame: Abrám bol veľmi bohatý, mal stáda, striebro a zlato. A predsa ho dodnes nazývame praotcom viery. Takže nie mať peniaze a bohatstvo, ale slúžiť im je zlé. Pavol píše, že koreňom všetkého zla je láska k peniazom (1Tim 6:10). Pán Ježiš to v 13. verši hovorí jednoznačne: Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone. (Lk 16:13). Lukáš 16:14 nehovorí, že farizeji boli bohatí, ale mali radi peniaze, a posmievali sa (Ježišovi). Slovenské príslovie hovorí: „Kto má peniaze, má diabla! Ale pozor, lebo kto nemá, má dvoch!“ Ježišovo podobenstvo na druhej strane nehovorí ani to, že bieda a chudoba je zvláštna cnosť, ktorá ľudí privedie do večnej blaženosti. Boháč teda nie je v pekle preto, že je bohatý. A Lazár nie je v nebi preto, že je biedny.
2. Na túto otázku nám neodpovedá toto podobenstvo priamo, ale kontext, v ktorom ho Ježiš rozpráva. Kapitoly a verše neboli v Biblii od začiatku, takže aj Lukáš napísal celý svoj 1. diel ako jeden súvislý text. Na začiatku 15. kapitoly farizeji vyčítali Ježišovi, že prijíma hriešnikov a jedáva s nimi. Nato im Ježiš odpovedá podobenstvami o stratenej ovci, o stratenej drachme a vrcholí podobenstvom o stratenom synovi. Každé z nich sa končí konštatovaním o veľkej radosti v nebi nad každým, kto robí pokánie.
Takí boli mýtnici a hriešnici, ktorí počúvali Ježiša. Taký bol aj mladší syn v 3. podobenstve, ktorý všetko premárnil, ale vrátil sa s pokáním: Otec, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom (Lk 15:21). Tak to robili aj mýtnici a hriešnici, ktorí počúvali Ježiša, ale nie farizeji. Aj ďalej v 16. kapitole ide o to, koho Boh považuje za spravodlivého. Sú to tí, ktorí sa do ohlasovaného Božieho kráľovstva tlačia pokáním ako mýtnici, hriešnici a náš Lazár. Nie sú to farizeji, ktorí podobne ako starší brat, sa robia spravodlivými (Lk 16:15). Ospravedlnenie je Boží výrok na základe pokánia. Opakom ospravedlnenia nie je odsúdenie, ale ľudské seba-ospravedlňovanie. Ježiš hovorí farizejom v 15. Iste ste si všimli, že ešte ani v pekelných mukách náš boháč nevyriekne ani slovo ľútosti a pokánia. Ešte aj tam sa stará iba o svoju úľavu a prípadne o svojich bratov. Lenže ani pri Lazárovi nečítame o jeho pokání. A je to tak, hoci nie celkom.
Všimnite si, že toto je jediné z Ježišových podobenstiev, kde jednu z postáv aj pomenúva. Keďže to nikdy nerobí, tak to teraz musí byť významné. A nielen to. Lazár je prevzaté z hebrejského mena Eleazár a znamená „Boh pomáha“ alebo „Bože, pomôž!“ Je to človek, ktorý je úplne závislý na Bohu a uvedomoval si to vždy, keď vyriekol svoje meno. Ešte aj boháč pozná jeho meno, ale spomenul si na neho až v pekle. Dovtedy ho iba prekračoval pred svojou bránou. Boh Lazára nielen poznal, ale aj pomohol. Všimnite si, že v 14. verši sa nepíše, že farizeji boli bohatí, ale že mali radi peniaze. To o nich Boh pozná.
Farizeji a zákonníci sa ďalej hrdili tým, že do bodky dodržiavajú Písmo. No ľahšie sa pominie nebo i zem, ako by zo zákona vypadla jediná čiarka. Vidíme, že od čias vtedajších farizejov až dodnes sú nábožní ľudia náchylní prispôsobovať a upravovať zvesť Písma tak, aby bola prijateľnejšia pre súčasnú kultúru. A málo kde je to také zrejmé ako v zvesti o pekle. Faktom však zostáva, že v celej Biblii nikto tak veľa a zreteľne nehovoril o súde a pekle, ako práve Ježiš.
Áno, hovoriť o pekle je riskantné. Ale nehovoriť o pekle je oveľa riskantnejšie. V konečnom dôsledku záleží nie na tom, čo si o večnosti myslíme my, ani ostatní ľudia a médiá, ale Ježiš, ktorý bol mŕtvy, ale žije na veky vekov a má kľúče smrti a pekla (Zj 1:18). C.S. Lewis v spomínanej knihe píše, že peklo je najväčším monumentom ľudskej slobody.
Pán Ježiš povzbudzuje svojich nasledovníkov: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť. Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu aj telo zahubiť v pekle (Mt 10:28). Tým je len Boh sám. Tvoja smrť a potom súd sú dva nezmeniteľné body tvojej budúcnosti.
3. Na konci Ježišovho podobenstva je fantastický dialóg medzi nebom a peklom. Po smrti už neexistuje ani očistec, v ktorom sa ešte dajú odčiniť menšie hriechy. Vidíme, že sa tam nedeje ani tzv. Boháč to vie a ani proti tomu neprotestuje. Má však ešte poslednú prosbu. Prosím ťa, otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov. Nech im vydá svedectvo, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk. Obdivuhodná starostlivosť! Abrahám mu odpovedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. Mojžiš a proroci boli pre Ježišových poslucháčov celou Bibliou.
Boháč však namieta: Nie, otec Abrahám. Ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať. To je nepredstaviteľné, ale je to tak. Pán Ježiš v Betánii vzkriesil z mŕtvych iného Lazára, ktorý pred očami týchto ľudí vyšiel z hrobu. A kajali sa? Niektorí áno, niektorí nie! Citujem Ján 11:53: Od toho dňa (keď Ježiš vzkriesil Lazára) boli rozhodnutí, že ho zabijú.
My by sme to neurobili? Všimnime si, že Ježiš toto rozpráva na svojej poslednej ceste do Jeruzalema, kde vie, že ho aj najbližší opustia a povedal im: Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a vyplní sa o Synovi človeka všetko, či napísali proroci (Písmo!). Vydajú ho pohanom, vysmejú ho, potupia a opľujú. Zbičujú ho a zabijú, ale on na tretí deň vstane z mŕtvych (Lk 18:31-33).
Stalo sa: Božieho Syna vysmiali, opľuli aj zbičovali, a on naozaj vstal z mŕtvych! Nie nejaký Lazár, ale Syn človeka! Kajáme sa? On to všetko vedel, a preto odpovedal boháčovi v pekle: Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov (sv. Priatelia, naše dni sú spočítané, len nevieme, koľko ich ešte bude. Ale to vieme, že každému je určené raz zomrieť, a potom súd (Heb 9:27). Nič z toho, čím som bol ani nič z toho, čo som tu urobil, ma neprivedie do neba, ale iba do pekla. Tam si zaslúžim byť. V nebi nie!
Podľa 14. verša sa Ježišovi posmievali. Niektorí sa teraz posmievate mne: „No, to sa dalo od Jana čakať, že nás bude Bibliou biť po hlave a strašiť peklom!“ Nemám právo vás biť, ani strašiť. Preto prosím, vezmime za slovo Spasiteľa, ktorý stvoril svet a dodnes tento skazený svet zachraňuje. Ak našou najlepšou nádejou je Ježiš, tak najlepšou radou je prijímať jeho nezriedené učenie „smrteľne“ vážne.
tags: #jedine #evanjelium #svet #citat #zivot