Evanjelium hovorí: „Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom.“
Tieto slová Ježiša Krista majú hlboký význam pre každého kresťana. Poukazujú na to, že v duchovnom živote by sme mali uznávať iba jedného Učiteľa - Ježiša Krista.
Dnes si pripomíname sv. Tomáša Akvinského, ktorý žil v rokoch 1225 - 1274, bol členom Rehole kazateľov (dominikánov), bol kňazom a Učiteľom Cirkvi. Celý svoj život zasvätil štúdiu a vyučovaniu katolíckej teológie. Robil to s vedomím, že tým slúži viere, Cirkvi a ľudstvu.
O službu viere ide v tom zmysle, že teológia neobjavuje ani nevysvetľuje vieru podľa toho, čo si niekto zmyslí. Teológ vychádza z viery Cirkvi a snaží sa pochopiť jej pravý význam. A keď sa mu to podarí, pokúša sa dať ho do súladu s vedou a kultúrou svojej doby tak, aby ho neskreslil ani neskomolil.
Touto svojou činnosťou teológ preukazuje veľkú službu ľudstvu, lebo mu poskytuje zrelý a užitočný prístup k Božiemu slovu, lepšie povedané, k neomylnému Božiemu Slovu, ktorým je Ježiš Kristus, spasiteľ človeka. Sv. Tomáš Akvinský to všetko dokonale chápal a podľa toho aj konal. Preto ho výstižne charakterizujú slová z dnešného evanjelia: „len jediný je váš Učiteľ, Kristus“ (Mt 23,10).
Ale nebolo to pre neho vždy ľahké. Musel bojovať proti tým, ktorí namiesto viere dávali prednosť gréckej filozofii, ktorá bola v tej dobe očarujúcou novotou. Sv. Tomáš nikdy nepodriadil svoju vieru Aristotelovi, ale podriadil Aristotela svojej viere. Jeho poslušnosť hierarchii bola absolútna a hrdinská; obetoval jej svoj život, lebo zomrel keď ho opustili sily počas jeho pešej púte na Druhý lyonský koncil, na ktorý ho povolal pápež.
Snažil sa aj o to, aby jeho teologická práca bola užitočná nielen pre pokročilých, ale aj pre začiatočníkov. V predslove svojej slávnej Summa Theologica píše: „Je našim zámerom v tejto knihe tak pristupovať k skúmaniu všetkého, čo patrí ku kresťanskému náboženstvu, ako by to bolo vhodné pre poučenie začiatočníkov.“
V kontexte evanjelia v deň spomienky sv. Tomáša končí slovami: „Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Mt 23,12). Tomáš Akvinský sa tak ponížil pred Božou vôľou, Cirkvou a potrebami ľudstva, že si zaslúži byť povýšený.
Svätý Tomáš Akvinský
Kristocentrizmus v Katechéze
5. Generálne zasadanie biskupskej synody často nástojilo na kristocentrizme každej pravej katechézy. Môžeme si vziať dva významy slova, ktoré si neprotirečia, ani sa nevylučujú, ale sa vzájomne na seba odvolávajú a dopĺňajú.
Podstatným a prvoradým predmetom katechézy je - ak použijeme výraz drahý svätému Pavlovi, ako aj súčasnej teológii - „Kristovo tajomstvo“. Znamená to teda odhaliť v Kristovej osobe celý večný Boží plán, ktorý sa v nej spĺňa. Znamená to pochopiť význam Kristových počinov a slov, zázrakov, ktoré vykonal; lebo ony súčasne skrývajú a odhaľujú jeho tajomstvo.
V tomto zmysle je definitívnym cieľom katechézy uviesť niekoho nielen do styku, ale do spojenia, do dôvernosti s Ježišom Kristom: on jediný môže priviesť niekoho k láske k Otcovi v Duchu a k účasti na živote Najsvätejšej Trojice.
Treba teda povedať, že v katechéze je Kristus, vtelené Slovo a Boží Syn, ktorého podávame v učení a všetko ostatné je vo vzťahu k nemu; a že iba Kristus vyučuje, kým každý iný to koná iba natoľko, nakoľko je jeho tlmočníkom, dovoľujúc Kristovi, aby vyučoval jeho ústami. Neustálym úsilím každého katechétu - nech má v Cirkvi akúkoľvek mieru zodpovednosti - musí byť svojím vyučovaním a vlastným správaním tlmočiť učenie a život Ježiša.
Nebude sa usilovať pritiahnuť pozornosť na seba, na svoje idey a osobné postoje, súhlas inteligencie a priľnutie srdca toho, koho katechizuje; a najmä nebude sa usilovať vnucovať svoju mienku a osobné opcie, ako keby vyjadrovali učenie a životné zásady Krista.
Kristus Učiteľ
Ježiš ako Učiteľ
7. Toto učenie nie je súhrnom abstraktných právd: je komunikáciou živého Božieho tajomstva. Kvalita toho, kto vyučuje evanjelium a povaha jeho učenia úplne prevyšujú „učiteľov“ v Izraeli vďaka dokonalej jednote, ktorá jestvuje medzi tým, čo hovorí a tým, čo koná a čo je. No ostáva fakt, že evanjeliá jasne spomínajú niektoré chvíle, keď Ježiš vyučuje.
v týchto dvoch slovách, ktorými sa otvára kniha Skutky apoštolov, svätý Lukáš spája a súčasne rozlišuje dva póly v Kristovom poslaní. To si s obdivom všímajú evanjelisti, prekvapení, keď ho vidia vždy a na každom mieste vyučovať spôsobom a s autoritou dovtedy neznámou.
8. Ten, čo takto učí, zasluhuje si osobitný titul „Učiteľ“. je taký úchvatný, že ho aj ja rád privolávam na začiatku týchto úvah o katechéze v súčasnom svete.
9. Keď to robím, nezabúdam, že velebnosť učiaceho Krista, dôslednosť a presvedčivá sila, jedinečné v jeho učení, sa dajú vysvetliť jedine tým, že jeho slová, jeho podobenstvá a jeho učenie sa nikdy nedajú oddeliť od jeho života a od samej jeho bytosti. V tomto zmysle bol celý Kristov život neustálym vyučovaním: jeho silenciá, zázraky, gestá, modlitba, láska k človekovi, záujem o malých a chudobných, totálne sebaobetovanie na kríži za spásu sveta, jeho zmŕtvychvstanie sú splnením jeho slova a celého zjavenia.
Takže pre kresťanov je Ukrižovaný jedným z najvznešenejších a najľudovejších obrazov učiaceho Ježiša. Všetky tieto úvahy, ktoré vychádzajú z veľkých tradícií Cirkvi, oživujú v nás nadšenie za Ježiša Krista a za Učiteľa, ktorý zjavuje Boha ľuďom a človeka človeku samému; za Učiteľa, ktorý prináša spásu, posväcuje a vedie; ktorý je živý, hovorí, burcuje, dojíma, karhá, súdi, odpúšťa, každý deň kráča s nami na ceste dejín; za Učiteľa, ktorý prichádza a príde v sláve. Iba v hlbokom spoločenstve s ním nájdu katechéti svetlo a silu pre pravú a žiadúcu obnovu katechézy.
Ježiš venoval starostlivú pozornosť formácii učeníkov a poslal ich hlásať radostnú zvesť. V škole Ježiša Učiteľa katechéta úzko spája svoje pôsobenie zodpovednej osoby s tajomným pôsobením Božej milosti. Odovzdávanie evanjelia pomocou Cirkvi zostáva predovšetkým a navždy dielom Ducha Svätého a v zjavení nachádza svedectvo a základnú normu.
Ježiš ukázal, že pravá zbožnosť sa neprejavuje nečinným zármutkom, obvyklým telesným odriekaním či mnohými obeťami, ale sebaobetavou ochotou slúžiť Bohu i ľuďom.